Rozpoznať dreň v sebe

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

[nepočuteľné] že môžeme mať len neformálny talk. Ak nechcete mať talk, môžeme sa len porozprávať. Ale Roman ma pred pár týždňami cez Facebook požiadal, aby som o niečom hovoril. Ale zabudol som, čo presne. Ale musíme počkať. Je ešte príliš skoro? Nie, skončíme skôr. Dobre, začnime.

Roman: Kapitola Raihai-tokuzui.

Mike: Raihai-tokuzui.

Roman: Klanění se dřeni.

Boris: Poklona dreni.

Mike: Áno.

Boris: Áno.

Mike: Vysvetli to a potom mi to povedz.

Roman: Ve Shobogenzo jsem četl takovou kapitolu, která se česky jmenuje Poklony.

Boris: Poklona dosiahnutiu drene.

Roman: Tak jsem vysvětloval, proč mi přišlo zajímavé, že Dógen tak zdůrazňuje, že bychom měli poznat toho, kdo dosáhl dřeně, pravdy, a že bychom takového člověka měli velmi uctívat, i kdyby to byla dívka nebo liška. A přišlo mi zajímavé, že to tak zdůrazňuje, poznat člověka, který dosahuje dřeně. A vy takhle nikdy nemluvíte, nikdy neříkáte: „Podívejte se na tohoto člověka, měli bychom se mu poklonit, nebo jí, protože ona…“ Takže kdybyste mohl vysvětlit smysl té kapitoly, proč to tak zdůrazňoval a proč vy takhle nikdy nemluvíte.

Mike: Pretože ja takto nikdy nehovorím.

Roman: Já jsem si nevšiml, že byste někdy…

Mike: Áno, dobre.

Roman: Však víte.

Mike: Je to zaujímavá kapitola v Shobogenzo, a dreň, poklona dreni, používanie slova dreň pochádza z iného príbehu. Hej, hej, hej.

Bodhidharma, ktorý prišiel z Indie do Číny v deviatom storočí, mal troch žiakov. A keď mal zomrieť, zavolal si svojich troch žiakov, aby im dal nejaké potvrdenie. A prvému žiakovi povedal: Máš moju kožu. A druhému žiakovi povedal: Máš moje kosti. A tretiemu žiakovi povedal: Máš moju dreň. Je to taký starodávny spôsob, ako hovoriť o tom, aké je to hlboké. Takže koža, mäso, kosť, dreň. A dreň je vnútri kosti, takže je to samotná podstata, stred niečoho.

Takže to prirovnanie sa používalo dosť často na označenie toho, aké hlboké je niečie porozumenie. A Dógen to slovo použil v Raihai-tokuzui, poklona dreni.

Mike: A ako povedal Roman, v tej kapitole majster Dógen povedal, že by sme sa mali pokloniť každému, kto má dreň. A potom rozpráva príbehy o ľuďoch, ktorí spoznali iných ľudí, čo mali dreň. Takže dreň znamená pravdu. Ale čo je pravda? A Romanova otázka je, ako môžeme vidieť, či niečo alebo niekto má pravdu? A potom, ako ich uctievame?

V jednoduchom chápaní si môžeme predstaviť, že nájdeme niekoho, kto pozná nejaké tajomstvo, ktoré je pravda. A ak môžeme, vidíme, že má túto osobitnú tajnú pravdu. Môžeme ho uctievať a klaňať sa mu. A tento postoj nájdete v mnohých budhistických skupinách. Ľudia si myslia, že učiteľ má nejakú osobitnú tajnú pravdu. A uctievajú tú osobu. Ja vás nepovažujem za božskú bytosť. Alebo inými slovami, myslia si, že tá osoba je dokonalá. Takže z nej urobia akési polobožstvo.

