MMK 4: Konštrukty a prítomný okamih

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Kapitola 13 sa volá „Skúmanie formovania“; slovo v sanskrte je „samskara“ a musíme hádať: „formovanie“ čoho? Z kapitoly je jasné, že myslí svet, v ktorom si myslíme, že žijeme, inými slovami pojmové entity, ktoré nás obklopujú.

Začína tým, že cituje Buddhu, ktorý povedal, že ak je niečo skresleným obrazom skutočnosti, potom je to nepravdivé. Hovorí, že v tom prípade je svet, v ktorom si myslíme, že žijeme, svet, ktorý formujeme vo svojom vedomí, zložený zo skreslených obrazov. Takže sú nepravdivé. Ale nemyslí tým, že žijeme v ilúzii. Myslí tým, že ľudské bytosti konštruujú svet a zdieľajú ho. Je jeden americký filozof, volá sa John Searle (niektorí z vás o ňom možno počuli). Napísal veľmi peknú knihu, hoci miestami je trochu ťažká, s názvom „The Construction of Social Reality“, a práve o tejto téme Nagardžuna hovorí. Keď sa spýtate mačky: „Koľko máš v banke?“, nebude rozumieť slovu „banka“. Možno bude rozumieť „Koľko máš?“, ale nebude rozumieť, čo je banka, pretože banka je niečo, čo sme my ľudia skonštruovali. Keď sa spýtate veveričky: „Koľko je hodín?“, nebude vám vedieť odpovedať, pretože čas je niečo, čo sme skonštruovali.

Svet, ktorý sme skonštruovali, je svet, ktorý obývame. Ale hoci obývame skonštruovaný svet, vlastne žijeme v skutočnosti. No skonštruovaný svet sa od skutočnosti líši v tom zmysle, že ho zdieľajú iba ľudské bytosti, alebo aspoň takmer iba ony; niektoré psy doňho trochu patria, pretože si myslia, že sú členmi rodiny, a rodina je konštrukcia. Manželstvo je konštrukcia a budhizmus je konštrukcia, retreat je konštrukcia a tak ďalej. Skonštruovali sme veľmi prepracovaný svet, ktorý je skutočnou konštrukciou, ale to, že je to konštrukcia, znamená, že nie je skutočný v tom zmysle, ako to myslí Nagardžuna; a veľa konštrukcií, ktoré vytvárame a zdieľame vo svojom každodennom živote, nás dokáže urobiť nešťastnými, veľmi vynervovanými, veľmi napätými, veľmi ustarostenými a ešte všeličím takým, pretože zabúdame, že sú to iba konštrukcie a že nie sú skutočné. Na druhej strane, keďže žijeme v spoločnosti, potrebujeme tento skonštruovaný svet, v ktorom žijeme, prijať.

Nagardžuna rozoberá formovanie skonštruovaného sveta a je zaujímavé prečítať si knihu Johna Searlea, pretože hoci niektoré kapitoly sú veľmi, veľmi silne filozofické, iné sa čítajú veľmi príjemne a ľahko sa im rozumie.

Kapitola 14 sa volá „Skúmanie spájania“ a v tejto kapitole, ktorá je takisto krátka ako predchádzajúca, Nagardžuna rozoberá náš sklon veriť, že veci sú oddelené, a potom ich skladať dohromady, aby z nich vzniklo niečo, čo je jedno. Napríklad budhizmus hovorí, že „telo a myseľ sú jedno“; takže si môžeme myslieť, že je niečo, čo sa volá „telo“, a je niečo, čo sa volá „myseľ“, ale že sú nejako spojené. Potom medzi nimi môžeme začať vytvárať väzby – a to, samozrejme, aj robíme –, aby sme z dvoch oddelených vecí urobili jednu. Ale Nagardžuna chce ukázať, že niečo, čo je jedno, nie je dve. Spájanie je akýsi falošný úkon, ak spájate dve veci, aby ste urobili jednu. Skôr ide o to, že to niečo na začiatku nebolo dve, a samozrejme, toto sa vracia k jeho rozboru subjektu a objektu, konania a konateľa, emócie a človeka, ktorý emóciu cíti. V hlave si chceme myslieť: „Dobre, hovorí, že emócia a človek, ktorý emóciu cíti, sú jedno.“ Tak sa ich snažíme spojiť. Ale on chce ukázať, že niečo, čo je jedno, netreba spájať; nie sú tu dve veci, ktoré by sa dali spojiť; je to nerozdelené – ak chápete, čo myslím. To je téma tej kapitoly.

