Civilizácia ako spoločný tranz

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

Začnime od začiatku. Legenda hovorí, že Gautama Buddha strávil osem rokov v lese s jogínskymi učiteľmi a počas tých ôsmich rokov v lese bolo jeho úlohou sedieť v pozícii zazenu a stúpať úrovňami vedomia, až kým na deviatej úrovni vedomia, ako mu povedali, nebude schopný vidieť, ako častice vesmíru vznikajú a zanikajú. To mala byť najvyššia dosiahnuteľná úroveň vedomia. Človek mohol vidieť samotnú realitu. Takže akási veľmi jednoduchá atómová fyzika. Samozrejme, nebola.

Presne to nevieme, ale z lesa odišiel. Možno ho to omrzelo. Možno bol sklamaný. Musíme si predstaviť, prečo odišiel. A myslím si, že neexistuje žiadny záznam, ktorý by hovoril, čo dosiahol, či sa dostal na siedmu, ôsmu alebo deviatu úroveň. Ale odišiel, takže si rád predstavujem, že ho to unavilo, lebo legenda hovorí, že sa napil mlieka od dievčaťa, ktoré pásalo kozy, a uvedomil si, že jeho telo potrebuje výživu.

Potom si sadol pod strom v tej istej pozícii, v jogovej pozícii, a uvedomil si, že tento svet, tu a teraz, je realita. To znamená, že sa vzdal toho, čo robil predtým, čo sa predtým snažil získať, čomu predtým veril. Lebo kým sa nevzdáme toho, o čo sa snažíme, nemôžeme pokojne sedieť v prítomnosti. Potom, ako sa hovorí v príbehu, rozprával so svojimi priateľmi, ktorí s ním študovali, a postupne prichádzalo viac ľudí počúvať, čo hovorí, a to, čo hovoril, muselo byť dosť revolučné. Hovoril: Nie je čo dosiahnuť.

Najvyššie dosiahnutie je už tu a teraz. To musela byť naozaj revolučná vec. V sútrach sú príbehy o skupinách ľudí, ktorí sa zhromaždili okolo Gautamu Buddhu a počúvali ho, a praktizovali s ním zazen, hoci sa to v sanskrte volalo dhyāna a v páli jhāna. Ale zdá sa, že prvé skupiny, prvé z toho, čo nazývame sangha, žili v lese. V Indii v tých časoch boli mestá. Boli to veľmi jednoduché, malé mestá, ale oni sa rozhodli žiť v lese.

Potom, ako sa táto prax a toto učenie stali niečím, čo dnes nazývame budhizmus, a šírili sa, nie sme si celkom istí, kam presne sa dostali najprv: zo severnej Indie dolu do južnej Indie a potom na iné miesta. Ale ľudia, ktorí študovali, sa vždy držali bokom od spoločnosti. Ak prejdeme roky po učení Gautamu Buddhu a po jeho smrti a celú tú históriu, zistíme, že ľudia, ktorí praktizovali tieto praktiky a toto učenie, vždy žili oddelene od spoločnosti. A miesta, ktoré si postavili na život, sa stali známymi ako budhistické chrámy.

Teraz praktizujeme túto prax a študujeme učenie, o ktorom dúfame, že môže byť to isté ako učenie Gautamu Buddhu, o 2 000 rokov neskôr. Ale aby sme to robili, odchádzame zo spoločnosti. Preto by som chcel hovoriť o tom, prečo je potrebné odísť zo spoločnosti. Dógen – všetci viete, že som ho dlho študoval, a niektorí z vás ho študovali – povedal, že je potrebné opustiť rodinný život, potrebné opustiť domov, po japonsky shukke. Prečo je to potrebné? Všetci to robili a my to robíme teraz. Tak prečo je to potrebné alebo prečo je to užitočné?

Rád by som vám dal vysvetlenie. Je to moje vysvetlenie. Keď žijeme v spoločnosti, spoločnosť alebo civilizácia je to, čo ľudské bytosti poskladali zo svojich myslí. Takže celá spoločnosť a celá civilizácia je výtvorom ľudskej mysle. Samozrejme, keď niečo vytvoríme v mysli, potom to vyrobíme. Tomu sa hovorí dizajn. Niečo si myslíte, potom to vyrobíte – všetko okolo nás.

