Mapa v našej hlave

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

Dobre. Dnes chcem hovoriť o Tatrách. Vlastne nie celkom. Vysvetlím vám dôvod, prečo chcem hovoriť o Tatrách. Dógen, ktorý bol mníchom v 13. storočí a ktorého študujeme, napísal vo svojom Shobogenzo, že by sme sa mali učiť pravdu od...

To je v poriadku. Pravdu by sme sa mali učiť od kohokoľvek alebo od čohokoľvek. Alebo ak nájdeme niekoho alebo niečo, čo pozná pravdu, mali by sme sa od toho učiť. A to aj vtedy, keď je to pes alebo dieťa, alebo strom, alebo kameň. Nepovedal pes alebo dieťa. Nepamätám si to presne. Ale každopádne, je to zaujímavé tvrdenie. Zvyčajne si myslíme, že by sme sa mali učiť od učiteľa. A zvyčajne si myslíme, že učiteľ je ľudská bytosť, ktorá vie viac ako my. Alebo je lepšia než my?

Alebo je vyššia než my. Alebo niečo také. Ale podľa Dógenovho myslenia sa môžeme učiť od čohokoľvek alebo od kohokoľvek, kto pozná pravdu. A spomenul som si na to, keď som sa v mladosti veľa venoval horolezectvu. Z hôr som sa naučil veľa vecí. A znova som si spomenul, keď sme sa prechádzali po Tatrách. Z hôr som sa naučil niekoľko dôležitých vecí, na ktoré nikdy nezabudnem. Takže vám o nich chcem povedať. V starovekom budhizme sú štyri ušľachtilé pravdy. A štvrtá ušľachtilá pravda je pravda o ceste.

Alebo pravda o dráhe, neviem. Áno. A v sanskrte je to marga satya. Marga je cesta a satya je pravda. A v budhizme existuje vysvetlenie pravdy o ceste. A ja by som rád podal vlastné vysvetlenie, ktoré je trochu iné.

Keď sa v horách vydáme po ceste, ktorú nepoznáme, zvyčajne si berieme mapu. Pozrieme sa na mapu a predstavíme si v mysli miesto, kam ideme. A potom sa vydáme smerom k tomu miestu. A miesto, kam ideme, nie je pred nami. Existuje v našej mysli. Samozrejme, ak sme tam už boli, vieme, že je skutočné. Takže ideme. Ale v mysli máme konečné miesto, kam ideme.

Ale v každom okamihu len kráčame dopredu po ceste. A ak kráčame po ceste ďalej, zistíme, že cesta je iná než to, čo sme držali v mysli. Napríklad keď som sa s Borisom prechádzal po Tatrách, išli sme k chate.

Ale tú chatu sme nevideli. Ale verili sme, že chata je na konci cesty. Takže sme šli k chate krok za krokom. A všetko bolo v poriadku. Ale došli sme na vysoké miesto v sedle. A mysleli sme si, že chata bude celkom blízko. A možno že cesta nebude taká ťažká. Ale keď sme sa pozreli cez priesmyk, chata bola ďaleko, tisíce metrov dolu. A cesta dolu vyzerala veľmi, veľmi strmo. A nedalo sa jasne vidieť.

Takže sme začali schádzať po ceste a bola strmšia, potom nie taká strmá, potom zase strmšia, a tak ďalej. A ja sám som sa čudoval, či sa k chate vôbec dostaneme. Takže túto skúsenosť je v našom bežnom živote veľmi, veľmi dôležité si všimnúť. Samozrejme, v bežnom živote nechodíme každý deň po horách. Ale stále si predstavujeme svoj život. Robíme si v hlave mapu. A robíme si miesto, kam ideme. A premýšľame o tom, ako by sme mali žiť a ako sa približovať k svojmu cieľu.

Ale skutočné kráčanie k nášmu cieľu je úplne iné než obraz v našej hlave. Takže niekedy sa veľmi znepokojujeme alebo sme úzkostliví. Možno je toto zlá cesta. Možno je cesta príliš ťažká. Možno sa k chate nikdy nedostaneme. Preto si vždy pamätám túto pravdu, ktorú som sa naučil z hôr. A je to toto. Vlastne nevieme, kam ideme. Robíme si v hlave obraz toho, kam ideme. A dúfame, že sa k tomu miestu približujeme. Ale nikdy nevieme. A niekedy, keď na to miesto dôjdeme, je úplne iné než naša predstava.

