Shoaku Makusa 2: Nerobenie zlého ako stav

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Sme v polovici ľavého stĺpca na strane 2. Zastavili sme sa v strede odseku.

Keď konáme plne, zjednocujúc telo a myseľ, vtedy jasne vidíme situáciu tesne pred okamihom konania a potom si v zadnej časti mysle všimneme fakt, že sme neurobili nič zlé.

Pokračuje:

Keď nevysloviteľná osoba, ktorá je ja, koná, plne zjednocujúc telo a myseľ, sila všetkých duševných a telesných stránok skutočnosti sa prejaví naraz.

„Nevysloviteľná osoba, ktorá je ja, koná“ naznačuje skutočnú skúsenosť, ktorú máme – „keď konáme, nie je tu druhá osoba“, tak sa to opisuje v starých čínskych príbehoch. Inými slovami, niet nikoho, koho by sme mohli nazvať „ja“. Keď niečo robíme plne, nie je tu žiadne „ja“, ktoré by nás pozorovalo. Takže hoci môžem povedať „Šiel som do Škótska a vyšiel som na Ben Lomond“, skutočná skúsenosť výstupu na Ben Lomond nie je v žiadnom okamihu skúsenosťou z pohľadu osoby nazývanej „ja“. Výstup na hory je teda nevysloviteľná skúsenosť. Každý, kto na hory chodil často, to dokáže rozpoznať. A rovnako je to s každým konaním. V okamihu nášho úplného konania nie je žiadna osoba. Aký to bol film o malom chlapcovi, ktorý tancoval? … „Billy Elliot“? Vo filme „Billy Elliot“, keď s ním robia pohovor pre Royal Ballet alebo nejakú inštitúciu a musí tancovať pred hodnotiacou komisiou, sa ho spýtajú: „Aký máš pocit, keď tancuješ?“ a on povie: „Ach, jednoducho akoby som zmizol.“ To je teda akési skutočné vysvetlenie našej skutočnej skúsenosti. Majster Dógen to teda opisuje ako „nevysloviteľná osoba, ktorá je ja, koná, plne zjednocujúc telo a myseľ“. A „nevysloviteľná“ naznačuje, že tu nie je žiadna osoba. Potom pokračuje a ďalej posilňuje svoj opis toho, že sme plne zjednotení v tele a mysli.

Ale medzi týmito duševnými a telesnými stránkami skutočnosti a naším konaním niet oddelenia. Keď sa všetky tieto duševné a telesné stránky skutočnosti spoja v konaní v prítomnom okamihu, ich sila v tom okamihu je samotná plnosť konania.

Chce povedať, že hoci slovami môžeme povedať, že v tom, čo robíme, je duševná stránka, telesná stránka, je tu čin, je tu osoba, je tu konanie – skutočnosť môžeme rozdeliť na množstvo rôznych častí – v okamihu konania, v plnosti konania nie sú žiadne oddelené časti, nie je tu žiadne oddelenie. A opäť, toto je niečo, čo všetci na okamih zažívame, ale často potom svoje konanie rozoberáme na časti.

Keď konáme v jednote s horami, riekami a zemou, slnkom, mesiacom a hviezdami, vtedy aj hory, rieky a zem, slnko, mesiac a hviezdy konajú v jednote s nami.

Opäť tu dáva dva protikladné pohľady, aby naznačil jednotu medzi … „hory, rieky a zem, slnko, mesiac a hviezdy“ naznačuje celý vonkajší svet alebo celú prírodu.

Nejde len o jediný okamžitý výskyt; deje sa v každom okamihu. Byť teda v okamihu, v ktorom sme prebudení k skutočnosti, je príčinou toho, že buddhovia všetkých čias konajú s nerozdeleným telom a mysľou, sú poúčaní skutočnosťou a zakúšajú účinok toho. Ale žiadny z buddhov nikdy nevidel učenie, ktoré prijíma, a účinok, ktorý zakúša, ako oddelené od seba, a ani konanie, ani učenie, ani skúsenosť sa od nich nikdy neoddelili.

Opäť zdôrazňuje, že všetky opisy skutočnosti zahŕňajú pojmy, ale samotná okamžitá skúsenosť je celistvá.

Keď teda konanie, učenie a skúsenosť spôsobujú, že buddhovia konajú s nerozdeleným telom a mysľou, žiadny z buddhov sa nesnaží vzdorovať, pred okamihom, počas neho ani po ňom.

V tejto dosť zvláštnej vete opisuje prirodzený tok našej činnosti vo vyváženom stave. Sú to teda dosť ťažké vety v poslednom odseku alebo tak nejako, pretože opisuje stav jednoty a stav jednoty nemôžeme zachytiť slovami, lebo slová rozdeľujú na časti. Ale to je jeho spôsob. Ďalej pokračuje opisom „stavu buddhu“.

Počas hodín dňa a noci, keď sedíme, stojíme, kráčame a ležíme, musíme uvažovať o tom, že keď sa obyčajní ľudia stanú buddhami, nenarušia stav buddhu, ktorý im vždy patril. A keď sa obyčajní ľudia stanú buddhami, nezničia svoju povahu obyčajných ľudí.

