Úsilie kvôli úsiliu

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

Najprv to, že dnes popoludní je ako obvykle voľno od druhej do štvrtej. Ale cez to popoludňajšie voľno budem robiť obrad prijatia predpisov pre Roberta, ktorý dostane rakusu a budhistické predpisy. Obrad bude trvať asi tak 45 minút a urobíme ho v dojo s malým stolíkom a stoličkou, ja a Robert a dvaja ľudia, Pavel a Andrew, ako pomocníci.

Ak niekto chce prísť a pridať sa, je veľmi vítaný. Ale nie je to povinné, nemusíte. Ak sa chcete ísť prejsť, to je v poriadku. Od druhej budeme mať iba vysvetlenie, aby sme videli, kam dať stolík a tak ďalej, takže myslím, že obrad začne o pol tretej. Takže ak chcete prísť o pol tretej, prosím, príďte. Stačí iba sedieť a pozerať sa. Prepáčte,

Roman: Ale nie.

Mike: Nedal som čas.

Jana: Ach, myslím, že rozumeli.

Mike: Rozumiete? Áno. Dobre, tak to je v poriadku, nemusím. Áno, Kaikyoge. Zarecitujme Kaikyoge.

[recitácia, 00:01:53–00:02:48]

Včera som hovoril o tom, ako vynakladať úsilie len kvôli tomu, aby sme vynakladali úsilie. Myslím si, že vo všeobecnosti je vynakladať úsilie len kvôli úsiliu v Európe veľmi nezvyčajný postoj. Myslím, že hlavná oblasť, kde sa tento postoj objavuje, je šport alebo iná telesná činnosť alebo činnosti ako hra na hudobný nástroj, kde si ľudia zvyknú vynakladať úsilie len kvôli tomu, aby vynakladali úsilie. Napríklad v Japonsku, kde je postoj ľudí vo všeobecnosti jednoduchší, tento postoj nie je nezvyčajný.

Aby sme mohli vynakladať úsilie len kvôli úsiliu, musíme odhodiť svoj cieľ. Odhodiť svoj cieľ sa zdá bezcieľne. Civilizácia v Európe je taká zvyknutá sledovať nejaký cieľ: niekedy duchovný cieľ, niekedy materiálny cieľ, niekedy obchodný cieľ a tak ďalej. A samozrejme je jasné, že ak v bežnej spoločnosti nesledujeme nijaký cieľ, nemôžeme nič dosiahnuť. Ak sa vzdáme cieľa svojej práce, napríklad vyrobiť výrobok, potom ten výrobok nikdy nevyrobíme.

A preto ho nemôžeme predať, takže firma nemôže mať žiadny zisk. Takže nehovorím o tom, že sa máme vzdať takého cieľa, aký máme vo svojom bežnom živote. Hovorím o tom, že sa svojho cieľa vzdáme práve v tejto chvíli. A v skutočnosti sa svojho cieľa môžeme vzdať práve v tejto chvíli, ale ponechať si svoj dlhodobý cieľ. Napríklad v každodennom živote môžeme mať za cieľ byť zdraví. Ale práve vo chvíli, keď cvičíme, sa môžeme vzdať svojho cieľa byť zdraví.

Ak máme za cieľ ísť do supermarketu a nakúpiť podľa zoznamu, tak keď do supermarketu naozaj prídeme, v okamihu, keď berieme niečo z regálu a dávame to do košíka, môžeme zabudnúť na svoj nákupný zoznam a iba dať tovar do košíka. Takže to vzdanie sa cieľa, o ktorom hovorím, sa týka nášho konania v tomto prítomnom okamihu. Iný príklad: ak ideme na túru do hôr a chceme sa dostať na vrchol jednej hory, pozrieme sa do mapy a naplánujeme si, ktorou cestou pôjdeme.

Potom so svojimi spoločníkmi vyrazíme smerom k hore. Ale pri každom kroku sa môžeme vzdať cieľa dostať sa na vrchol hory. A ak to urobíme, ako zázrakom zistíme, že sa k hore približujeme. Veľa rokov som robil horolezectvo, na dosť vysokej úrovni, a toto bola moja skutočná skúsenosť. Napríklad keď sme liezli v Himalájach, veľmi starostlivo sme sa pripravili, zháňali sme špeciálne jedlo, špeciálne oblečenie a všetko.

