Zima 2005 — Bussho

Za okuliarmi, ktoré nosíme

Pracujeme z mojej modernej interpretácie Bussho. V kapitole majster Dógen rozoberá jeden z najviac nepochopených pojmov v budhizme, buddha-prirodzenosť, a upozorňuje, že súvisí s „úplným prejavovaním nášho bytia“. Shobogenzo nie je kniha, ktorú si môžeme kúpiť, vziať domov a jasne pochopiť; je to interaktívny učebný materiál a toto je pravdepodobne jedna z najťažších kapitol. Myslím, že v mojej interpretácii je oveľa jednoduchšia než v knihe. Toto je len môj prvý návrh.^{[1.1][1.2][1.20]}

Pod „úplným prejavovaním bytia“ chce majster Dógen zachytiť skutočnosť skutočného človeka tu, oddelenú od farebných okuliarov, ktoré nosíme, keď sa na seba pozeráme. Keď vidím Paula, so slovom „Paul“ prichádzajú všetky moje asociácie a ja ich prehodím cez človeka predo mnou. No sme pred sebou ako skutoční, živí „čosi“, ktorí sú za hranicou okuliarov, ktoré nosíme. Tým nechcem povedať, že by sme sa k sebe mali vzťahovať bez mien. Vrstva, ktorú kladieme na skutočnosť, je nevyhnutná na to, aby sme mohli žiť v zložitej ľudskej spoločnosti. Už len vidieť tento fakt je dôležité.^[1.2]

Hory, rieky a Zem

Ašvaghóšova báseň hovorí, že hory, rieky a Zem sú vytvorené z buddha-prirodzenosti. „Vytvorené z“ zavádza akýsi dualizmus. Zázvorový čaj s citrónom je vyrobený zo zázvoru, citrónov a vody; majster Dógen chce povedať, že zázvorový čaj s citrónom je zázvor, citróny a voda. Hory, rieky, Zem sú buddha-prirodzenosť.^[1.3][1.5]

Potom vetu obráti: všetko je z nej vytvorené a ona je vytvorená zo všetkého. To naznačuje totožnosť oboch.^[1.6]

Šesť síl v básni sú tradičné kategórie: vidieť všetko znamená nemať zúžený pohľad, nie mať superschopnosti. Majster Dógen im nepripisuje veľkú hodnotu, ale nemusíme ich popierať a každá z nich je niečo skutočné.^[1.4][1.7]

Byť bez buddha-prirodzenosti

Majster Daiman Konin je starec, ktorý sadí borovice, žije veľmi prirodzeným životom a je zakorenený v skutočnosti. Či sú fakty presné, alebo či je to akýsi príbeh, nie som si istý. Majster Dai-I mu povie, že je na prenos príliš starý. Neskôr sedemročný chlapec povie majstrovi Dai-I, že jeho meno je buddha-prirodzenosť, a príbeh naznačuje, že je to ten istý človek.^{[1.8][1.9][1.10][1.12]}

Majster Dai-I povie: „Si bez buddha-prirodzenosti,“ a tým naznačuje, že dieťa nie je chytené do pojmov. A dieťa súhlasí: buddha-prirodzenosť je sunya, bez čohokoľvek. To je ten zmysel, v akom pri praxi zazenu naše problémy, napätia a starosti odpadávajú.^[1.11][1.12]

To je podstata toho, prečo praktizujeme zazen: nie aby sme získali nejaký prirodzený stav, ktorý nemáme, ale aby sme zhodili všetko, čo sa na nás lepí. Ľudia, ktorí žijú tak, že sadia stromy v horách, budhizmus nepotrebujú!^[1.14]

V komentári majstra Dógena majster Dai-I myslí: pretože si presne taký, aký si, bez akýchkoľvek nárokov, si buddha-prirodzenosť. „Bez“ teda neznamená bez pravej buddha-prirodzenosti, ale bez pojmu buddha-prirodzenosti. Sunya je byť bez akýchkoľvek príkras, byť prirodzený; neznamená neexistujúce.^{[2.1][2.4][2.5]}

„Forma je práve prázdnota“ v Sútre srdca neznamená, že dve veci sú jedno; od začiatku je len jedna vec. S telom a mysľou je to rovnako: je jedna vec, ale dávame jej dve mená.^[2.6]