V prvej vete hovorí „nenarušíme stav buddhu, ktorý nám vždy patril“. „Stav buddhu“ alebo prirodzený vyvážený stav je teda niečo, k čomu sa každý môže vrátiť. Môžeme teda povedať, že ho všetci máme. A predchádzajúca kapitola, ktorú som preberal minulý rok, „Buddha-prirodzenosť“, hovorila o prirodzenosti buddhu veľmi podrobne. „A keď sa obyčajní ľudia stanú buddhami, nezničia svoju povahu obyčajných ľudí.“ Ľudia si často myslia, že buddha je akási osvietená bytosť s úplne pokojným, mierumilovným a osvieteným postojom ku všetkému, odlišná od obyčajného človeka. Ale podľa majstra Dógena to nie je pravda: buddha je obyčajný človek, alebo buddha má povahu obyčajného človeka.

Nič z nej neuberajú ani nič k nej nepridávajú.

Teda ich povaha obyčajného človeka.

Ale prekročili stav obyčajného človeka.

Ak to prečítame a zamyslíme sa nad tým, je to veľmi záhadné. Najprv hovorí „buddha“ a vieme, že „stav buddhu“ znie nádherne. Potom má buddha povahu obyčajného človeka – to je hádanka: „Ako môžu mať tento nádherný stav a pritom byť stále obyčajným človekom?“ A „nič z nej neuberajú ani nič k nej nepridávajú“, ale zároveň „ho prekročili“. Prečítať si to a premýšľať o tom je teda veľmi záhadné – „Ako môžeme byť obyčajní a zároveň prekročiť obyčajnosť? A čo znamená prekročiť obyčajnosť?“ … Teraz sa vracia k svojej pôvodnej téme správneho a nesprávneho.

Pripúšťame, že v tom, čo robíme, existuje správne a nesprávne, príčina a následok. Ale nesnažíme sa meniť následok, ktorý spôsobujeme, ani vyvolať určitý následok.

Správne a nesprávne je veľmi úzko spojené s príčinou a následkom. Keď sa snažíme rozhodnúť, aké je správne konanie, často sa rozhodujeme podľa toho, aký následok bude toto konanie mať alebo aký následok malo. Ale to veci vlastne nijako neuľahčuje, pretože potom musíme rozhodnúť, či následok nášho konania mohol mať ďalej ešte nejaký iný následok. Každé konanie má teda nekonečný reťazec následkov – nekonečný reťazec príčin a nekonečný reťazec následkov. Používať premýšľanie o následku nášho konania na rozhodnutie, aké je správne konanie, teda nie je ľahká vec. Ak uvažujeme, či by sme mali niekomu niečo povedať, lebo by ho to mohlo zraniť, a tak sa rozhodneme nepovedať, a potom neskôr zistíme, že mu ublížilo to, že sme mu to nepovedali. Ak teda premyslíme vzťahy príčiny a následku v našom konaní, nie vždy to veci uľahčí. Ale ak ich nepremyslíme, sme v problémoch. Ale majster Dógen hovorí „nesnažíme sa meniť následok, ktorý spôsobujeme, ani vyvolať určitý následok“. Ak o tom uvažujeme všeobecne, v rámci spoločnosti, je to úplný nezmysel. Ak sa niečo nesnažíme urobiť, ako to urobíme? Ak teda chcem zložiť skúšku, musím sa učiť a snažiť sa ju zložiť; nemôžem ju zložiť tým, že sa nebudem snažiť, alebo niečím podobným. Musíme si preto pamätať, že tu nehovorí o takých udalostiach, príčinách a následkoch, o akých premýšľame v bežnej spoločnosti na veľmi abstraktnej úrovni. Hovorí opäť o tejto veľmi primitívnej, základnej, okamžitej situácii, v ktorej vlastne vždy sme. Vždy sa vmýšľame do hypotetických situácií vo svojich spoločenských úlohách, ale nepovažujeme to za hypotetické. Rozmýšľame teda, kam pôjdeme a čo budeme robiť. Ale majster Dógen nehovorí o takomto premýšľaní, hovorí o našom konaní v tomto okamihu. A naše konanie v okamihu – „nesnažíme sa vyvolať určitý následok“ – naznačuje, že nemáme silný úmysel. Vyvážené konanie teda nemá silný úmysel. Ale to nás núti premýšľať: „No, ak niečo nemáme v úmysle urobiť, ako to vôbec môžeme urobiť?“ A ak uvažujeme vo väčšom meradle: „Ak nemám v úmysle ísť do Rowardennan, ako tam vôbec môžem doraziť?“ Ale opäť, nehovorí o takomto rozhodnutí; hovorí o rozhodnutí v okamihu. A v okamihu, ak niečo máme v úmysle urobiť, položíme na svoje konanie intelektuálnu alebo abstraktnú vrstvu. A ak si pomyslíme na šport, napríklad, v športe, v konaní, keď podávame nejaký druh výkonu, ak máme vo svojom konaní nejaký silný úmysel, rozdeľuje nás to.