A dôvod, prečo to robia, je ten, že veľmi chcú mať niekoho dokonalého, kto im povie, ako majú žiť svoj život, povie im, čo majú robiť, čo si obliecť, čo hovoriť, ako riešiť svoje problémy, a tak ďalej. Takže veľa skupín rado uctieva niekoho, kto má pravdu. Ale Dógenov zmysel je iný ako toto, pretože jeho chápanie pravdy je iné. Takže dnes ráno som vám povedal o svojej skúsenosti v horách. Takže, ak dokážeme rozpoznať, že hory nás môžu učiť.

Takže napríklad, ak kráčame v horách a máme v mysli obraz podľa mapy, a veríme, že ten obraz je pravdivý, a nemeníme svoj postoj podľa skutočnej situácie, možno nás budú musieť zachraňovať helikoptérou. Ale ak rozpoznáme, že samotné hory majú svoju pravdu, musíte nasledovať pravdu hory, nie pravdu svojej mysle. Z toho dôvodu môžeme hory uctievať, pretože nás môžu niečo naučiť.

Alebo napríklad, ak máme v rodine nové dieťa, nové bábätko, pretože nové bábätko nie je poznačené spoločnosťou. Je veľmi čisté. Takže keď je rozrušené, plače. Keď je šťastné, smeje sa. Takže je pravdivé, je úprimné. Nič neskrýva. A z toho dôvodu sa môžeme niečo naučiť od bábätka.

Takže ak do miestnosti príde bábätko a matka alebo otec ho prinesie do miestnosti, všetci sa pozerajú na bábätko. Bábätko je veľmi silné. Všetci, pretože bábätko má pravdu. A všetci to dokážu rozpoznať. Možno sú nejakí staromódni muži, ktorí povedia: Och, no… Ale aj oni to rozpoznajú. Len sa pred pravdou hanbia. A niektorí ľudia môžu urobiť takto, pozrite sa na toto, nesúhlasia. Myslel som si, že ak je pred nami skutočné bábätko, môžeme vidieť niečo veľmi jednoduché. A ak máte doma psa, pes je vždy skutočný, pokiaľ s ním nezaobchádzali zle. Pes je veľmi jednoduchý. Keď ho vezmete na prechádzku, povie: Ach, moja obľúbená prechádzka. A keď psa privediete späť, povie: Ach, moje obľúbené miesto. Môžem spať. A dáte mu jedlo a pes povie: Ach, moje obľúbené jedlo. Takže pes je vždy v okamihu. Takže vo psovi môžeme niečo vidieť. Takže pes je… Alebo bábätko nás niečo učí. Alebo vás hory niečo učia. Alebo vás môže niečo naučiť ktokoľvek. Takže ich môžeme uctievať alebo si ich vážiť. Takže Dógen píše: čokoľvek, čo má pravdu, môžeme uctievať. Ale nie vždy dokážeme rozpoznať niečo, čo má pravdu, pokiaľ nerozpoznáme to isté v sebe.

Takže ak prídete do miestnosti a máte psa a máte veľmi zlú náladu, z nejakého dôvodu, nerozpoznáte pravdu v psovi, pretože nedokážete rozpoznať pravdu v sebe. Takže sa na psa rozčúlite. Alebo ak vstanete uprostred noci, pretože bábätko plače, nedokážete rozpoznať pravdu v bábätku, pretože nedokážete rozpoznať pravdu v sebe. Niekedy dokážeme rozpoznať jednoduchý fakt v inom zvierati alebo v prírode alebo v čomkoľvek. A to rozpoznanie je aj rozpoznaním nás samých. Takže ak uctievame hory, alebo si hory vážime, vážime si seba. V Japonsku je umenie, ktoré sa volá čajový obrad. A čajový obrad je veľmi osobitný obrad, používa sa osobitná šálka a zelený čaj a je veľmi slávnostný.