Ale v skutočnej situácii, keď sme kládli jednu nohu pred druhú, potom sme zastali a obzreli sa, ako zázrakom sme sa presunuli na iné miesto. Takže sa môžeme ku svojmu cieľu približovať tým, že sa svojho cieľa vzdáme. To je veľmi dôležité pri športových činnostiach, lebo ak sa počas športovej činnosti pevne držíme svojho cieľa, duševné úsilie sústrediť sa na cieľ narúša našu slobodu. A toľkí športovci jasne vedia, že počas ich činnosti je najdôležitejšie to, čo práve robíte.

Keď sa slávnych futbalistov pýtate na zápas, ktorý sa práve chystajú hrať (napríklad im novinár povie: Myslíte si, že dnes vyhráte?), často povedia: Nemyslím na to. Proste hrať zápas. Takže existuje taký spôsob, ako môžeme viesť svoj život, keď sa vzdáme snahy niekam sa dostať. Ale to neznamená, že nič nedosiahneme. Je to postoj v prítomnom okamihu, postoj, keď sa sústredíme na to, čo práve robíme, nie na to, kam pôjdeme ďalej.

Tieto dva postoje, sústrediť sa na to, čo práve robíme, a plánovať, čo chceme získať, kam sa chceme dostať: ak o nich premýšľame, zdá sa, že si protirečia. Ale v skutočnosti si neprotirečia. Takže môžeme mať oba postoje zároveň. Môžeme plánovať budúcnosť a zabudnúť na budúcnosť. Tento postoj, keď sa iba sústredíme na prítomný okamih, vzdáme sa svojho cieľa a robíme niečo tu a teraz, sa v Dógenovom učení nazýva konanie (action). Po japonsky gyo. Gyo. Či je anglické slovo action to najlepšie, neviem. Nezahŕňa iba pohyb alebo robenie niečoho, ale aj to, že sa vložíme do prítomnosti.

Takže pre Dógena je zazen konanie. Hoci sa nikam nepohybujeme, vzdávame sa svojho cieľa, vzdávame sa všetkých predstáv a sústredíme sa na to, kde práve sme. Takže v Dógenovej reči je to konanie. Praktizovanie konania je stredom budhizmu. Konanie je niečo iné ako predstavy. Konanie je niečo iné, než si myslíme, že je. Každý vedie život, ktorý je plný konania, ale v našej vyspelej civilizácii ho zakrývame. Takže človek, ktorý ide po ulici do svojej kancelárie, možno premýšľa o tom, čo bude robiť, keď tam príde.

Takže hoci koná, zakrýva to svojimi myšlienkami na niečo iné. A ja to robím, vy to robíte, robí to každý. Avšak bez samotného konania, ktoré je niečo iné ako myslenie, nemôžeme viesť normálny život. Takže ak počas toho, ako žijeme, stále premýšľame o niečom inom (napríklad sa stále trápime budúcnosťou, zatiaľ čo žijeme dnes, stále sa trápime tým, čo si o nás myslí niekto iný, stále snívame o svojom novom priateľovi alebo priateľke), náš život je dosť ťažký. A v krajnej situácii je plný nešťastia a stresu. Takže ľudské bytosti potrebujú miesto, kde môžu konať v prítomnosti a odhodiť svoje myslenie, svoje nádeje, svoje zámery a tak ďalej.

A každý to do istej miery nachádza: ísť sa prejsť do prírody, ísť si zahrať squash, ísť do posilňovne, zahrať si na klavíri, vstať od počítača a urobiť si šálku čaju.

To všetko sú spôsoby, keď ľudské bytosti konajú. Ale nejestvuje nijaké učenie, ktoré by dávalo hodnotu tejto veľmi, veľmi jednoduchej činnosti. Dógen však učil, že konanie je stredom budhizmu, stredom našich životov, stredom vesmíru a tým najdôležitejším.

Potrebujeme slobodu konať a potrebujeme filozofiu, ktorá nás učí hodnote konania. Ľudské bytosti v našej veľmi rafinovanej spoločnosti si neuvedomujú veľkú hodnotu niečoho jednoduchého. Človek v kancelárii burzového makléra, ktorý pracuje na počítači a prevádza veľmi veľké sumy peňazí tak, že stláča prstami kúsky plastu, hovorí, že on je, alebo ona je, veľmi, veľmi dôležitý a hodnotný človek.