A niekedy je to príčina a následok, čo nás núti konať. Tento stav, v ktorom môžeme jasne vidieť príčinu a jej následok, je stav nazývaný nerobenie zlého;

Stav, v ktorom môžeme jasne vidieť príčinu a jej následok, je teda stav nazývaný nerobenie zlého;

neobjavuje sa v tomto okamihu a nie je ani stálym stavom. A v tomto stave ani nepopierame, že následok nevyhnutne nasleduje po príčine, ani nie sme uväznení v deterministickom pohľade. Je to stav, v ktorom odpadá rozdelenie medzi telom a mysľou.

Nie sú to teda také ľahké vety. Ale keď premýšľame o konaní a o správnom a nesprávnom – o príčine vecí a následkoch nášho konania, pripisujeme im veľkú váhu. Majster Dógen však naznačuje, že jednoduché konanie vo vyváženom stave nie je akosi uväznené príčinou a následkom.

Otázka: Keď hovorí, že môžeme vidieť príčinu a následok, nemyslí tým na pojmovej úrovni, myslí tým, že to môžeme vidieť akoby súčasne?

Mike: Áno. Takže napríklad, keď sme veľmi vyvážení … Keď varíte, ak ste dobrý kuchár a ste v peknom stave, pretože to ovládate, príliš sa netrápite tým, ako to dopadne, ste si istí tým, čo robíte, vidíte, čo robíte a aký bude následok, akoby v záblesku.

Účastník: Áno.

Mike: Takže nepremýšľate, len konáte, konáte, konáte. A rovnako je to, keď sme vo svojej činnosti odborníkmi alebo majstrami, nech je to čokoľvek. Skúsený plavec alebo skúsený hudobník. V každom okamihu vidíme, kam ideme, ale nie je to intelektuálne rozpoznanie. Preto je veľmi ťažké to opísať slovami. Takže to, čo istým spôsobom naznačuje, tu aj v predchádzajúcom odseku, kde povedal „pred okamihom a po ňom“, je akési okamžité rozpoznanie situácie, predtým a potom, príčiny a následku, ale všetko naraz.

Účastník: Áno, odtiaľ pravdepodobne pochádzajú reči o nadprirodzených schopnostiach a podobných veciach – v skutočnosti nie sú nadprirodzené, sú veľmi, veľmi prirodzené, naopak.

Mike: Áno, presne tak. Hovorí o jednoduchých veciach. Ale pretože je jeho jazyk zložitý, keď sa snaží opísať veľmi jednoduchú vec, vykladáme si to mylne ako: „Aha, takže existuje nejaký zvláštny budhistický stav, v ktorom budhisti vidia, čo sa stane predtým a čo sa stane potom, a všetky takéto veci, sú celí a pobehujú, konajú bez akéhokoľvek úmyslu a robia zázraky.“ Nie, to nemyslí. Myslí tým vkladanie pečených jabĺk do rúry. A robenie vecí vyváženým spôsobom s istotou. Ale hoci to robíme z času na čas v živote, máme aj veľké časti života v modernej dobe, keď nie sme takí vyvážení, sme napätí, blížime sa k termínu, máme tlak. A o týchto situáciách nehovorí, hovorí o situácii, keď konáme plne, sebaisto, bez silného tlaku, a podávame výkon. A pri podávaní výkonu vlastne od okamihu k okamihu jasne vidíme, kam ideme a čo sa deje a podobne. Takže jednoduché každodenné konanie je to, o čom hovorí, nie schopnosť veštiť budúcnosť ľudstva.

Otázka: Ešte jedna vec, ktorú nedokážem pochopiť … Nepovažovali by ste za negatívny aspekt rozvinúť svoju prax do takej miery, že by ste boli väčšinu času neviditeľný?

Mike: Áno.

Účastník: Takže vlastne existuje úroveň, na ktorej človek nechce byť taký neviditeľný, že je tak veľmi v okamihu, lebo ak je človek v okamihu stále, tak vlastne neexistuje, bol by v rovnakej situácii ako skaly alebo hory …

Mike: Dobre, tak teda všetci vyjdime z okamihu, nie? Mám ísť prvý?

(Smiech.)

Účastník: Nie, ale ja stále … Zrejme mylne chápem funkciu praxe, pretože tak, ako tomu rozumiem, praktizuje sa preto, aby sme sa zlepšili v tom, ako byť v okamihu.

