Kuge 2: Chládok v strede ohňa
Mike číta z Kuge a modré lotosové kvety vysvetľuje ako prítomný okamih a konanie ako pripojenie ku skutočnosti
Michael Eido Luetchford
Zima 2007 — Kuge, 2. prednáška.
Miesto konania: Rowardennan.
Michael Eido Luetchford · Zima 2007 — Kuge, 2. prednáška
Z ústraniaKronika
Čo hovorí prednáška (stručný prehľad) — O týchto prehľadoch
V druhom talku o Dógenovej kapitole Kuge Mike číta ďalej pasáž, v ktorej sa modré lotosové kvety otvárajú a rozprestierajú v ohni, a vysvetľuje, že tento obraz ukazuje na prítomný okamih: uprostred horúčavy, bolesti alebo pohybu môže byť chládok, žiadna bolesť alebo nehybnosť; čas a miesto ohňa je prítomný okamih a toto miesto tu. Myslí si, že Dógenovo tvrdenie, že otvárajúci sa kvet je svet, ktorý sa prejavuje, znamená, že každé konanie, napríklad hovorenie, je otvárajúci sa kvet, a dodáva, že hoci skutočnosti nemôžeme nikdy uniknúť, naše myslenie nás môže prenášať popri okamihu.
Mike začína pripomenutím, že v prvom odseku kapitoly je „dozrieva sám od seba“ práve okamih, a, ako vysvetľuje, Dógen nás tým vyvádza z pohľadu času ako procesu, z historického pohľadu, a stavia nás do pohľadu skutočnosti tu a teraz. Kapitola potom hovorí, že modré lotosové kvety, symbol zo starých sanskrtských sútier, sa otvárajú a rozprestierajú samy od seba na miestach a v ročných obdobiach, ktoré sú dusivo horúce, v ohni, a Mike to nazýva zvláštnym obrazom stredu extrémnej horúčavy, ktorý je chladivý. Možno jednoduchšou a skutočnejšou skúsenosťou je podľa neho to, že športovci, najmä maratónski bežci, sa snažia nájsť uprostred bolesti oblasť bez bolesti, takže v strede niečoho môžeme často nájsť niečo iné alebo dokonca opačné, a horúčavu vytvárame svojím myslením a tým, ako reagujeme na svoje zmysly. Na otázku, či Dógen hovorí, že máme pokračovať a nevyhýbať sa tomu, odpovedá, že možno nie, ale že chládok v strede ohňa je v okamihu, takže by sme popri tom okamihu nemali prechádzať: v zazene nám pri myslení na bolesť v nohách alebo pri načúvaní v očakávaní zvona uniká, že práve vtedy môžeme sedieť bez bolesti. Mike číta verš, ktorý kapitola cituje, „Modré lotosové kvety sa otvárajú v ohni“, a hovorí, že miesto, kde sa otvárajú, môžeme len zažiť a je to vždy toto miesto. Predpokladá, že hľadisko obyčajného človeka a idealistické hľadisko, pred ktorými kapitola varuje, nedokážu pojať prítomný okamih, pretože prítomný okamih nie je súčasťou procesu, je to skutočná skúsenosť. Keď kapitola hovorí, že kto pochybuje o tom, že sa lotosové kvety otvárajú v ohni, môže pochybovať aj o tom, že rastú vo vode, a že by sme mohli pochybovať, že tu a teraz existuje stabilný fyzický svet, hoci nepochybujeme, Mike hovorí, že Dógen naznačuje, že by sme o tom mohli pochybovať, a že všetky pevné veci, o ktorých nepochybujeme, sú v skutočnosti akýmsi presvedčením.
K vete, že iba tí v línii Buddhovej pravdy vedia, že otvárajúci sa kvet je svet, ktorý sa prejavuje, Mike hovorí, že to dnes znamená každého, kto sa usiluje o skutočnosť, a pýta sa, ako môže byť otvárajúci sa kvet svetom, ktorý sa prejavuje. Mike hovorí, že podľa Dógena sa ten, kto hovorí, v okamihu hovorenia pripája ku skutočnosti, a dodáva, že nejde o obsah povedaného, ale o samotné hovorenie, v ktorom hovoriaci prejavuje svet. Účastník navrhuje, že „svet“ tu v podstate znamená skutočnosť, nie obrovský priestor. Na otázku, prečo musíme hovoriť, aby sme sa pripojili ku skutočnosti, keď sme v nej tak či tak, Mike súhlasí, že sme, a na otázku, či je myslenie konanie, hovorí, že skutočnosti nikdy nemôžeme uniknúť, ale pretože myslíme, prenášame sa popri okamihu, ako keď niekoho pri utieraní v kuchyni myslenie zanesie inam a vec, ktorú utiera, mu zostane visieť v ruke. Keď číta, že otvárajúci sa kvet je každý z mnohých a rozmanitých skutočných javov a že vesmír je ich súbor, zhromaždený, aby vytvoril niečo jasné, Mike na otázku odpovedá, že Dógen používa „jasný“ ako v Jednej jasnej perle v zmysle jasnosti sveta, keď sme v ňom, a dodáva, že keď sa prestaneme oddeľovať, svet je jasný. Kapitola potom hovorí, že kvety a plody nie sú iba na jar a na jeseň; čas-prítomnosť vždy kvitne a prináša plody, a Mike poznamenáva, že „čas-prítomnosť“ je tá istá japonská fráza ako v Uji. Hovorí, že Dógen naznačuje, že kvet vytvára čas rovnako, ako čas vytvára kvet, a dodáva, že podľa Dógena neexistuje čas sám osebe oddelený od existencie, od tu a teraz.
Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch
Predtým sme dokončili iba prvý odsek. Pripomeňme si, kam sme sa dostali:
„Seba“ v „sám od seba“ znamená vás, utvorených z tých istých základných materiálov, z ktorých sa skladá vesmír. Majster Rinzai použil výraz „pravý človek bez postavenia“ na vyjadrenie takéhoto „seba“, pretože to nie je nejaké „ja“ ani „niekto“. „Sám od seba“ znamená presne tak, ako to je.
Čo tam majster Dógen robí – a v angličtine to nefunguje tak ako v japončine, pretože ide o akúsi hru s čínskymi znakmi – ale čo tam robí, je, že vysvetľuje, že hoci hovoríme „sám od seba“, „plod dozrieva sám od seba“, nie je to sám od seba, je to vo všetkom. Keď povieme: „Šiel som na prechádzku sám,“ nie sme sami. A keď poviem „ja“, neexistujem oddelene od všetkého ostatného. A vysvetľuje, že „sám od seba“ znamená presne tak, ako to je.
„Dozrieva sám od seba“ je práve ten okamih, v ktorom sa kvety otvárajú a plody dozrievajú, v ktorom Bodhidharma učí skutočnosť a oslobodzuje ľudí v ilúziách.
Ako vedia tí z vás, ktorí študovali Dógenove spisy, učí budhistický pohľad, podľa ktorého je skutočnosťou tento okamih, prítomný okamih. A tu hovorí o tom, že „dozrievanie sám od seba“ je práve v okamihu. A „Bodhidharma učí skutočnosť a oslobodzuje ľudí v ilúziách“ práve v okamihu. Takže to, čo tam robí, je, že nás vyvádza z nášho bežného pohľadu, ktorým je pohľad na čas ako proces, historický pohľad, a stavia nás do pohľadu skutočnosti tu a teraz. A teraz, od ďalšej vety, prechádza k príkladu modrého lotosového kvetu. Pozrime sa teda, čo hovorí, a potom skúsme prísť na to, o čom hovorí.
Napríklad modré lotosové kvety (utpala)
– po sanskrite sú to utpala a spomínajú sa v mnohých starých sanskrtských sútrach ako symbol niečoho –
sa otvárajú a rozprestierajú samy od seba na miestach a v ročných obdobiach, ktoré sú dusivo horúce – v ohni.
Neviem, či [nepočuteľné] ... alebo zo širších spisov, ale v starovekom budhizme existuje obraz, že stred extrémnej horúčavy je chladivý. A to môže byť pravda. V strede horúčavy je chládok. A symbolizovali to tým, že hovorili, že „modré lotosové kvety“, ktoré symbolizujú niečo veľmi chladivé, „sa otvárajú uprostred horúčavy alebo uprostred ohňa“. Je to zvláštny obraz, ale čo by to mohlo znamenať?
Všetka dusivá horúčava, všetky plamene a oheň existujú na miestach a v ročných obdobiach, v ktorých sa otvárajú a rozprestierajú modré lotosové kvety. V jedinom plameni sú stovky a tisíce modrých lotosových kvetov; otvárajú sa a rozprestierajú v priestore, otvárajú sa a rozprestierajú na zemi, otvárajú sa a rozprestierajú v minulosti a otvárajú sa a rozprestierajú v prítomnosti. Zažiť čas a miesto tohto ohňa znamená zažiť modré lotosové kvety. Nemali by sme sa nechať unášať popri čase a mieste modrých lotosových kvetov.
Účastník: [nepočuteľný komentár]
Mike: To je pravda, áno, plynový plameň...
Účastník: Takže ide o obraz modrej, ktorá je vlastne priamo v strede [nepočuteľné].
Mike: Priamo tam, áno.