Dógen sa dotýka podobnej témy, keď hovorí veci ako „budhizmus je za hranicou rovnakosti a rozdielnosti“. Dve veci, ktoré sú rovnaké, a dve veci, ktoré sú rozdielne – rozdiel je úkon rozlišovania. Ale on hovorí, že budhizmus je za hranicou rovnakosti a rozdielnosti, čo znamená, že nejde o veci, ktoré sa zjednotili alebo spojili; je to niečo, čo nikdy nebolo rozdelené.

Kapitola 15 je dosť ťažká kapitola o „Skúmaní vlastnej povahy alebo vrodenej existencie“ a tá je opäť silne previazaná s Abhidharmou, ktorá vymedzuje rôzne látky, hmoty a stavy podľa toho, či sú vrodené (čo znamená, že sú to akési večné vlastnosti), alebo nie sú vrodené. V tejto kapitole Nagardžuna rozoberá rozdiel medzi niečím, o čom sa hovorí, že má svoju vlastnú vrodenú povahu, čo v jeho dobe naznačovalo niečo ako trvalú entitu, ktorá existuje navždy. U človeka to, samozrejme, znamenalo, že máte dušu, niečo, čo je nemenné a pokračuje ďalej a ďalej, navždy. Niečo, čo nie je vrodené, naznačovalo u človeka opak toho, že má dušu, čo bol akýsi nihilistický pohľad, anihilacionistický pohľad, podľa ktorého keď telo zomrie, zomrie všetko, a nie je nič oddelené od tela; telo je základom všetkého. Rozoberá ten dualizmus medzi oboma.

Otázka: Keď zomrie telo, zomrie aj myseľ?

Mike: Áno, to v dnešnej dobe znie celkom rozumne, predpokladám; ale malo to dôsledky v tom, že ľudia, ktorí v Buddhovej dobe verili v anihilacionizmus, zastávali názor, že potom nemusíte byť zodpovední za svoje činy, pretože nič nenasleduje. Takže to nie je len obyčajný materialistický pohľad, bolo to trochu viac.

Kapitola 16 je „Skúmanie spútanosti a slobody“. Vzťahuje sa na pohľad rozšírený v starovekej Indii, že máme večnú dušu, ktorá prechádza sledom stavov alebo životov, a to sa označovalo slovom „samsára“, čo je to isté slovo, ktorým Nagardžuna označuje každodenný život. Niekedy rôzne skupiny budhistov používajú tie isté slová v rôznych významoch. V starovekej Indii pred budhizmom sa samsára používala vo význame „prechádzanie rôznymi životmi znova a znova“. Ste mŕtvi a potom žijete ďalší život a potom ste mŕtvi a potom sa znovu narodíte a tak ďalej, zatiaľ čo Nagardžuna ju používa na označenie prechádzania kolobehom života každý deň, každý deň, každý deň. Podľa starovekého pohľadu večná duša prechádza sledom životov, pretože je spútaná utrpením a nevedomosťou a podobnými vecami a lipnutím, ale nakoniec unikne do slobody, ktorá je akousi nirvánou, alebo v brahmanizme splynutím s Átmanom. Práve ten pohľad vyvracia. Hovorí, že veci nemôžu prejsť z tohto života do iného života, ani ako trvalé veci, ani ako netrvalé veci; to isté platí aj pre živé bytosti. Popiera reinkarnáciu – čo je v druhom storočí dosť zásadné tvrdenie, keď neboli nástroje na skúmanie povahy života a smrti a o biológii a podobných veciach vedeli veľmi málo. Presvedčenie o živote a posmrtnom živote bolo celkom prirodzené, ale Nagardžuna ho popiera, pretože, ako hovorí, telo a myseľ sú jedno. Ak je myseľ večná a prechádza niekam inam, musí s ňou prechádzať aj telo; nemôžete mať jedno bez druhého. Nemôžete mať hmotu bez ducha; nemôžete mať ducha bez hmoty. Obe sú dvoma polovicami jednej veci; takže nemôžete mať túto „dušu“, ktorá odchádza na iné miesto, pretože ju musí sprevádzať hmota a my ju nevidíme, nech sa pozeráme ktorýmkoľvek z piatich spôsobov, čím myslí pozeranie sa na päť skandh. Takže toto je dosť dôležitá kapitola, na jeho dobu dosť dôležité vyvrátenie: žiadna reinkarnácia, ani pre veci, ani pre ľudí.