Ľudia si teda zvyčajne myslia, že by mali o svojom živote premýšľať v hlave, a potom si urobiť plán, a potom kráčať k svojmu cieľu, alebo žiť svoj život smerom k svojmu cieľu. Je to normálne. Takto ľudské bytosti žijú. Ale ja by som rád navrhol iný spôsob, ako o tom uvažovať. Zvyčajne hovoríme, že žijeme svoj život. Ale ja by som rád povedal, že náš život žije nás. Takže kráčame po ceste k cieľu, ktorý je v našej mysli.

A nevieme, kam ideme. Ale naše nohy nás nesú dopredu. Naše činy nás nesú dopredu. Takže v každom okamihu robíme nejaký čin. A okamih za okamihom robíme čin. A pohybujeme sa po ceste. A potom zistíme, že sme niekde, čo je iné než miesto v našej mysli. Takže pre mňa je to druh pravdy. Zvyčajne teda premýšľam o tom, kam idem, kam smeruje môj život, a robím si plán. Ale niekedy si uvedomím, že môj život ide iným smerom. Aha, môj život ma niekam nesie. Takže musím nasledovať svoje nohy.

Alebo nasledovať svoje činy. A toto je moja skúsenosť z hôr. Veľa som sa venoval horolezectvu, keď som bol veľmi mladý. A toto je jedna pravda, ktorú som sa naučil. A náhodou mi dnes ráno Pavel povedal: Mám pocit, že ma môj život niekam vedie. A myslím si, že je to pravda. Naše životy nás niekam vedú. Neviem, kam ideme. Viete vy, kam idete? Vie niekto z nás, kam ideme? Samozrejme, nemyslím tým, že sme slepí. Myslím tým, že v mysli máme obraz. Ale skutočná cesta, ktorou ideme, je iná.

Skutočná cesta, ktorou ideme, vychádza z nášho konania, nie z našej mysli. Dógen vo svojich spisoch hovorí, že konanie je dôležitejšie než myslenie. Samozrejme, myslenie je dôležité. Ale náš život sa tvorí naším konaním. Je to dôležitá vec. Toto je teda všetko, čo vám chcem povedať, ako si to pamätám. Takže prosím, diskutujte, pýtajte sa, alebo len šťastne seďte. Možno nesúhlasíte, a to je v poriadku. Je to len moja skúsenosť.

Boris: Súhlasím. A počul som citát Johna Lennona, a povedal: Život je ten čas medzi naším plánovaním.

Mike: Áno, áno.

Boris: Áno. Čo sa s nami deje, kým

Mike: plánujeme. Áno, presne. Kým

Boris: plánujeme.

Mike: Áno.

Boris: Takže nás.

Mike: Áno. Kým sa znepokojujeme budúcnosťou,

Boris: Naše.

Mike: náš život sa deje teraz.

Boris: Jasné, je to— áno,

Mike: To je pravda. A ak sa príliš sústredíme na plánovanie, minieme svoj život. Áno, minieme ho. Je tu. A v horách, ak sa sústredíme na to, aby sme sa dostali sem k chate, minieme, kadiaľ kráčame, kvety a skaly a slnko a tak ďalej.

Boris: Určite.

Mike: Áno. Takže len, spomenul som si v Tatrách: môj život ma vedie. Kresťania hovoria, že ich vedie Boh. Takže tuším kresťania cítia, že existuje nejaká duchovná osoba, ktorá ich vedie po ceste. Nie po ich ceste, ale po Božej ceste.

Boris: Prepáč. Takže možno môžem povedať to, čo som povedal včera, že som svedkom svojho života. Áno. Môžem povedať, že som svedkom Boha.

Robert: Áno.

Boris: Boh je svedkom toho, čo tu robím.

Robert: Áno.

Boris: Vieš, len...

Mike: Áno.

Robert: Pavel říkal, že by se teda to dalo aplikovat na to, co říkal včera, že když ho teda vede život, tak že ty vedeš Boha, ne? Říkal.

Boris: Ne, já jsem to myslel ve smyslu, že občas se mi zdá, že jakoby jsem takovým svědkem svýho života, jakože prostě to pozoruju, jako jakoby trošku nezúčastněnej a sleduju, co se děje. A že by se to dalo aplikovat i na to, že to, co bylo řečený předtím, ne, že ten Bůh jako shlíží na tu zemi a je svědkem toho, co se děje, ale naopak, že já jsem svědkem toho, že vlastně ten Bůh tady…

Mike: Presne to preložil. Samozrejme, však? Ľudský život v spoločnosti nie je taký. Potrebujeme vedieť, čo sa bude diať, a potrebujeme vedieť, kam ideme. A potrebujeme mať stabilitu. A istotu. A každý to potrebuje. Takže ak nevieme, kam ideme, je to neisté. Preto si robíme obraz. Toto je ľudská vec. Robíme si obraz svojho života a potom v ňom žijeme. A je to dôležité, inak by spoločnosť nemohla fungovať.

