Kodo Sawaki a konkrétne učenie

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

Shunryu Suzuki a jeho povaha. A potom sme dnes ráno hovorili o povahe učiteľov, a tak som si myslel, že dnes popoludní budem hovoriť o Kodo Sawakim. Toto je jediná kniha o Kodo Sawakim po anglicky, o ktorej viem, a toto je vzácny výtlačok. Doma som mal jeden výtlačok a zmizol. A potom Stuart našiel ďalší výtlačok v antikvariáte v Bristole. Úžasné.

To je všetko. Dobre, to je koniec talku. (smiech)

Volali ho Bezdomovec, Kodo Bezdomovec. Kodo bolo jeho mníšske meno. Bezdomovcom ho volali preto, lebo nikdy nemal stály chrám. Hoci sa v neskoršom veku usadil v chráme Antaiji, nezostal tam. Chodil po vidieku, mal talky a viedol sesshiny. Tá fotografia... každopádne, nepamätám si, kedy zomrel.

Účastník: Šesťdesiat päť.

Mike: Áno. Narodil sa v roku 1880 a mal veľmi kruté detstvo. Matka mu zomrela, keď mal štyri roky. Otec mu zomrel, keď mal sedem. Adoptoval ho strýko, ktorý veľmi skoro nato zomrel. Potom ho adoptoval profesionálny hazardný hráč. Od siedmich rokov teda vyrastal v akomsi verejnom dome. Takže videl hlúposť mužov a videl tú najhoršiu stránku ľudí.

Chcel sa stať mníchom, a keď mal 17 rokov, stal sa mníchom a dva roky praktizoval. Potom, keď mal 19, praktizoval znova u iného majstra jeden rok. Keď mal 20, odviedli ho do japonskej armády, v roku 1900. O štyri roky neskôr ho poslali do rusko-japonskej vojny. Bol zranený a vrátil sa do Japonska zotaviť sa, a potom tam išiel znova. Do Japonska sa vrátil v roku 1906, takže šesť rokov v armáde a dva roky vo vojne. Vo vojne sa stal hrdinom, pretože bol veľmi statočný. Nebol bojazlivý. Bol to veľmi statočný človek. A dostal nejaké vyznamenanie za statočnosť.

Keď sa v roku 1906 vrátil do Japonska, mal 26 rokov. Začal študovať budhizmus a v nasledujúcich rokoch chodil na rôzne miesta. Na dva roky sa sám presťahoval do malého chrámu a len sám praktizoval zazen. Po tých dvoch rokoch sa stal akýmsi lektorom na budhistickej univerzite. Odvtedy sa sťahoval na rôzne miesta, žil v domoch, ktoré mu ľudia požičali, a začal cestovať po Japonsku, viesť sesshiny a mať talky. Potom v roku 1935, keď mal päťdesiat päť, sa stal profesorom na budhistickej univerzite a pokračoval v tom asi päť alebo šesť rokov. [nepočuteľné], čo je dosť slávne, pretože tam žil, keď starol. Antaiji teraz vedie nemecký mních. A myslím, že majú webovú stránku, ktorú si môžete prečítať. Videli ste ju?

Účastník: Hej.

Mike: Tak to je jeho život. Mal veľmi drsné detstvo a v armáde si počínal statočne. Keď začal učiť budhizmus, ľudia vedeli o jeho statočnosti, a tak si ho za takú povahu ctili. A kvôli svojmu detstvu, v ktorom videl tú najhoršiu stránku ľudskej povahy, mal asi nejaký hnev na spoločnosť. Možno je hnev príliš silné slovo, ale nejaký pocit, že sa treba ozvať proti hlúpym ľuďom.

Keď bol v armáde, bol statočný, pretože konal sám za seba. Skupina vojakov, s ktorou bol, uviazla na nejakom mieste. Ale bez toho, aby sa spýtal ostatných, sa sám prebil von, aby dostal ruských vojakov. Tak si uvedomil, že keď konáte sami za seba, niekedy to má dobrý výsledok. Ale japonská spoločnosť má veľmi silný sklon konať v skupine. Tak, ideme? Ideme? A je to. Tak, zamrzlo to. Ale pre svoju povahu konal sám za seba a videl veľmi zlý vplyv skupinovej psychológie na japonskú spoločnosť.