Stoly, tamtá vec, vreckovky, iPhony: to všetko je výsledok schopnosti ľudí myslieť a potom vytvoriť to, čo si mysleli. Fantastické. Je úžasné, že naším najbližším príbuzným môže byť šimpanz alebo pes či mačka, a čo dokážu oni? V porovnaní s ľuďmi nedokážu nič. Šimpanz dokáže použiť palicu a strkať ju do diery v strome. Pes dokáže zdvihnúť noviny a priniesť vám ich.

A my môžeme diskutovať o najnovšej aplikácii na iPhone alebo o tom, či sú tieto vreckovky lepšie ako hrubšie alebo tenšie. Je smiešne, akí sme vyvinutí. Ale táto fantastická schopnosť ľudských bytostí, naša fantastická schopnosť vytvoriť civilizáciu, v ktorej žijeme, má dve strany. Jedna je tá fantastická strana. Druhá strana je, že žijeme v akomsi sne, ktorý je zároveň akýmsi väzením. A ten sen alebo väzenie je ľudský údel. Používam zvuky, ktoré vydávam z hrdla, a vy mi rozumiete. Teda vo svojom mozgu si vytvárate porozumenia a predstavy.

Ale všetky tieto nástroje, ktoré si ľudské bytosti vyvinuli, nás dokážu uväzniť v akomsi sne. Hovorím sen. Ďalšie pekné slovo je tranz. Neviem, či máte v češtine slovo tranz.

Boris: Áno.

Mike: Žijeme v tranze. V tom tranze zdieľame predstavy, presvedčenia. Napríklad keď sa spýtam stromu: Čo je banka? – strom mi neodpovie. Keď sa spýtam vás: Čo je banka? – viete, čo je banka: miesto, kam si dávate peniaze. Čo sú peniaze? Sú to kúsky papiera a kúsky kovu. Dobre, papier a kov. Tak na čo sú? Môžeme ich používať. Majú veľkú moc. Tak odkiaľ tá moc pochádza? Tá moc pochádza z našich myslí. Takže táto mocná civilizácia, ktorú vytvárame zo svojich myslí, je čoraz mocnejšia.

V súčasnosti začína byť trochu šialene mocná. Sme takí ovplyvnení pojmami, predstavami a presvedčeniami, ktoré sú v spoločnosti. Myslím si, že v časoch Gautamu Buddhu to bolo presne rovnaké, ale spoločnosť bola iná, predstavy boli iné, presvedčenia boli iné. Dobre, výborne. V čom je problém? Môžeme si jednoducho žiť s našimi vreckovkami, iPhonmi, autami, kávou. V učení, ktoré som študoval, hovorí zenový majster Dógen o hľadaní pravdy, o snahe zistiť, čo je pravdivé alebo skutočné. Ale aby sme zistili, čo je pravdivé alebo skutočné, musíme uniknúť z tohto sna alebo tranzu.

Ale ak zostaneme v spoločnosti, moc spoločnosti, predstáv a presvedčení, je taká silná, že nevidíme, aká je skutočná situácia. Preto je potrebné odísť. Zažívame to dosť často. Napríklad keď máte problém vo vzťahu, potom sa môžete pozrieť zvonku a vidíte, čo sa stalo. Alebo keď máte v práci veľa stresu, odídete z práce a pozriete sa späť, vidíte jasnejšie. Takže keď niečo opustíme, máme schopnosť vidieť, čo je to, čo sme opustili.

Britskú spoločnosť som opustil v roku 1977 a odišiel som žiť medzi mimozemšťanov z inej planéty. Tak som to dlho cítil. Zvláštni malí ľudia, viete. Ale tá jedna fantastická vec bola, že som mohol vidieť, aká je krajina, z ktorej som prišiel, a aká je tá kultúra. Takže som mohol vidieť sám seba: vysoký Angličan, veľký nos, dlhý krk, viete, veľmi arogantný. Keď v niečom zostávame, nevidíme. Keď vyjdeme von, ak chceme, vidíme jasnejšie.