Mike: Nie. Nie. Nepraktizujete preto, aby ste sa zlepšili. A ak ľudia praktizujú zazen preto, aby boli lepší, často sú sklamaní a po niekoľkých týždňoch, mesiacoch alebo rokoch to vzdajú. Takže nie preto, aby sme sa zlepšili, ale preto, aby sme sa vzdali zlepšovania. A vzdať sa zlepšovania je oveľa lepšie! Ale je pre nás veľmi ťažké to urobiť. Keď je však niekto vo svojom umení veľmi skúsený – a o varení som hovoril preto, že Mike je kuchár – ak vidíte niekoho, kto je majstrovský kuchár, nesnaží sa zlepšiť, nesnaží sa pripraviť lepšie pečené jablko, robí niečo iné. Samozrejme, na inej úrovni môže vytvárať nové recepty, ale vo svojom konaní sa nesnaží zlepšiť, je to niečo iné, čo robí. A športovec sa vlastne nesnaží zlepšiť. Mohol povedať, že chce vyhrať preteky, ale ten, kto sa ženie vpred a v každom okamihu chce vyhrať preteky, preteky nevyhrá.

Otázka: Mohlo by sa „konanie“ vzťahovať na veci, ktoré bežne nepovažujeme za konanie, napríklad primerane odpovedať, keď sa nás niekto niečo opýta, alebo…?

Mike: Áno, zachytiť význam konania…

Účastník: Zachytiť okamih v istom zmysle…

Mike: Áno.

Otázka: … Bez videnia, ale vlastne len primerane reagovať na situáciu. Konanie sa mi predtým javilo len ako niečo, však viete, fyzické, ako vložiť niečo do rúry, ale predpokladám, že je to viac než to, však, je to len o robení toho, čo si myslíte, že treba urobiť, ale nie vedome, len to robiť.

Mike: Jednoducho robiť, áno, je konanie, áno. Slová nám bohužiaľ vytvárajú ilúzie. A tieto slová nie sú iné. Takže to chápeme mylne. Takže keď ma počúvate, chápete to mylne. Keď čítam Shobogenzo, chápem to mylne. A len ak si pripomíname, že to, o čom hovorí budhizmus, je skutočná skúsenosť, ktorú všetci máme tu a teraz, môžete tomu dať nejaký zmysel. Ak si napríklad myslíte, že sa všetci snažíme zmiznúť, môžeme povedať: „No, to by ste nemali robiť.“ Ale on to nemyslí. Usiluje sa slovami vysvetliť skutočnú skúsenosť v prítomnosti, v ktorej sa pri konaní nemôžeme pozorovať. Pri niektorých veciach sa môžeme akosi pozorovať, ako ich robíme, a niektorí ľudia si myslia, že by sme mali byť voči sebe „všímaví (mindful)“ a pozorovať sa. Ale keď skutočne konáme plne – a môžeme si to všimnúť v núdzových situáciách –, nemôžeme sa pozorovať. Stav, v ktorom sa nemôžeme pozorovať, je teda stav, v ktorom nie je žiadna osoba. Nie je to stav, ktorý ešte nemáme, ale stav, ktorý máte tisíckrát každý deň. Ale odchádza a prichádza, prichádza a odchádza. Po tomto talku vstanete a na okamih sa nemôžete pozorovať, potom znova začnete premýšľať, vyjdete z dverí a premýšľate, potom si udriete prst na nohe o dvere. Ale v okamihu konania sme neviditeľní, ak chcete, ale samotné slová a vety nás zavádzajú k tomu, aby sme si mysleli: „Aha, takže budem sledovať tú osobu, keď sa pohne, či zmizne, alebo nie“, alebo čokoľvek. Okolo viet, ktoré nás majú vrátiť na zem, si teda neustále vytvárame veľké intelektuálne „kvety na oblohe“. A taký je ten druh budhistického výcviku – študujeme a potom si myslíme: „Ach, z toho nemám ani hlavu, ani pätu, hovorí sa tam o všelijakých čudných veciach“, a potom ideme sedieť na čierne vankúše tam a robíme niečo veľmi jednoduché a hlúpe, a potom sa vrátime sem a rozprávame sa o akýchsi veľmi ezoterických veciach, ktoré nedávajú zmysel. A ja som to robil viac ako dvadsať rokov a pomaly som si uvedomil, že musím slová znova vyložiť tak, aby zodpovedali mojej skúsenosti, a nehľadať skúsenosti, ktoré by zodpovedali slovám. A to je to najlepšie, čo možno urobiť. Takže hoci moje slová minú cieľ, inými slovami nezachytia skutočnosť, musíte si vykladať to, čo hovorím, tak, aby to zodpovedalo vašej vlastnej skúsenosti. A to majster Dógen často myslí, keď hovorí: „Mali by sme to študovať v praxi znova a znova“, a podobne. Mali by sme sa porozhliadnuť, aby sme videli: „Čo môže znamenať ‚zmiznúť‘?“ A potom si môžeme všimnúť, že vlastne v istom zmysle mizneme – nie doslova, keď mizneme, sme stále tu –, ale je to spôsob, ako opísať náš okamžitý stav.

Otázka: Ak napíšete slová po skúsenosti, po konaní, v ktorom ste, povedzme napríklad poéziu, je to po tom, čo sa vec skončila. Ale akoby znova zachytiť ten okamih a vyjadriť ho slovami, pretože vás to k tomu pohne, povedali by ste, že ste vlastne neboli v okamihu plne, ak to dokážete urobiť potom, alebo…?