Keď Daikan Eno povie, že sa chce stať buddhom, majster Daiman mu povie, že ľudia z juhu od piatich vrchov sú jednoduchí ľudia bez buddha-prirodzenosti. Majster Dógen to komentuje:^[2.7]

Myslel tým, že keďže je človek z juhu od vrchov bez akýchkoľvek idealistických nárokov, je buddha-prirodzenosť.^[2.7]

Dôraz je tu na „je“ buddha-prirodzenosť, a nie na to, že ju „má“ alebo „nemá“. Je to skutočný stav a rozoberať, či ho máme, alebo nie, je len intelektuálna diskusia. Sú jednoduchí a priami, sú buddhovia, tak prečo sa stať buddhom?^[2.7][2.8]

Majster Dógen hovorí, že buddha a buddha-prirodzenosť idú spolu; sú to ten istý stav. Buddha-prirodzenosť nie je niečo, čo získate, je to niečo, čo sa objaví, keď sa zbavíte iných vecí.^[2.9]

Majster Dógen popiera, že budhizmus je cesta, ako niečo získať; budhistická cesta je zhadzovanie všetkého, čo na seba nakladáme. Ale ak sa zámerne pokúsime všetko zhodiť, snažíme sa niečo získať. Hovorí: nesnažte sa zabrániť tomu, aby sa to stalo, a nesnažte sa to spôsobiť; nechajte veci, ako sú. To nás okamžite uvedie do stavu buddhu.^[2.2]

Keď sme získali skutočné pochopenie buddha-prirodzenosti, môžeme tvrdiť, že živé bytosti majú buddha-prirodzenosť aj že živé bytosti sú bez buddha-prirodzenosti.^[2.9]

Majster Dógen naznačuje, že prejavovať buddha-prirodzenosť a byť bez nej ukazujú na to isté; majstri, ktorí povedali jedno alebo druhé, kážu budhizmus. Skúste na to prísť.^[2.11]

Mená, pojmy a skutočnosť

Majster Dógen naznačuje, že „Čo je tvoje meno?“ je výrok aj otázka: „si niečo, čo nepoznám“. V čínštine o tom, či niečo vyzerá ako otázka, rozhoduje len kontext. V jeho čítaní je meno dieťaťa „existuje“ a ani „Čo je to?“ majstra Dai-I nie je otázka: „čo“ aj „to“ znamenajú skutočnosť a skutočnosť je za hranicou opisu. Sme v skutočnosti každý deň, keď pijeme čaj a jeme jedlá. Takže, hovorí, konať v každodenných situáciách znamená byť skutočný; diskutovať a myslieť znamená byť abstraktný.^{[1.15][1.16][1.17][1.20]}

Potom nás vodí dokola: tieto pojmy odhoďme, potom sa zbavme ich odhadzovania a vrátime sa k tomu, že ľudia majú mená, a meno dieťaťa, Shu, je jedno z nich. Existujú teda dve úrovne. Existuje niečo skutočné, čo je za hranicou mien, ktoré pre veci používame. Jeho zámerom je prijať aj pojmové, aj to, čo je za hranicou pojmového.^[1.18][1.19]

Majster Daikan hovorí, že pojmy ako „juh“ a „sever“ nie sú súčasťou buddha-prirodzenosti; sú len tým, ako ich definujeme. Majster Dógen hovorí:^[2.11][2.12]

Mali by sme pokojne skúšať jeho slovám porozumieť, a zároveň sa vzdať porozumenia im.^[2.12]

To je veľmi dôležitá veta. Niektorí z vás sa snažia porozumieť a niektorí ste to vzdali. Mali by sme robiť oboje a môžeme si vybrať, ktoré urobíme v tomto okamihu a ktoré v ďalšom.^[2.12]

Naše pojmové chápanie je skutočné a veľmi cenné; celá naša ľudská spoločnosť je na ňom založená. Všetky vojny sú založené na tom, že ľudia veria, že to, čo si pojmovo uchopili, je pravdivé a pevné. Naša schopnosť rozumieť svetu je naším najväčším úspechom, ale jej cenou je, že veríme, že naše pojmy o skutočnosti sú skutočnosť. Do určitej miery sa z tejto ťažkosti nikdy nedostaneme. Ak však chápeme, že naše pojmy sú len pojmy, keď nám skutočnosť ukáže, že to celkom tak nie je, môžeme svoje chápanie upraviť.^[2.13]