Dôvod, prečo bol sesshin – v stredoveku život v chráme, v časoch Gautamu Buddhu život v lese – taký užitočný, je ten, že to môže byť najjednoduchší spôsob, ako zistiť, čo sa deje. Keď sme ponorení do svojej rodiny, svojej práce, svojich vzťahov, nevidíme. Ťahá nás to sem, ťahá nás to tam. Sme rozrušení. Sme unavení. Prepadá nás úzkosť. Nevidíme, čo sa deje. Dógen povedal, že treba opustiť rodinný život. Takže pre neho bolo potrebné žiť mimo spoločnosti natrvalo. Žiadna rodina.

Žiadne návštevy u bratrancov či strýka, žiadne posedenie v kaviarni s tetou alebo synovcom alebo čo ja viem s kým, ale život v tomto odlúčenom chráme s mnohými ďalšími ľuďmi, ktorí robili to isté. To je jeden spôsob, ako to robiť. Ale dnes to robiť nemusíme, lebo máme schopnosť oslobodiť sa. Máme voľný čas. Môžeme žiť v spoločnosti, ale občas z nej vyjsť. A až keď vyjdeme von, môžeme vidieť, čo sa deje, odkiaľ sme prišli. To, čo sa momentálne deje v spoločnosti, je trochu šialené.

Osobne si myslím, že spoločnosť ako celok je trochu bláznivá, lebo je založená na presvedčeniach, ktoré nefungujú, napríklad na neustálom raste.

Boris: Neustály rast.

Mike: Neustála expanzia.

Boris: Udržateľný rast.

Mike: Mal by byť, áno. Veríme, že by mal byť.

Robert: Mal by byť, áno.

Mike: Áno.

Robert: Skoro, áno.

Mike: Hej.

Robert: Až do smrti vesmíru.

Mike: Hej.

Robert: Ale to je dosť dlhý čas.

Mike: Áno, áno.

Robert: Prepáč. Jednoducho nemôžem.

Mike: Nie, to je v poriadku. Aká je najmocnejšia hodnota na svete? Možno peniaze?

Účastník: Moc.

Mike: Hej. Ako získate moc? Zvyčajne peniazmi. Môžete povedať moc, áno, ale moc pochádza z peňazí – zvyčajne, nie vždy. Ale v našom bežnom živote peniaze. A každý vidí, že peniaze majú stabilitu. Je to ako horúci vzduch. Stúpa hore, takto. Takže ľudia tu dole nemajú veľa a ľudia tu hore majú veľa. Nekritizujem, ale zdá sa, že takto dnes funguje naša spoločnosť. Máme veľa ľudí, ktorí sa snažia pochopiť ekonomiku, spoločnosť a tak ďalej. Máme schopnosť zdieľať svoje názory na telefónoch alebo počítačoch.

A šíriť mémy presvedčení. Viete, čo je mém? Mém? Je to ako taký malý abstraktný vírus: myšlienka, ktorá je vírusom.

Takže spoločnosť je taká, aká je. Buddhovo učenie sa netýkalo zmeny spoločnosti, ale videnia, čo je realita, videnia pravdy. A pravdou o realite môže byť, že väčšinu času žijeme v tranze, ktorý zdieľame všetci. Ale Buddhovo učenie hovorí, že ak praktizujeme túto veľmi jednoduchú prax, ktorú nazývame zazen, vystúpime z tranzu. Samozrejme, nevystúpime. Niekedy aj v zazene sedíme takto, oči máme zatvorené a myslíme na budúci týždeň. Takže tranz tam stále je. Ale niekedy proste sedíme.

V tých chvíľach, keď proste sedíme – nemyslím sedenie, pri ktorom sa vo vnútri niečo deje, alebo pri ktorom cítime nejakú mocnú silu, ale proste sedenie –, je podlaha pred nami podlahou pred nami. Ostatní ľudia sú ostatní ľudia. Vzduch je vzduch. Nič zvláštne. V tom stave sme vystúpili z tranzu civilizácie, čo je úžasný úspech, aj keď sa to stane len na jednu minútu počas nášho zazenu alebo hoci aj počas víkendu. Ale zvyčajne zistíme, že sme znova späť vo svojom tranze, a potom z neho vyjdeme, potom sa vrátime dnu, potom vyjdeme von.