Mike: Nie. Poézia dokáže zachytiť skutočnosť veľmi pekne. Je to jeden zo spôsobov, ktorými sa snažíme uchopiť skutočnosť slovami. Neznamená to však, že básnik myslí na svoju báseň, zatiaľ čo zažíva to, o čom jeho báseň je. Akosi máme schopnosť uchovať si chuť vlastnej skúsenosti. A tá chuť je nevytvarovaná, takže sa ju snažíme vytvarovať slovami, ale nemôžeme nájsť slová. Veda to robí jedným spôsobom a básnici iným, ako prispôsobiť slová skúsenosti. Ale keď tie slová čítame ako tretia strana, snažíme sa hľadať skúsenosť alebo si predstavovať skúsenosť, ktorá by slovám zodpovedala. Čo je naopak. Čítame teda o Buddhovi, ktorý je taká osvietená bytosť, čo koná plne v okamihoch, a vytvoríme si obraz a ten obraz nie je ako my, vytvorili sme ho, takže si myslíme, že je tam niekde vonku. Takže „ešte tam nie som“, takže „chcem sa tam dostať, takže musím viac praktizovať zazen“. Ale to je úplne mylné. „Ešte nestačím.“ Vôbec nejde o to. Ide o to vidieť, ako vrátiť ten význam späť do našej vlastnej skutočnej skúsenosti. To je všetko, čo máme, my všetci. Všetko, čo máme, je naša vlastná skutočná skúsenosť, od okamihu k okamihu.

Otázka: Môžem sa vás opýtať na túto vetu, tretí odsek odtiaľto nadol, „Tento stav, v ktorom môžeme jasne vidieť príčinu a jej následok, je stav nazývaný nerobenie zlého; neobjavuje sa v tomto okamihu a nie je ani stálym stavom“?

Mike: Áno. Majster Dógen často používa túto frázu, aby naznačil, že naša skutočná skúsenosť, naša okamžitá skúsenosť, akoby neprichádzala a neodchádzala, ale ani akoby nezostávala. Je len tu. Naša skutočná skúsenosť z bytia tu je teda taká, že sme len tu. Sme tu stále. Sme tu stále. Je to teda akýsi rozpor a on sa často snaží ten stav opísať tak, že hovorí, že sa neobjavuje v okamihu, ani netrvá. Z vedeckého hľadiska by sme mohli povedať, že ten stav nie je diskrétny a nie je spojitý. Nie je digitálny a nie je analógový. Takto to robí. Tá fráza je vlastne trochu záludná.

Otázka: Mám otázku k vašej odpovedi na – myslím, že to bola Mikeova otázka – o vyváženom konaní, o jasnom videní príčiny a následku. Všetky príklady boli z oblastí, ktoré vyžadujú prax: varenie, šport, tanec a podobne. A zdá sa, že to naznačuje, že vyvážené konanie alebo stav jasného videnia príčiny a následku vyžaduje prax.

Mike: Áno.

Otázka: Takto to myslíte?

Mike: Áno.

Otázka: Takže mimo určitej špecializácie, určitého odboru praxe nemôžete takto konať?

Mike: Ale áno, môžeme. Môžeme a robíme to. Ale ak sa venujeme nejakej praxi, nech je akákoľvek, má v sebe akúsi čistotu. Preto uctievame ľudí, ktorí sa venujú praxi … teda, myslím, že som tento príklad už použil – držať kus kovu a päťdesiat rokov doň biť kladivom, aby vznikali tvary v kameni, je veľmi, veľmi jednoduchá činnosť, a predsa uctievame sochárov, lebo majú prax. Uctievame hrnčiarov, uctievame hudobníkov, športovcov. Ak máme prax a venujeme sa jej, má v sebe akúsi jednoduchosť. Ale ak sa zamestnáme v spoločnosti, ako učitelia, inžinieri alebo čokoľvek iné, je ťažšie vidieť to čisté venovanie sa.

Účastník: Vidieť to môžeme napríklad na deťoch.

Mike: Áno, na deťoch. Áno, máme to ako deti, ale potom musíme získať zamestnanie alebo študovať a chodiť do školy a stať sa členmi spoločnosti.

Otázka: Takže ako deti nepotrebujeme praktizovať?

Mike: Presne tak.

Účastník: O to mi išlo – deti nepotrebujú praktizovať.

Mike: Nie, nepotrebujú. Takže neskôr majster Dógen hovorí, že bábätká sú buddhovia, o niekoľko strán ďalej.

Účastník: Stačí ich v tom nechať.

Mike: Áno. Nie príliš rušené. Podporované, ale nerušené, áno. Takže naše snahy vychovávať deti tak, aby zapadli do spoločnosti, ich niekedy vlastne rušia.

Otázka: Označuje majster Dógen zazen ako „krok späť“?

Mike: Áno.

Účastník: Myslím, že to niekde bolo napísané a chápem to ako spôsob, ako v istom zmysle urobiť krok späť od toho, odkiaľ sme prišli.