Práve v prítomnom okamihu

Kresťanstvo študuje to, čo tu nie je. Ale v budhizme študujeme tento čas a svet tu a teraz a nazývame ho skutočnosťou; je to veľmi zvláštna činnosť študovať to, čo máme pred sebou.^[2.1]

Majster Daikan učil svojho žiaka Gyoshoa: „Buddha-prirodzenosť existuje práve v prítomnom okamihu, ale myseľ, ktorá všetko triedi na dobré a zlé, vytvára trvalý obraz.“^[2.16]

Nikto nikdy nebol na inom mieste než dnes. Majster Dógen hovorí, že nebudhisti a budhisti, ktorí študujú iba teóriu alebo iba formu, všetci existujú práve v prítomnom okamihu, hoci si to plne neuvedomujú. Všetci ľudia existujú práve v prítomnom okamihu, či si myslia, že tu sú, alebo nie. Nie je iné miesto, kde by sme mohli byť.^[2.16][3.1]

Vnucujeme veciam trvalú vlastnosť. No tráva, stromy, hory a rieky, ktoré majster Dógen nazýva buddha-prirodzenosťou, sú všetky netrvalé; to, čo je tu a teraz, je iba tu a teraz. Vytvoríme si obraz seba samých a nazveme ho „ja“. To neznamená, že neexistuje skutočné ja, ale skutočné ja nachádzam tu v každom okamihu. Trvalý obraz mňa, ktorý si vytváram, sa niekedy trochu zafixuje a nie je celkom blízko tomu, aký som.^[3.11][3.12]

Otázka: Nemôžeme vedieť, že táto hora tu bude o tisíc rokov.

Záleží na tom, čo myslíme slovom „vedieť“: veríme, že tu bude. Všetci sa zhodujeme, že svet trvá, hoci to nie je vždy pravda; bez zhody na tom nemôžeme plánovať.^[3.13]

Bódhisattvov z Lotosovej sútry, ktorí sa zjavujú, aby učili ľudí, vysvetľuje majster Dógen ako ľudí, ktorí vedia, čo je prítomnosť, a zjavia sa v prítomnosti a učia, že prítomnosť je pravda. Uvedomiť si, že skutočnosť je prítomný okamih, znamená byť zachránený pred budúcnosťou a pred minulosťou. Ale nie zachránený pred prítomnosťou.^[3.2]

Na rozdiel od stromov, zvierat a kameňov sa dokážeme vytiahnuť z prítomného okamihu. Dokážeme vytvárať svety, ktoré ešte neexistujú; bez tejto schopnosti by sme boli celkom ako stromy, mačky a psy.^[3.3]

Byť plne v prítomnosti nie je zámerná činnosť. Neznamená to povedať si „dobre, teraz budem v prítomnosti“, znamená to konať, robiť niečo. Nemôžeme tam sedieť a myslieť si: „Som všímavo (mindfully) v prítomnosti“; myšlienka nie je prítomnosť.^[3.4]

Otázka: Ale kým si to myslíš, to myslenie sa odohráva v prítomnom okamihu.

Áno, sme vždy v prítomnom okamihu. To, o čom hovorí, je stav, v ktorom nie sme rozdelení, v ktorom nereflektujeme o sebe. Keď konáme, obvykle sa prestaneme rozdeľovať a staneme sa jedným. Rozdeľujeme sa, a to je zdrojom veľkých úspechov ľudských bytostí aj zdrojom ich nešťastia. Je to naša sila a naša slabosť. Nejde teda o to, snažiť sa dostať do nejakého zvláštneho stavu, ide iba o pochopenie toho, akí sme.^[3.5][3.6]

Budhistická prednáška nie je zazen; je to pokus hovoriť o tom, čo je budhizmus, pretože máme otázky. Je v poriadku počúvať a myslieť: o niečom celistvom môžeme hovoriť, aj keď o tom premýšľame, ale premýšľanie o tom si zamieňame s tým samotným.^[3.9]