Ale človek o tri miestnosti ďalej čistí záchod a myslia si, že je to veľmi chudobný a nevzdelaný človek. Ale jeden robí toto a druhý robí toto. Takže v spoločnosti samozrejme dávame hodnotu rôznym činnostiam. Z toho dôvodu potrebujeme filozofiu, ktorá hovorí, že každé konanie je rovnaké. Ak máme takú filozofiu, môžeme dávať hodnotu všetkým ľudským bytostiam rovnako a vykonávať všetky činnosti rovnako.

Takže pochopiť, čo je konanie, a praktizovať konanie je to, čo Dógen nazýva veľkou úlohou. A to je stred jeho učenia. Koniec. Položte mi otázku.

Účastník: To znamená, že hovoríte, že mať dlhodobý cieľ je v poriadku, iba zabudnúť na ten cieľ vo chvíli, keď niečo robíte.

Mike: Áno. Keď dosiahnete svoj cieľ, bude úplne iný, a zabudnete, že je iný, takže si myslíte, že ste dosiahli svoj cieľ. Takže v skutočnosti svoj cieľ nikdy nedosiahneme, ale v mysli si myslíme, že sme ho dosiahli.

Roman: Prečo cieľ nedosiahneme?

Mike: Pretože náš cieľ je iba v našej mysli a je to predstava. A keď ho dosiahneme, situácia je vždy iná.

Účastník: Ako iná?

Mike: Napríklad som sa chystal ísť do Česka na ústranie niekam blízko Plzne, v dome, ktorý vedie théravádový budhista, a predstavoval som si dvoj- alebo trojposchodový dom s množstvom veľmi malých izieb niekde celkom blízko Plzne. Ale som tu a je to úplne iné a nie je to tak blízko Plzne. Takže som sa dostal k svojmu cieľu, ale môj cieľ je iný. To je všetko. Je to iné.

Účastník: Ale to sú iba veci, ktoré nie sú také dôležité, myslím.

Mike: Nie, nie je to dôležité.

Účastník: Ale váš cieľ je dôležitý. Vaším cieľom je napríklad učenie. Učíte tu teraz tak, ako ste o tom predtým premýšľali.

Mike: Nie, nie, to nie je pravda.

Účastník: Nie je to pravda.

Mike: Nikdy neviem, čo povedať.

Účastník: Áno, takže ste si svoje talky vopred nepripravovali?

Mike: Mám nejaký nejasný tvar alebo farbu a tiež sa vždy trochu obávam. Takže o čom budem hovoriť?

Účastník: Tú situáciu si dávate sám.

Mike: To robíme všetci, áno. Samozrejme, v každodennom živote svoje ciele dosahujeme. Robíme, čo chceme robiť, to je pravda. Ale z iného hľadiska je to, čo dosiahneme, vždy iné, než sme si predstavovali. Takže to prijmeme a ideme ďalej, áno. Ale z jedného hľadiska je náš cieľ vždy tu, ale skutočnosť tu ešte nie je. To je všetko.

Účastník: Z mojej skúsenosti si väčšinou ani neuvedomujeme, že máme cieľ. Niečo robíme, ale, viete, keď je človek veľmi frustrovaný, znamená to, že niekde má cieľ, ale skutočnosť je úplne iná, a to vyvoláva frustráciu.

Mike: To je pravda, áno.

Účastník: Takže si možno nehovoríte: mám cieľ.

Mike: To je pravda, áno.

Účastník: Niekedy svoje ciele skrývame sami pred sebou.

Mike: Áno.

Účastník: Áno. Takže trvá dlho, kým na to človek príde: prečo nie som spokojný so svojím životom alebo s niečím v mysli? A potom to docvakne: aha, celý čas som sa snažil niečo dosiahnuť, ale bola to ilúzia. A ako povedal Mike, zakrýval som jednoduchú činnosť svojimi myšlienkami. Napríklad keď hrám na gitare, zvyčajne to zakrývam, takže moja myseľ je niekde inde. Ale môžem ju vrátiť späť, lebo je to činnosť. Je to jednoduchá činnosť a človek sa proste vzdá, odovzdá sa hudbe. Ale niekedy je, viete, myseľ niekde inde.

Roman: Opísal si ten okamih, ale myslím, že je dôležité mať v živote nejaký smer. Môžeš žiť iba bez smeru, alebo, pre mňa je dôležité mať nejaký smer, nejaký smer medzi niečím, nie...