Mike: Áno, môžeme to tak povedať, áno. Protispoločenské (Smeje sa.) Ale potom, bez odmietania spoločnosti. Takže nie je to … jeho opisy základu našej okamžitej existencie na tejto planéte nie sú pokynom zahodiť všetko ostatné. Je to len ďalší pohľad, ak chcete. Takže sa nemusíme snažiť prestať myslieť, venovať sa čistej praxi, byť v okamihu neviditeľní v každej chvíli. To je recept na katastrofu. Musíme žiť ako ľudské bytosti, dodržiavať pravidlá spoločnosti, porušovať ich tam, kde si myslíme, že musíme, a tak ďalej. … Mám pokračovať? Takže prechádza od rozprávania o správnom a nesprávnom k rozprávaniu o stave, o buddhoch a o plnom konaní a potom sa vracia k správnemu a nesprávnemu a tak ďalej. A v tomto ďalšom odseku sa vracia k prvému riadku básne, ktorý je „Nerobiť zle“.

Ak študujeme týmto spôsobom, uvedomíme si, že nesprávne je jednoducho vec nerobenia zlého. A s pomocou tohto uvedomenia môžeme jasne vidieť, že slovo nesprávne vždy znamená nerobenie!

Ak hovoríme o nesprávnom bez toho, aby sme hovorili o robení alebo nerobení, podľa jeho mienky, podľa jeho názoru je to abstraktné. A abstraktné nesprávne je len myšlienka. Jemu ide o skutočné správne a skutočné nesprávne. A skutočné správne a skutočné nesprávne sú neoddeliteľné od robenia alebo nerobenia, od konania. Takže ak študujeme tak, ako navrhuje, uvedomíme si, že nesprávne znamená nerobenie zlého. Neznamená to, že niekde sa vznáša niečo, čo sa volá nesprávne a čo nesmieme uviesť do praxe. Jednoducho to znamená: „Nerob! Nerob! Nerob!“ Takže samotné konanie. Takže hovorí, že slovo nesprávne vždy znamená nerobenie. To je zvláštne tvrdenie. Ale chce povedať, že nesprávne v abstraktnom zmysle je úplne odlišné od skutočného nesprávneho. A skutočné nesprávne je otázka toho, že to nerobíme. Od rána do večera môžeme povedať, čo si myslíme, že je nesprávne. Ale to, čo si myslíme, že je nesprávne, je úplne odlišné od robenia zlého alebo nerobenia zlého. Takže o tom je vlastne dosť ťažké hovoriť.

Toto absolútne potvrdzujeme v praxi zazenu.

To, čo v praxi zazenu potvrdzujeme, je základ jednoduchého konania. Alebo rozdiel medzi myslením a robením. Alebo rozdiel medzi našimi myšlienkami a skutočnosťou. V spoločnosti sú teda správne a nesprávne abstraktné pojmy. A hoci sú v spoločnosti veľmi hlboko zakorenené, takže sa môžeme medzi sebou rozprávať o tom, čo je správne a nesprávne, to, o čom sa rozprávame, je abstraktné. A aj keď môžeme dospieť k pevným záverom, je to úplne odlišné od toho, či niekto robí zle, alebo robí správne. Robiť zle je úplne odlišné od premýšľania o nesprávnom, rozhodovania o tom, čo je nesprávne, a podobne.

Keď si uvedomíme, že nesprávne je vždy len vec nerobenia zlého, len v okamihu prítomnosti, neexistujú žiadne príčiny ani podmienky, ktoré by nesprávne vytvárali alebo ktoré by spôsobovali, že nesprávne zmizne; je to len vec nerobenia zlého.

Nič nevytvára nesprávne ani nespôsobuje, že nesprávne zmizne, je to len vec nerobenia zlého.

Ak je náš pohľad na nesprávne vyvážený, všetky veci sú vyvážené. Ľudí, ktorí chápu, že nesprávne vzniká z príčin a okolností, ale nevidia, že okolnosti, príčiny aj oni sami sú všetci v okamžitom stave nerobenia zlého, treba ľutovať! Hovorí sa, že prirodzenosť buddhovstva vzniká z okolností, ale rovnako okolnosti vznikajú z prirodzenosti buddhovstva.

Takže opäť v týchto ťažkých vetách hovorí o vzťahu medzi príčinami … „Príčiny a podmienky“ je fráza, ktorá sa v budhizme v Číne veľmi často používala. V teóriách o tom, ako vzniká svet, ako vzniká skutočnosť, sa fráza „príčiny a podmienky“ používa veľa, a preto sa tu objavuje. Takže naznačuje, že v okamihu prítomnosti, pri konaní v prítomnom okamihu, „príčiny a podmienky“, ktoré vytvárajú nesprávne, sú nevhodné alebo tu nemajú žiadne miesto. … Pri čítaní týchto dvoch viet nie som s nimi príliš spokojný, takže si myslím, že budem musieť znova premyslieť ľahší spôsob, ako to vyjadriť.

Otázka: V predchádzajúcej vete povedal, že neexistujú žiadne príčiny a podmienky, ktoré by vytvárali nesprávne?