Otázka: A čo bude teraz?

Mike: Čo bude teraz? Pokračujem kapitolou 17.

Otázka: Žiadna reinkarnácia – tak čo sa stane?

Mike: Keď zomriete? Buddha mlčal, tak kto som ja, aby som hovoril? (Uchechtne sa.)

Účastník: Myslím, že niektorí budhisti veria, že päť skandh sa rozpadne a potom sa znovu poskladá…

Mike: Á…?

Účastník: …a tak si vysvetľujú reinkarnáciu; nereinkarnuje sa jedno, ale všetky tie rôzne prvky, a tie sa znovu poskladajú…

Mike: Niečo ako teleport?

Účastník: Niečo také a potom dostanete novú identitu, ktorá sa niekde objaví.

Mike: Aha.

Účastník: Myslím, že je to celkom pekný spôsob, ako to obísť.

Mike: Áno, je to spôsob, ako to obísť, nie ako sa cez to dostať, áno. No, možno majú pravdu; musíme počkať a uvidíme. Žiaľ, v dejinách ľudskej civilizácie, ktoré sú dosť krátke, možno štyritisíc rokov, nie je absolútne nikto, kto by bol mŕtvy, vrátil sa a hovoril o tom, kto by o tom naozaj mal talk a povedal: „Pozrite, ja som naozaj bol mŕtvy.“ Ľudia videli tunely svetla a ležali na operačných stoloch a videli veci a potom ich priviedli späť, ale naozaj nebol nikto, kto by úplne jasne zomrel, zomrel a potom sa znovu vrátil – tak čo o tom môžeme povedať?

Účastník: Dalajláma by s tým polemizoval a Ježiš tiež…

Mike: Možno by s tým polemizovali; ale polemizujú, kým sú nažive.

Účastník: Nemyslím si, že by dalajláma s tým polemizoval. [nepočuteľné]

Mike: No, Nagardžuna hovorí „nie“ a Dógen tiež hovorí „nie“, pretože to popiera budhistické presvedčenie o jednote tela a mysle, ktoré, ak ho chápeme jednoducho a priamo, znamená, že niet ducha bez hmoty, niet duševného bez fyzického, pretože to nie sú oddelené veci, sú jedna vec. Nie je jedna vec, ktorá je duševné a fyzické zložené dohromady; o tom hovorí kapitola o spájaní. Nie sú to dve veci zložené dohromady; nie sú zlepené lepidlom Araldite. Je iba jedna vec; tak ako môže jedna jej polovica prejsť ďalej bez druhej polovice? To je základ ich veľmi jasného, takmer dogmatického tvrdenia. Preto to tvrdenie môžu vysloviť, pretože absolútne veria, že fyzická hmota a forma a duševná alebo duchovná stránka vecí sú dve strany jednej veci.

Kapitola 17: „Skúmanie konania a jeho následku“. Je to dosť zaujímavá kapitola; je to dosť dlhá kapitola a je to akési popretie procesu, a popierať proces je veľká vec. Nagardžuna začína tým, že uvedie príklad prijatého spôsobu, ako sa opisuje, že činy vyvolávajú následok a ten následok vyvoláva príčinu; príčina vytvorí niečo ďalšie, a preto život pokračuje ako proces.