Ale v tomto procese návratu dnu a vychádzania von si všimneme: Aha. Takže tu väčšinu času žijem. Keď sme tu, máme pocit: Aha, vchádzam do tohto sna a tohto tranzu. Tam žijem. A tomu sa hovorí nájsť pravdu. Preto Dógen píše, že keď sedíme v zazene, nech je to ktokoľvek, či je to odborník, alebo začiatočník, činnosť, ktorá sa v zazene deje, nám ukazuje pravdu. A vidieť pravdu znamená byť osvietený. Takže hovorí, že každý, kto praktizuje zazen, je osvietený. Náš problém je, že slovo osvietený je dnes súčasťou tranzu, lebo ľudia veria, že znamená niečo zvláštne. Jazyk je súčasťou nášho tranzu, takže vystúpime z jazyka. Myslenie je súčasťou nášho tranzu, takže vystúpime z myslenia. Predstavovanie si je súčasťou nášho tranzu, takže vystúpime z predstavovania si. Preto Dógen píše: odhoďme všetky svoje myšlienky, pocity, obrazy v mysli a tak ďalej. Potom to, čo vidíme, je skutočná situácia, v ktorej žijeme. A potom sa do tej situácie vrátime, lebo to je jediné miesto, kde ľudské bytosti môžu žiť. V realite žiť nemôžeme.

Nemôžeme žiť vo svete mezónov, neutrónov a miónov; musíme žiť v tomto sne, ktorý sme si vytvorili. To je všetko.

Boris: Čo presne myslíš tým, že nemôžeme žiť v realite? Lebo ak vyjdeš z tranzu… Dógen možno aj tak väčšinu času nebol zapletený do tranzu.

Mike: Neviem. Myslím, že nie.

Boris: Ty nevieš.

Mike: Nie.

Boris: Dobre, to je v poriadku. Nie je to nemožné.

Mike: Nemožné. Uvedomiť si pravdu neznamená dostať sa z tranzu a žiť niekde inde, v nirváne. To nie je ono. Pravda je uvedomiť si, že žijeme tu, odtiaľto, a byť schopný pohybovať sa medzi tými dvoma.

Pavel: Stále ten okamih.

Mike: Áno, a preto Nagardžuna napísal, že každodenný život – každodenným životom myslí tranz, v ktorom žijeme, sen, v ktorom žijeme – a nirvána, čo je miesto, kde nie sú slová, nie sú pojmy, nie sú presvedčenia, nie je spoločnosť, nie je civilizácia, sú to isté. Hovorí, že sú presne to isté. Pre tých z vás, ktorí poznajú Sútru srdca: Sútra srdca hovorí to isté inou metaforou. Takže ľudia chcú uniknúť z jednej veci a nájsť túto úžasnú inú vec, ale to je ilúzia. Ľudia, ktorí hovoria, že môžete opustiť bežný svet a stať sa dokonalou osvietenou bytosťou, sú pomýlení.

Ale ak si dokážete všimnúť, akí sme hlúpi a pomýlení, a že takí musíme byť, lebo sme ľudia, to je osvietenie.

Robert: Mike, mám otázku k tomu, cítiť sa dobre. Myslím si, že mnohí ľudia v spoločnosti si dokonca uvedomujú, že peniaze sú len praktická pomôcka, a prijímajú iné veci v spoločnosti, lebo sa chcú cítiť dobre. Peniaze a zvyky spoločnosti sú praktické, praktický spôsob, s niektorými nevýhodami. A úprimne, keď sa pozriem na seba, aj ja si myslím, že praktizujem zazen, lebo sa chcem cítiť dobre. Áno, viem, že o to nejde, ale ak som k sebe úprimný, na dne to tam asi je. Ako to vidím, tento pojem toho, čo je dobré, alebo toho, cítiť sa dobre, sa časom trochu vyvíja. Neviem, ale zdá sa mi, že toto cítiť sa dobre je ako motor väčšiny z nás.

Mike: Áno, máš pravdu. Väčšina ľudí, ktorí študujú Buddhovo učenie, má dôvody ako: chcem sa cítiť dobre, chcem byť lepší, chcem vstúpiť do klubu, chcem byť v divadle. To sú všetky tie dôvody. Väčšina ľudí, ktorí študujú budhistické učenie, má takéto dôvody. Ale niekoľko ľudí chce vedieť, o čom to celé je. O čom je život? Čo je pravda? Ale len niekoľko. Preto existuje veľa veľkých, obrovských skupín budhistov, ktorí sa radi obliekajú ako Tibeťania alebo Japonci alebo čo ja viem. Výborne, viete, poďte, poďte.

