Budhistický učiteľ bez plánu

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

Takže si zarecitujme. No tak.

[recitácia, 00:00:06–00:00:51]

Predtým, než som minulý týždeň prišiel do Českej republiky, som sa Romana e-mailom opýtal: Máš nejaké návrhy na talky, o čom by som mohol hovoriť? A on navrhol niekoľko tém. A posledná bola, ako sa stať budhistickým učiteľom. Tak by som o tom chcel hovoriť. Najprv vyplníte prihlášku, spolu so sto tisíc korunami, a pošlete ju mne. A môžete sa stať budhistickým učiteľom. Ale vážne, je to veľmi zvláštna situácia, učiť niekoho iného niečo. Som si istý, že niektorí z vás už učitelia ste.

A viete, že keď niečo učíte, do istej miery učíte samých seba. Takže si pripravíte lekciu, ktorú budete učiť. Urobíte si ju svojou. A potom učíte. A niekedy, keď učíte, zdá sa, že to ide veľmi hladko, a ste veľmi spokojní s tým, čo ste si vysvetlili. Niekedy ste zmätení. Ach, nedokázal som to vysvetliť. Niečo nešlo hladko. Ale pri učení budhizmu som zistil, že neviem odhadnúť, kedy je to, o čom hovorím, užitočné a kedy nie je užitočné. Niekedy som predniesol talk a potom som sa cítil: Ach. Potom niekto príde a povie: Ach, to bol veľmi dobrý talk. Veľmi pekne ďakujem. Ako to povedať: Ach, to je dobré, však?

Takže je to veľmi zvláštna situácia. Hovoriť o niečom, učiť samého seba. Ale neviem odhadnúť, či učím vás. Na druhej strane vy učíte mňa. Lebo keby ste tu neboli, nemohol by som hovoriť. No, hovoriť by som mohol, jasné. Ak nemôžem hovoriť, nepočujem sám seba. A nemôžem sa učiť. Takže je to veľmi zvláštna situácia. Ale na Západe je teraz veľa budhistických učiteľov. Niektorí z nich sú veľmi veľké osobnosti. Ich životy boli naozaj veľkolepé. Dali všetku svoju energiu učeniu. Ale žiadneho z nich nepoznám, takže neviem odhadnúť, aké to je pre nich. Počujem o rôznych učiteľoch, ale neviem, aké je pre nich učiť.

Aj ľudia z mojej vlastnej skupiny v Japonsku. Napríklad Brad Warner v Spojených štátoch, ktorý napísal známu knihu o budhizme a v Spojených štátoch učí budhizmus. Hoci som s ním v Japonsku študoval viac než osem rokov, neviem odhadnúť, aké to je pre neho. Takže vám to nemôžem povedať všeobecne. Ale môžem vám povedať svoju skúsenosť. V roku 1977 som išiel do Japonska. Myslím, že som niečo hľadal, ale nevedel som, čo hľadám. A potom cez víkend som mal voľno od práce, tak som šiel na seminár o zene s týmto malým japonským mníchom. A počúval som ho, ako hovorí. A to bol pre mňa začiatok, v roku 1977. Ach, tridsať rokov. Zamyslite sa nad tridsiatimi rokmi. A naozaj neviem prečo. Počúval som toho malého japonského mnícha, ale niekedy som nerozumel, čo hovorí. Ale niečo ma prinútilo pokračovať. A pokračoval som každý týždeň, chodil som praktizovať zazen a potom počúvať talky.