Účastník: [nepočuteľný komentár]
Mike: To je jeden spôsob, ako sa na to pozrieť. Existuje možno jednoduchšia a skutočnejšia skúsenosť. Napríklad ak ste boli vo veľmi horúcej krajine, vo veľmi horúci deň v horúcej krajine – napríklad ja som dlho žil v Japonsku a v čase najväčšej letnej horúčavy tam bolo naozaj, naozaj horúco a vlhko a je dusivo horúco – a ak poviete: „Uf, to je horúco!“ a nejako sa vrtíte a všetko oblečenie sa vám lepí na telo, ste v strede horúčavy. Ale ak v takých podmienkach sedíte napríklad v zazene, bez pohybu a bez toho, aby ste si hovorili: „Bože, to je horúco!“; a ak vezmeme tento príklad a porovnáme ho so športmi, v ktorých pociťujete bolesť – v mnohých športoch sa pociťuje bolesť, pri behu, pri lezení po horách, všetky druhy, dokonca aj v takých športoch ako tenis a predpokladám, že aj golf, je v tom bolesť, pretože sa nútite – a ak sa sústredíte na bolesť: „Au, bolí to, bolí to!“, bolí to, ste v strede bolesti. Ale priamo v strede bolesti je oblasť, v ktorej bolesť nie je, a práve tú sa snažíte nájsť, aby ste mohli pokračovať, najmä bežci na dlhé trate, maratónski bežci. Takže v strede niečoho môžeme často nájsť niečo iné, alebo dokonca opačné. To je teda ďalší spôsob, ako sa na to pozrieť. V strede horúčavy je doslova chládok. A horúčavu vytvárame, vytvárame niečo svojím myslením alebo vnímaním alebo tým, ako reagujeme na svoje zmysly. Zvládanie bolesti je celé o tom: „v strede je chládok.“ Prečo o tom tu vlastne hovorí?
Otázka: Hovorí, aby sme sa tomu nesnažili vyhýbať? „Nemali by ste sa nechať odnášať preč od času a miesta modrých lotosových kvetov,“ inými slovami, ak sa neustále vzdávate, pretože je toho priveľa, nikdy sa k tomu nedostanete. [nepočuteľné] Hovorí v podstate: pokračujte v praxi, pokračujte v snahe, pokračujte ďalej, nenechajte sa unášať popri tom, nesnažte sa to obchádzať ani sa tomu vyhýbať?
Mike: Možno nie „pokračujte, neobchádzajte to“; ale chládok v strede ohňa je v okamihu, takže popri tom okamihu neprechádzajte. A napríklad v zazene, ak nás bolia nohy, bolí to; a ak na tú bolesť stále myslíme alebo načúvame, či niekto nezašuští, lebo sa chystá zazvoniť, alebo niečo také, ak na to myslíme, tak nám uniká, že práve v tom okamihu môžeme sedieť bez bolesti. A niekedy to nájdeme znova. Takže, viete, máme obdobia, keď zúfalo túžime, aby už zazvonil zvon, a potom prestaneme a sme v okamihu, neunášame sa popri tom okamihu, v ktorom nie je bolesť. Takže tento stav, v ktorom je chládok v strede horúčavy alebo žiadna bolesť uprostred bolesti [nepočuteľné] ... myšlienky alebo naše pocity alebo naše výklady nás ťahajú vpred.
Účastník: [nepočuteľný komentár o čakrách]
Mike: To je zaujímavé. Dógen o čakrách nikdy nehovorí, ale je to jeden zo spôsobov, ako sa pozerať na fungovanie tela, však? Neviem o nich nič.
Účastník: [nepočuteľný komentár o modrej čakre]
Mike: Rozumiem, „modrá“ vás zaujala. Myslím, že tu majster Dógen nehovorí ani tak o spôsobe výkladu, ako o skutočnej skúsenosti. Takže vlastne v strede horúčavy nachádzame tento chládok. Hovorí o tom symbolicky – „otvárajú sa a rozprestierajú v priestore, otvárajú sa a rozprestierajú na zemi, v minulosti a v prítomnosti“. Je to symbolika pre „chládok v strede horúčavy, ktorý môžeme nájsť vo všetkých časoch a na všetkých miestach“. Takže to, ako píše, je niekedy veľmi symbolické. „Keď zažívame modré lotosové kvety, zažívame čas a miesto ohňa.“ A „čas a miesto ohňa“ je prítomný okamih a toto miesto tu. Ak teda znova pomyslíme na zazen, ktorý je naším meradlom, keď zažívame nehybnosť v pohybe alebo stav bez bolesti v bolesti, znamená to, že sme tu, v tomto okamihu, na tomto mieste. „Prítomný okamih“, „byť tu a teraz“ a všetky tieto frázy sú „čas a miesto modrých lotosových kvetov“, pretože modrý lotosový kvet symbolizuje túto prítomnosť. Dáva to zmysel?