Takže učiteľ čajového obradu, alebo osoba, ktorá čajový obrad vykonáva, je len jeden. A keď sa pozeráte na čajový obrad, osoba, ktorá pripravuje čaj, robí všetko veľmi pomaly. Nalieva vodu do šálky a tak ďalej. Kladie šálku na stôl. A tak ďalej. A v čajovom obrade sa po japonsky hovorí: Mono o daiji ni suru, jibun o daiji ni suru.

Takže zaobchádzať s vecami s úctou znamená zaobchádzať s úctou sám so sebou. Takže v čajovom obrade zaobchádzať so šálkou veľmi opatrne znamená zaobchádzať veľmi opatrne sám so sebou. Takže si uctievajú spôsob, akým sa šálka odkladá, alebo spôsob, akým sa do šálky nalieva čaj. Ale v čajovom obrade to znamená uctievať seba. Takže v Dógenovej kapitole Raihai-tokuzui je poklona niekomu alebo niečomu, čo má dreň, tokuzui, rozpoznaním drene v sebe.

Takže keď dokážeme rozpoznať dreň v sebe, dokážeme rozpoznať dreň v psovi, v bábätku, v strome alebo v hore. Takže rozpoznávanie ide dvoma smermi. Takže pretože ide dvoma smermi, cítime jednotu. Cítim nejaké spojenie. Pozrime sa, čo tým myslíme. Ak máte ešte niečo iné. V Shobogenzo Dógen opäť často…

Roman: …mluví o některých pravých učitelích pravého buddhismu a varuje před tím, kdo není buddhista. Ten člověk nepochopil. A myslíte si tedy, že v této kapitole nemluví o tom, o poznávání pravých učitelů buddhismu?

Mike: Môže byť, ale rozpoznať pravého učiteľa budhizmu znamená rozpoznať pravdu v sebe. Takže ak idete navštíviť mnohých rôznych učiteľov, cítite: je tento človek v poriadku, alebo je to človek, ktorého môžem nasledovať, a tak ďalej. Ale potom, ak nájdete učiteľa, pri ktorom v sebe niečo rozpoznáte, potom pocítite: aha, dobre. A ak nájdete učiteľa, pri ktorom nerozpoznáte nič, potom pocítite: hm, možno nie. Takže je to akési intuitívne. Takže v príbehu o živote Gautamu Buddhu sa hovorí, že odišiel do lesa študovať s cvičiteľmi jogy, jogínmi. A jogíni povedali, že pravda je: ak dlho sedíte v jogovej pozícii a s veľmi silnou koncentráciou, môžete sa dostať na vyššiu a vyššiu úroveň, a na deviatej úrovni vedomia je stvorenie sveta. Takže Gautama Buddha v sebe rozpoznal nejakú túžbu, nejaký zámer to objaviť. Tak si pomyslel: budem študovať s týmito jogínmi.

Takže študoval s jogínmi možno osem rokov. Ale po ôsmich rokoch nenašiel to, o čom mu hovorili. Takže opustil les a sadol si pod strom a rozpoznal, že pravda je v ňom samom, a v celom vesmíre. Takže napríklad Gautama Buddha nemal budhistického učiteľa. Ale môžeme stretnúť učiteľa, ktorý povie: Pravda je stať sa veľmi, veľmi silným. Nič vás nemôže zlomiť. Takže sedieť ako skala v zazene. A ani silná emócia nemá žiadny účinok. A tak ďalej. A môžeme cítiť: áno, áno, toto chcem. A potom môžeme tohto učiteľa nasledovať. A po nejakom čase môžeme cítiť: neviem. Nemôžem… Možno sú takí ľudia, ale ja to nedokážem. Skúšal som, skúšal som, ale nedokážem to. Toto povedal Gautama Buddha.

Ach, neviem. Skúšal som osem rokov, ale nefunguje to. Niečo nie je pravda. Cítime to. Takže hľadáme pravdu vonku, ale hľadáme ju aj v sebe. Takže ak ju nájdeme vonku, rozpoznáme ju vnútri. Takto sa rozhodujeme, u koho budeme študovať, alebo ako nájsť učiteľa. Ale samozrejme, môj príbeh je príliš dokonalý, pretože často si nie sme istí jeden deň a ďalší deň si istí sme. A tiež neexistujú dokonalí učitelia.