A pokračoval som asi pätnásť rokov, každý týždeň. Niekedy som cítil: Toto je veľmi zaujímavé. Áno, začínam rozumieť. A niekedy som cítil: Čo to robím? Mohol by som robiť niečo iné. Mohol by som ísť plávať alebo odísť z Tokia. Tak čo ma prinútilo pokračovať? Niekedy porozumenie. Niekedy neporozumenie. Niekedy sa mi ten malý muž nepáčil. Mal veľmi ostrý hlas. A ak ste s ním nesúhlasili, začal byť veľmi hlasný. Bla bla bla bla. A ja som chodil každý týždeň, každý týždeň. A potom som mu začal pomáhať s prekladaním a vydávaním kníh o majstrovi Dógenovi. Nevedel som, kto je majster Dógen. O čom sú tieto knihy? Ale stále som pokračoval. Potom jedného dňa sa dvaja americkí študenti, ktorí prišli predo mnou, rozprávali medzi sebou. Tento víkend máme ten obrad a... O koľkej ideš? Tak som si pomyslel: Hm, niečo sa deje. Tak som zavolal svojmu učiteľovi a povedal som: Povedali by ste mi, čo sa tento víkend deje? Povedal: Ach áno, budeme mať budhistický obrad prijatia predpisov. Chceš prijať predpisy? Tak som povedal: Ach áno. A šiel som a prijal som predpisy a stal som sa budhistom bez toho, aby som vedel, čo tie predpisy sú, alebo aký je ich význam. A cítim, že táto zvláštna situácia pokračovala tridsať rokov. Keď sa obzriem späť, je to, ako keby môj život mal smer. Ale môj život mi ten smer nepovedal. Takže niekam idem, ale musím počkať, a potom sa môžem pozrieť a vidieť: Aha, vidím, idem tam. Máte túto skúsenosť? Kam idem? Vidím, idem týmto smerom. Takže našťastie som nemal silnú ambíciu mať nejaké konkrétne zamestnanie alebo byť nejakým konkrétnym človekom. Takže som mohol nasledovať, kam idem. A pokračoval som v pomoci svojmu učiteľovi s prekladaním a editovaním a vydávaním kníh o Dógenovi. Rád by som prešiel slová, aby bola angličtina plynulejšia. Takže som to robil viac než pätnásť rokov, vo voľnom čase. A pomaly som zisťoval: Ach, rozumiem. Ale nemal som pocit, že študujem. Prešiel som to, doplnil bodku a čiarku a urobil vety o trochu krajšími. Takže som bol po niekoľkých rokoch dosť prekvapený. Ach, áno, rozumiem významu. Takže keď som porozumel významu, bol som dosť šťastný, ale nemal som možnosť niečo robiť, lebo som žil v Japonsku. Takže môj učiteľ je vo svojom učení veľmi energický. Z mnohých dôvodov som sa rozhodol vrátiť do Spojeného kráľovstva. Ale keď hovorím ja, myslím my, s mojou manželkou. Takže keď som sa rozhodol vrátiť do Spojeného kráľovstva, myslel som si, že by som možno mohol hovoriť o Dógenovi v Spojenom kráľovstve. Povedal som svojmu učiteľovi: Myslíte si, že môžem hovoriť o Dógenovi v Spojenom kráľovstve, keď sa vrátim? A povedal: Áno. Ak nezačneme hovoriť, nikdy sa nenaučíme učiť. Takže aj keď sa necítime pripravení, môžeme začať. Tak som povedal: Dobre, ďakujem. A povedal som mu: Existuje niečo, čo sa volá odovzdanie. V budhizme existuje niečo, čo sa volá odovzdanie Dharmy. Tak som mu povedal: Môžete mi povedať, či je to dôležité? Tak povedal: Ach áno. Páči sa ti to? Áno, dobre, áno.

Takže po jednom alebo dvoch mesiacoch príprav som absolvoval obrad odovzdania Dharmy. A vlastne som sa vtedy čudoval, či niečo dostanem, niečo mi bude odovzdané. Ale keď obrad skončil a prešiel asi rok, uvedomil som si, že nič nemám, rovnako ako pri obrade. Takže potom, späť vo Spojenom kráľovstve, som si myslel, že môžem hovoriť o Dógenovi. Tak som sa pripojil k skupine AZI v Bristole, lebo jeden z ich členov prišiel do Japonska niekoľko rokov predtým. Tak som sa s ním skamarátil a šiel som skupinu navštíviť. A sedel som s nimi v zazene dva alebo tri razy týždenne. A povedal som im: Môžem hovoriť o Shobogenzo? A povedali: Dobre. Tak som začal hovoriť o Shobogenzo. A pretože som rozumel tomu, o čom Shobogenzo hovorí, mohol som hovoriť s istotou. Ale všimol som si, že členom AZI sa moja istota nepáčila, pretože som nový človek. Prišiel som zvonku. A mal som na sebe rúcho. Takže to pre nich bolo nezvyčajné. Mali dosť jasnú organizáciu. Tak som sa do toho pustil a pokračoval som v hovorení asi jedenásť mesiacov. A po jedenástich mesiacoch vedúci skupín v Anglicku povedali: Nie sme spokojní s tými talkmi. A zdá sa, že nie ste taký presný s obradom ako my. Tak by sme chceli, aby ste prišli na stretnutie. Tak som sa zúčastnil na stretnutí, s asi pätnástimi ľuďmi. Videl som mnícha z Francúzska menom Jean-Paul a ľudí, ktorí boli vedúcimi dojo v mnohých častiach Anglicka. A povedali: Myslíme, že by bolo lepšie, keby ste nasledovali náš obrad, našu cestu. A ak budete rok nasledovať našu cestu, možno budete môcť znova prednášať. Povedali mi: Čo si o tom myslíte? Súhlasíte?