Ale len niekedy, keď sa život mení alebo je ťažký, si všimneme: aha, vlastne to tak nie je.

Robert: Ale časť plánov vždy funguje, hoci nejde o jednu stranu alebo druhú. Časť plánov ide úplne opačným smerom.

Roman: Ano.

Robert: Ale je to niekde uprostred.

Pavel: Ano. Ale myslím, že mít plán, nebo mít něco naplánováno do budoucna, někde daleko, je—

Robert: Áno.

Pavel: no, potřebujeme to, samozřejmě. Ale myslím, že to, co jste řekl, nejdůležitější je záměr udělat další krok.

Mike: Takže je to viac spojené so samotným konaním. Len mať zámer pohnúť sa. Áno. Myslím, že zámer funguje. Zaujíma ma, či samotný plán.

Robert: Takže veľakrát svoj cieľ dosiahneš. Veľakrát si stanovíš cieľ a nedosiahneš ho, a inokedy si stanovíš cieľ a dosiahneš ho takmer presne. Alebo...

Boris: Toto je plán: keď prídeš domov, rozhodneš sa dnes, čo budeš robiť vo svojom živote, kde budeš bývať.

Robert: Dobre. Len ty urobíš rozhodnutie. Môžeš ich zmeniť? Ja ich zmením.

Mike: Hej. Toto je môj plán.

Robert: Jasné, plán, jasné.

Mike: Hej.

Boris: Ale súhlasím s Robertom, že funguje to aj to.

Mike: No, spolu.

Boris: Bez tohto plánovania vidíme, že naše plánovanie, väčšina ľudí nevidí. Ale ak vidíme, sme jasnejší. Možno prejdeme do inej situácie, áno, ale musíme urobiť ten krok.

Mike: Potrebujeme, áno.

Boris: Ale áno, Robert, potrebujeme plánovaný krok.

Mike: Áno. Potrebujeme krok.

Boris: A krok.

Mike: Áno. Ale vlastne, pre mňa krok nie je vždy rovnaký ako môj plán. Aj keď si urobím plán, môj krok je často iný než môj plán. Neviem prečo, ale je to tak. Takže zistím, aha, môj plán je tu, ale aha, idem touto cestou. Potom si pomyslím, aha, takže som zmenil plán. Taký som ja. Možno ty si iný. Ak si veľmi, veľmi, veľmi sústredený, povieš: Urobím toto. A urobíš to, skvelé, gratulujem. A keď si to urobil, bolo to presne také, ako si si predstavoval. Je to dobré.

Ale túto skúsenosť som vo svojom živote nemal, takže je to vždy nejasnejšie. A často môj plán, keď dosiahnem svoj cieľ v pláne, áno, samozrejme, je rovnaký.

Boris: Ale najväčšie rozhodnutie, ak si nechcel zostať v Japonsku so svojím [nepočuteľné], vrátil si sa do Anglicka. Bolo to veľké rozhodnutie, krok, neísť do Japonska a zostať v Anglicku.

Mike: Hej.

Boris: Je jasné, že si bol zameraný na toto.

Mike: Predstavoval si si.

Boris: Ty? Ja?

Mike: Áno, predstavoval si si, že toto je to, čo som urobil, ale nie je to to, čo som urobil.

Boris: Povedal si mi to takto, možno. Toto je príbeh, ktorý si mi rozprával. Samozrejme, rozprávame príbeh.

Mike: Takže som ti povedal, že som sa rozhodol vrátiť sa do Anglicka a opustiť Japonsko, a rozhodol som sa a urobil som to. To hovorím. Toto si hovoríme navzájom. Rozhodol som sa presťahovať do Bratislavy. Rozhodol som sa urobiť toto a áno, urobil som to. Toto je náš príbeh, veľmi dôležitý. Ale pravda je iná, to je všetko, pre mňa. Takže keď sa pokúsim predstaviť si každý krok, keď som sa vrátil do Anglicka, rozhodol som sa, alebo rozhodlo ono mňa? Vlastne som sa nerozhodol. Poviem vám, čo sa stalo.

Išiel som na Harvard študovať sanskrit a bol som na Harvarde niekoľko mesiacov. A keď som sa z Harvardu vracal do Japonska, čakal som na nastúpenie do lietadla do Japonska a bolo tam veľa Japoncov, ktorých som niekoľko mesiacov nevidel. A pozrel som sa na týchto ľudí a pomyslel som si: Aha, ja som už Japonsko opustil. To rozhodnutie, neviem, odkiaľ prišlo.

Robert: Áno, áno.

Mike: Spravilo ono mňa. Ja som ho nespravil. Spravilo ono mňa.