Ale myslím, že jedna dôležitá vec je, keď rozpoznáme pravdu v učení niekoho iného, pretože si to všimneme v sebe, aha, áno. Potom si ju môžeme urobiť svojou. Takže patrí nám. Nie niekomu inému. Dáva to zmysel?

Boris: Super.

Mike: Super, takmer dokonalé.

Účastník: Dokonalé. Celý čas mi napadalo len dokonalé.

Roman: Mohu uvést příklad toho, co se stalo mně? Bylo to předtím, než jsem potkal Mika.

Mike: Chcem. Rozpoznáva pravdu. Je hladný, rozpoznáva. Prepáčte. Áno.

Robert: Skvelé.

Roman: Brouzdal jsem po internetu, protože jsem nebyl moc spokojený se svým učitelem. Hledal jsem něco na internetu, samozřejmě, na internetu jsou všelijaké odkazy. A někdo řekl: Brad Warner, přečti si jeho knihy. A já jsem vůbec netušil, kdo Brad Warner je, a napsal knihu, která se jmenuje Hardcore Zen. Tak mi tu knihu doporučili, tak jsem se podíval na jeho stránky. Byla tam fotka docela mladého chlapa, který měl na sobě

Boris: Kostým.

Roman: kostým, jako že se tak chová, já jsem zenový mistr. Tak jsem si myslel, že je buď úplně šílený, nebo opravdový buddhistický učitel. Tak jsem si přečetl tu knihu Hardcore Zen. A jednoho dne jsem jel autem, jako obvykle, a najednou jsem si uvědomil, že díky tomu, po sedmnácti letech zápasu se všemi možnými učiteli, jsem se konečně mohl vzdát představy, že bych měl být určitým druhem buddhisty. A jel jsem autem a prostě to přišlo: jen řídím auto. Jsem prostě to, co jsem, nic jiného. Je to v pořádku. Byla to obrovská úleva. Takže si myslím, že to bylo takové poznání, že prostě jsem sám sebou, a díky tomu Bradu Warnerovi: pomohl mi zbavit se všech těch kravin, všech těch buddhistických masek a podobně.

Mike: V tomto je veľmi dobrý, áno.

Roman: Takže si myslím, že dobří buddhističtí učitelé nám mohou dát nádhernou svobodu být sami sebou.

Mike: Máš slobodu byť sám sebou. Máme slobodu byť sami sebou.

Roman: Ale já jsem ji předtím neměl.

Mike: Ale mal si ju, len si ju nerozpoznal.

Boris: Áno, áno.

Roman: A samozřejmě, když studujete s učiteli, kteří se z vás snaží udělat… nejste dost silný, nebo nejste dost moudrý, nebo nejste dost šťastný, tak se pořád cítíte frustrovaný. Něco je se mnou špatně, i když není nic špatně.

Mike: Myslím, že je to obzvlášť ťažké v západnej, v európskej spoločnosti, ktorá má kresťanské pozadie. Myslím, že dvetisíc rokov kresťanstvo hovorilo: Rodíme sa v hriechu. A šplháme sa k nebu. Ale budhizmus hovorí, že sa rodíme normálni. A môžeme jednoducho prijať svoje normálne ja. Čo je veľmi ťažké.

Boris: Mám ešte jednu otázku, ktorú sme mali spolu s Robertom a Vincentom v debate. Povedal si niekomu, že zazen nemení naše životy?

Mike: Áno.

Boris: Ako to myslíš? Lebo napríklad Robert hovorí, že mení.

Mike: Áno.

Boris: A ja hovorím, že nemení. Ale ako to myslíš touto vetou?

