Smútok je zmena rovnováhy
Mike vysvetľuje, že pocity sú len malé posuny v zmysle pre rovnováhu, a nešťastia sa preto netreba zbavovať
Michael Eido Luetchford
August 2011 — Dibbavana, 1. prednáška.
Miesto konania: Dibbavana, Mariánske Lázne, Česko.
Michael Eido Luetchford · August 2011 — Dibbavana, 1. prednáška
Zdroj: zvukový prepis.
Z ústraniaFotkyNahrávky5Kronika
Audio
2011-09-Talk-1-Unhappiness.mp3 v priečinku na Google Drive
Čo hovorí prednáška (stručný prehľad) — O týchto prehľadoch
Mike hovorí, že pocity ako smútok a šťastie nie sú v nás nič pevné, ale len malá zmena v našom zmysle pre rovnováhu, a preto sa nepotrebujeme zbavovať niečoho v nás, čo sa volá nešťastie. Vychádza z príbehu Kodo Sawakiho, ktorý išiel výťahom dole do uhoľnej bane, a keď sa výťah pohyboval konštantnou rýchlosťou, mal pocit, že stojí alebo dokonca ide hore, hoci stále išiel dole.
Sawaki povedal, že život je taký: všimneme si malú zmenu rovnováhy a myslíme si, že ideme hore alebo dole, a Mike z toho vyvodzuje, že cítiť sa smutne, šťastne, ospalo či bdelo je v poriadku, pretože je to tok našej prirodzenej energie. Ak len praktizujeme rovnováhu, čo môže byť zazen, náš tok pocitov sa znova vráti, ako pri veľkom strome, ktorý vietor ohýba raz na jednu a raz na druhú stranu. Keď sa snažíme zbaviť silnej emócie, napríklad sexuálnej túžby, zosilnie, tak ako korok zatlačený pod vodu vyskočí, keď odtiahneme prst. Mike dodáva, že každá ľudská vlastnosť má dve protikladné strany, takže veľmi silní ľudia sú aj veľmi krehkí, a že snažiť sa udržať si iba dobro a zbaviť sa zla je nemožné, pretože dobro a zlo sú dve strany jednej veci. Za paradox zazenu označuje to, že pretože sa v ňom vzdávame všetkého, vrátane snahy zlepšiť sa, zazen nás zlepšuje, a hovorí, že môžeme praktizovať s hlúpymi myšlienkami, ktoré prichádzajú a odchádzajú, rovnako ako všetci ostatní.
V diskusii Mike priznáva, že ako príklad použil Borisovu láskavú poznámku o svojej smutnej tvári, a hovorí, že niekedy sú naše pocity súkromné. Účastníčke, ktorá sa v práci musí správať profesionálne, aj keď je smutná, odpovedá, že niekedy musíme hrať, spomína starého Japonca, ktorý ho naučil, ako sa klaňať ľuďom, ktorých nemal rád, a hovorí, že rodina ľudí toto učí, no on tento tréning nezažil a teraz sa musí trénovať sám. Keď sa Boris pýta, kde je hranica prijatia, Mike hovorí, že konflikt je ten istý, či ho vidíme v sebe, alebo mimo seba, a že v budhizme sa rozhodujeme vyváženou intuíciou, prajñā, takže rozhodnutie sa urobí samo. Na otázku o depresii odpovedá, že zazen nám zmení náladu, ak ho dokážeme robiť, ale vtedy je to veľmi ťažké a zazen nie je liek na všetko: dáva nám vyvážený pohľad, no svoje problémy musíme vyriešiť sami. Spomína Buddhove slová „Buď sám sebe svetlom“ a hovorí, že neexistuje budhizmus, ktorý by nám vyriešil život, len učenia, ktoré poukazujú na to, že ak sa vyvážime, môžeme sa vyhnúť extrémom a byť primerane šťastní. Hovorí tiež, že si nemyslí, že sa môže nájsť natrvalo, možno preto, že sa stále mení a niektoré budhistické učenie hovorí, že neexistuje trvalé ja, že každý čin má výsledok, za ktorý sme zodpovední, a keď účastníčka povie, že musíme len vdychovať a vydychovať, odpovedá, že my vydychujeme a vesmír dýcha do nás.
Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch
Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.