Tak ľudia hovorili, že vždy vyzeral mrzuto (grumpy). Poznáte slovo grumpy? Niekde tu je obrázok. Vyzerá veľmi mrzuto. Ľudia hovoria, že tak vyzeral často, tak asi taký bol. Možno to tam trochu vidíte. Taká tvár.

A predpokladám, ako som hovoril včera, že keď praktizujete zazen dlho, nájdete v spoločnosti akúsi strednú polohu. Ale keď sa spoločnosť pohne do extrému, tú abnormalitu cítite. Tak on cítil tú abnormalitu v Japonsku v období, ktoré viedlo k druhej svetovej vojne.

Môj učiteľ Nishijima u neho študoval, keď mal 19 rokov. To bolo možno pred druhou svetovou vojnou, možno dva, tri alebo štyri roky predtým. V tom čase boli v Japonsku pred druhou svetovou vojnou v spoločnosti dva rôzne názory. Bola tu vojenská moc a cisárska rodina, cisárova rodina, ktoré boli veľmi pravicové. A samozrejme, armáda manipulovala cisárom, aby ovládala japonskú spoločnosť. Na druhej strane tu bol nejaký komunistický vplyv z Číny, od Mao Ce-tunga; prebiehala tá veľmi veľká revolúcia, Červená armáda. A boli tu silné tajné komunistické bunky, ktoré rozvirovali spoločnosť. Takže veľmi silná pravica a veľmi silná ľavica.

Keď môj učiteľ Nishijima Roshi chodil na talky Kodo Sawakiho, bol to devätnásťročný mladý muž a premýšľal: Čo je správne? Čo je správne, pravica, alebo ľavica? Čo je najlepšia cesta? Čo je správna myšlienka? A rozprával, že Kodo Sawaki povedal: Pravica sa mýli a ľavica sa mýli. Obe sa mýlia. To môjho učiteľa ako mladého muža šokovalo. Tak čo je správne? Kodo Sawaki, samozrejme, myslel niečo ako strednú cestu, rovnováhu medzi ľavicou a pravicou. Ale môj učiteľ ako mladý muž nerozumel, čo tým myslel. Ale bol jednoducho veľmi šokovaný týmto veľmi mrzutým mužom, ktorý hovoril, že obe strany sa mýlia, čo bolo v Japonsku pred druhou svetovou vojnou odvážne povedať.

Tak vám poviem niektoré veci, ktoré Kodo Sawaki povedal.

Ľudské bytosti sú zvláštne stvorenia. Tápu v tme, tápu, s inteligentným výrazom. Snažia sa len vyhnúť nude. Mnohé veci na tomto svete vás lákajú, ale keď ich raz urobíte alebo získate, sú bezcenné. Niektorí ľudia nikdy nenájdu vlastný spôsob života. Keď nemáte peniaze, máte problém. Ale je dobré vedieť, že sú dôležitejšie veci ako peniaze. Keď nemáte sexuálnu túžbu, niečo nie je v poriadku. Ale je dobré vedieť, že sú dôležitejšie veci ako sexuálna túžba. Túlať sa z miesta na miesto v tomto pominuteľnom svete znamená naháňať sa za menom.

Tomu nerozumiem.

Človek sa narodí nahý. Ale potom dostane meno, ktoré sa zapíše, oblečú ho do šiat, strčia mu do úst bradavku a tak ďalej. Keď vyrastie, môžete povedať: Ó, je skvelý, alebo silný, alebo múdry, alebo bohatý. Ale to sú len útešné slová. V skutočnosti je každý nahý.

Mám pokračovať? Nebudem čítať všetko. Toto je... Tu je jeden dobrý.

Prestaň plakať. Pretože si bojazlivý, myslíš si, že nemáš žiadnu cenu a ostatní ľudia sú veľkí. Plačeš a trápiš sa pre malichernosti. A potom ti občas veci vyjdú a si celý bez seba od radosti.