Účastník: Myslím, že to viem prepojiť so svojou skúsenosťou – keď idem kajakovať na more, keď sú vlny najvlnitejšie, vtedy máte pocit najväčšej nehybnosti. A pozorujem, že práve vtedy mám [nepočuteľné].
Mike: V nehybnom bode.
Účastník: Áno. Pre mňa je najľahšie udržať sa v nehybnosti vtedy, keď pádlujem a more je naozaj vlnité.
Mike: To je v tejto symbolike „čas a miesto modrých lotosových kvetov“. Takže v strede všetkého pohybu je nehybnosť. A T. S. Eliot – vzal som si so sebou do lietadla knihu jeho básní, pretože sa rád tu a tam len tak pozriem – a v jednom zo svojich „Štyroch kvartet“ píše o nehybnosti bodu obratu. Neviem si spomenúť, pamätám si veľmi zle. Pamätá si niekto ten verš?
Účastník: „Nehybný bod otáčajúceho sa sveta.“
Mike: Áno, to znie povedome. A nájdete to vo všetkom konaní, napríklad v tanci, a môžeme tomu hovoriť „modré lotosové kvety“. Je to teda symbol prítomného okamihu. Teraz pokračuje tým, že vlastne cituje dva riadky básne, z ktorej tá symbolika pochádza. Neviem, kto to povedal – pozriem sa do pôvodnej knihy ... To je známe – „druhý riadok osemriadkového verša majstra Do-an Josatsua“ a cituje sa v knihe Keitoku-dento-roku, kapitola 29. Žiaľ, tá kniha nemá anglický preklad. Takže povedal:
Modré lotosové kvety
sa otvárajú v ohni.
A my vieme, čo tá symbolika znamená.
Modré lotosové kvety sa vždy otvárajú a rozprestierajú v ohni.
A môžeme to chápať tak, že napríklad v strede pohybu je vždy nehybnosť.
Aby sme pochopili „v ohni“, musíme nájsť miesto, kde sa modrý lotosový kvet otvára a rozprestiera.
To je zaujímavé. Kde je „miesto, kde sa modré lotosové kvety otvárajú a rozprestierajú“? Musíme ho nájsť.
Otázka: [nepočuteľné]
Mike: Áno, môžeme to len zažiť. Môžeme o tom premýšľať a teraz o tom premýšľame, ale naozaj, plne to môžeme zažiť a pochopiť, len keď idete kajakovať po vlnách alebo pri čomkoľvek inom. Takže „miesto, kde sa modré lotosové kvety otvárajú a rozprestierajú“ je vždy toto miesto.
Nemali by sme zostať uviaznutí v hľadisku obyčajného človeka alebo v idealistickom hľadisku, inak nepochopíme, čo znamená „v ohni“.
No, predpokladám, že [nepočuteľné] ... „hľadisko obyčajného človeka alebo idealistické hľadisko“ by nebolo schopné pojať prítomný okamih, pretože prítomný okamih nie je súčasťou procesu, je to skutočná skúsenosť.
Ak pochybujete o tomto, môžete pochybovať aj o tom, že lotosové kvety skutočne rastú vo vode,
Slovo „tomto“ vo fráze „Ak pochybujete o tomto“ sa nevzťahuje na hľadisko, ale na „lotosové kvety otvárajúce sa v ohni“. Takže „ak pochybujete o tom, že sa lotosové kvety otvárajú v ohni, môžete pochybovať aj o tom, že lotosové kvety skutočne rastú vo vode“,
alebo môžete pochybovať o tom, že kvety skutočne rastú na stonkách. Ak chceme pochybovať, mohli by sme pochybovať o tom, že pred nami tu a teraz existuje stabilný fyzický svet. Ale o tomto fakte nepochybujeme.