Dnes ráno mi Boris povedal: Ojoj, niečo zlé sa stalo. Vyzeráte... vaša tvár. Stalo sa vám niečo? Tak asi som dnes ráno mal takú tvár. Tak som povedal: nie, nie zlé, smutné. Takže cítiť sa smutne je v poriadku. A cítiť sa šťastne je v poriadku. A cítiť sa ospalo je v poriadku. A cítiť sa bdelo je v poriadku. Cítiť sa hore aj cítiť sa dole je v poriadku. Pretože je to tok našej prirodzenej energie.
Niekto pred chvíľou spomenul Kodo Sawakiho. On rozprával príbeh o tom, ako išiel navštíviť uhoľnú baňu a nastúpil s baníkmi do výťahu. Výťah išiel nejaký čas dole. Hovoril, že na začiatku cítil, že idú dole. Ale po chvíli cítil, že idú hore. Tak si posvietil lampou na stenu šachty a uvedomil si, že stále idú dole, hoci cítil, že idú hore. Tak povedal, že si uvedomil, že keď sa pohybujeme konštantnou rýchlosťou, máme pocit, že stojíme. A tak môžeme mať pocit, že ideme hore, keď ideme dole. Niekedy.
A povedal: Život je taký. Všimneme si malú zmenu rovnováhy v našom živote a myslíme si, že ideme hore, alebo si myslíme, že ideme dole. Ale v skutočnosti je to len malý rozdiel v našej energii. Tak povedal, že všetky pocity šťastia, smútku, dobra a zla sú takéto: len malý rozdiel v našom zmysle pre rovnováhu. Takže smútok je v poriadku, pretože je to len zmena v našom zmysle pre rovnováhu. Šťastie je v poriadku. Je to len zmena v našom zmysle pre rovnováhu.
Často si myslíme, že emócie sú pevné: toto je šťastie, toto je nešťastie. Tak chcem dostať šťastie do seba a zbaviť sa nešťastia, vložiť do seba šťastie a tak ďalej. Ale podľa Kodo Sawakiho je to len zmena v našom toku. Nič také ako smútok neexistuje tak, ako existuje tento hrnček. Takže ak nič také neexistuje, nemusíme sa toho zbavovať. Ľudia často cítia, že majú nejaký pocit, ktorého sa musia zbaviť, lebo nie je dobrý. Ale podľa Kodo Sawakiho je to len zmena. Vnímame zmenu rovnováhy. Takže v jeho príbehu ide výťah dole, a keď ide dole rýchlejšie, máte pocit, že idete dole. Keď ide dole rovnakou rýchlosťou, máte pocit, že stojíte. Keď ide dole pomalšie, máte pocit, že idete hore.
Účastník: A Einstein si potom všimol to isté. Nazval to relativita.
Mike: Takže pointa je, že sa nepotrebujeme zbavovať niečoho v nás, čo sa volá nešťastie. Nepotrebujeme sa zbavovať niečoho v nás, čo sa volá utrpenie. Ak len praktizujeme rovnováhu, čo môže byť zazen, potom sa náš tok pocitov znova vráti. Ako veľký strom vo vetre: zafúka sem, som nešťastný; zafúka tam, som šťastný; a tak ďalej. Takže ak cítime: som nešťastný, jaj, zastavím to, potom to vytvára silu. Môžeme sa nechať byť takí, akí sme.
Dobrým príkladom silnej emócie, ktorú sa snažíme zastaviť, môže byť sexuálna túžba. V modernom živote nás spoločnosť povzbudzuje, aby sme cítili sexuálnu túžbu, cez reklamu alebo nejaké chcenie a tak ďalej. Ale ak sa jej snažíme zbaviť, zosilnie. Môj učiteľ to vysvetľoval na kúsku korku, ktorý pláva na vode. Ak korok zatlačíte pod vodu, čo je ako potláčanie niečoho, tak kým ho tlačíte dole, je to v poriadku. Ak prst odtiahnete, korok vyskočí. Takže je veľa takýchto jednoduchých príkladov.