Študovať budhizmus znamená študovať stratu. Šákjamuni Buddha je dobrý príklad. Opustil svoje kráľovstvo, svoju krásnu manželku, svoje milé dieťa a svoje nádherné šaty a stal sa mníchom s bosými nohami a v ošúchanom rúchu. Všetci buddhovia a predkovia zámerne utrpia stratu. Je veľmi veľká chyba, keď chce budhistický mních stúpať vo svete vyššie. My mnísi sme všetci žobráci od najvyššieho po najnižšieho.

Všetky cítiace bytosti sú pomýlené. Myslia si, že nešťastné veci sú šťastné a šťastné veci sú nešťastné, a stále kopú a vrieskajú. Keď dáte cukrík plačúcemu dieťaťu, uškŕňa sa s očami plnými sĺz. To je to šťastie, o ktorom ľudia hovoria.

Ľudia často hovoria, že sú zaneprázdnení. Zaneprázdnení čím? Sú zaneprázdnení len tým, že si zarábajú na živobytie. Sliepky sú zaneprázdnené tým, že jedia potravu. Ale jedia ju len preto, aby ich zjedli ľudia. Je chyba vyšplhať sa na miesto, z ktorého skôr či neskôr musíte spadnúť. V živote mnícha alebo mníšky nie je žiadne padanie.

To mi pripomína príbeh z knihy od Shunryu Suzukiho, kde žena povedala Shunryu Suzukimu: Veľmi sa usilujem pokročiť v budhizme. Je to ako šplhať sa po rebríku. Vystúpim tri alebo štyri priečky a potom skĺznem o dve priečky späť. A Shunryu Suzuki povedal: Ó, v budhizme nie je žiadny rebrík. Všetko sa deje na zemi.

Duchovný učiteľ môže povedať: Celý život zostanem v celibáte. Je veľa druhov masiek.

Život je plný rozporov. Jeden človek kritizuje druhého a hovorí: Pozrite, čo urobil. Ale je to presne to, čo by chcel urobiť ten, kto kritizuje.

Čím ste triezvejší, tým menší sa vidíte.

Čím ste triezvejší, tým menší sa vidíte. Znamená to, že keď ste opitý, myslíte si, že ste sa stali dôležitým. Ale keď ste triezvy, čo je opak opitosti, vidíte, že ste v skutočnosti len jeden malý človek.

Na čo je dobré robiť zazen? Robiť zazen nie je na nič dobré. Kým to neprenikne do vašej hrubej lebky a kým naozaj nerobíte zazen, ktorý nie je na nič dobrý, naozaj nie je na nič dobrý.

Myšlienka nie je nič iné ako vymyslený príbeh. Buddha-Dharma je všetko predtým, než si vymyslíme príbehy.

Inými slovami, svet pred myslením.

Jeden z dôvodov, prečo je Dógen Zenji taký fascinujúci, je, že pochopil, že Buddha-Dharma hovorí o ňom. Nie nejaká rozprávka pre priemerných ľudí.

Kam až dovidíte, ste len vy a nie je nič iné než vy. Nemôžete nikoho iného požiadať, aby sa s vami podelil o vašu únavu alebo aby za vás znášal vašu bolesť.

Dobre, to stačí. Áno. V niektorých jeho výrokoch môžete vidieť dosť tvrdý pohľad na život od človeka, ktorý mal dosť tvrdý život. Asi všetci máme svoje problémy s rodinami, s detstvom a tak ďalej. Ale nevyrastali sme vo verejnom dome s cudzím človekom a nemuseli sme bojovať vo vojne. Takže môžeme byť veselí a môžeme prijať, že bol mrzutý. Tak je to človek svojej doby. Tak každý patrí do svojej doby.