Mike: Myslím, že mať v živote smer je veľmi dôležité, a nemyslím si, že ste to popreli.

Účastník: Nie, súhlasím, je to to isté, áno. Ale nie... byť sám pre seba v tom, že máte nejaké ciele alebo nejaký smer, a byť z toho frustrovaný.

Účastník: Trvalo mi desať rokov, kým som prišiel na to, že mojím cieľom bolo: chcem byť ten skvelý gitarista. Ale nevedel som, že mám cieľ, a tak som bol stále nespokojný. Videl som nejakého skvelého hráča a bol som, viete, ako v súťaži. Ale nevedel som, v čom je problém. Problém bol v tom, že som chcel hraním niečo dosiahnuť. Nestačilo mi proste vziať gitaru a hrať.

Účastník: Ale v tej chvíli, keď o tom viete, máte ten istý smer. Môžete mať ten istý smer, ale nekritizovať sa, že nie ste taký dobrý. Prijmete svoj smer, že chcete hrať dobre, a nie byť slávny gitarista.

Účastník: Proste vziať gitaru a hrať. A potom ju odložiť a robiť niečo iné a zabudnúť na gitaru. A inokedy ju zase vziať a hrať.

Otázka: Ale ako si vybrať dlhodobý cieľ? Ktorý je dobrý a ktorý stojí za to?

Mike: Môžeme si slobodne zvoliť, aké sú naše ciele, a môžeme k nim smerovať tak rýchlo, ako vieme. Na tom nezáleží. Ale v skutočnosti nevieme, kam ideme. Ľudia, ktorí chcú veľmi, veľmi jasne vedieť, kam idú, sú zvyčajne trochu neistí. Takže potrebujú mať veľmi jasnú predstavu, kam idú. Cítia sa vďaka tomu pohodlnejšie a dodáva im to sebadôveru. Ale v skutočnosti nikto nevie, kam ideme, lebo budúcnosť tu ešte nie je.

Účastník: Takže si môžeme vybrať čokoľvek a proste ísť na Mars.

Mike: Takže svoj smer si vyberáme v každej chvíli. Myslíme si, že smer svojho života vyberáme tak, že plánujeme alebo premýšľame v hlave a rozhodujeme sa, čo chceme, čo nechceme, čo máme radi, čo nemáme radi a tak ďalej. Ale v každej jednej chvíli si vyberáme smer, niekedy vedome, niekedy nevedome. Každým krokom, každou chvíľou, každým krokom vytvárame budúcnosť. Aj keď ideme po ulici a prejdeme z pravej strany na ľavú, mení to náš život. Zastavíme na semafore a čakáme na zelenú, alebo prebehneme cez cestu.

Všetky tieto rozhodnutia tvoria náš skutočný život. Takže svoj život tvoríme svojím konaním, hoci veríme, že ho tvoríme svojimi plánmi. Plánovať je prirodzené a patrí to k ľudskej spoločnosti, a nemyslím tým: neplánujte, iba sa hýbte. Šialené. Ale môžeme si všimnúť, že naše plány netvoria náš život; náš život tvorí naše konanie. To je všetko. Iba si to všimnite.

Účastník: Je taká predstava, že máte nejaké želanie a to želanie je pre vás veľmi dôležité, a v tej chvíli by ste sa ho mali vzdať, zabudnúť naň. Ale niekedy v živote, o niekoľko rokov, možno o veľa, veľa rokov, sa stane, že to želanie je...

Mike: Je splnené.

Roman: Áno, to je pravda.

Účastník: Ale teraz ste... áno, to bolo želanie, ktoré som mal predtým, pred dvadsiatimi rokmi.

Mike: Áno, to je pravda. Niekedy áno. Niekedy to pravda nie je. V živote je veľa rôznych okolností. Niekedy dostaneme, čo chceme. Niekedy nedostaneme, čo chceme. Niekedy chceme, čo dostaneme. Niekedy nechceme, čo dostaneme. Takže veľa rôznych okolností. Ale to, čo dostaneme, závisí od nášho konania v každej chvíli. Je to dosť nezvyčajný spôsob pohľadu na život, ktorý nie je taký bežný v západných krajinách, v západnej civilizácii. Tisíce rokov máme kresťanské pozadie, ktoré čiastočne vychádza z gréckej filozofie a z kresťanského spiritualizmu: Boh k nám hovorí.