Robert: Áno.

Mike: Toto je teda moja skúsenosť. Samozrejme, malé rozhodnutia alebo iné rozhodnutia robíme. Idem s Borisom do Tatier, potom prídem, áno. Ale skúsenosť bola iná. Napríklad môj kufor, veľa teplého oblečenia, ale počasie je teplé, takže som to oblečenie nepoužil. A predstavoval som si: Aha, môžem ísť veľmi rýchlo. Som veľmi silný. A vlastne ty mi nesieš ruksak a ja hovorím: Aha. Takže všetko bolo iné. Samozrejme, je to rovnaké. Išiel som tam, ale vlastne to bolo iné. To je všetko.

Boris: Ale myslím, že človek nemá schopnosť predstaviť si čokoľvek

Mike: Presne,

Boris: takto,

Mike: áno.

Boris: Lebo toto je nemožné.

Mike: Je to nemožné,

Robert: Ale

Mike: ale máme veľmi vynikajúcu predstavivosť.

Boris: Áno, ale všetky detaily a dôsledky činov a emócií. Vidím peknú kvetinu, potom vidím...

Mike: Áno.

Boris: a

Mike: Áno, presahuje nás to.

Boris: Akoby...

Roman: Ano. Teď rozumím tomu aspektu toho, co říká Boris: rozhodl ses udělat ta-ta-ta-ta a říkáš: ne, je to přesně to, co jsem řekl, a chvíli mi to nedávalo smysl. A pak jsi dal příklad o tom. A teď si uvědomuji, že jsem si myslel, že jsem se rozhodl učit na škole, kde učím, a proto tam učím. Ve skutečnosti, když jsem šel promluvit s ředitelem, rozhodl on, že tam budu učit. Takže bez jeho rozhodnutí bych mohl… však víte, je to obojí. Nemůžu se rozhodnout, že chci učit na univerzitě, no, někde. Univerzita musí mít zájem.

Je to jako vzájemné. Nemůžete jenom… Já nemůžu jet do Vysokých Tater bez vás, bez toho, že byste mu to řekl, však víte. Takže je to hodně složité takhle.

Mike: Rozumiem, že to znie trochu príliš podrobne, ale vlastne budhistická filozofia je taká. A keďže každý pozná bežný život, však viete, vieme, že si nachádzame priateľov, ženíme sa, alebo žijeme s partnerom, máme deti, máme prácu. Každý to pozná. Spoločnosť funguje takto. Ale spoločnosť vytvorili ľudské bytosti a spolu sme vytvorili obraz, ktorý zdieľame, veľmi, veľmi silný obraz, veľmi mocný.

Niekedy nám ten obraz spôsobuje bolesť a utrpenie, pretože spoločnosť nefunguje na sto percent stále pre každého. Budhistická filozofia teda hovorí, že pod týmto obrazom je to takto. Je to veľmi zvláštny spôsob rozprávania. Pod obrazom je náš život len teraz. Potom môžete povedať: Nie, nie, nie je to teraz, lebo po obede máme obed a potom sa vrátime a...

Boris: Je to organickejšie.

Mike: Hej. Ale budhistická filozofia je veľmi zvláštna, pretože hovorí: Nie, nie, pod vaším obrazom je niečo veľmi jednoduché a holé, bez ozdôb, bez maľby. Takže o tom je budhistická filozofia. Preto je taká zvláštna a niekedy znie veľmi komplikovane.

Roman: Máme sklon žít v klišé, třeba teď

Boris: Áno.

Roman: je den zazenu.

Boris: Áno.

Roman: Mám děti. Nemám děti. Mám

Boris: Áno.

Roman: práci. Jsem šťastný. Nejsem šťastný. A jsme jako: no, vždycky si všimnu sám sebe, neříkej to. Já jsem si řekl: ne, to není pravda.

Boris: Ja tiež— aj ja.

Roman: Víte, mám tyhle představy. Nechci… další páteční večer nebo něco takového. Ale není pátek večer. Je jen teď. Nechci být na tomhle místě. Je tu příliš hlučno. Chci mít děti, a potom, co to znamená mít děti? Co to vlastně je, víte? Tak proč bych se měl strachovat, že děti mám nebo nemám? Jaká je moje realita? Nevím. Teď, děti. Někdy učím děti, někdy ne.

Boris: No, myslím, že sa na to môžeš pozrieť, však vieš, z oboch uhlov pohľadu.

Účastník: Hej, samozrejme.

Robert: Áno.

Boris: Môžeme to nazvať

Robert: Áno.

Boris: intelektuálna vrstva,

Robert: Áno.

Boris: možno relatívny pohľad.

Účastník: Áno.