Niektorí ľudia kritizujú Kodo Sawakiho za niektoré veci, ktoré povedal počas druhej svetovej vojny. Ale myslím si, že tí ľudia tomu človeku nerozumejú. Japonský text som nečítal, ale čítal som preklad. Citovali ho v článku, v ktorom povedal, že japonskí vojaci by mali bojovať naplno, celkom a úplne. Tak si ľudia mysleli, že podporoval japonskú vojnu. Ale ja si myslím, že hovoril o osobnom postoji, z vlastnej skúsenosti. Z vlastnej skúsenosti vedel, že keď ste v armáde, vo vojne, musíte konať naplno, a žiť, alebo zomrieť. To bola jeho vlastná skúsenosť. Nebol to komentár k politike. Ale kritizujú ho za to, že také veci hovoril.

Účastník: Ktorá vojna?

Mike: Neviem. Ľudia v Japonsku vo všeobecnosti nehovoria, čo robili počas druhej svetovej vojny. No, píše sa tu, že v roku 1940 založil Tengyo Zenen. Tak predpokladám, že učil zazen. Ale podrobne sa to tu nepíše. O jeho živote je po japonsky veľa kníh a Yoko kedysi nejaké preložila. Ale ten preklad teraz nemám. Máte ho vy? Tu? Ja nie. Niekde ho mám.

Toľko rôznych povah, toľko rôznych spôsobov učenia, toľko rôznych spôsobov písania a tak ďalej. Ak sa vrátite do Číny v 10. a 11. storočí, môžete si prečítať mnoho kóanových príbehov o učení majstrov. Niektoré z nich boli veľmi drsné. Vo všeobecnosti nehovorili o abstraktnej teórii.

Myslím si, že v modernej dobe sme zvyknutí vziať situáciu a vytiahnuť z nej teóriu. Inými slovami, intelektualizujeme. Napríklad keď sa vo svete niečo stane, mnoho komentátorov si sadne a diskutuje o tom. A hoci to, čo sa stalo, je konkrétna udalosť, napríklad v Sýrii vybuchla bomba a študenti bojovali proti armáde, komentátori z konkrétnej situácie vyvodia teoretickú diskusiu. Budú zovšeobecňovať o tom, ako ľudia vo všeobecnosti útočia na svoju vládu, o tom, čo by mala spoločnosť vo všeobecnosti robiť, a tak ďalej. A budú hovoriť o ponaučeniach, ktoré si zo situácie môžeme vziať. Komentátori si často berú ponaučenia ešte predtým, než sa situácia skončí. Takže moderná spoločnosť je založená na tom, že z konkrétnych situácií veľmi rýchlo intelektualizuje. Ale myslím si, že je to moderný jav.

Keď čítate kóany budhistických učiteľov z 10. a 11. storočia, vidíte, že predkladajú len konkrétnu situáciu. A potom ďalšiu konkrétnu situáciu, ďalší kóan. Ďalšiu konkrétnu situáciu, ďalší kóan. Takže keď tieto kóany študujete alebo ich počúvate jeden po druhom, môžete pochopiť niečo abstraktné, nejaký všeobecný princíp.

Napríklad jeden kóan hovorí, že žiak večeria a spýta sa svojho majstra: Čo je v budhizme najdôležitejšie? Majster povie: Dojedol si? Žiak povie, že áno. Tak mu povie: Choď si umyť misku.

Takže majster nepovie nič abstraktné. Nepovie: Najdôležitejšie v budhizme je nekladať teoretické otázky. Povie niečo priame. Takže keď čítame tieto konkrétne príbehy, nenájdeme v nich žiadne teoretické učenia. Ale ony samy sú učeniami: konkrétne učenie, konkrétne učenie, konkrétne učenie, konkrétne učenie. Tak v tých časoch mysleli.

Ale dnes, v modernej dobe, stále myslíme na... napríklad na vzťahy. Takže teraz v mojej mysli... ľudia hovoria, viete: Aký vzťah chceš? Mne to pripadá ako zvláštna otázka, lebo si môžem vymyslieť teoretický vzťah a potom sa obzerať okolo seba? Mne to znie šialene, lebo je to konkrétne, nie? Keď vidíte niečo konkrétne, môžete to vidieť. Ale v modernej dobe si myslíme: dobre, akého človeka chcem? Bolo to 192... 184 centimetrov? Nie, nie, 160 centimetrov. Prepáčte. Tak takto žijeme. Rozmýšľame v mysli: čo chcem? A potom to hľadáme. Ale to, čo máme v mysli, nikdy nenájdeme. Takže niekedy, keď sa držíme toho, čo máme v mysli, budeme sklamaní. Ale zvyčajne na to, čo máme v mysli, zabudneme, keď nastane konkrétna situácia.