Vo vnútri som mal dva pocity. Mám s nimi súhlasiť? A môžem spolupracovať, čo je celkom pekné. Môžem sedieť spolu s inými ľuďmi. Alebo im mám povedať nejakú kritiku o nich, ktorá je proti budhistickým predpisom? A zrazu som sa rozhodol, že im poviem svoj skutočný pocit. Tak som im povedal niektoré veci, ktoré sa mi zdali ťažké. Povedal som, že nemôžem len tak slepo nasledovať vašu cestu. A každopádne sa mi nepáči, ako sa vaša skupina rozpráva počas zazenu. A iné veci.

Takže som si pomyslel: Dobre, teraz je to skončené. Potom, keď stretnutie skončilo, prišli ku mne dvaja vedúci dojo. A povedali: Prišli by ste prednášať našim skupinám? Bol som veľmi prekvapený. Myslel som, že som všetko zahodil. Ale niečo sa vrátilo, čo som vôbec nedokázal uhádnuť. A šiel som prednášať týmto skupinám. A potom opustili AZI a pridali sa ku mne. A teraz máme tieto skupiny v Spojenom kráľovstve. Takže potom som začal organizovať sedenie v izbe v mojom dome. A prišiel jeden človek. A potom prišiel ďalší človek. A potom Andrew žil v Londýne. A stretol som ho v Japonsku pár rokov predtým. Takže prišiel z Londýna. Potom prišiel ďalší človek. Neviem, odkiaľ títo ľudia prišli. Pomaly sme mali skupinu. Potom ľudia v Londýne povedali: Je to príliš ďaleko. Prídete do Londýna? Tak som šiel do Londýna. Potom sme mali skupinu v Londýne. Potom prišiel Nishijima Roshi. Môj učiteľ prišiel z Japonska do Bruselu. Tak som sa s ním šiel stretnúť. A mali sme sedenie, áno. A počas sedenia tam bol mladý muž z Českej republiky, ktorý sa pýtal Nishijimu Roshiho na zazen. Tak tomuto mladému mužovi vysvetlil, ako praktizovať zazen. A potom som dostal e-mail a volal sa Pavel. Takže potom ste prišli do Anglicka? Z Českej republiky. A bol som veľmi prekvapený. A prišiel znova. A prišiel trikrát alebo štyrikrát. Potom mi povedal: Prišli by ste skontrolovať váš produkt? Povedal som: Dobre. A prišiel som do Lotus Centre pred tromi rokmi. A potom nasledujúci rok sme urobili to isté: prišli sme sem. A teraz prichádzam znova. A Pavel hovorí, že by chcel zorganizovať nejaké stálejšie stretnutia v Českej republike, niekedy v budúcnosti. Takže pre mňa je to, ako som sa dostal sem z Tokia v roku 1977, akási záhada. Samozrejme som sa rozhodoval, ale nemal som plán.

Dostal som od svojho učiteľa obrad, ktorý sa volá odovzdanie Dharmy. Ale nič som nedostal. A potom mi niektorí ľudia hovoria: Ste zenový majster. Ale vôbec to tak nevyzerá. Cítim sa, ako keby som nasledoval svoj život. Môj život niekam smeruje. Ak sa pozerám pozorne, dokážem držať krok sám so sebou. Takže takto som sa stal budhistickým učiteľom. A myslím, že každý, kto praktizuje zazen, spoznáva niečo podobné. Slovo, ktoré používam, je rozvíjanie (unfolding). V našom bežnom živote musíme plánovať budúcnosť. Chceme sa presťahovať do nového domu.

Rozhodneme sa žiť s partnerom. Rozhodneme sa mať deti. Rozhodneme sa zmeniť prácu. Všetky tieto rozhodnutia sú dôležité. A tieto rozhodnutia robíme premýšľaním a rozprávaním. Budhistická cesta je akosi pod tým, alebo jednoduchšia, alebo hlbšia. Samozrejme, aj ja robím svoje rozhodnutia, ako každý. Premýšľam o svojom živote, premýšľam, ako žiť, ako robiť svoju prácu.

Ale pod tým môj život akosi plynie dopredu a ja ho nasledujem. Ale neviem, kam smeruje. Ale dnes prišiel sem. To je moja skúsenosť ako budhistického učiteľa. Myslím, že ak máte stenu a máte veľmi mäkké blato a hodíte blato na stenu, väčšina sa zošmykne. Ale trochu ostane.