Mike: Tak to hovorí, áno.

Účastník: Takže je tu rozpor.

Mike: Ale nie. Hm, cítim chuť toho, čo chcem povedať, ale neviem to povedať! A vety nie sú dosť jasné. „Keď si uvedomíme, že nesprávne je vždy len vec nerobenia zlého,“ znamená všimnúť si, že jediná dôležitá vec je nerobiť to. A všimnúť si, že jediná dôležitá vec je nerobiť to, je uvedomiť si, že naše konanie v tomto okamihu je dôležité. Uvedomiť si, že naše konanie v tomto okamihu je dôležité, znamená zahodiť myšlienky o tom, čo spôsobuje konanie alebo aké sú moje okolnosti, alebo „Čo môžem urobiť, aby som nerobil zle?“, všetky tieto intelektuálne … alebo všetky tieto myšlienky sú nevhodné. Stále sa k tomu nedokážem priblížiť! Pretože to, o čom hovorí, je jednoduché konanie.

Otázka: Takže buddha-prirodzenosť je oslobodená od príčin a podmienok, takže ovplyvňuje okolnosti a okolnosti ovplyvňujú buddha-prirodzenosť, obe sa súčasne prejavujú a vzájomne sa ovplyvňujú?

Mike: Áno. Ale chce povedať, že keď sme vyvážení a plne konáme v okamihu, nie je žiadne oddelenie medzi osobou, ktorá koná, a situáciou, okolnosťami, príčinami a podobne. Len sa niečo deje. To chce povedať.

Otázka: Nerobenie zlého v prípade buddhu?

Mike: „Nerobenie zlého v prípade buddhu“ je naše bežné konanie. To je to najlepšie, čo dnes dokážem! Sú tam dosť ťažké vety a momentálne nenachádzam lepší spôsob, ako ich vyjadriť, ale budem na tom pracovať. Takže to len preskočme a prejdime na ďalší odsek.

Nie je pravda, že nesprávne neexistuje; je to len vec nerobenia zlého. Nie je pravda, že nesprávne existuje; je to len vec nerobenia zlého. Nesprávne nie je len abstraktný pojem; je to len vec nerobenia zlého. Nesprávne nie je len konkrétna udalosť; je to len vec nerobenia zlého. A to neznamená predstavu „nerobenia zlého“; znamená to skutočne nerobenie zlého!

V týchto vetách v tom odseku sa teda snaží zdôrazniť niečo, čo je veľmi ťažké zdôrazniť slovami, a to je: „To, o čom hovorím, nie sú myšlienky, nie sú predstavy, nie sú slová. To, o čom hovorím, nie je to, o čom hovorím!“ Hovorí teda o nerobení zlého. A nerobenie zlého je iné ako slová „nerobenie zlého“. Takto to robí.

Otázka: Hovorí v skoršom odseku, že nerobenie zlého môže mať okolnosti a príčiny a že okolnosti ho môžu spôsobovať, ale keď nerobíme zle, tak jednoducho nerobíme zle?

Mike: Áno, môžete to tak povedať, áno. Potom teda uvádza nejaké príklady.

Príkladom je borovica na jar; nezostáva rovnaká ani sa neustále nemení, je len v okamžitom stave nazývanom nerobenie zlého. Ďalším príkladom sú chryzantémy na jeseň; nezostávajú rovnaké ani sa neustále nemenia, sú len v okamžitom stave nazývanom nerobenie zlého. Aj buddhovia nezostávajú rovnakí ani sa neustále nemenia, sú len v okamžitom stave nazývanom nerobenie zlého. Veci ako tie piliere vonku, ten kamenný lampáš tamto, táto metlička, ktorú držím, tá palica, ktorú držíte, nezostávajú rovnaké ani sa neustále nemenia, všetky sú len v okamžitom stave nazývanom nerobenie zlého. Ja nezostávam rovnaký ani sa neustále nemením, som len v okamžitom stave nazývanom nerobenie zlého.

Tu veľmi jasne určuje, čo myslí nerobením zlého. Pre neho nerobenie zlého nie je nejaké napomenutie pomyslieť si niečo, čo je nesprávne, a potom to nerobiť; je to stav. Je to stav borovice. Aký je stav borovice? No, jednoducho tam je, však? Je to stav chryzantém na jeseň. Aký je stav chryzantém na jeseň? Sú jednoducho plne chryzantémami na jeseň. Prirodzený, normálny, vyvážený stav teda určuje ako význam nerobenia zlého. Všetko vo svojom prirodzenom stave je teda v stave nerobenia zlého. Stôl nerobí zle.

Účastník: Ľudské bytosti sú trochu zložitejšie ako stoly.

Mike: Áno, sú.

Účastník: Stôl teda nemôže robiť nič. Stôl nemôže konať. A keď postupujete po evolučnom strome nahor – borovica, neviem; mačka, možno; a dostanete sa k ľuďom a je to dosť zložité.