Dobre. Takže mnoho rôznych štýlov učenia a niekedy sú veľmi, veľmi odlišné. Neuvedomujeme si to. Myslíme si, že ľudia v minulosti mysleli rovnako ako my.

Roman: Jo, myslím. Oni taky... ti mniši, kteří hledali pravdu, taky měli sklon myslet abstraktně. Že museli být opravováni...

Účastník: To je zaujímavé, totiž niektoré kóany, lebo čítať ich je veľmi ťažké. Je pre mňa veľmi ťažké v nich niečomu porozumieť, lebo mi išlo o to nájsť význam. Čo znamená miska? Hľadať to, čo človek v texte zvyčajne hľadá, viete, znaky a označujúce a metafory a podobne. Čo znamená miska? Veľmi, veľmi ťažké. Myslím, že viac pomôže pozerať sa na to tak, viete, aká je najjednoduchšia situácia, ktorá tu môže fungovať, skoro ako dramatik: ako by mohol tento rozhovor dávať zmysel? Ako by to mohla byť skutočná, zmysluplná výmena?

Roman: Myslím, že většina lidí nechce být v té situaci konkrétní, protože se bojí. Když jste příliš konkrétní... obyčejní lidé, ale my máme tu zkušenost: když jste příliš konkrétní, příliš přímí, je to rušivé. Pak přepnete.

Účastník: Ľudia sa boja odhodiť masku. Radšej zostanú pri teoretickom.

Mike: Áno. A samozrejme, niekedy to robiť potrebujeme. Ale v modernej spoločnosti je to akýsi bežný postoj. Takže nejde o to, že by sme nikdy nemali intelektualizovať, nikdy o veciach premýšľať alebo nikdy zovšeobecňovať. Ale musíme vedieť, ako to v prípade potreby preťať, pretože skutočná situácia je na druhej strane intelektualizovania.

Vyzeráte veľmi šťastne, Thomas.

Účastník: Pamätám si, len nemôžem prestať na to myslieť. Tento aspekt, ktorý ste spomenuli, je taký veľký objav. Pred mesiacom som mal s priateľkou taký dlhý, únavný, frustrujúci rozhovor o... a nedokázali sme nič vyriešiť. A povedal som: Poďme do Benátok. Išli sme do Benátok a vyriešilo to toľko problémov, lebo sme mali plné ruky práce s cestou, po ceste sme si kupovali pizzu. Chápeme, o čo ide? (smiech) Nie som si istý, či je nutné ísť na také krásne miesto, ale bolo to presne toto: stop, poďme do Benátok.

Roman: Měsíc potom byla v pohodě.

Mike: Na druhej strane niekedy môžeme konanie použiť ako náhradu a nevšimneme si, že je tu niečo, o čom musíme porozmýšľať. Takže sa môžeme vyhnúť riešeniu niektorých problémov tým, že povieme: Poďme do Benátok. Dobre, poďme do kina. Dobre, poďme sem, poďme tam. Takže záleží na situácii. Niekedy sa potrebujeme zastaviť. Niekedy potrebujeme ísť. A nepozerajte sa na semafory.

Účastník: Útek z väzenia.

Boris: Mám veľmi, veľmi dobrú spomienku na to, ako som šiel pešo krížom cez celú Bratislavu, lebo som dal žene auto. Raz sme boli so ženou v kine a ona potrebovala auto, aby odviezla dieťa, takže som auto nemal. Mal som si vziať taxík alebo autobus, ale proste som sa rozhodol, že pôjdem pešo. Musel som prejsť dlhú cestu cez celú Bratislavu a bola to skvelá príležitosť vidieť mesto novým spôsobom, ako nikdy predtým. Žil som tam päť rokov.