Tu urobíme kaviareň, budhistickú kaviareň, a tam môžeme mať kníhkupectvo a tak ďalej. Ó, výborne. Ale „ľudia, ktorí hľadajú pravdu“, to je to, čo píše Dógen. Zvláštna fráza. Ľudí, ktorí hľadajú pravdu, poháňa niečo iné. A ak vás poháňa niečo iné, je to pekné. Ak praktizujete zazen, môžete nájsť motiváciu alebo hnaciu silu, ktorá je niečím iným než cítiť sa dobre. Totiž cítiť sa dobre je, viete, najväčšia nádej Ameriky pre každého.

Cítiť sa dobre, cítiť sa v práve, cítiť sa silný, cítiť sa ako Američan. Samozrejme, ľudia to chcú. Ale o to nejde. Buddhovo učenie nebolo o tom.

Účastník: Je pravda, že keď robíme zazen, potreba cítiť sa dobre prichádza a odchádza ako všetko ostatné. Je to len niečo, čo sa stane a potom skončí a potom zase príde, ako všetko ostatné.

Mike: Ak sa cítite dobre, je to skvelé. Ale nie je potrebné mať potrebu cítiť sa dobre alebo zámer cítiť sa dobre. Čo si myslíte?

Účastník: Ako si myslíš, že to bude s tým, povedzme, odchodom zo spoločnosti? Lebo sa mi zdá, že spoločnosť je čoraz zložitejšia, napríklad tie sociálne siete.

Mike: Áno.

Účastník: Možno v budúcnosti bude pre väčšinu ľudí ešte ťažšie nejako opustiť tú…

Mike: Áno. Opustiť stroj.

Účastník: Opustiť stroj, áno.

Mike: Hej. A ten stroj je emergentná vlastnosť nás všetkých. Spoločnosť tvoria všetci ľudia, ale spoločnosť má svoj vlastný charakter a chce si vás udržať. Nechce, aby ste odišli, ani na chvíľu.

Účastník: Ako rodina.

Mike: Rodina, práca, všetko. Ak odídete na chvíľu, vtiahne vás späť. To je emergentná vlastnosť tohto, čo nazývame spoločnosť. A má svoje vlastné ciele alebo túžby. Nesúdim. Nehovorím, že je zlá. Samozrejme, na spoločnosti sú niektoré zlé veci. Sú na nej aj niektoré dobré veci, veľmi dobré veci, a niektoré veci potrebujeme. Napríklad práca je veľmi napĺňajúca. Pracovať, robiť nejakú prácu a vytvoriť niečo, a to niečo je užitočné a ľudia z toho majú radosť, to je úžasný pocit. Takže nejde o súdenie: toto je dobré, toto je zlé. Ide o videnie.

Vidieť, aké veci sú. Ak nechcete vidieť, aké veci sú, dobre. Ak chcete vidieť, aké veci sú, potom je to veľmi ťažká vec. Ale aby ste to dokázali, je potrebné vystúpiť von – nie úplne, ale pozrieť sa zvonku. Potom sa môžete vrátiť. V starých sútrach je opis bódhisattvu, ktorý opustí spoločnosť, aby dosiahol osvietenie, ale potom osvietenie nedosiahne a vráti sa do spoločnosti, aby spoločnosti pomohol, aby spoločnosť mohla dosiahnuť osvietenie skôr ako bódhisattva. Takže tá stará metafora je o odchode, pochopení alebo uvedomení si a potom o návrate.

Boris: Môžem sa spýtať na otázku času? Lebo stále robíme to vchádzanie do sesshinov a vychádzanie z nich, napríklad: jeden sesshin, desať sesshinov, sto sesshinov. Čo s časom? Je situácia stále tá istá situácia a nič sa nezmenilo? Je tu len to vychádzanie a vchádzanie, alebo sa niečo mení v našej situácii, v mojom živote alebo tak? Stane sa niečo? Nie?

Mike: Na túto otázku nie je možné odpovedať všeobecne. A čo ty?

Boris: Dobre.