Boris: Takže musíš zostrojiť svoj život.

Účastník: Hej.

Boris: Takže oboje je súčasťou procesu. Musíš zostrojiť svoj život z relatívneho pohľadu a potom v určitom bode musíš dekonštruovať k tomuto druhu absolútneho pohľadu alebo základného pohľadu.

Robert: Ale nemusíš byť uväznený. Ale... ale niečo. Hej.

Boris: Takže myslím, že nemôžeme poprieť ani jednu polovicu.

Roman: Ano, tak žijeme.

Boris: Ale ja budem žiť len v teraz. Nepotrebujem plánovať.

Roman: Ano.

Boris: Nepotrebujem si urobiť zámer vstať z postele ráno. Nepotrebujem zámer ísť do práce. No, nepotrebujem svoju prácu. Len žijem teraz.

Roman: Ale vaše situace, něco vás dekonstruovalo.

Boris: Niečo sa ti stalo, alebo niečo dekonštruovalo tvoj život.

Pavel: Ne, ne, mluvím ze své zkušenosti.

Boris: Keď dekonštruuješ svoje— nedekonštruuje sa to samo tebou. Toto nemôžeš dekonštruovať.

Pavel: Myslím—

Boris: Situácia, predošlé konanie a to všetko sa vrátilo a dekonštruovalo ťa.

Pavel: Ano.

Boris: Tvoje veľké plány.

Pavel: Ano. No, můžu se podělit o svou zkušenost z toho, co děláme teď, zazen a zenový buddhismus a jakkoli tomu říkáme. Na začátku jsem začal budovat své plány. Takže najdu osvíceného učitele, který je dokonalý. Chci být dokonalý zenový praktikant. Chci být jako ti mniši v černých hábitech, kteří sedí v japonských chrámech jako skály a jsou to dokonalé bytosti. Chtěl bych být jako tihle lidé. A byl to můj plán. Takže jsem se pohyboval podle tohoto plánu, víte. Před deseti lety jsem jel do Bruselu za Nishijimou a to byl vlastně začátek tohoto procesu. Ale v jednu chvíli jsem si uvědomil, že tohle je jen blbost. Je to jenom pohádka nebo moje osobní drama, nebo možná komedie. Plán. A o tomhle život není. O tomhle není tahle činnost, myslím meditace. Nepotřebuju nic. Takže v tu chvíli jsem začal všechno dekonstruovat. Takže jsem si uvědomil, že Mike není osvícený člověk. Promiňte, Mike. No, myslím, že to je součást problému.

Robert: Ty si to už urobil?

Pavel: Ne, ne, ne. Uvědomil jsem si, že nepotřebuju, víte… zvláštní oblečení. Nepotřebuju sedět deset let v klášteře. Nepotřebuju… No, nezáleží na tom, jestli zazvoním na zvonek třikrát, nebo desetkrát, víte, tyhle velmi malé kousky, které vytvářejí celý obraz. Takže jsem si něco vybudoval v hlavě. Pak jsem si to uvědomil, jen v hlavě, a proces dekonstrukce se vlastně spustil sám od sebe. Nevím, jestli jsem to udělal já, nebo…

Mike: Myslím, že ak si predstavíte niekoho, kto si myslí, že ak bude veľmi bohatý, bude šťastný. Takže vynakladá vo svojom živote veľké úsilie, aby sa stal veľmi bohatým. A potom, keď je veľmi bohatý, zistí, že nie je šťastný. Vtedy musí začať hľadať dôvod. Takže ak ste vo svojom živote šťastní, nie je problém. A ak sú ľudia so svojím životom a svojím obrazom šťastní, aj keď to nie je pravda, aj keď to nie je na sto percent skutočné, nie je problém.

Ale v modernej spoločnosti mnoho ľudí nie je so svojím obrazom šťastných, pretože napríklad na Slovensku bol pred 20, 30, 40 rokmi systém komunizmus. Boli teda ľudia šťastní? Ak boli šťastní, prečo sa to zmenilo? Zmena teda prichádza, keď nie sme spokojní so svojou situáciou. Vtedy, ak chceme, môžeme sa dozvedieť o budhizme. A budhizmus nám niečo vysvetlí. Aha, vidíte, je to len obraz. Pod obrazom ste si mysleli, že vás peniaze robia šťastnými. Pod tým vám môžem vysvetliť, že šťastie je len teraz.

A potom ten bohatý človek povie: Aha, rozumiem. To som nevedel. Šťastie je len teraz? Aha, môžem byť šťastný teraz? Áno, môžete byť šťastný teraz. Aha, skvelé. Niektorí ľudia teda radi riešia svoj problém tým, že sa pozrú pod obraz, a môžu nájsť budhistickú filozofiu. Niektorí ľudia nechcú. Niektorí nepotrebujú. V poriadku. Ale ja som potreboval.