Ako môže popierať proces? No, nepopiera príčinu a následok per se, ale hovorí, že existuje hľadisko skúsenosti, podľa ktorého je skutočnosť iba tu a teraz, a keďže je iba tu a teraz, proces nie je vhodným opisom existenciálneho stavu. Naznačuje, že proces je v skutočnosti vysvetlenie, ľudské vysvetlenie skutočnosti, a že proces nikdy nedokážeme naozaj presne uchopiť, pretože hovoríme, že príčina má následok. Ale ak chceme vysvetliť, ako má príčina následok, iba rozložíme spojenie medzi tou príčinou a následkom na menšie príčiny a následky. To robí veda: A urobí „bum“ a B vystrelí tamto – tak ako to funguje? No, funguje to tak, že A urobí toto a potom B urobí toto a dostávate menšie a menšie vysvetlenia menších a menších časových medzier, ak chcete. Ale pri najmenšej časovej medzere – možno to nie sú aktuálne informácie, Barbara naznačuje, že sú nové teórie – napríklad v tradičnej kvantovej fyzike sa elektrón presúva z jednej energetickej hladiny na inú, ale ako sa dostane z A do B, nevie nikto. Bolo veľa diskusií a teórií: ľudia ako David Bohm naznačili, že hlboko pod tým je niečo iné a že tieto elektróny sú iba vrcholky nejakého podkladového toku, ktorý je skutočnosťou, aby sa pokúsili vysvetliť, ako táto čiastočka pôsobí na tamtú čiastočku; odpoveď nemá nikto. Naozaj nevieme, ako niečo na konečnej úrovni spôsobuje niečo iné. Je rozumné to tvrdiť? (obracia sa k Barbare, ktorá je fyzička)

Účastník: Je to aj iný spôsob opisu, pretože niekedy môžete zvoliť čiastočku, ktorá je v inom bode, veľmi malú, ale ako bod alebo ako vlnu, ktorá je energiou, a myslím, že ľudia to používajú, ako sa im to hodí. Niekedy je vhodnejšie vidieť čiastočku a niekedy je vhodnejšie vidieť energetickú vlnu takú, aká je…[nepočuteľné]

Mike: Ale nikto nevie, ako sa dejú nelokálne udalosti.

Účastník: [nepočuteľné]

Mike: Takže na základnej úrovni nevieme, ako sa A dostane k B.

Na bežnej úrovni porozumenia A spôsobuje B týmto procesom. Ale ten proces je, môžeme povedať, akýsi vynález alebo akýsi ľudský spôsob, ako podať zdôvodnené vysvetlenie toho, ako sa veci dejú, hoci na základnej úrovni to zatiaľ nefunguje. Dáva to zmysel?

Účastník: Je to náš spôsob myslenia…

Mike: Áno, a naznačuje to, že to, čo nazývame „procesom“, je spôsob, ako vysvetliť, čo zažívame, to, čo si pamätáme, oproti tomu, čo zažívame teraz, oproti tomu, čo očakávame, minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Budhizmus hovorí, že prítomnosť je skutočná; minulosť a budúcnosť nie sú skutočné v tom zmysle, že nie sú tu: nemôžeme konať v minulosti, nemôžeme konať v budúcnosti, môžeme konať iba teraz. Takže proces vrátane každého vedeckého opisu a všetkých našich spôsobov, ako opisujeme svet, sú kroky, ktoré vedú od neskutočnej minulosti cez skutočnú prítomnosť k neskutočnej budúcnosti.

Otázka: Ako sa „tu a teraz“ ako konštrukt líši od „minulosti“ a „budúcnosti“?

Mike: Je to konštrukt.

Hej.

Účastník: Čas sa podľa toho, ako tomu rozumiem, ohýba gravitáciou. Takže ak je dosť gravitácie, môžeme sa vrátiť. Takže je to celé… Zastavme sa tu! Naozaj mi pripadá, že „tu a teraz“ je rovnako konštrukt ako čokoľvek iné, o čom hovoríme.

Mike: (Hodí pýtajúcemu sa knihu.) Chytili ste ju v minulosti, v prítomnosti, alebo v budúcnosti?

Účastník: Nie, ušla mi. (Smiech.)