Ľudských vlastností je veľmi veľa a niektoré vlastnosti máme radšej ako iné. Napríklad si môžeme myslieť, že je dobré byť silný. Mali by sme byť silní, dosť silní; chceli by sme byť silnejší a nie slabí. Ale v skutočnosti silný je tu a slabý je tu, jedna ruka. Nemôžete mať jednu ruku bez toho, aby bola na jednej strane silná a na druhej strane slabá. Takže veľmi silní ľudia majú aj veľmi krehkú povahu. Ak sú veľmi, veľmi, veľmi silní, sú veľmi, veľmi, veľmi krehkí. Takže z budhistického hľadiska namiesto toho, aby sme rozvíjali jednu stranu a ignorovali druhú... Takže už nechcete byť silní, chcete byť slabí, pretože ja už nemôžem byť silný. A tento pocit pozná každý.
Všetky ľudské vlastnosti majú dve protikladné strany. Ale my hlúpi ľudia chceme iba jednu stranu bez druhej. Ale to je nemožné. Je to ako v kresťanstve, keď sa niekto snaží urobiť celý svet dobrým a zbaviť sa zla. Je to šialené. Je to nemožné. Dobro a zlo sú dve strany jednej veci. Takže musíme mať obe. Prosím, pamätajte si to.
Ak sa netlačíme k tomu, aby sme boli lepší, stávame sa lepšími. To je paradox zazenu. V zazene sa vzdávame všetkého. A pretože sa vzdávame všetkého, vrátane snahy zlepšiť sa, to nás zlepšuje. Takže zazen nás zlepšuje, pretože prijímame obe strany. Napríklad ak sa v zazene snažíte zbaviť myslenia, je to nemožné. Ale ak v zazene žijete so svojimi hlúpymi myšlienkami, ktoré prichádzajú a odchádzajú, môžete praktizovať, rovnako ako všetci ostatní, s hlúpymi myšlienkami. Ale ak sa zámerne snažíte zbaviť myslenia a nájsť nejaký zvláštny pokojný stav... To je všetko. Takže chce niekto niečo povedať, alebo má otázku, alebo diskusia?
Boris: Chcel som niečo poznamenať. Keď som vám povedal, že by ste nemali byť smutný, myslel som tým v tej chvíli, že by ste to mali nechať tak, že by ste sa na to nemali upínať.
Mike: Ja viem. Je odo mňa nezbedné použiť váš príklad, pretože som vo vašich slovách dnes ráno cítil vašu láskavosť. Ale potom si myslím: jaj, smutné. Hm.
Boris: Pretože chcem byť otvorenejší, pretože cítim, že sa niekedy uzatvárate sám do seba.
Mike: Áno.
Boris: Súkromné.
Mike: Vstup zakázaný.
Boris: A veľa ľudí vás má rado a je veľmi dobré byť s vami. A keď ste uzavretý v sebe, tak to nie je celkom možné.
Mike: Chcete, aby som bol otvorený?
Boris: Nie, nie, nie. Páči sa mi, keď sú ľudia otvorení.
Mike: Niekedy môžeme byť otvorení. Niekedy sú naše pocity súkromné. To je ľudské.
Roman: Co kdybychom zmínili, že naše uzavírání ovlivňuje druhé, tak jako vaše chvilka smutku trochu ovlivnila Borise?
Mike: Áno.
Roman: Co kdybychom to zmínili?
Mike: Povedal by som, že keby som bol veľmi milý, guľatý človek, povedal by som Borisovi: Prepáčte, Boris, za moju smutnú tvár. Len mám v sebe trochu smútku, ale bude to v poriadku. Ale v skutočnosti nie som až taký guľatý. Ale vaše slová vyriešili môj problém.
Účastník: Ale nie vždy môžeme byť takí, akí sme. Niekedy sa od nás očakáva, že budeme iní. Napríklad v práci, keď sa cítim smutne, sa asi očakáva, že sa budem správať profesionálnejšie. Tak ako sa v tom zachovať?
Mike: Áno, takže niekedy musíme hrať. Dobrý deň, rád vás vidím. Keď som šiel žiť do Japonska, bol tam jeden starý Japonec, ktorý sa o mňa staral. A naučil ma, že ak musíte pozdraviť nejakú dôležitú osobu, ale nemáte ju radi, v Japonsku sa musíte pokloniť takto. A keď to robíte, robíte... Hm. Tak toto je jeho spôsob. Viete, niekedy v práci musíte povedať: Ó, ahoj. Rád ťa vidím. Ako sa máš? Dobre. Nevidel som ťa celú večnosť. Áno, musíte to robiť. Je to biznis. Dokážete to?