Áno, dekonštrukcia. Dógen hovorí odpadnutie. Takže odpadnutie, hovorí: Nechaj odpadnúť svoje telo, nechaj odpadnúť svoju myseľ. To je veľmi jednoduchý jazyk 13. storočia. Nechaj odpadnúť svoje telo, nechaj odpadnúť svoju myseľ znamená dekonštruovať svoj obraz.

Boris: Takže šťastie je pravda a pravda je šťastie?

Mike: Možno, áno. Pravda je... Veľmi ťažko sa o nej hovorí,

Boris: Hej.

Mike: ale mnoho vecí je pravdivých. Neexistuje jedna zvláštna pravda niekde, ktorú hľadáme. Pravda je jednoducho to, že samotný život funguje určitým spôsobom. Takže vlastne slovo pravda, neviem, či v češtine alebo slovenčine je to

Robert: pravda.

Mike: To isté.

Robert: Pravda.

Mike: To isté. Abstraktné.

Boris: To isté. Hej.

Mike: Takže keď počujete pravda, myslíte na niečo abstraktné vo svojej hlave?

Roman: Ano.

Boris: A existujú aj noviny, ale...

Mike: Ale v budhizme je pravda niečo skutočné. Takže vlastne pravda nie je to správne slovo a možno realita je lepšie slovo, alebo skutočná situácia, alebo samotný život, alebo neviem, aké slovo povedať.

Boris: Myslím, že je to...

Mike: Veci také, aké sú.

Boris: Lebo sa čudujem, či môže byť realita šťastná.

Mike: Môže byť drsná. Môže byť šťastná. Áno, ale šťastie príde, potom šťastie odíde.

Boris: Hej.

Mike: Je to ako múdrosť.

Boris: Len kvalita reality.

Mike: Asi áno.

Boris: Mení sa.

Mike: Je to pre mňa príliš zložité. Bolí ma z toho hlava.

Boris: Je to ako keď pravda môže byť ako múdrosť alebo poznanie, alebo to isté, ako...

Mike: Nie v mysli. Pravda teda nie je abstraktná.

Boris: To je pravda.

Mike: Mačka pozná pravdu, pes pozná pravdu, stromy poznajú pravdu. Keď fúka vietor, strom sa ohýba. Keď vietor prestane, strom prestane. To je pravda, áno. Ale ľudské bytosti sú veľmi vynikajúce, takže si vytvárame abstraktnú terminológiu. Áno. A sme veľmi vynikajúce bytosti, ale zároveň sme veľmi hlúpi, pretože si robíme problémy a potom ich musíme riešiť.

Boris: Aj to je súčasť pravdy.

Mike: Áno, áno, máš pravdu.

Boris: Problém.

Mike: Hej.

Boris: Hľadáme problémy.

Mike: Áno.

Boris: Je to proti teraz.

Mike: Áno.

Pavel: Lék na vaši hloupost.

Mike: Áno.

Boris: Áno, romantika je veľmi pekná, premýšľať o tom, či mať deti, nemať deti. Prečo by som

Robert: Hej.

Boris: mal o tom premýšľať? Je to ako...

Mike: Ale robíme to.

Boris: Robíš.

Mike: Hej.

Boris: Možno je to problém, nie je to problém, ale je to tvoj problém. Nie je to vtedy, keď všetci máme prácu. Samozrejme, že nie. Samozrejme, ľudia majú

Pavel: abstraktní problémy. Někdy se to prostě stane, víte, ráno se probudíte a vaše partnerka řekne: Dobře, dneska jsem těhotná. Je to váš problém. Pořád to nic neznamená. Je to jen představa. Ale je to také realita. Jenže jak zažít realitu těhotenství, když jste muž

Boris: znova?

Pavel: Jo. Před časem jsem v kuchyni ucítil něco. Říkal jsem si… A tak to bylo, víte. Ucítil jsem pravdu. Ale chtěl jsem to nějak nazvat. Říkal jsem si: Co to je? Co to je? Aha, česnek. Ale víte, rozdíl mezi tím, když jsem to zažil a nevěděl jsem, co to je, a potom česnek. Česnek je jenom jméno. A ani si nejsem jistý, jestli je to česnek.

Boris: Možno je to veľká úplne pravdivá. Toto je úplné.