Mike: Druhá vec je, že aj čas je súčasťou sna, tranzu. Čas, ako ho chápeme, neexistuje tak, ako ho chápeme.

Boris: Myslím v mojom živote, to vchádzanie a vychádzanie.

Mike: Áno, takže tvoj život je len príbeh.

Boris: Dobre.

Mike: Ten príbeh sa volá Boris. Kde je Boris minulý rok? Neexistuje. Kde je Boris budúci rok? Neexistuje. Kde je Boris? Tu. Toto je Boris. Toto je jediný Boris. Žiadny iný Boris nie je. Ale vytvárame a zdieľame presvedčenie o príbehu: „Ó áno, Boris, viem, býva v Bratislave.“

Boris: Áno, ale ako si rozumieme, ak nevytvárame ten príbeh?

Mike: Áno, musíme vytvárať.

Boris: Nie je spôsob, ako si rozumieť.

Mike: Nekritizujem.

Boris: Dobre.

Mike: Potrebujeme ten príbeh. Môžeme žiť len v príbehu. Ale príbeh je len príbeh. Ale príbeh je taký mocný, že sa ho držíme. Keď si nie sme istí, radi svoj príbeh posilňujeme: „Ukážem vám fotky z dovolenky minulý rok.“ To je posilňovanie. Alebo: „Absolvoval som za tie roky veľa sedení a žil som v Japonsku“ – to posilňuje môj príbeh. Prečo posilňujem svoj príbeh? Lebo kto som bez príbehu? Kto som?

Takže je desivé nemať príbeh. A náš príbeh siaha do budúcnosti. Patria doň naše sny a naše nádeje. Ak nemáme žiadne sny ani nádeje, je to hrozný pocit. Takže nejde o to zbaviť sa príbehu, ale prijať ho. To je to, čo robíme. Príbeh menom Boris, príbeh menom Pavel.

Boris: A svoj príbeh môžeš vytvárať vedome.

Mike: Svoj príbeh môžeme zmeniť. Nikto to nevie. Tomu sa hovorí klamstvo. Môžeme byť úprimní a ľuďom svoj príbeh rozprávať úprimne. Aj tak môže byť nesprávny, lebo naša pamäť je taká slabá. Každý, kto žije s partnerom, to pozná: „Pred tromi týždňami sme išli…“ „Nie, nešli. To bolo pred štyrmi týždňami.“ „Nie, bolo to pred tromi týždňami.“ Spomienky… moja pamäť.

Boris: Robiť dobro, nerobiť zlo, nie? Stále je to pravidlo, a ak niečo vytvoríš klamstvom alebo príbehom…

Mike: Robiť dobro, nerobiť zlo je ďalšia časť príbehu, ďalšia časť tranzu. V realite nie je nič dobré ani zlé, správne ani nesprávne. Sú len veci, ktoré sa dejú. Sú udalosti, ktoré sa dejú. Udalosť je pekné anglické slovo, lebo nehovorí o veciach, len udalosť. Stane sa udalosť a potom sa stane ďalšia udalosť. Udalosť môže byť spôsobená mojím správaním, o ktorom hovorím, že je nesprávne alebo správne, ale to je len moje presvedčenie.

Boris: Dobre, ale vo svojej osobnej situácii sa predsa podľa niečoho rozhoduješ, či ísť tadiaľto alebo tadiaľto, nie? Nie je to tak, že si myslíš, že je to príbeh a objektívne.

Mike: Hej.

Boris: Nejako sa rozhoduješ.

Mike: Hej. Ako sa rozhodujeme? Keď som bol malý, ľudia mi hovorili: najprv mysli, potom konaj. Tak som veril, že musíme myslieť, a keď myslíme, môžeme premyslieť, čo urobíme ďalej, a potom to môžeme urobiť. Najprv mysli, potom konaj. A myslím si, že to je bežné presvedčenie, že najprv myslíme a potom konáme. Ale je niekoľko neurovedcov, ktorí natočili pekné dokumentárne filmy, ktoré ukazujú, že to nie je pravda. Prestávka pre Roberta.

Boris: Príbeh o pavúkovi.

Robert: Ten príbeh o pavúkovi.

Mike: Hej, pavúk je zajtra, Robert. Neboj sa.

Robert: Veverička.

Mike: Veverička, áno.