Nagardžunov spln

Poslucháči majstra Nagardžunu sú obyčajní ľudia, ktorí hľadajú šťastie vo svetských veciach a sťažujú sa, že ich učí iba o buddha-prirodzenosti. Odpovedá: „Ak chceš vidieť buddha-prirodzenosť, musíš sa zbaviť sebeckej pýchy.“ Sú hrdí na svoj vlastný spôsob života a nechcú sa zbaviť tejto pýchy a priamo sa ho opýtať, o čom hovorí. Odpovedá aj: „Buddha-prirodzenosť nie je ani veľká, ani malá.“ V jednoduchom stave, v ktorom nehodnotíme ani nerozlišujeme, je buddha-prirodzenosť.^[3.16][3.17]

Buddha-prirodzenosť bola pred týmito ľuďmi v podobe majstra Nagardžunu, ale ich pýcha im bránila ju vidieť. Majster Dógen hovorí, že slová neznamenajú, že buddha-prirodzenosť nemôžete vidieť; znamenajú, že zbaviť sa sebeckej pýchy je vidieť buddha-prirodzenosť. Majster Nagardžuna sa im zjavil úplný a celistvý ako spln a odovzdával sa výklad, dosť zjednodušene, že sa doslova premenil na spln. Majster Dógen ho kritizuje.^{[3.18][3.19][3.20][4.13]}

Hovorí, že práve v prítomnom okamihu niet oddelenia medzi počutím a porozumením. Naše porozumenie je často intelektuálnym rozpoznaním: zaradíme, čo počujeme, do svojej existujúcej štruktúry vedomostí. Porozumenie, o ktorom hovorí, je počutie a porozumenie ako jeden čin.^[4.1][4.4]

Telo majstra Nagardžunu a to, že ho prejavuje, sú jedno a jeho poslucháči ho neskúmali, ale počuli a rozumeli. To, čo si prečítame v knihe, sú len fakty uložené v našom mozgu. Skutočné porozumenie je hlbšie; nezískavame ho z kníh, alebo ho nezískavame iba z kníh.^[4.3][4.4]

Nenavrhujem, že abstraktné vedomosti nemajú hodnotu; správy od ľudí, ktorí na tých miestach nikdy neboli, majú veľkú hodnotu. Ale mali by sme si všimnúť rozdiel medzi niekým, kto niečo zažil, a niekým, kto nie. Preto majster Dógen hovorí, že musíme cvičiť zazen.^[4.8]

Majster Dógen hovorí, že telo, ktoré sa prejavuje, sa nedá úplne opísať; človeka, na ktorého sa pozeráte, opísať nedokážete. Spisovateľ vyvoláva obrazy, ale zaujímalo by ma, nakoľko sú v rôznych čitateľoch presné alebo odlišné.^[4.9]

Ten, kto má sebeckú pýchu, si nasadí masku, obraz seba samého, ktorý sa líši od toho, aký naozaj je. Majster Nagardžuna, ktorý sa zbavil sebeckej pýchy, nechcel vytvárať obraz seba ako hrdého učiteľa pravdy. Prejavil sa preto presne taký, aký bol, a prejaviť sa presne takí, akí sme, znamená byť buddhom. Buddhovia sú skutoční; naše predstavy, obrazy a opisy buddhov sú výmysly a jediní skutoční buddhovia sedia tu v tejto miestnosti. Váhame myslieť si, že by sme mohli byť buddhom, pretože máme pocit, že na to celkom nestačíme. Uvedomiť si, že celkom nezodpovedáme, znamená byť buddhom, prijať seba samých takých, akí sme.^[4.11]

Ako počúvali, chvíľami sa ich počúvanie, ich porozumenie a on stali jedným; potom z toho stavu vypadli a znova doň vplynuli. Je to normálna situácia.^[4.13]

Telo, ktoré im ukázal, bolo podľa majstra Dógena viac než len fyzické a neexistuje pevný spôsob, ako učiť pravdu: skutočnosť sa neustále mení, takže pevný spôsob je nasledovať skutočnosť. Ako často hovorieval Nishijima Roshi, „naším cieľom je nemať cieľ“. Všetko skutočné má dve strany, fyzickú a mentálnu alebo duchovnú, ktoré nie sú oddelené; rozdeľujeme ich, aby sme o nich mohli hovoriť. Mesiac v knihe nie je skutočný mesiac: všetkým vedomostiam, ktoré čítame v knihách, chýba jedna strana.^[4.12][4.16]