Účastník: Niekedy. Nie je to veľmi príjemný pocit. Ach jaj.
Mike: Niektorí ľudia to dokážu veľmi dobre. Niektorí ľudia sú príliš úprimní, takže sa im pocity okamžite ukážu na tvári. Takže ľudia sú rôzni. Takže ak sa vám pocity ukazujú na tvári, nebuďte napríklad obchodným zástupcom.
Účastník: Mike, ale často sa stáva, že, viete, nemám náladu ísť do práce, alebo som smutná, alebo rozrušená, ale musím tam ísť a nasadiť si akoby inú tvár. Ale tá tvár ma vo vnútri akoby mení. Na začiatku je to nútené, ale postupne to prijmete prirodzene, rozveselíte sa a na konci dňa je to preč. Teda ešte pred koncom sa to musí rozplynúť oveľa skôr, a aj sa to rozplynie oveľa skôr.
Mike: Hm, je to pravda.
Boris: V Česku, neviem, ako na Slovensku, ale v Česku vidím, že ľudia sa veľmi nenútia skrývať negatívne emócie alebo negatívne pocity, zatiaľ čo v Británii alebo najmä v USA ľudia cítia, že by nemali ukazovať nijaké negatívne pocity. Takže moji kolegovia, keď sa nemajú radi, sa sotva pozdravia. Ľudia, ktorí sa majú radi, začnú dlhé rozhovory. Takže to nie je veľa; jednoducho sa nesnažia predstierať. V Británii sú ku mne ľudia vo všeobecnosti veľmi milí, stále sa na niečo pýtajú. Ale neviem, či ma majú radi.
Účastník: Ku mne sa donieslo, že v Nemecku v obchodnom svete nazývajú anglický a americký spôsob klamaním, lebo ho považujú za neúprimný, považujú ho za nečestný. Áno, to sa ku mne donieslo, lebo sa k ľuďom správajú veľmi priamo.
Mike: Ale to, čo hovorí Patricia, je veľmi dôležité, pretože veľmi veľa ľudí musí ísť so svojím životom ďalej, a aj keď sa cítia smutne alebo nešťastne, musia ísť so svojím životom ďalej. A ak máte deti, je to veľmi dôležitý bod. Takže iní ľudia nás zachraňujú. A myslím, že najmä to, že máme rodinu, nás to učí. Ale aby som bol k vám úprimný, mne to ušlo, pretože som nevychovával svoju dcéru. Moje manželstvo sa rozpadlo, keď mala tri roky. Takže som ten tréning nezažil. Moja dcéra ma nemohla trénovať. Takže sa musím trénovať sám.
Účastník: Ale robíte to aj pre partnera, nielen pre deti: snažíte sa zmeniť si náladu, aby ste partnerovi nevysielali negatívne signály. Samozrejme, záleží na tom, ale...
Mike: Áno, je to pravda.
Účastník: Alebo sa snažíte potlačiť negatívne pocity, aby ste nepokazili náladu.
Mike: Áno. Ide o to, že ak negatívne pocity veľmi potláčame a nevyjadrujeme ich, nefunguje to. Takže áno, stále sa trénujem.
Boris: Pretože v niektorých učeniach budhizmu je veľká múdrosť, dôležitosť sa prikladá prijatiu. Prijať bez hranice. Mali by ste prijať všetko a prejsť tým. To vás privedie k väčšej otvorenosti... pretože bez prijatia je vo vnútri vždy nejaký boj. Je to veľmi, veľmi ťažké urobiť. Kde je hranica medzi tým všetkým tu a niečím v sebe, čo nechcem stratiť? Ak by som mal stratiť všetko v sebe, hranica... Mám s touto hranicou veľa skúseností a nefunguje to. Smútok, hĺbka v sebe, nie je tam... nefunguje to. Takže by sme nemali skoro s ničím nijakým spôsobom bojovať. Ale ja mám takú skúsenosť, že neviem, kde je tá hranica, povedzme, kedy by to už narúšalo moju integritu, a v tej chvíli neviem, či tú hranicu posunúť ďalej, alebo si hranicu postaviť. Ale keď som si tú hranicu postavil, tak neviem, či to bolo zase k niečomu dobré. Áno, otázka pre mňa je zakaždým: kde je hranica medzi mnou a prijatím?