Zaujíma ma, prečo tu zavádza pochybnosť. Takže pochybujeme; a on hovorí: „No, ak o tom pochybujeme, mohli by sme pochybovať aj o iných veciach, o ktorých veríme, že sú veľmi pravdivé, napríklad že lotosové kvety rastú vo vode, alebo že kvety rastú na stonkách, alebo že tento svet okolo nás, pred nami tu a teraz, je niečo stabilné a skutočné.“ Takže predkladá myšlienku, že všetky tie pevné veci, o ktorých nepochybujeme, sú v skutočnosti akýmsi presvedčením. Myslím, že keď sme sa rozprávali o Kantovi, niekto povedal, že vlastne nemôžeme dokázať, že existuje skutočnosť. Sme v skutočnosti, ale je veľmi ťažké to dokázať. A fyzici zatiaľ nie sú celkom istí, z čoho sa skladá. Ale keďže hľadajú iba tri a pol tisíca rokov, môže to trvať o niečo dlhšie. Takže keď hovorí „ak pochybujeme o tom, že tu a teraz pred nami existuje stabilný fyzický svet, ale nepochybujeme o tom“, naznačuje, že by sme o tom mohli pochybovať. Teraz pokračuje k [nepočuteľné] ... V Dógenových časoch, v trinástom storočí, veda neexistovala. Ľuďmi, ktorí študovali, čo je skutočnosť, boli v tých časoch, podľa neho, budhistickí mnísi. Budhistickí mnísi alebo mníšky opustili obyčajný život, v ktorom boli uväznení v obyčajnom hľadisku, obyčajnej práci, obyčajnom živote, a odišli preč a snažili sa prísť na to, o čo vlastne ide. A ak ste zostali doma, nemali ste žiadny čas snažiť sa prísť na to, o čo vlastne ide – práve keď ste sa chystali sadnúť si a premýšľať: „O čo vlastne ide?“, museli ste vstať a niečo robiť, pretože produktivita bola veľmi nízka, a tak ľudia museli pracovať od úsvitu do súmraku, len aby sa uživili. Ale teraz si môžeme sadnúť sem a premýšľať: „Mm, zaujímalo by ma, či je to pravda, alebo nie.“ (Smeje sa.) „Aha, myslím, že budem ešte praktizovať zazen a uvidím.“ Takže majster Dógen hovorí:
Len tí, ktorí sú v línii Buddhovej pravdy, vedia, že otvárajúci sa kvet je svet, ktorý sa prejavuje.
Ale kto je v dnešnej dobe „v línii Buddhovej pravdy“? Každý, kto sa usiluje o skutočnosť. Takže ak sa usilujete o pravdu, snažíte sa pochopiť, čo je skutočné, „viete, že otvárajúci sa kvet je svet, ktorý sa prejavuje“. Je to pravda? „Otvárajúci sa kvet je svet, ktorý sa prejavuje“? Ako to môže byť? Čo si myslíte? Je pravdepodobné, že „otvárajúci sa kvet je svet, ktorý sa prejavuje“?
Účastník: [nepočuteľný komentár]
Účastník: Svet sa môže prejavovať mnohými rôznymi spôsobmi. Kedysi, keď mi veľa času ubiehalo v krčme, ak sa pozriete na pohár piva, uprostred piva sa objaví šnúrka bublín. A dodnes nedokážu zistiť, prečo sa tam objavuje, prečo plyn vychádza najprv takýmto spôsobom. [nepočuteľné] Vždy mi to bolo záhadou a odpoveď mi nikdy nebola známa.
(Smiech.)
Účastník: Veci sa môžu prejavovať a skúmaním sa nikdy nedostanete dosť blízko na to, aby ste si uvedomili, ako sa objavujú tak, ako sa objavujú, tam, kde sa objavujú.
Účastník: [nepočuteľné]
Mike: To je pravda, áno – späť k chládku v ohni. Áno, ale ako môže byť otvárajúci sa kvet svetom, ktorý sa prejavuje?
Účastník: Pretože sme predtým hovorili, že hoci sa každý kvet otvára sám od seba, nie je sám, závisí od vesmíru okolo seba, [nepočuteľné]. Nie je to kvet v priestore, nie je oddelený.
Mike: Ale my tu nemáme žiadne kvety, ale svet sa tu prejavuje. Sú tu nejaké kvety?
Účastník: Predpokladám ...
Mike: Jeden tu je!
Účastník: ... Predpokladám, že keby ste vzali to, čo sa tu deje, s kvetom [nepočuteľné].
Mike: Áno, súhlasím. Takže toto je veľmi symbolické. Podľa majstra Dógena môžeme povedať, že v okamihu, keď sa kvet otvára, v okamihu, keď sa otvárajú moje ústa [nepočuteľné] ... všetci premýšľajú, ale ak jeden z vás prehovorí, v okamihu, keď prehovoríte, pripájate sa ku skutočnosti.
Účastník: To je to, o čom hovorím pri modrej čakre, ktorá je v krku a súvisí s vyjadrovaním [nepočuteľné].
Mike: Ale nie modrá čakra – vy teraz ste otvárajúci sa kvet!
Účastník: [nepočuteľné]
Mike: Jasné. Myslím, že je to trochu iné. Myslím, že to, čo majster Dógen hovorí, je o niečo hlúpejšie. Hovorí, že každé konanie – keď ste teraz prehovorili, ste otvárajúci sa kvet. Keď ste prehovorili, keď teraz hovorím ja, svet sa prejavuje.
Otázka: Je to v protiklade k ilúzii?
Mike: Znamená to vlastne, že ľudské bytosti trávia veľa času premýšľaním. Ale keď ľudská bytosť koná, pripája sa k vesmíru. Vie to niekto vyjadriť ...?