Naša plnosť odpovedá na plnosť toho druhého: pretože majster Nagardžuna bol plný a skutočný, publikum sa stalo plným a skutočným. Mesiac nás robí plnými a skutočnými, alebo ho takým možno robíme my, alebo oboje. Prírodu kategorizujeme na fakty, aby sme ju mohli ovládať; fakty sú užitočné, ale skutočná príroda je vždy iná, pretože zatiaľ nie sme dosť šikovní na to, aby sme skutočnosť dokonale opísali.^[4.17][4.18]

Konať takí, akí sme

A spomedzi mnohých ľudí minulosti aj súčasnosti … kto kedy povedal, že buddha-prirodzenosť je telo, ktoré sa prejavuje presne také, aké je? Ctihodný Kanadeva je jediný človek vo vesmíre, ktorý to povedal.^[5.12]

V zazene zhadzujeme všetky nároky, všetky predstavy a sedíme presne takí, akí sme. Majster Dógen tiež hovorí, že si to nemusíme všimnúť, stačí byť sám sebou bez toho, aby sme si to všímali. Zjavné chvíle, keď sme sami sebou bez toho, aby sme si to všímali, sú vtedy, keď niečo robíme, keď konáme.^[5.13]

Otázka: Ako človek opustí sám seba bez toho, aby si povedal, že sa opustí?

Jednoducho to urobíš, urobíš krok z vrcholu sto stôp vysokej tyče. Na vrchu lyžiarskej zjazdovky v určitom bode jednoducho vyrazíš. Prejsť cez cestu je čin. Robíme to všetci, ale zakrývame to. Učia nás, že naše myslenie predchádza nášmu konaniu. Samozrejme myslíme predtým, než konáme, ale veríme, že naše myslenie je akosi motorom nášho konania.^[5.14]

Otázka: Skoro to znie, akoby si hovoril, že by sme sa mali do vecí nútiť.

Nie, nemyslím robenie rozhodnutí, myslím čin. Keď zdvihneme šálku čaju, v tom okamihu opustíme všetko ostatné. V extrémnych situáciách si ten pocit pamätáme, ale je v každej situácii. Moje slová to nechávajú znieť príliš dramaticky. Neverte im.^[5.16]

Viera a odovzdané učenie

Majster Dógen hovorí, že Nagardžuna odovzdal svoje učenie iba Kanadevovi a že spisy, ktoré iné skupiny vyhlasovali za jeho, sú falzifikáty. Hovorí, že odovzdané učenie je pravejšie než písané učenie, hoci spisy sú cenné. Majster Dógen veril v zazen, veril v to, čo sa naučil od svojho majstra, a v tých spisoch nemohol nájsť nič z toho, čo prijal. To je vyhlásenie, ktoré nevieme dokázať, ale rozhodne je to niečo, čo môžeme vyhlásiť.^[5.4]

Otázka: Majster Dógen nazýva ľudí hlúpymi. Nie je k nim láskavý?

Je k nim láskavý tým, že je sám sebou. A majster, ktorý odmietne potvrdiť žiaka, keď ten používa ustálené frázy naučené od niekoho iného, ho nechá nájsť vlastné slová. To je súcitné. Tvrdá láska.^[5.1][5.5]

Viera je oveľa hlbšia než dôvera v myšlienku. Skutočná viera má silu riadiť naše konanie; viera je mentálna aj fyzická.^[5.7]

Myslím, že všetky ľudské bytosti majú veľmi základnú jednoduchú vieru v ľudskosť, ale zakrývame ju. Veci, ktoré dokážeme prijať a veriť im, sa nám zdajú povedomé, pretože s nami rezonujú. Je to ako odkrývať niečo v sebe, a nie dávať si niečo navrch.^[5.8]