Kresťanský spiritualizmus spolu s gréckym idealizmom dali západnej civilizácii veľmi silný sklon k dosahovaniu cieľov alebo k dosahovaniu dokonalosti. A tento fakt vybudoval celú našu civilizáciu aj tento nahrávací prístroj na podlahe. Takže všetko v ľudskej spoločnosti je výsledkom tohto spôsobu myslenia. Takže budhizmus prináša iné hľadisko. Nie že toto hľadisko je správne a to druhé nesprávne. Iba iné hľadisko.

A toto iné hľadisko je veľmi jednoduché a veľmi dôležité, lebo si ho nevšímame. Nevšímame si, že v každej chvíli meníme svoj život.

Účastník: Povedali ste, že toto hľadisko, filozofia konania, je pre našu spoločnosť, myslím Európu, Ameriku, dosť nezvyčajné.

Mike: Áno. Ale myslím, že filozofiu konania učili Dógen, Nagardžuna a ďalší, takže museli mať ten istý problém. Takže je to napríklad spoločné celej ľudskej spoločnosti.

Áno, takže napríklad Nagardžuna mal ten problém, lebo indická spoločnosť bola veľmi intelektuálna, veľmi filozofická, a v starovekej Indii bolo veľa veľmi filozofických a intelektuálnych tradícií, ako vidno, keď si prečítate filozofie veľkých indických filozofov a tak ďalej. A Dógen mal tú istú ťažkosť, lebo ho obklopovali ľudia, ktorí praktizovali veľa rôznych druhov budhizmu, ktoré prišli z mnohých rôznych miest. A chcel učiť filozofiu konania jednoduchým, priamym spôsobom. Takže mnohokrát kritizoval iné spôsoby myslenia a tak ďalej. Áno, takže ten problém je tu stále, myslím.

Účastník: Takže je v našej povahe, že nás poháňajú naše myšlienky.

Mike: Áno, je to naša povaha, ale je to aj výsledok smeru našej spoločnosti. Spoločnosť sa počas stoviek rokov môže uberať rôznymi smermi a môžeme povedať, že niekedy sa spoločnosť stane veľmi idealistickou alebo niekedy veľmi materialistickou. Takže naše bežné postoje v spoločnosti a naše hodnoty sa menia a v spoločnostiach môžeme vidieť rôzne hodnoty. Teraz sa svet veľmi zmenšil; môžeme vidieť veľa rôznych spoločností, ktoré majú veľmi odlišné hodnoty. Napríklad v sedemdesiatych rokoch sa Japonsko stalo veľmi dôležitým a každý chcel s Japonskom obchodovať a každý sa chcel dozvedieť o japonských metódach. A ľudia na Západe písali, že Japonsko má nejaké zvláštne tajomstvo úspechu; napísalo sa veľa kníh. A dôvod bol ten, že zistili, že celá spoločnosť robí niečo z úplne iného hľadiska. Žiadne tajomstvo, žiadna zvláštna sila, iba mali iné hľadisko. A keď Západ toto hľadisko uvidel, nedokázal ho pochopiť. Obchodníci napríklad nedokázali pochopiť stretnutia s Japoncami. A napísalo sa o tom veľa a veľa hrubých kníh. Takže toto bolo stretnutie západnej kultúry s japonskou kultúrou.

A teraz si myslím, že niečo podobné sa do istej miery možno deje s Čínou. Neuvedomujeme si, že čínsky spôsob robenia vecí je od nášho zásadne odlišný. Máme sklon myslieť si, že v podstate sú všetci rovnakí, takže v skutočnosti sú ako my. Takže konanie ľudí si zdôvodňujeme podľa vlastných spoločenských hodnôt. Ale učenie o konaní je od týchto vecí nezávislé, lebo je veľmi jednoduché.

Účastník: Myslím si, že teraz je situácia taká, že budhizmus v Európe vzniká, hľadá cesty; mieša sa aj s kresťanstvom a tradíciou v Európe a potom z toho vznikne niečo iné.