Takže ak budete stále hádzať, (plesk) na stene sa niečo nahromadí. Myslím, že takto som sa učil budhizmus.

Takže hoci by som nemal dávať odporúčania iným ľuďom, rád by som to urobil. Okrem rozhodnutí a premýšľania a plánovania, ktoré robíte v bežnom živote, praktizujte zazen. Každý deň, ak môžete, alebo kedykoľvek môžete. A potom môžete nasledovať prúd svojho života a zistiť, kam idete. Ako tajomná jazda. Ľudia hovoria o budhistickej ceste. Ale budhistická cesta nie je nejaký chodník, ktorý nájdete a potom po ňom idete získavaním vedomostí, alebo rozprávaním a učením sa. Hoci, samozrejme, tieto veci sú dôležité. Budhistická cesta vychádza z rovnováhy. Keď praktizujeme rovnováhu, namiesto výberu medzi touto cestou alebo touto cestou, môžeme nájsť strednú cestu. Nevieme, čo to je, ale vieme. Takže ak praktizujeme zazen a vyvažujeme telo a myseľ, všetky tie veľmi malé voľby, ktoré robíme podvedome, niekedy vedú náš život. Ale nevidíme jasne, čo sme zvolili. Ale problém je, že budhizmus prišiel spolu s rôznymi kultúrami. Takže je zložité rozlíšiť, čo je kultúra a čo je budhizmus. Ja praktizujem budhizmus, ktorý prišiel z Japonska. Takže má určitú kultúrnu tradíciu. Je to dôležité, alebo nie je? Niektoré skupiny si myslia, že je to veľmi dôležité. Takže radi dodržiavajú japonské zvyky, alebo nosia japonské oblečenie, alebo tibetské oblečenie. Ale či je to dôležité, alebo nie, musíme zistiť sami. Musíme oddeliť, čo je kultúrny zvyk a čo hovorí pôvodný budhizmus. A je to veľmi ťažká úloha. Všade na Západe sú teraz rôzne budhistické skupiny, rôzne budhistické knihy, rôzne sfarbené budhistické rúcha, rôzne druhy klaňania, rôzne druhy poklony až na zem, rôzne sfarbené vankúše. Čo je dôležité? Čo nie je dôležité? Toto je veľmi ťažký problém, ktorý sa teraz snažíme vyriešiť. Takže ľudia, ktorí tento problém vyriešili, sme ja a vy. Hovoríme: Dobre, skúsim zazen. Alebo pôjdem do skupiny théravády. Alebo si prečítam túto knihu. A potom to porovnávame so svojím životom. A hovoríme: Nie. Alebo: Áno, ach áno. Takže každý si vyberá na základe toho, či si myslí, že to, čo sa učí, je skutočné. Či to pre nich dáva zmysel. Či to dáva zmysel vám vo vašom živote. Takže nemôžeme poznať výsledok.

Možno existujú veľmi realistické skupiny v tibetskom budhizme. Neviem. A veľa ľudí ide týmto smerom. A možno si ľudia myslia, že napríklad Dógenovo učenie, ktoré učím, nie je také zaujímavé, takže týmto smerom nikto nejde. Takže sa nemôžem rozhodnúť. Každý sa rozhoduje týmto smerom, alebo týmto smerom. Takže obyčajní ľudia rozhodujú, čo je realistické, počúvaním a čítaním a praktizovaním, a potom môžeme vidieť, ktorým smerom ide napríklad budhistická tradícia. Ale nikto nevie. Musíme sledovať situáciu.

Účastník: V Ázii rastú nádherné kvety, ktoré si môžete trhať, ako prichádzajú, a tešiť sa z nich.

Mike: Kvety. To je veľká pravda. Ale nemyslím si, že v Ázii sú také nádherné kvety. Ľudia, ktorí nikdy neboli v Japonsku, napríklad, oni… Verím, že Japonsko je veľmi duchovné miesto. V horách sú chrámy. Strecha. Borovice. Mních kráča. Musí tam byť nádherná duchovná kultúra. Ale je to úplný sen. Európa je podľa mňa duchovnejšia než Japonsko. Ale chceme snívať, že sú to duchovné spoločnosti. Môj učiteľ hovorí, že budhizmus môže teraz prežiť len na Západe. A možno sa potom vráti do Japonska a Číny. Pretože ľudia sa zaujímajú, aby to zistili a porovnávali. Ale v Ázii sa ľudia nezaujímajú. V iných krajinách sa to stalo akousi mŕtvou tradíciou. Takže je to na nás.