V určitom zmysle medzi fundamentalistickým moslimom a majstrom Dógenom nie je rozdiel; vyhlasujú rôzne veci, ale ľudská sila vyhlasovať svoju vieru je rovnaká vo všetkých ľudských bytostiach. Jedna tvár takéhoto vyhlasovania znie arogantne. Ale druhá tvár je, že ak nevyhlasujeme, čo zásadne cítime, potom nemôžeme vyhlásiť smer svojho života. To, v čo veríme, je veľmi dôležité.^[5.9][5.11]

Zazen ako oporný bod

Majster Dógen nám hovorí, aby sme ako svoj oporný bod použili prax zazenu. Skutočnosť je mimo filozofie a intelektu, takže spôsobom, ako ju študovať, je sedieť v nej.^[2.14]

Otázka: Ako ti to pomáha, keď vyjdeš zo zazenu a znova čelíš skutočnému svetu všetkých svojich pojmov?

Vôbec to nepomáha.^[2.15]

V skutočnosti to pomáha, ale nie spôsobom, ktorý by sme vedeli uchopiť. Zazen mení náš psychofyzický stav; ak sme podráždení a cvičíme zazen, obvykle sa upokojíme a trvá hodiny alebo dni, kým z vyváženého stavu vyjdeme. Majster Dógen to opisuje ako zvonenie zvona, ktoré nezostáva navždy, takže cvičíme zazen každý deň. To je udržiavanie stavu a nič iné robiť nemusíme, ale nedokážeme tomu uveriť.^[2.15]

V zazene vyvažujeme dve polovice nášho autonómneho nervového systému a v tomto stave môžeme konať jednoduchšie. Závisí to od nášho fyzického stavu, nie od toho, že sa rozhodneme. Preto je dôležité sedieť vzpriamene, hoci je to ťažké.^[5.17][5.18]

Ak robíš iba zazen, je takmer nemožné cvičiť pokojne, pretože vznikajú otázky. Nestretol som nikoho, kto by cvičil zazen bez toho, aby niekedy študoval nejakú budhistickú teóriu, a bol šťastný. Majster Dógen hovorí, že existuje nespočetne veľa ciest k vyváženému a pokojnému stavu; tieto iné cesty však nie sú budhizmus, ale stav je ten istý. O veľkých športovcoch môžeme povedať, že sú buddhovia, ale nevedia o tom. Budhizmus majstra Dógena zahŕňa štúdium aj fyzickú formu.^[2.17][2.20]

V budhizme dáva zazen nášmu telu určitý stav, ktorý je súčasťou našej viery, a štúdium budhistickej teórie nás usmerňuje rovnakým smerom. Budhizmus má teda dve polovice a obe nám pomáhajú odkryť našu základnú prirodzenosť, ktorá sa tu nazýva buddha-prirodzenosť.^[5.11]

Majster Dógen povedal, že Shobogenzo vychádza z jeho praxe zazenu. Rovnako ako atómový fyzik sedíme a študujeme skutočnosť a potom sa ju pokúšame opísať. Takže sme akýmisi vedcami.^[4.20]

Otázka: Ak si čo i len trochu zachytený vo svojich myšlienkach, nie si na 100 percent vo svojom konaní.

To je ten rozdiel medzi našou predstavou o tom, aké by veci mali byť, a skutočnosťou. Hoci slová nemôžu opísať skutočnosť, sú takmer lepšie ako skutočnosť, a tak hľadáme skutočnosť, ktorá by zodpovedala slovám, a nezodpovedá. Z pečiva, ktoré ste urobili v kuchyni, bolo niektoré prepečené, niektoré skrútené. To je skutočnosť. Skutočný život, rovnováha, nie je ako môj opis. Je to tomu nejako podobné, je to najbližšie, ako sa viem dostať. Ale skutočnosť je všetko, čo je: jediné pečivo, ktoré sme dostali, bolo skutočné, a bolo dobré.^[5.19][5.20]

Otázka: Myslím, že to musíš prijať, keď sa tvoj zazen zdá byť dosť na prd.

Zazen nikdy nie je na prd. Mali by sme prijať, že aj keď si myslíme, že je na prd, je to len zazen. To je skutočný zazen. To druhé je len predstava, nikdy ju nemôžeme nájsť. Rozprávanie o budhizme teda vytvára predstavu a tá predstava je sama prekážkou, ale nemôžem o ňom prestať hovoriť. No ja môžem prestať.^[5.20]