Mike: Máte na mysli prijímanie v sebe, alebo prijímanie navonok?
Boris: Navonok, prijímanie navonok.
Mike: Hm.
Boris: Svet, ľudia, vzťahy, práca, všetko, viete, napríklad rodina. Čo prijať, čo neprijať. Niekto vám povie: chcem s vami mať deti; poviete áno. Niekto vám povie: nechcem s vami mať deti; poviete áno. Ak mi dáte všetky svoje peniaze, poviete áno.
Účastník: Ale veď to nie je prijatie. Nie, nie. Ak vám niekto povie: chcem s vami mať deti, a vy deti nechcete, prijímate svoj pocit. Ale aj o to nám ide, že aj veci a ľudia vonku sú nejakým spôsobom vo vnútri.
Mike: Áno.
Boris: Čo je dôležitejšie, pocit vo mne, alebo...?
Mike: Na tom nezáleží. Oboje je to isté.
Účastník: Takže si môžete vybrať, čo je dôležitejšie.
Účastník: Veci, ktoré cítime, a niekedy niektorí ľudia prichádzajú zvonka. Nie je to vždy rovnaká úroveň energie. Niekedy to ide proti.
Mike: Áno. Takže si musíte vybrať. Ale myslím tým, že konflikt je v nás aj mimo nás. Takže konflikt je ten istý, vonku, vnútri. Ak nie je konflikt, nie je problém. Ale keď máme konflikt, vidíme problémy. Tak si myslíme, že konflikt je vonku, alebo že konflikt je vnútri. Niekedy si myslíme, že konflikt je vonku. Alebo niekedy naopak: niečo je zlé so mnou. Ale možno je oboje ten istý problém. Je to ten istý problém.
Boris: Prijať seba alebo prijať to, čo je vonku, je to isté. Závisí to od toho, čo chcete, čo sa rozhodnete.
Účastník: Áno. Takže je to na vás. Máte pravdu.
Boris: Ak sa nemýlim, prijímam seba a môžem odmietnuť vaše odporúčanie.
Účastník: Ak chcete, hej.
Mike: No, to sa týka toho, ako sa rozhodujeme. V budhizme sa hovorí, že sa rozhodujeme vyváženou intuíciou, prajñā. Takže v našom tele a mysli niečo rozhodne. Potom o tom premýšľame. Takže rozhodnutie sa urobí samo. Ale je veľmi zložité o tom hovoriť. Chcem len upozorniť na to, že sa nepotrebujeme snažiť meniť svoje emócie násilím. Napríklad: cítim sa nešťastný, nemal by som byť nešťastný. Alebo: cítim sa podráždený, nemal by som byť podráždený. To je východiskový bod tohto talku. Ale Patriciin spôsob je pekný. Môžeme niečo urobiť a zmeniť si...
Účastník: Někdy se nám něco stane a máme sklon udělat si z toho takový program: budu smutný, budu se tak ukazovat ostatním. Je to záměrné, rozhodnu se, že budu vypadat smutně nebo budu smutný. Je to takový zlozvyk, hraní. Nevypadá to jako přijetí, spíš jako: nechci se toho smutku zbavit, i když chci. Jako byste se ho chtěli zbavit a zároveň nechtěli.
Mike: Áno. Každý ten stav pozná, myslím.
Boris: A Mike, čo ľudia v depresii? Hovorili ste, že sme ako loď a vietor fúka raz sem a raz tam. A ľudia v depresii sú napríklad dlho takto. A chceli by sa toho zbaviť. Tak čo je...? No, môžu ísť k lekárovi a dostať...
Roman: Otázka byla, jestli zazen pomáhá... Samotný zazen, protože pomáhá, řekněme, se nějak vrátit.
Mike: Ak dokážete robiť zazen, keď ste veľmi v depresii, zmení vám to náladu, áno, ale je to veľmi, veľmi ťažké urobiť. Ak ste veľmi v depresii, je veľmi ťažké sedieť. Takže nemá zmysel myslieť si, že zazen je nejaký liek na všetko. Mám tento problém, robím zazen. Jaj, mám na ruke škvrnu, robím zazen. Hoci starí majstri hovoria, že zazen dokáže vyriešiť všetky naše problémy, neznamená to, viete: Jaj, pokazila sa mi motorka,
Roman: tak, že vám na té motorce už nezáleží.