Účastník: Keď počujeme výraz „svet“, zvyčajne si predstavíme niečo ako rozľahlý priestor, rozľahlý vesmír, a tak si myslíme: „Joj, tomu nerozumiem, musíme pochopiť, aký veľký je svet.“ Myslím, že tu to v podstate znamená skutočnosť – svet alebo pravdu alebo skutočnosť. Nie je to teda planéta, nie je to ako galaxia alebo slnečná sústava alebo ... Je to svet [nepočuteľné] v zmysle niečoho základného. Takže si myslím, že je potrebné nebrať za samozrejmé, čo tu „svet“ znamená.
Mike: Áno, [nepočuteľné].
Účastník: [nepočuteľné] [nepočuteľné] ... Takže je pre nás nemožné predstaviť si, že by niečo malé, ako kvet alebo moje otváranie úst, mohlo byť celým svetom. Nejde o to, aké je to veľké. Je to niečo iné ako priestor.
Mike: Teraz, v čase, keď hovoríte....
Účastník: Keď hovorím...
Mike: Vy ako kvet prejavujete celý svet. A to znamená, že keď konáme, nachádzame [nepočuteľné].
Účastník: [nepočuteľné] ... Vesmír je takmer nemožné pojať, čo znamená zhrnúť svet akýmkoľvek iným spôsobom, viete, než povedaním, že všetko, čo sa deje vo svete, je svet, ale vlastne samotný svet je podľa definície súčtom všetkých svojich častí, takže ktorákoľvek jeho jedna časť sa rovná celku. [nepočuteľné] ako skutočný jav, viete, ako keď teória chaosu hovorí o motýľovi v Južnej Afrike, ktorý ovplyvňuje vlnu v Atlantiku, viete. Každý jednotlivý prvok toho, čo nazývame svet, je rovnako skutočný ako každý iný prvok, takže ak ste v skutočnom okamihu bytia čímkoľvek, čím práve ste, potom ste rovnocenní so zvyškom sveta.
Mike: Nie to, čo hovoríte, nie obsah toho, čo ste práve povedali, ale vo vašom hovorení prejavujete svet. Je to veľmi jednoduché a priame.
Otázka: Znamená to, že celá ľudská evolúcia, celá planetárna evolúcia je nevyhnutná na to, aby bolo možné, že teraz hovorím?
Mike: Je to všetko vo vašom hovorení teraz. Je to veľmi zvláštny pohľad.
Otázka: Robí to z toho niečo, čomu sa nedá uniknúť, pretože nemá zmysel sa pokúšať ...
Mike: Áno, nedá sa tomu uniknúť, áno.
Otázka: ... pretože nič nie je mimo ...
Mike: Nedá sa tomu uniknúť, ale ľudské bytosti vynakladajú úsilie, aby tomu unikli.
Účastník: [nepočuteľné]
Mike: Áno, to má na mysli.
Otázka: Môžem sa len opýtať, prečo musíte hovoriť, aby ste sa pripojili ku skutočnosti? Nie sme v nej tak či tak?
Mike: Áno, sme. Takže by sme mohli prestať hovoriť a konať!
(Smiech.)
Otázka: Takže prečo ... len ma zaujímalo, prečo to hovoríte?
Mike: Áno ... Neviem, ako sa dostať z pasce, ktorú som si sám nastražil!
(Smiech.)
Otázka: Nešlo mi o to nastražiť pascu, len ma zaujímalo, či je to nevyhnutnosť, či existuje predpoklad pre nejakú formu konania, pre bytie [nepočuteľné].
Mike: Tým, že sme, už tam sme. Už sme tu. A predsa otvárame ústa a vydávame zvuky a zatvárame ústa a sedíme v tichu ... Takže stále konáme, robíme veľmi zvláštne veci.
Otázka: Je myslenie konanie?
Mike: (Smeje sa.) No, skutočnosti nikdy nemôžeme uniknúť, nikdy nemôžeme uniknúť modrým lotosovým kvetom v ohni; ale ľudské bytosti majú schopnosť preniesť sa popri tomto fakte. Takže, pretože myslíme, prenášame sa okolo, prepravujeme sa popri okamihu. A keď to robíme, robíme veci ako zakopnúť o kameň alebo zabudnúť niečo urobiť, alebo, ak je to veľmi jednoduchá vec, môžeme utierať riad v kuchyni a rozprávať sa a naše myslenie nás zanesie niekam inde a vec, ktorú utierame, zostane visieť v našej ruke. Toto je typicky ľudské. Zdá sa, že rastliny a zvieratá to nerobia. Ale my máme schopnosť preniesť sa zo skutočnosti von. Nemôžeme sa zo skutočnosti vyňať, ale akosi spôsobíme, že si nevšímame, kde sme, svojou vynikajúcou schopnosťou myslieť.