Mike: Ak čítate kóanové príbehy, v akejkoľvek budhistickej knihe, vidíte veľmi jednoduché kóanové príbehy, napríklad študent sa opýtal učiteľa: Čo je pravda budhizmu? A učiteľ povedal: Vypi si čaj, alebo Umy si misku, alebo Choď spať. Ľudia si potom myslia: Aha, to je veľmi, veľmi zvláštny kóan. Musím premýšľať. Ale význam je, že pravda je jednoduchá a priama a pred nami. Ale ak si vytvoríme veľmi mocný obraz, nevidíme realitu pred sebou.

Napríklad ak si myslím, že ľudia zo Slovenska boli komunisti, myslím si, že musia byť veľmi zvláštni, podozrievaví ľudia. Pozerám sa na Roberta. Nevidím Roberta. Vidím obraz.

Pavel: Pane bože, podívejte se na to.

Mike: Komunista.

Pavel: Tajná služba.

Mike: Viete?

Pavel: Ano, všechno tohle nahrávám a bude se to zpracovávat.

Mike: Mám právnika.

Robert: To ti nepomôže.

Boris: Nie.

Mike: Ale chápete, čo myslím. Alebo, však viete, nemám rád Rusov. Takže stretnete Rusa a nevidíte človeka. Vidíte: nemám rád Rusov, pred sebou, alebo čokoľvek. Alebo, však viete, mám rád, veľmi často muži, mám rád ženy, ktoré sú blondínky alebo rusovlásky alebo, však viete, veľké prsia alebo malé prsia, a potom nevidíte človeka. Vidíte sexuálny obraz, a to je pre mužov problém. Ale

Boris: Myslím, že sa to nedá zastaviť. Prichádza to automaticky.

Mike: Áno. Áno, ale ty ideš tou ťažšou cestou.

Boris: Nejako. Áno, možno už nie tak veľmi ako predtým.

Mike: Áno. Ale ja som len, však viete, len obraz. Učíme sa obraz. Áno. A potom je obraz pred realitou. Vidieť realitu je teda jednoduché, ale ťažké urobiť.

Pavel: Ale někdy, třeba když nějaký, řekněme, cikán, my tady máme cikány.

Mike: Áno.

Pavel: A když žádá peníze, já

Mike: Áno.

Pavel: vím, že žádá peníze na nějaký alkohol nebo

Mike: Áno.

Pavel: něco takového.

Mike: Áno.

Pavel: Takže obraz, který vidím, mi říká, abych mu peníze nedával.

Mike: Áno.

Pavel: Protože

Boris: je väčšia pravdepodobnosť, že ich minie na toto.

Mike: Áno.

Boris: Takže peniaze nedám. Ale to nie je realita. Ale šetrí to moje peniaze.

Mike: Takže,

Boris: Povedal by som, že reálnejšie je to, čo vidím a čo počujem, alebo čo môžem urobiť so svojím zmyslom,

Mike: Áno.

Boris: zaregistrovať, alebo je reálnejšie to, čo si myslím z minulosti. Možno mi to zachránilo život, moja

Mike: Áno.

Boris: skúsenosť z minulosti.

Mike: Áno.

Boris: Ale tvorí to obraz.

Mike: Áno.

Boris: Ale pomáha mi to. Niekedy je to problém.

Mike: Áno.

Boris: Ale niekedy to rieši problém.

Mike: Áno, je to tak.

Boris: Čo je teda reálnejšie, to, čo vidím teraz, alebo čo predchádzajúca skúsenosť?

Mike: Máme sklon. Chceme... chcete vedieť, čo je reálnejšie.

Pavel: Jo.

Mike: Neviem.

Pavel: Jo.

Mike: Je to vaša realita, dobre? Chceme to upevniť, však viete. Takže ste povedali, že ak praktizujete zazen, osvietite sa. Koľko rokov? Takže neviem. Alebo, však viete, niekedy mi môj obraz pomáha. Áno, isto. Čo je skutočné? Neviem. Skutočné je skutočné. Ale pod tým poznáme realitu. Takže niekedy nám predstavivosť pomáha.

Pavel: Třeba když jednou uvidím psa, neznám ho, a jdu k němu a pohladím ho,

Mike: Áno.

Pavel: a on mě kousne.

Mike: Áno.

Pavel: Takže vím, že se psů bojím.

Mike: Hej.

Pavel: Takže to pomůže. Ale jiný pes mě kousnout nemusí.

Mike: Áno. Ale ak vidíte psa tak, ako vidíte človeka, pôjdete k človeku a pohladíte ho? Zvyčajne nie. Takže rešpektujte psa, viete. Niektorí psi k vám prídu. Ak nepríde, možno chce zostať tam.

Boris: Len sa snažím povedať, že nemôžem ísť do

Pavel: žádné situace jasně, jako že je to něco nového, jako mnoho buddhistických nebo

Mike: Áno.

Pavel: esoterických knih je napsáno.