Mike: Nepamätám si, ako som to povedal.

Boris: Tak dobre. Bolo to veľmi blízko. Zazen nemení. Veríme, áno, vidíme, že mení. Bude to lepšie.

Mike: Áno, áno. Ak si myslíme, že nás zazen robí lepšími, náš zazen sa poškvrní.

Robert: Môžeš to aj preložiť [nepočuteľné].

Mike: Ak sa chceme poznať, musíme poznať svoje ja, také, aké je. Ktoré nie je krásne, ale krásne, škaredé, ani jedno, aj obe. Nie je láskavé, je láskavé, kruté, a láskavé aj kruté. A tak ďalej. Takže aby sme sa naozaj poznali, nemôžeme si myslieť: musím byť lepší, musím byť lepší. Samozrejme, všetci si myslíme: chcem byť lepší. Chcem byť lepší.

Ale zazen nie je takáto situácia.

Roman: Ne.

Mike: V našom bežnom živote si teda často myslíme: chcem byť lepší. Chcem sa zmeniť. Ale v zazene sa zastavíme. A povieme: pozriem sa na seba taký, aký som. V zazene sa o nič nesnažíme byť. V bežnom živote sa neustále snažíme, ale v zazene sa môžeme prestať snažiť. A cvičiť, prestať sa snažiť každý deň.

Mení nás to. Takže nesnažiť sa meniť nás mení. Neviem prečo. Možno sú ľudské bytosti veľmi tvrdohlavé. Takže ak sa snažíme zmeniť, povieme: nie, nie.

Ak sa vzdáme, povieme: možno sa potom zmením. Dobre. Neviem, ale áno, samozrejme, zazen nás [nepočuteľné]. Čo na to? Kto to hovorí? Musíme sa opýtať všetkých.

Robert: Možno máš pravdu. Áno.

Mike: Myslíte si, že som lepší? Myslíte si, že som lepší? Myslíte si, že som…

Robert: Neviem. Nikdy nevieš tú druhú alternatívu, aby si mohol porovnať.

Mike: Nie, máš pravdu. Nie. Máš pravdu.

Boris: Takže keď si povedal, že zazen nám môže pomôcť vidieť, čo sme, vidieť pravdu možno, zbaviť sa ilúzií, to nám môže pomôcť, alebo nás to môže zlepšiť, alebo zlepšiť náš život?

Otázka: Ale keby som tú otázku položil inak: môže nás zazen meniť k horšiemu, je to reálne?

Boris: Robí zazen veci horšími? Je to tiež možné?

Mike: Áno. Myslím, že som si uvedomil, že ak máme nejakú predstavu o zazene, napríklad že zazen je rovnováha, zazen je žiadna emócia. Ak budem praktizovať zazen, všetko sa vyrieši. Ak veríme takýmto veciam, potom keď praktizujeme zazen, máme sklon potláčať. Napríklad emócie, sexuálne cítenie. Čokoľvek, čo sa nezdá byť vyvážené. Potláčať, potláčať. Potom používame zazen ako akési väzenie. A myslím, že veľa ľudí, ktorí praktizujú zazen, to robí. A ja som to robil tiež. Kedysi mi môj učiteľ povedal: Praktizuj zazen a všetko je v poriadku. Nepotrebuješ nič, len zazen. Takže si hovorím: nepotrebujem riešiť svoje problémy. Nepotrebujem v živote nič robiť, len zazen. Poznáte tento pocit? Potláčať, potláčať. Ale uvedomil som si, že to naozaj nie je zazen. A v knihách čítate, že zazen je nádherný, pokojný. A ak to robíme, nie je to dobré. Takže teraz v zazene plačem. Alebo sa v zazene cítim nahnevaný. Alebo sa v zazene cítim sexi. Alebo sa v zazene cítim ospalý. To som ja. Je to všetko toto. Prichádza to a odchádza, takto. Takže sa môžeme v zazene potláčať a myslím, že mnohí japonskí mnísi sa v zazene potláčajú. Pretože ich učia, že zazen má byť takýto. Má byť pokojný, viete.