Mike: (Kniha letí späť k ML; sotva ju chytí.) Ja som ju chytil v prítomnosti; a bolí to v prítomnosti, kde ma udrela. Takže to nemôžete urobiť s minulosťou ani s budúcnosťou. Jednu vec môžete v prítomnosti urobiť: môžete konať. Nemôžete to urobiť…

Otázka: Ale kde je prítomnosť?

Mike: Je preč. Je tu.

Účastník: Ale nebol to okamžitý úkon

Mike: Máte pravdu.

Otázka: Teda, nie je to jeho pointa, že aj okamžitosť je konštrukt?

Mike: Áno.

Účastník: Skúsenosť nie je konštrukt. Iba ten prípad, keď sa o nej hovorí, je konštrukt.

Mike: Áno.

Účastník: A je to skoro tak, že jazyk je metakonštrukt. Takže všetky tieto veci sú možné preto, že existuje písaný jazyk.

Mike: Áno.

Účastník: Potom by sme mali prestať hovoriť.

Mike: Áno.

Účastník: Len pomaly! (Smiech.)

Mike: O týchto otázkach sa ťažko hovorí a je toho veľa a veľa čo povedať, ak chceme ísť do hĺbky. Súhlasím s tým, čo tu zaznelo.

Kapitola 18, „Skúmanie ja“: Nagardžuna rozoberá presvedčenie o trvalom ja. Súvisí to s jednou z predchádzajúcich kapitol, s otázkou, či ja existuje, alebo neexistuje. Je to naozaj dosť široko diskutovaná téma.

Kapitola 19, „Skúmanie času“, a obsah tejto kapitoly je paralelou k tomu, čo Dógen píše v Shobogenzo v kapitole s názvom „Uji – Existujúci čas“, a samozrejme, Nagardžuna ukazuje smerom k tomu, že „všetko je v prítomnosti“. Takže minulosť je v skutočnosti v prítomnosti.

Otázka: Mali v Dógenovej dobe hodiny?

Mike: Myslím, že nie, asi sviečky s krúžkami po okrajoch, vodné kolesá, kadidlo…

Otázka: A čo Nagardžuna?

Mike: Tu ste ma dostali.

Otázka: Zdalo sa mi, že o čase sme až donedávna nediskutovali. V osemnástom storočí… kedy to bolo, keď vynašli chronograf? Pomerne nedávno?

Mike: Áno, určite.

Účastník: [nepočuteľné]

Mike: Ale aj v starých budhistických sútrach píšu veci ako „jeden okamih v skutočnosti je štyristoosemdesiattisíc ksana“ alebo podobne, pričom ksana sú dieliky času. Ľudia očividne o čase premýšľajú už dlho.

Otázka: Čas vynašiel človek, nie?

Mike: No, to je otázka, áno.

Účastník: Začal veci merať…

Mike: Čas je v našom spôsobe života určite veľmi hlboko zakorenený. Ako sme si vyvíjali spôsoby, ako ho merať, stával sa pre nás dôležitejším. Ale hľadisko, ktoré predkladajú Nagardžuna aj Dógen, je akési existenciálne hľadisko, podľa ktorého je čas konštrukt, pretože „teraz“ je vždy tu. Hovoríme o plynutí času, ale v skutočnosti hlavnou charakteristikou prítomnosti je, že je vždy prítomná. Takže Dógen hovorí, že čas je samotná existencia. Keď čítate T. S. Eliota, v niektorých jeho básňach, najmä vo „Four Quartets“, jeho verše znejú takmer ako Nagardžunove, takmer slovo za slovom. Rozmýšľam, či T. S. Eliot čítal Nagardžunu.

Účastník: Zdá sa, že Dógenovo dielo veľmi presne a jasne zrkadlí toľko z tých pojmov…

Mike: Áno, ale je to preto, že ho čítal, alebo preto, že robil ten istý experiment?

Účastník: Áno.

Otázka: Experiment?

Mike: Tým experimentom je sedenie v dojo.

Otázka: Poznáte nejakých ďalších patriarchov, ktorí by sa o to tak súdržne pokúsili…?