Účastník: Neustále hovorí o ilúzii a v zenovej literatúre, ktorú mám prečítanú, čo nie je veľa, je ilúzia téma, ktorá sa objavuje znova a znova a znova. A človek nadobúda dojem, že celá prax spočíva v zbavení sa ilúzie.
Mike: Áno, ale môj problém je, že ak je myslenie ilúzia, tak som teraz v ilúzii, takže nemôžem odpovedať, či ... Som človek v ilúzii, nemôžem odpovedať na vašu otázku spôsobom bez ilúzie.
Otázka: Ale na druhej strane, skočíme do okamihu [nepočuteľné]. Zrazu presne vieme, čo to znamená, a viete presne, kde ste a čo sa deje, a nemusíte nič vysvetľovať. A potom to odíde a potom sa to vráti a potom to odíde. Hovorí o tomto?
Mike: Áno.
Otázka: Nie je tá báseň o tom, že myslenie je konanie, ale my to nesprávne chápeme ako vytváranie alternatívneho sveta?
Mike: Áno.
Účastník: Takže v myslení je ilúzia, množstvo nápadov, množstvo vecí, ktoré poskakujú; ale je to akési nepochopenie toho.
Mike: Áno. Takže všetko, čo teraz hovoríte, je symbolicky zahrnuté na nasledujúcich pár stranách.
Otázka: Minulý týždeň sa mi stala skúsenosť: vo voľný deň, tesne pred vstávaním z postele, ma napadlo: „No, vlastne nemusím vstávať z postele.“ Nie preto, že by sa mi chcelo ostať ležať, ale bol to taký stav, keď sa dalo akosi urobiť jedno aj druhé. A pri skúmaní sa niečo strácalo. Zaujímalo ma, odkiaľ pochádza zámer, keď preňho vlastne nie ste schopní nájsť žiaden zdroj?
Mike: Áno, to je rozhodnutie. Myslíme si, že rozhodnutie vychádza z nejakého intelektuálneho úsilia; ale nemusí, môže prísť z niečoho iného. Čo je to? [nepočuteľné]. Takže máme veľa vecí, o ktorých hovoríme a ktoré z tejto kapitoly vychádzajú, a pre mňa je to akoby sme niečo rozvíjali. Niečo sa rozvíja, ale nie som si istý, čo! [nepočuteľné]. „Len tí, ktorí sú v línii Buddhovej pravdy, vedia, že otvárajúci sa kvet je svet, ktorý sa prejavuje.“
A otvárajúci sa kvet
– jednoduché –
je každý z mnohých a rozmanitých skutočných javov. Vesmír je úplný súbor týchto jednotlivých javov, zhromaždených dohromady, aby vytvorili niečo jasné.
Hovorí, že je tu veľa týchto malých kvetov, ktoré sa otvárajú, a všetky tieto otvárajúce sa kvety sú zhromaždené dohromady a tvoria niečo jasné, a to je vesmír.
Účastník: [nepočuteľné]
Mike: Veľa otvárajúcich sa kvetov.
Otázka: Mike, bolo by slovo „jasný“ tu to isté ako slovo „jasný“, ktoré Dógen použil v kapitole „Jedna jasná perla“?
Mike: Áno, to isté. A to „jasný“ používa v zmysle jasnosti sveta, keď sme v ňom. Sme v ňom vždy, ale keď sme v ňom a zároveň sme niekde inde, nie je to jasné. Oči sa nám zahmlia, svet matnie. A keď sme v tomto svete v tomto okamihu, svet je jasný a on to nazýva „jasný“. A je to pravda. Je to veľmi jemné, ale týka sa to aj našich očí, keď sme v tom, čo robíme.
Účastník: Raz sa mi stala nehoda na motorke, pri ktorej ma to skoro stálo život, a v zlomku sekundy prišlo ležanie na kraji cesty a sledovanie motorky, od ktorej ma pred chvíľou odhodilo smiešnou rýchlosťou, ako sa rozpadáva. A všetko sa odohralo v priebehu pravdepodobne mikrosekundy, ale mám spomienku na celú udalosť a na to, ako ju sledujem ako akrobat, ktorý počúva padajúce častice a vníma skutočnosť sveta. V zlomku sekundy bolo moje ja zhodné so mnou. Viete, bol to zlomok sekundy a potom to bolo preč, ale bolo to, akoby to bolo skutočné, skutočné bolo moje ja, skutočná bola cesta a s ničím nebol žiaden problém.
Mike: Takže by sa dalo povedať, že to je nehybný bod v strede nehody.
Účastník: Áno, ale ego bolo z cesty preč, viete, pretože bolo vykopnuté.
Mike: Áno, v tomto zmysle áno. Ego nás oddeľuje, takže keď sa prestaneme oddeľovať, svet je jasný.