Mike: Myslím si, že ak vidíme skutočnú situáciu, potom skutočnú situáciu prijmeme. To nie je veľmi jasné. Budhizmus samozrejme prišiel na Západ z rôznych zdrojov: z južnej Indie, z Barmy, z Thajska, z Japonska, z Kórey a tak ďalej. A my všetci na Západe máme kresťanské hodnoty už mnoho stoviek rokov a niekedy si neuvedomujeme, že sú to kresťanské hodnoty. Takže budhizmus na Západe je akási zmes a my hľadáme svoju cestu a hľadáme, o čom budhizmus je. Takže to trvá dlho. Áno.

Účastník: Nebude to ten istý budhizmus ako v Thajsku, Japonsku, Kórei a tak ďalej.

Mike: Nie, nie ten istý, nie. Ale ten istý.

Účastník: Pretože povaha ľudí je iná.

Mike: Áno. Ale povaha vesmíru môže byť rovnaká. Nemusí byť. Áno.

Účastník: Myslím, že to je ten najdôležitejší bod.

Mike: Hoci vedci povedali, že môžu existovať paralelné vesmíry, že ich môže byť veľa rôznych, myslím si, že je iba jeden, naozaj. Takže učenie budhizmu, Dógenovo učenie o konaní, je dosť jednoduché a prísne, alebo suché. Nehovorí vám, či by ste sa mali zosobášiť, alebo nie, ani ako žiť svoj život v spoločnosti, či zbohatnúť, alebo byť chudobný, a všetky také veci. Nehovorí o nich nič. Iba hovorí, že náš život je naše konanie a naše konanie tvorí náš život. Takže vyrovnajte svoje telo a myseľ a potom konajte vyrovnane a žite si svoj život, nech je akýkoľvek.

Aj keď ste kresťan, môžete praktizovať zazen a viesť vyrovnaný život, dúfam.

Otázka: Je ten zvuk rúra? Dobre. Napadlo mi, že možno hučí vesmír. Akým spôsobom Dógen vysvetľuje vzťah medzi konaním a časom? Lebo mne to nie je jasné. Čítal som niektoré jeho eseje v Shobogenzo a má veľmi zvláštne, teda, predstavy o čase, že v podstate povaha času nie je to, čo zažívame ako čas. Zažívame taký lineárny čas.

Mike: Lineárny je lineárny.

Účastník: Lineárny, áno. Čas plynie z minulosti; teraz je prítomnosť; budúcnosť. Ale on hovorí, že toto nie je povaha času. Mohli by ste to vysvetliť? Myslím, že hovorí, že konanie a čas sú prepojené.

Mike: Hovorí, že sú to isté. V kapitole Uji má vlastne rôzne pohľady. Hovorí, že si myslíme, že čas plynie ako rieka, z minulosti do prítomnosti do budúcnosti, ale naša skutočná skúsenosť je teraz, v ktorej čas je existencia, alebo existencia je čas. Takže tým chce povedať toto: v bežnom živote si pamätáme minulosť a premýšľame o budúcnosti, a to je normálne, takže môžeme povedať, že minulosť a budúcnosť sú teraz vo mne; ale jediná skutočná existencia je táto chvíľa.

Takže v tomto zmysle je to, čo nazývame čas, akýsi vynález, ktorý potrebujeme, aby sme mohli fungovať v spoločnosti, ale v skutočnosti je čas teraz, práve teraz. Ale nepodáva iba jeden pohľad.

Účastník: Nie, nie, čítal som to niekoľkokrát a viem na to prísť. Viete, niekedy hovorí, že prítomnosť ide do minulosti. Takže mi napadlo, že hovorí o našich psychických stavoch, lebo v mysli sa môžeme presúvať, kedy chceme.

Mike: Áno. A hovorí napríklad, že čas si zvyčajne predstavujeme ako čiaru. Minulosť je ako čiara, ktorá ide dozadu: včera a potom predvčerom, ako čiara. Ale hovorí, že minulý čas si môžeme predstaviť, ako keď stojíme na vrchole hory a hľadíme na všetky ostatné štíty. Takže tam je včera, tam je zajtra, tam je minulý rok. Takže vytvára veľa obrazov, ktoré sú rôznymi spôsobmi, ako sa pozerať na čas. V kapitole má veľa rôznych obrazov. A tiež hovorí, že čas je práve tu, práve teraz.

Alebo inými slovami, to, čo považujeme za čas, vytvárame a zdieľame. Takže vy sa pozriete na hodinky, ja sa pozriem na hodinky, povieme: Ó, ešte štyri minúty, a ja sa pozriem na malú ručičku a hýbe sa, takže si myslím, že čas sa hýbe. Takže súhlasíte? Nie. Takže ak nesúhlasíte, potom nemáme čas.