Otázka: Ktokoľvek môže, alebo neviem, či som dobre pochopil, že ľudia môžu začať učiť budhizmus. Myslím, že v tom, čo ste povedali, nebolo žiadne obmedzenie.

Mike: Áno.

Účastník: Myslím, že je to príliš všeobecné, nie? Myslím tým, že existuje predpis nepredávať víno klamu a myslím si, že to ide proti tomuto predpisu.

Mike: To som o predpise nepovedal.

Účastník: Áno, ale... teda, je to jeden z...

Mike: Nie, áno, rozumiem. Nie, môj učiteľ mi povedal...

Účastník: Neviem, či som to dobre pochopil, ale že jeho učiteľ povedal, že budhizmus môže, takpovediac, čítať ktokoľvek, a tým vlastne učiť, však? A moja poznámka k tomu bola, že existuje predpis, ktorý hovorí, aby sa nepredávalo víno klamu, čo je ako nevykladať nesprávne, alebo nejako... No, jednoducho nejako nepredávať učenie skreslené.

Mike: Môj učiteľ mi povedal: Ak chceš učiť, musíš začať, aj keď sa necítiš pripravený. Takže nemyslel tým, že by ktokoľvek, kto chce učiť, mal začať učiť. Myslel tým, že ak čakáme, kým sa budeme cítiť pripravení, je neskoro. A je to pravda. Ak začneme teraz, môžeme sa učiť. Ale myslím, že môžu byť ľudia, ktorí chcú učiť, a sú slobodní začať učiť. Ale ľudia, ktorí ich počúvajú, sa môžu rozhodnúť, či ich chcú počúvať, alebo nie. Nemyslím si, že obyčajní ľudia sú hlúpi. Takže ak chcem učiť o budhizme, cítim, že sa otváram, takže sa na mňa môže pozerať každý. Ak necítim istotu, že hovorím pravdu, nemôžem pokračovať.

Ak sú ľudia, ktorí chcú byť slávnymi učiteľmi, napríklad, môžu sa rozhodnúť hovoriť o budhizme. A ak cítia, že nie sú úprimní, môžu to skrývať. A ľudia to zvyčajne skrývajú tým, že sa stanú veľmi vznešenými a posilnia svoju autoritu. Ale myslím, že ak sa pozrieme na týchto ľudí, vidíme, akí naozaj sú. No, myslím, že Darwinova teória evolúcie platí aj pre budhizmus. Takže, samozrejme, bude to trvať niekoľko rokov, možno aj desaťročia, kým sa budhizmus na Západe etabluje.

V súčasnosti, hoci je tu veľa rôznych skupín, ešte sme sa nedostali k jadru budhizmu. Takže ľudia musia navštevovať veľa rôznych skupín a snažiť sa všetkému dať zmysel. Takže myslím, že táto situácia bude pokračovať dlho. Ale nakoniec si myslím, že ľudia všeobecne pochopia, o čom budhizmus je. A potom ak sú ľudia, ktorí učia budhizmus, aby sa stali slávnymi alebo dôležitými, alebo preto, že chcú vybudovať veľkú organizáciu, nebude to také úspešné. Ale je to len môj odhad. Takže si myslím, že o ďalších desať, dvadsať, tridsať rokov sa situácia pomaly zmení.

Otázka: Učíte budhizmus na plný úväzok, alebo máte iné zamestnanie?

Mike: Mám iné zamestnanie. Ale našťastie moje druhé zamestnanie je také, že môžem pracovať doma a robiť prácu na počítači. Môžem si zvoliť rozvrh. Takže si môžem zvoliť, kedy pracovať, ráno alebo popoludní alebo večer. Alebo môžem pracovať dnes, alebo zajtra nie. Takže je to pre mňa veľmi šťastná situácia. Ale potrebujem peniaze. Jeho prvý študent bol prezident veľkej kozmetickej spoločnosti. A tak povedal môjmu učiteľovi: Zaplatím za vás všetko. Keď skončíte svoju prácu, môžete prísť pracovať do mojej spoločnosti. Ale vašou prácou bude iba učiť budhizmus. Dám vám kanceláriu. Zaplatím vydanie všetkých vašich kníh. A zaplatím sedenia v chráme. Ale on v tom pokračoval viac než štyridsať rokov. Volá sa pán Ida.

A je to veľmi veľký človek, pretože vďaka jeho štedrosti som sa mohol zúčastniť na sedení aj ja. A zaplatil mi cestovné vlakom. A tak ďalej. Ale je to veľmi nezvyčajná situácia. Takže skončime teraz recitovaním Fueko.

[recitácia, 00:56:38–00:57:23]