Mike: Alebo dokonca, viete, ak má váš vzťah problém, zazen pomáha, ale nevyrieši ho. Musíte ho vyriešiť vy. Zazen nám dáva len vyvážený pohľad. A s vyváženým pohľadom môžeme niečo urobiť. A náš život sa pohne dopredu. Ktovie kam. Myslíme si, že si svoj život premýšľaním vyriešime. Niekedy si myslíme: čo mám robiť? Premýšľam o svojom živote. Kým premýšľame o svojom živote, náš život sa deje.
Boris: Na premýšľanie o živote nie sú slová.
Mike: Áno. Ale život, o ktorom premýšľame, nie je to isté ako život, ktorý sa deje.
Boris: Ale premýšľať o živote, o mojom živote.
Mike: Áno. Takže stojí to za to?
Boris: Myslím, že to za to stojí.
Účastník: Ale no, to za to nestojí.
Boris: Nie slová (words).
Mike: Slová (words). Nie „stojí za to“ (worth it). Myslím, že o svojom živote premýšľať potrebujeme. Potom môžeme nájsť svoj vlastný smer. Smer už máme, ale potom o ňom premýšľame a povieme si: aha, vidím, idem týmto smerom. Takže zazen je pekné robiť ráno a večer. Ale ak ho robíte celý deň, nie je čas žiť. Niektorí ľudia si mysleli, že ak budú praktizovať, praktizovať, praktizovať, ich život bude lepší, lepší, lepší. Takže sú pomýlení. Nebuďte pomýlení. Pretože ja už pomýlený som, potrebujem, aby mi niekto pomohol. Takže prosím, nebuďte pomýlení.
Účastník: Čo tak odpoveď na predchádzajúcu otázku? Máme nejaké zážitky, spomienky, ktoré sa vracajú. Chceme ich zmeniť, alebo...
Mike: Zmeniť svoje návyky.
Účastník: Hej, aj zlé zážitky sa vracajú.
Mike: Áno.
Účastník: Aká bola otázka? No, toto, o zážitku, ktorý sa vracia znova a znova z predchádzajúcich...
Mike: No, ako hovoríte... Nerozumel som. Rozumel som, čo povedal; nepočul som otázku. Možno ako to zvládnuť. Ako to zvládnuť? Neviem. Ako to preseknúť? Neviem. U mňa, niekedy cítim, že chcem byť... Chcem sa cítiť takto. Nechcem sa cítiť inak. Taký tvrdohlavý pocit. Takže vtedy je pre mňa veľmi ťažké sa zmeniť. Takže sa to deje veľa, veľa ráz, a potom si to na sebe po mnohých razoch dokážem všimnúť. A možno môžem niečo urobiť.
Účastník: Niekedy plačem. Niekedy si zabehnem štyridsať kilometrov.
Mike: To je dobré.
Účastník: Niekedy varím.
Mike: Áno. Myslím, že som na retreate na Slovensku povedal: nemyslite si, že existuje niečo, čo sa volá budhizmus, čo vám vyrieši život. Neexistuje. Svoj život musíte vyriešiť vy. Ale učenia ľudí, ktorí nasledovali Buddhu, len poukazujú na niektoré veci, ktoré môžeme použiť. A najdôležitejšia vec, na ktorú poukázali, je, že ak sa vyvážime, môžeme sa vyhnúť extrémom. Potom môžeme byť primerane šťastní. Takže to je všetko. Buddha povedal: Buď sám sebe svetlom. Buďte sami sebe svetlom znie veľmi duchovne a hlboko. Ale znamená to: vyriešte si svoj vlastný problém. Je váš. A počúvajte múdre slová. A ak nie sú múdre, nepočúvajte ich.
Účastník: Napadlo mě, když člověk uvízne v nějakých pocitech, jestli není možná užitečné pokusit se vrátit k jejich prvopočátku a najít, co je způsobilo?
Mike: Áno.
Boris: Overiť si, či to v tejto chvíli, práve teraz, ešte trvá. Je to tu ešte, alebo som uviazol v nejakom kolobehu? A toto by mohlo pomôcť, myslí si Lucia.