Mike: Áno. Nehovorí teda, že nesprávne neexistuje. Hovorí, že veci vo svojom prirodzenom stave nerobia zle. Ľudské bytosti vo svojom prirodzenom stave nerobia zle. Aký prirodzený stav má na mysli? Má na mysli stav buddhu. Aký stav buddhu má na mysli? Má na mysli stav rovnováhy. Jeho definícia nerobenia zlého je teda byť v stave rovnováhy. Ale keď o tom premýšľame, môžeme si pomyslieť: „No áno, ale, viete, niekto v stave rovnováhy by potom mohol ísť a bla bla bla bla …“ Takéto myšlienky sú veľmi presvedčivé. Ale ak je človek v stave prirodzenej rovnováhy, podľa majstra Dógena je v stave nerobenia zlého. Takže nemožno urobiť nič zlé. Existuje teda len jeden spôsob, ako to zistiť, a to je vyskúšať to. Intelektuálnym argumentom to overiť nemôžeme.

Otázka: Aj tým myslí iba v okamžitom a chvíľkovom zmysle, však? Takže napríklad prakticky, ak človek akosi posedí v zazene a potom ide vypiť osemnásť pínt ležiaka, nebude vo vyváženom stave.

Mike: Nie, to je pravda. Takže okamžitý stav rovnováhy je stav nerobenia zlého.

Otázka: To mi naznačuje – teda možno sa mýlim –, že aj vytváranie nesprávneho je intelektuálne?

Mike: Áno.

Otázka: A vo vyváženom stave vlastne nepoužívate príliš veľa pojmového fungovania mysle?

Mike: Presne tak.

Otázka: Je teda oprávnené povedať, že nesprávne je spôsobené príliš veľkou pojmovou činnosťou?

Mike: No, dalo by sa to tak povedať, áno. A nesprávne je spôsobené aj úmyslom robiť správne. Môžeme teda povedať, že ľudské bytosti vytvorili nesprávne a správne a že tým, že sa usilujú o správne, vytvárajú nesprávne. Ale mačky a psy nemajú žiadny pojem správneho a nesprávneho. Konajúci, osoba alebo bytosť, ktorá koná, bez akéhokoľvek pojmu správneho a nesprávneho teda nemôže robiť ani správne, ani nesprávne. Ale ľudské bytosti majú pojmy správneho a nesprávneho. Takže nielen robíme správne, ale snažíme sa vyhnúť nesprávnemu.

Otázka: Ale znamená to, že vyvážený stav vylučuje akýkoľvek druh intelektuálnej činnosti?

Mike: Áno.

Otázka: To teda znamená?

Mike: Áno. Ale ako povedal Mike, to, o čom hovorí, je okamžitý stav. Chytíme sa slov a akoby ich rozprestrieme. Potom si predstavíme túto osobu, ktorá je akosi stále vyvážená, a preto nikdy neurobí nič zlé, a potom to nesprávne definujeme vlastnými pojmami, takže sa snažíme predstaviť si niekoho, kto nikdy neurobí nič zlé. Ale vlastne nevieme, čo je správne a nesprávne. Lebo správne a nesprávne sa neustále menia. Ale ak to poviem, začneme si myslieť: „No, to nie je pravda. Je veľa vecí, o ktorých môžeme povedať, že sú nesprávne.“ Ale hoci môžeme povedať, že sú nesprávne, Dógena zaujíma ich nerobenie. Nerobiť ich je teda iné než o nich diskutovať.

Účastník: Skutočnosť je jedna vec, ale je to dosť nebezpečný pojem.

Mike: Áno.

Účastník: Ak by si to niekto osvojil pojmovo, bez praxe, mohlo by to viesť k problémom, pretože je v tom akési rozhrešenie, však, …

Mike: No, znie to, akoby tu bolo rozhrešenie.

Účastník: … pre takú duchovnú myseľ, viete.

Účastník: Takto cvičia vojakov, však, aby žili v okamihu, takže keď sú v určitej situácii, dokážu strieľať, nepremýšľajú o tom, kam letí guľka alebo čo urobí, jednoducho musia reagovať.

Mike: Áno. Je to pravda. A môžeme posudzovať činy vojakov.

Účastník: A ak vojak nestrieľa, môžu ho posudzovať za to, že nestrieľal.

Mike: Áno. V poslednej dobe teda spoločnosť rada posudzuje činy vojakov takmer skôr, než dokončia konanie. Máme novinárov na bojisku a vojaci nie sú slobodní konať, pretože z diaľky posudzujeme, či sú ich činy správne, alebo nesprávne, podľa nášho vlastného úsudku a našich vlastných spoločností a podobne. Áno, to je moderné vedenie vojny. „Zastavte toho vojaka, robí zle!“ Dohliadame na celý svet a zabezpečujeme, aby nič nešlo zle, z odľahlých miest. A trváme na svojich názoroch na to, čo títo jednotlivci robia na svojich odľahlých miestach.

(Zazvoní zvon.)

Prepáčte, dnes to bolo na konci trochu zmätočné, ale viac z toho momentálne nedokážem dostať. Ten odsek je dosť ťažký. Trochu sa to zlepšuje (Smeje sa.)