Robert: A máš rovnakú skúsenosť ako tvoj učiteľ Nishijima?

Mike: Myslím, že ma môj učiteľ naučil veľa, veľa vecí. A pätnásť rokov som mu bol veľmi blízko a pracoval som s ním. A učil ma o Dógenovom učení a učil ma, ako praktizovať zazen.

Ale potom sme mali pätnásť rokov zlý vzťah. A samozrejme, je tu nejaký problém aj vo mne, pretože ide o dvoch ľudí. Takže je ťažké hovoriť o tom, aký bol môj problém. Ale jeho problém, myslím, môže pochádzať z mladosti, z druhej svetovej vojny. Japonsko. Bol v armáde. Jeho rodičia zahynuli vo vojne, pri požiari. A myslím, že keď objavil zazen, našiel spôsob, ako byť pokojný.

A veľmi, veľmi, veľmi hlboko študoval Dógenove diela. A Dógenovým spisom rozumel veľmi, veľmi dobre. Možno lepšie než ktorýkoľvek iný muž v Japonsku, alebo človek v Japonsku. Ktorýkoľvek iný človek. Ale povedal mi, že má sklon byť intelektuálny. Takže hoci rozumel učeniu, niekde v jeho osobnosti sa potláčal. Takže keď starol, nedokázal ovládať svoje… A pretože to v sebe potláčal, začalo to tlačiť nahor. Takže sa začína veľmi hnevať. Ale ja sa tiež niekedy hnevám, ako viete, ale môj učiteľ sa vedel veľmi nahnevať. Alebo byť veľmi podozrievavý. Voči rôznym ľuďom. Keď o tom premýšľam, myslím, že to boli pocity, možno z jeho raného detstva a mladosti, ktoré sú pre neho veľmi bolestivé, a potláčal ich, pretože si uvedomil, že ho zazen môže zachrániť. Ale nebol celý taký. Časť z neho sa stala veľmi divokou.

Ale pretože veľmi silno veril v budhizmus, aj keď sa veľmi nahneval, hovoril: Nehnevám sa, nehnevám sa. Pretože si myslel: nehnevám sa, pretože som budhistický učiteľ a budhistickí učitelia sa nehnevajú. A zazen je rovnováha, však? Tak si myslel. Ale to je len časť z neho. Takže iná časť naučila Pavla sedieť v zazene veľmi láskavo. Nie nahnevane, nie podozrievavo, ale láskavo a štedro. A napríklad Brad Warner. K Bradovi Warnerovi bol vždy veľmi láskavý. Ale napríklad ku mne, niečo vo mne, keď Nishijima zostarol, niečo vo mne, myslel si, že sa ho snažím poraziť, snažím sa mu ukradnúť jeho veci. Neviem prečo. Niečo, moja povaha, myslím.

Takže si myslel, že sa mu snažím ukradnúť knihy, autorské práva. A ostatní študenti, myslel si, viete, ach, snažia sa urobiť toto alebo urobiť tamto. Takže ľudská bytosť je veľmi zložitá. Takže som sa ho len niečím dotkol. To je moje chápanie.

Vincent: Napadlo ma, z toho, čo Mike práve hovoril, že sa v zenových príbehoch často píše, že majster sa nahneval alebo nejakého študenta udrel, ale že to bola akási forma učenia. Či náhodou niečo také necítil voči svojmu učiteľovi, aj keď v podstate… [nepočuteľné] Podľa toho, čo tu teraz hovoril, si myslím, že je to skôr charakterová črta toho majstra, ktorá sa nejako prejavila, ale že [nepočuteľné].

Roman: Existuje spousta příběhů, kóanů, kde se učitel rozzlobí a udeří žáka. Takže Vincent se ptá, jestli Nishijima nedělal něco podobného, jako že učil lidi tím, že se na ně zlobil.