Mike: Či je tu ešte čo?
Boris: Príčina. Preseknúť ten uzol.
Účastník: Či tá príčina ešte trvá, alebo sa len kopíruje príčina z minulosti a tá príčina už neexistuje.
Mike: Áno.
Boris: Pretrváva ten problém ešte teraz, alebo len v tom kolobehu?
Mike: Áno. Takže to môžeme urobiť. Veľa ľudí chodí k poradcovi alebo terapeutovi a pozerajú sa na príčinu svojho správania v minulosti a všimnú si, že hoci ich správanie je rovnaké, problém tam nie je. Len spúšťač (trigger). Poznáte slovo „trigger“?
Účastník: Hm.
Mike: Áno, to je dôležitá časť terapeutickej práce.
Účastník: Není nejlepší pokusit se nejdřív poznat, kdo opravdu jsme a co chceme, a pak to nějak realizovat? A skrze to porozumění sobě se mimo vědomé myšlení učit, jak používat prajñā, tu instinktivní moudrost, třeba skrze praxi? Tak to chápu. Funguje to tak?
Mike: Áno, myslím, že áno. V poslednom čase som sa nenašiel. Niekedy sa nájdem, niekedy sa stratím. Takže si nemyslím, že sa môžem nájsť natrvalo.
Účastník: Proč ne?
Mike: Ešte sa mi to nepodarilo. Je to také...
Účastník: Proces. Je to proces, který běží.
Účastník: To je ten vývoj.
Mike: Možno, alebo sa možno stále mením. V niektorých budhistických učeniach sa hovorí, že neexistuje žiadne ja, čo znamená, že neexistuje trvalé ja. Všetko sa mení.
Účastník: Myslím, víte, že když se chceme definovat jako něco pevného, nejsme otevření různým okolnostem a v určitém bodě uvízneme.
Mike: Áno, je to pravda.
Účastník: Na druhej strane Mike je jedinečný. Len jeden. Ste len jeden. Každá rieka je jedinečná.
Mike: Hm, jedinečný.
Účastník: Ale nemôžeme porovnávať seba vo vnútri s nejakými inými sebami.
Mike: Nie. Je to pravda. Áno.
Účastník: Teraz som ja, teraz som ja. Je to veľmi zložité.
Mike: Zložité, áno. Pravda.
Boris: Pretože väčšinou sa upneme na niečo vo vnútri, čím chceme byť, ale v skutočnosti sme jedineční. Jedineční neustále.
Mike: Áno.
Účastník: Hej. Neprináša nám to aj zodpovednosť?
Mike: Zodpovednosť? Za...?
Účastník: Za to, ako konáme, ako sa staviame. Hej, jedineční. Ako sa staviame.
Účastník: Hej, je veľa, veľa takých zodpovedností, je na nás veľa zodpovedností. Je to, akože, má to tak byť, alebo je zodpovedné snažiť sa poznať, kto sme?
Účastník: Napríklad nemôžeme meniť prácu a firmy každého pol roka; teda, odráža sa to na našom živote.
Mike: Áno, vždy. Volá sa to karma. Každý čin má výsledok a ten výsledok musíme prijať. Takže ak prijímame výsledok toho, čo robíme, sme zodpovední za to, čo robíme.
Účastník: Ale myslím, že to, co ty říkáš o zodpovědnosti, je něco jako: něco musíme udělat.
Mike: Ale v skutočnosti sme zodpovední za všetko, čo robíme. Nemôžeme uniknúť.
Účastník: Jediné, co vlastně musíme dělat, je nádech a výdech.
Mike: Len výdych.
Boris: A... všetko je hotové, nie? No skvelé. Hej.
Mike: Nie, vesmír dýcha do nás.
Boris: Presne tak.
Mike: Hm, my vydychujeme a vesmír dýcha do nás. Takže my môžeme urobiť svoju polovicu a vesmír urobí tú druhú polovicu.
Boris: Ale aj to je koncept.
Mike: Čo? Koncept?
Boris: Koncept. Áno. Pretože môžeme povedať, že aj vesmír vydychuje.
Mike: Vdychuje. Áno.
Boris: Všetko.
Mike: Áno. Ale je čas skončiť, aby sme sa teraz mohli dostať k vážnejším veciam.
Roman: Moc děkujeme.