Účastník: Aj ja mám za sebou jazdy na motorkách a nehody. Myslím, že aj to je dôsledok tradičného pohľadu na čas ako proces. V skutočnosti, keď sa také veci stanú, uvedomíte si, že to nie je proces, čas je niečo veľmi individuálne a ...
Mike: Konkrétne.
Účastník: ... pružné a konkrétne.
Mike: A obsahuje všetko, áno. Takže ak čítate riadky, ktoré hovoria, však viete: „čas je iba tu a teraz, obsahuje všetko, je jasný, je pružný“, znie to veľmi poeticky a pomyslíte si: „Aha, áno.“ Ale nie poeticky; skutočne. A to je povaha našej skutočnej skúsenosti. V nebezpečných situáciách si často všímame skutočnú povahu okamihu.
Účastník: Snažíme sa o to menej nebezpečným spôsobom! Tu, teda.
Mike: Snažíte sa?
Účastník: No, neviem. Dúfam, že áno.
Mike: Dobre.
Keď sme pochopili tento pojem, môžeme sa pozrieť na jar a jeseň.
No, majster Dógen často hovorí o jari a jeseni. A je to pre neho symbol procesného alebo historického pohľadu na čas. Tradične, viete, jar sa mení na leto a leto sa mení na jeseň a jeseň sa mení na zimu. A potom máme všetky tie rôzne kvety, ktoré prichádzajú na jar, a potom rozkvitajú a potom plodia. Takže „jar a jeseň“ pre neho znamenajú prirodzený proces, ktorým prechádzame, ktorým prechádza svet, ktorým prechádzajú naše životy a ktorý vnímame ako proces.
Kvety a plody nie sú iba na jar a na jeseň; čas-prítomnosť vždy kvitne a prináša plody.
Aká fráza! „Čas-prítomnosť“ je tá istá japonská fráza ako v kapitole „Uji“, ktorú sme tu, myslím, prebrali minulý rok.
Účastník: Prvý rok tu.
Mike: Prvý rok, jasné, dobre. V tej kapitole majster Dógen rozoberá nedeliteľnú povahu miesta a času. Priestor a čas nie sú oddelené, ale jedno. Takže túto frázu „čas-prítomnosť“ tu používa znova. „Kvety a plody nie sú iba na jar a na jeseň“ sa vzťahuje na to, že v našom bežnom živote si myslíme, že kvety kvitnú na jar a plody dozrievajú na jeseň, viete, obilie dozrieva na jeseň. Ale on hovorí, že „čas-prítomnosť vždy kvitne a prináša plody“, alebo „všetky čas-prítomnosti kvitnú a prinášajú plody“. A toto sa opäť presúva k symbolickému. Kvety sa objavujú v každom okamihu a prinášajú svoje plody v každom okamihu.
Kvety a plody vždy udržiavajú svoje vlastné čas-prítomnosti a sú nimi udržiavané a každá čas-prítomnosť vždy udržiava kvety a plody a je nimi udržiavaná.
Takže teraz tá fráza „kvety a plody“ nadobúda iný druh symboliky. Každá čas-prítomnosť, každý existujúci okamih, vytvára [nepočuteľné]. Takže sú nedeliteľné: jedno je výsledkom druhého a druhé je výsledkom prvého. Navzájom sa podporujú.
Účastník: [nepočuteľný komentár o „Štyroch kvartetách“ T. S. Eliota]
Mike: Áno, to robí, áno. Zaujímalo by ma, či čítal Dógena. Zaujímalo by ma, či sú „Štyri kvartetá“ kvet alebo plod. Takže tu je veľa symboliky a je veľmi ťažké uchopiť ju konkrétne. Ale v tejto veľmi silnej obraznosti je niečo, čo vidíme – kvety, ktoré vyskakujú v každom okamihu; objavovanie sa sveta; každý okamih vytvára kvet; kvet vytvára plod. Okamih si zvyčajne predstavujeme tak, že „v okamihu, v nejakom čase sa niečo stane“. Ale on naznačuje, že kvet vytvára čas rovnako, ako čas vytvára kvet. Okamih vytvára udalosť rovnako, ako udalosť vytvára okamih. [nepočuteľné]
Účastník: Čas si zvyčajne predstavujeme ako meranie vpred, t. j. Zem okolo Slnka alebo ciferníky hodín alebo čas, ktorý mi trvá, kým sa dostanem z miesta A na miesto B, alebo milión ďalších spôsobov, ako ho merať. Ale to, čím je sám osebe, oddelene od mojich meraní, je úplne iná vec.
Mike: Áno, o to ide. Majster Dógen teda hovorí, že neexistuje čas sám osebe oddelený od existencie, oddelený od tu a teraz, áno. Ako sme na tom s časom?
(Zazvoní zvon.)
(Smiech.)
(Koniec talku.)