Potrebujeme dohodu, takže čas vytvárame a zdieľame.

A vytvárame a zdieľame minulosť a vytvárame a zdieľame budúcnosť. Takže Nagardžuna to nazýva vytvoreným svetom. A je jeden vynikajúci americký filozof, John Searle, ktorý napísal veľmi vynikajúcu knihu The Construction of Social Reality. Je trochu filozofická, ale hovorí o tom, ako ľudské bytosti vytvárajú náš svet tým, že zdieľajú svoje myšlienky a pocity, a potom veríme, že ten svet je skutočný.

Účastník: A čo zvieratá? Alebo psy? Žijú s nami.

Mike: Spýtam sa mačky, či je koniec prednášky.

Účastník: Je čas skončiť?

Jana: Neviem.

Účastník: Nemám potuchy, čo si myslíš.

Účastník: Mačka nezdieľa.

Účastník: Ale to tam nie je. Áno, nie je.

Účastník: Nie, nemyslím si. Možno trochu. Domáce zvieratá zdieľajú.

Účastník: Áno, zdieľajú, však? Mali sme malú mačku a o jedenástej vždy prišla a robila mňau, mňau, každý deň. Áno. Takže to je zdieľanie.

Účastník: No teda, to je zdieľanie. A je to reflex.

Účastník: Ach, reflex. Nič iné to nie je.

Účastník: Ale nie.

Roman: Nie.

Účastník: Zdalo sa mi, že je to zdieľanie.

Účastník: Myslím, že na vytvorenie pojmov potrebujete pojmy. Ale je to podvedomá časť nášho mozgu. Nie je to skutočné.

Účastník: Možno to nie je naozaj iba reflex.

Účastník: Majú úplne počiatočnú intuíciu. Nejako vycítia váš svet, myslím. Možno sa mýlim.

Účastník: Áno, možno.

Účastník: A ľudia, ktorí majú domáce zvieratá, tiež niečo dávajú do života domácich zvierat.

Mike: Áno.

Účastník: Aj ony vytvárajú.

Mike: Do istej miery sú súčasťou ľudskej rodiny.

Účastník: Áno.

Mike: Áno. Ale, viete, toto nie je súčasť našej rodiny a divé zvieratá nie sú súčasťou našej rodiny. Takže s väčšinou divých zvierat, vtákov a rýb zdieľame iné vedomie.

Účastník: Existuje nejaký spôsob liečenia chorôb tým, že je človek veľmi blízko niektorých zvierat.

Roman: Ach áno.

Účastník: Myslím, že ide o to opustiť naše konštrukcie a byť uvoľnenejší.

Mike: Áno, myslím, že zvieratá to robia, však? Áno. Ľudia majú radi domáce zvieratá, lebo domáce zvieratá majú iný systém hodnôt. Napríklad psy sú zvyčajne vždy radi, že vás vidia, aj keď máte zlú náladu, alebo...

Účastník: V porovnaní so ženami napríklad.

Účastník: Pes je lepší ako žena. Niekedy.

Mike: Dobre, je dvadsať po, všimol som si. Takže zaspievajme na konci tohto talku.

Jana: Nie.

Mike: Myslel som, že máme pol hodiny.

[recitácia, 00:56:32–00:57:52]

Mike: Toto je japončina a toto je čínština. Stredoveká japončina a stredoveká čínština, nie moderná. Takže moderný Japonec tomu zvyčajne nerozumie.

Účastník: Lebo to spievame po zazene každý...

Mike: Áno.

Účastník: Pri zazene, ale...

Mike: Áno, spievate, áno.

Účastník: Viac... Ja som to kedysi spieval rýchlejšie.

Účastník: Rýchlejšie?

Účastník: Áno. Ach, rýchlejšie. Ale je lepšie nie tak rýchlo, alebo...? Negawakuwa kono kudoku o... asi.

Účastník: Dobre, áno. Urobiť pauzu. Myslím, že sa dostaneme k tomu úryvku.

Mike: Prvá časť nemá taký silný rytmus, ale druhá áno. Áno. Takže v prvej časti nie je rytmus: negawakuwa kono kudoku o motte amaneku issai ni oyoboshi.