Účastník: Ale tieto talky od Kodo... Pamätám si jednu vec, ktorú môj starý otec stále hovoril, a je to trochu podobné: keď nemáš nič, máš problém. Keď máš niečo, máš veľký problém.

Účastník: Já bych se chtěla zeptat na přirozenou schopnost meditovat už od dětství. Mám takovou zkušenost a myslím, že to možná zažívá každý z vás: ty stavy, kdy člověk sedí a u nás tomu lidi říkají do blba. Vyznačuje se to tím, že člověk vypoulí oči a je vlastně nepřítomný, nikde. Pak se vrátí. V dětství jsem to zažívala hodně často, mnohem častěji než teď. A byl to problém. Byl to problém pro společnost: neseď, nehleď, běž něco dělat, vždycky mě z toho vytrhli. A pro mě to byl stav, kdy nebylo nic. Tenkrát jsem to neuměla definovat. Nejvíc jsem si to uvědomovala na hodině houslí, kdy jsem měla noty, hrála jsem etudu a nevím proč, ale velmi často, skoro v každé hodině, jsem se dostala do toho stavu, ve kterém fungovala moje mysl na nějakém systému, že jsem hrála perfektně, ale vlastně jsem byla nikde. A pak jsem se z toho vrátila a ztratila jsem místo na stránce. Učitelka řekla: Ty jsi prostě hloupá, jak to, že nevíš, kde hrajem? Teď jsi to hrála, hrálas to dobře. A já jsem mlčela, nevěděla jsem, jak definovat, kde jsem byla, protože to bylo jako... nebylo nic. Až později jsem se naučila to zpracovat: uvědomila jsem si okamžik, kdy se vrátím, věděla jsem, kde v tom textu byl můj pohled, a mohla jsem volně navázat a nikdo si nevšiml. Naučila jsem se vracet ke hraní, k té chvíli v notách, ale vedlo to k chybám. Už to nebylo tak přirozené. Možná je to normální věc. Myslím, že děti umí meditovat, ale že to v nich není podporováno.

Účastník: Myslím, že deti neboli skazené významami. Sú čisté, dá sa povedať.

Mike: Dúfajme. Ale nie nadlho. Ale áno, súhlasím. Ale nemyslím si, že deti potrebujú meditovať.

Boris: Robia to prirodzene.

Mike: Robia to prirodzene.

Boris: Hej, pamätám si, ako som sedával v lese pri našej chate, ako malé dieťa, len som celé hodiny sedel a nič nerobil.

Mike: Áno, ak to chcete nazývať meditovaním, to je v poriadku.

Boris: No, nechcem to nazývať meditovaním. Len akýsi prirodzený, pokojný stav mysle, ktorý počas dospievania pomaly mizne.

Mike: Áno. Alebo keď vám učiteľ povie, aby ste sa pozerali do nôt, stratíte ten prirodzený stav. Tak tomuto sa hovorí vzdelávanie.

Účastník: Když vidím, že to dělá moje dcera, říkám všem: nerušte ji, nechte ji být. Je jí osm.

Boris: To by bola Dharma. Keď som hovoril o návrate do toho stavu: pamätám si, pred niekoľkými rokmi, že sa môžete vrátiť do stavu, v ktorom ste boli ako dieťa, a pozerať sa na svet ako dieťa. Nie je to veľký problém, ide len o to veriť tomu. Pre mňa je veľmi dôležité mať to. Na strednej škole som mal vietnamskú študentku, veľmi talentované, veľmi bystré dievča. Povedala mi, že jej rodičia sú budhisti, že majú veľmi hlbokú vieru v budhizmus, ako je vo Vietname zvykom. Spýtala sa ma, čo praktizujem. Povedal som: Toto sa volá zazen, a ona to chcela vyskúšať, tak som jej ukázal pozíciu. O niekoľko dní mi povedala, že to robila doma, a rodičia jej povedali: Čo to robíš? Choď niečo robiť. Nestrácaj čas tým, že sedíš a nič nerobíš. Je to dosť paradoxné.

Mike: Je čas skončiť. Ďakujem.