Mike: Áno.

Pavel: Protože mám předchozí zkušenost, která

Mike: Áno.

Pavel: mi říká, abych tohle dělal a tohle ne. Třeba

Mike: Hej.

Pavel: často to říká, že děti, které strčí ruku na horkou plotnu.

Boris: Popálené.

Mike: Hej.

Boris: A viete, takže má tú skúsenosť a

Mike: Áno.

Boris: už to nerobí.

Mike: Áno.

Boris: Takže možno to robí s realitou, robí realitu mysle zo skúsenosti. Takže to nie je jasná realita.

Mike: Hej, nejasná, nie.

Boris: Ale pre mňa je to lepšie, lebo mi to robí život bezpečnejším, aby som nerobil zlé veci.

Pavel: Samozřejmě.

Boris: Ale je to ilúzia v nejakom

Roman: Podvědomě.

Pavel: Podvědomě.

Robert: Podvedomie.

Boris: Hej. Ale vraciam sa k—

Pavel: Vyvíjí se ve mně nějaké podvědomí, nebo nějaké podvědomé věci se vyvíjejí na základě mé [nesrozumitelné] zkušenosti.

Boris: Áno.

Pavel: Jenže když potom narazím na něco skutečného, nedokážu to vidět jasně kvůli své minulé zkušenosti.

Mike: No, čo je jasne?

Pavel: To vlastně znamená, že jasně, že—

Mike: Teda, predstavujete si situáciu teraz. Je nemožné vidieť veci bez vlastného cítenia. Samozrejme, učíme sa nedotýkať sa niečoho, čo je horúce, alebo sa niečomu vyhýbať, a máme intuíciu a tak ďalej.

Boris: Hej.

Robert: Áno.

Mike: Realita teda nie je niečo pevné, viete, čo my... Vytvoril som si obraz. Povedal som: Aha, je to obraz, a pod ním je realita. Je to nezmysel. Je to len obraz. Nie je to pravda.

Pavel: Další obraz.

Mike: Je to ďalší obraz. Hej.

Boris: Myslím, že ak sa učíš z

Pavel: minulé zkušenosti

Mike: Áno.

Pavel: a vytváříš si jakési návyky nebo návykové vzorce ve

Mike: Áno.

Pavel: svém životě, potřebujeme tyhle návykové vzorce.

Mike: Áno.

Pavel: Bez těchhle návykových vzorců bychom nepřežili

Mike: Áno.

Pavel: v přírodě, ani ve společnosti. Ale někdy je užitečné uvědomit si, že je to jen návykový vzorec, který jsme si vytvořili, a

Mike: Áno.

Pavel: někdy ho potřebujeme použít a někdy je vlastně zbytečný nebo, víte.

Mike: Áno. A niekedy si vytvoríme vzorec, keď sme malí, a používame ho ďalej, keď sme starší. Nefunguje, ale stále ho používame.

Boris: Mali by sme to obnoviť, ako na internete.

Mike: Áno. Obnoviť. Heslá, áno. Nie je to také ľahké.

Boris: Je to to isté?

Mike: Hm. Je to teda veľmi komplikované. Ale, áno.

Boris: Štvrtá pravda.

Mike: Štyri ušľachtilé pravdy.

Boris: Áno. Povedať niečo, čo by si mal robiť. Mal by si ísť po ceste takto.

Robert: Ako osemdielna cesta, osem krokov. Je tu niečo ako nástroje alebo osem.

Mike: Áno, sú to pravdy, však? Sú to pravdy. Štyri ušľachtilé pravdy nehovoria, že by ste mali. Nikde nie je napísané, že by ste mali. Hovorí sa, marga satya, napríklad. Takže prvá pravda, druhá pravda, tretia pravda, štvrtá pravda. Len pravda. Takže, viete, ľudia hovoria utrpenie.

Ľudské bytosti teda trpia, a potom ďalšie pravdy a tak ďalej. Nehovorí teda, že by ste mali robiť toto. Niektorí ľudia hovoria, že by ste mali robiť toto, a vynakladajú úsilie byť dobrí. Ale realita je dobré a zlé zmiešané dohromady. Takže ak sa snažíte byť dobrí, musíte sa zbaviť zlého. Kam potom ide? Viete, toto je kresťanstvo, toto sú duchovné náboženstvá. Boh je dobrý, diabol je zlý, takže Boh musí zvíťaziť v boji medzi dobrom a zlom.

A pozrite sa na výsledok za tisíce rokov. Dobro bojuje proti zlu, takže zlo zmizne. Ale realita taká nie je. Takže nie mali by ste. Len toto je život. Takto je život.

[nepočuteľné, 00:56:36–00:57:00]