Boris: Veverička Ralph.

Mike: Zajtra, zajtra. Nemôžeme všetko naraz.

Účastník: Tak čo sú z tohto pohľadu iní ľudia? Dobre, komunikujeme si pár príbehov a konvencií a čo ja viem čo. Ale čo sú pre nás iní ľudia naozaj? Teda…

Mike: Oni sú my.

Účastník: Tak trochu sú?

Mike: Seba poznám len cez iných ľudí. Je veľa spôsobov, ako hovoriť o iných ľuďoch, ale jedna dôležitá vec pre mňa je, že iní ľudia mi ukazujú mňa samého. Je nemožné byť sám. Môžeme si predstaviť, že sme sami, ale kde by to bolo? Kde je naša predstavivosť? Lebo je ťažké nájsť miesto, kde môžete byť sami; vždy je tam príroda alebo vzduch alebo drevo. Takže sme vždy s inými ľuďmi alebo inými fyzickými vecami a všetci nás učia. Učia nás, ak si všimneme, že nás učia. Psy, mačky, ľudia, deti, partneri – všetci nás niečo učia. Čo nás učia?

To všetko je súčasť tranzu. Toto je sesshin, na ktorom sme boli minulý týždeň v Humpolci. Tento príbeh je Štepán a tu je ten príbeh Roman. Tamten príbeh je Pavlína. Jej príbeh nepoznám. Jeho príbeh poznám.

Robert: Áno, robím veľa fotiek, aby som si pamätal, čo som ja.

Mike: Áno.

Robert: Ale uvedomujem si, že naozaj zabúdam, a potom sa pozriem dva roky dozadu na fotky a spomeniem si, čo je na fotkách. Áno, to je moja história.

Mike: Áno, a to si ty, a cítiš sa bezpečne. A niekedy, keď sa pozrieme späť, máme pocit: „Ó, hm, som v poriadku.“ Alebo (smiech) sa pozrieme späť a máme pocit: „Ó.“ Takže si zaznamenávame svoje príbehy. Ľudia s fotoaparátmi všade – je to neuveriteľné. Keď prídete na turistické miesto, vidíte len ľudí s malými čiernymi vecami. (smiech)

Boris: A ja som chodil na tibetské sesshiny, štyri alebo päť rokov, a bolo zakázané fotiť. Len jedna fotka celej skupiny na konci, jedna fotka.

Mike: Dobre.

Boris: Hotovo.

Mike: Dobre.

Boris: Bolo to veľmi zaujímavé.

Mike: Páni.

Boris: Dobre, nehovoril, že je to zakázané, ale bol to taký spoločný pocit,

Mike: Nerobte to.

Boris: spoločné pravidlo, alebo neviem.

Mike: No, je pekné mať fotky.

Boris: Myslím, je to v poriadku, ale nejako teraz prepíname do reality, do robenia, do robenia obrázkov.

Mike: No, možno niektorí ľudia: „Stratil som fotoaparát. Všetky moje fotky sú preč.“ Viete, stres. Majú pocit, ako keby niekto zomrel.

Účastník: Treba mať online zálohu, okamžitú zálohu. Okamžitú.

Mike: Takže spoločnosť má svoj vlastný charakter. Chce všetko zachovať. Je to veľký stroj, ktorý sa volá spoločnosť, čo ste vy a ja, ale má svoj vlastný charakter. Je ako veľká živá bytosť. A ona hovorí: dobre, nesmieme nič stratiť. Nesmieme stratiť žiadnu časť príbehu.

Účastník: V budúcnosti budú kamery všade.

Mike: Kamery všade. Áno.

Účastník: Všetko bude zálohované online v cloude, takže fotoaparát nebude možné stratiť.

Mike: Nie. Všetko bude jasné. Poznanie bude úplné.

Účastník: Všetci budú šťastní.

Mike: Všetci budú v bezpečí.

Účastník: Je to čoraz zložitejšie, čoraz komplikovanejšie, a dosť rýchlo, keď to napríklad porovnáte so svojím detstvom alebo keď poviete pred 200 rokmi, tak je to neuveriteľne…

Mike: Vyrastal som v päťdesiatych rokoch – v štyridsiatych, päťdesiatych rokoch – a bol to ako iný svet. Tranz sa stal oveľa silnejším.