Mike: Možno. Ale napríklad, bol veľmi, veľmi nahnevaný dlhé roky na svoju sekretárku, ženu, [nepočuteľné]. Takže na ňu kričal. A keď mu ďalší študent, Gabriele, povedal: Nemali by ste na [nepočuteľné] takto kričať, povedal: Prečo nie? U mňa doma to funguje.

Avšak [nepočuteľné] nakoniec skupinu úplne opustila. A [nepočuteľné] odišla na iné miesto po tom, čo bola jeho sekretárkou mnoho rokov. Skončila a nechcela s ním žiadny rozhovor ani nič. Ale našla si vlastnú sebadôveru. Takže našla spôsob, ako žiť šťastne. Takže či ju učil alebo nie, neviem. Viete, učia nás rodičia. Môžeme povedať, že nás učia rodičia, pretože sa učíme zo zlej stránky, alebo si hovoríme: nechcem byť ako môj otec. Nie. Takže je to učenie. Ďakujem, otec. Takže áno, svojím spôsobom všetko učí. Ale myslím, že existuje akýsi príbeh, že zenoví majstri vždy učia nejakým osobitným spôsobom, viete.

Zobuď sa, Pavel. Toto je moje učenie. Moje tajné učenie.

Otázka: Čo je to?

Mike: Myslím, že je to nezmysel. Môže to byť učenie. Môže si pomyslieť: dobre, rozumiem. Nebudem ako [nepočuteľné]. Ale myslím, že predstava akéhosi zenového majstra je opitá. Je opitý, pretože je to tajné učenie. Viete? Snažia sa nájsť tajné učenie. Áno, musia byť vyrovnaní, aj keď sú opití. Áno, to je pravda. Zenový majster spí s študentkou. Musí to byť niečo výnimočné. Áno, výnimočné. Je na to veľa príkladov.

Brad Warner je vynikajúci spisovateľ a píše veľa vecí o týchto zenových majstroch v Štátoch. Niekedy je potrebné na situáciu poukázať. Poznáte ten príbeh, kráľ nemá šaty. Takže niekto musí povedať: nie, kráľ nemá šaty.

Robert: Ale on je obzvlášť naštvaný na tohto Genpoa, napríklad.

Mike: Áno, áno, on…

Robert: Ale možno v tom zachádza príliš ďaleko. Príliš osobné…

Mike: Áno, možno. Myslím, že posadnutosť. Posadnutosť.

Robert: Áno. Áno, áno.

Mike: Brad sa rád tvári: Och, bojujem. Osobne taký nie je, ale vo svojich textoch rád hovorí: Och, bojujem, tu vyhrávam. Možno je to jeho povaha. Niekedy veľmi zábavné. Genpoa osobne nepoznám. Nepoznám ho.

Robert: Ja viem len to, čo o ňom píše Brad, a áno, raz som čítal nejaké články.

Účastník: [nepočuteľné]

Robert: Je strašne proti nemu, až trochu priveľmi.

Roman: Myslím, že Brad nemá rád, když někdo prodává osvícení.

Účastník: [nepočuteľné]

Boris: Každopádne, o to nejde.

Roman: Mohu se vás na něco zeptat? Před měsícem jsem si uvědomil, že pořád mluvíte o rovnováze, rovnováze, dobře. A pak jsem si uvědomil, že to myslíte i tak, protože rovnováha normálně, myslím, znamená, že nejsme příliš nadšení nebo příliš smutní, prostě rovnováha. Ale pak jsem si uvědomil, že když například jedeme na kole, můžeme být nadšení, když jedeme z kopce, nebo se cítit vyčerpaní, když jedeme do kopce. Jsou to tedy také stavy rovnováhy, nebo být smutný vyváženým způsobem, nebo být nadšený vyváž… víte, co tím myslím?