Boris: Prvé hodiny umiestnili na nejakom verejnom mieste v štyridsiatych rokoch 19. storočia, v Kolíne nad Rýnom, a to úplne zmenilo život ľudí, lebo museli chodiť do práce o ôsmej a pracovať do štyroch a tak ďalej. Predtým takýto čas nebol. Bol to čas ako slnko alebo žiadne slnko. Takže to nie je až taký dlhý čas. 1840.

Mike: Presne tak.

Účastník: To bolo asi osemkrát za deň.

Mike: Takže radi chodíme do spoločností, ktoré nie sú také vyvinuté, ako je nedotknutá príroda alebo ľudia, ktorí žijú v lese.

Účastník: Myslíš Českú republiku?

Mike: A pozeráme sa na nich a pripomínajú nám slobodnejšie miesto. Takže veľa turistov ide do Amazónie, dobre, a vidia domorodcov v malých člnoch, takto, a to im pripomína.

Účastník: S iPhonmi vo vreckách,

Mike: Hej, hej.

Boris: ako si to nahrávajú na video,

Účastník: lebo väčšina z nich ich teraz tiež má.

Mike: Nedokážu odolať tranzu. Prepáčte, že používam slovo tranz tak často, ale milujem ho. Je to pre mňa dokonalý opis. Dógen hovorí: sen. Píše kapitolu „Sen vo sne“ v…

Boris: Shobogenzo?

Mike: Shobogenzo, hej.

Boris: Ako sa volá tá kapitola?

Mike: Muchu-setsumu. Mu je sen. Chu je vnútri.

Boris: A mu je aj prázdnota.

Mike: To je iné mu.

Boris: Iné mu.

Mike: Áno, iný znak.

Boris: Krava, ako mú.

Mike: Nie kravy. To je vtip.

Boris: Krava môže urobiť mú.

Mike: Áno, áno. Takže Dógen používa mu, ale ja som pred niekoľkými rokmi našiel slovo tranz, keď som trochu študoval hypnoterapiu, ktorej som nerozumel, a pomyslel som si, že je to veľmi pekné slovo. Opisuje bytie v stave, ktorý nás uväzní. A my sme stále v tranze. Zamilujete sa – to je v tom. Nič nevidíte. Keď sa zamilujete, nevidíte poriadne ani toho človeka, do ktorého ste sa zamilovali. To príde až neskôr. Ó. Ó. Nastúpime do novej práce; chvíľu sme v tranze, potom z neho vyjdeme. Takže to slovo milujem. Je to veľmi dobrý opis.

Ako sa to povie po česky?

Účastník: Tranz.

Mike: Výborne. Nekritizujem spoločnosť. No, samozrejme, niečo také je. Je to čoraz zložitejšie a ľudia sú viac v strese a všetko a je to rýchlejšie a rýchlejšie. Dokonca aj Pavel zvoní na zvon rýchlejšie ako kedysi.

Pavel: Naozaj?

Mike: Hej.

Pavel: Dobre.

Mike: Ding, ding, ding.

Pavel: Možno sedíme rýchlejšie.

Mike: Možno. Ding, ding, ding. Možno je to pravda.

Mám šťastie, že hlúpo praktizujem zazen veľmi dlho, a pomaly som sa presunul mimo bežnej spoločnosti. Nie z vlastných rozhodnutí: nežijem v rodine. Nie z vlastného rozhodnutia nemusím chodiť do práce. Nežijem vo vlastnej krajine. Stalo sa mi to; neplánoval som to. Takže našťastie je to pre mňa ľahké, alebo ľahšie, žiť na okrajoch, a odtiaľ sa ľahšie vidí. Ale pre vás ako mladších ľudí s rodinami, prácou, budúcnosťou a tak ďalej je to ťažšie. Je pravda, že je to ťažšie, ale nie je to nemožné.

A ak praktizujete dhyāna, zazen, každý deň, nasmeruje to váš život smerom, ktorý ste možno nečakali.

Boris: To nie je obvyklý smer. Nasmerovať?

Mike: Nasmerovať. Viesť. Riadiť auto.

Boris: Teraz sa to zaseklo.

Mike: Teraz prestaneme. Dobre. Niet iného času, kedy by sme mohli prestať.