Mike: Nie, žiaľ, nie, pretože nie som učenec. Počas tridsiatich rokov, čo študujem budhizmus, som študoval Dógena, stále dookola. Potom sa objavil Nagardžuna, pretože môj učiteľ študoval Nagardžunu. Tak som študoval jeho, stále dookola, a to je asi všetko, čo viem. Takže v tom, čo viem, sú obrovské medzery a nemôžem vám dať odpoveď učenca. Ale som si istý, že nejakí museli byť, pretože Buddha, Nagardžuna a Dógen sú v tej istej línii odovzdávania.

Účastník: Ale priama zhoda ich skúmania skutočnosti je dosť nápadná.

Mike: Áno, pretože obaja boli vynikajúci učitelia, predpokladám. A obaja preťali všetky tie kraviny, a keď pretnete kraviny, to, čo zostane, je v podstate rovnaké.

Kapitola 20 má názov „Skúmanie syntézy“, ale jej témou je vzťah medzi príčinou a jej následkom, to, ako príčina vytvára následok. Niektoré kapitoly sa prekrývajú a v niektorých prípadoch, hoci názov hovorí jedno, kapitola hovorí o niečom inom.

Niekde som čítal, že je možné, že Nagardžuna nenapísal MMK ako sériu kapitol s názvami, ale ako sériu blokov veršov a že názvy kapitol niekto doplnil neskôr. Mne to určite pripadá rozumné, pretože prinajmenšom v jednej kapitole názov nezodpovedá tomu, o čom je obsah.

Kapitola 21 je o teórii stúpencov Abhidharmy, podľa ktorej hmota alebo základné čiastočky vstupujú do existencie, zotrvávajú v existencii a potom z existencie vystupujú. Jej názov je „Vstupovanie do existencie a odchádzanie z existencie“. Abhidharma hovorí, že skutočnosť je neustály tok podmienených dharm (dharmy tu znamenajú veci alebo čiastočky), ktoré prichádzajú a odchádzajú, všetko vzniká a zaniká, a to je to, čo vidíme pred sebou. Ale Nagardžuna to popiera. Opäť to vyzerá, že popiera proces, a keď popiera proces v tejto kapitole a v iných kapitolách, robí to preto, aby postavil do popredia existenciálne hľadisko, podľa ktorého je skutočnosť bezprostredná, tu a teraz. Aby to mohol predložiť, popiera, že proces je skutočný, existujúci. To neznamená, že nie je príčina a následok alebo že veda je nepravdivá alebo že spôsob, akým hovoríme o svojich životoch, je nepravdivý, ale jednoducho to, že jeho definíciou „skutočného“ je niečo, čo je tu a teraz. Takže v „tu a teraz“ nemôžete hovoriť o procese. No, môžete vysloviť jedno slovo vety o procese.

Otázka: Dalo by sa povedať, že je to zase všetko v slovách? Pretože vieme, že zlomkový rad môžeme zredukovať na nulu. Inými slovami, keď vystrelíte šíp na niečo, môžete ukázať, že šíp v skutočnosti nikdy nezasiahne to, na čo strieľate, pretože sa dostane do polovice cesty, dostane sa do štvrtiny cesty, kvôli tomuto zlomkovému radu, ktorý ide k nule. Ale to je slovná hra, pretože šíp tam naozaj doletí.

Mike: Áno.

Otázka: Takže nehovoríte len to, že je to obmedzenie jazyka, že niet procesu?

Mike: Nie. Myslí tým, že naozaj nie je žiadny proces. Takže hovorí, že proces je jazykový konštrukt, konštrukcia jazyka.

Účastník: Áno, ale povedať, že „niet procesu“, je jazykový konštrukt.

Mike: Áno, povedať čokoľvek je jazykový konštrukt. (Smiech.) No, áno, svojím spôsobom máte pravdu, tak ako sa z toho dostať? Nič nepíšete.

Účastník: Vieme, že sa to stalo; šíp tam naozaj doletí [nepočuteľné]; je tu príčina a následok.

Mike: Ale môže minúť.

Účastník: [nepočuteľné]

Mike: Dobre. Takže z nášho bežného hľadiska šíp zasiahne terč a to je prijaté hľadisko, ale budhistické učenie sa snaží predložiť iné hľadisko a to iné hľadisko má hodnotu.

Účastník: Šíp a terč sú jedna vec; sú nerozlíšenou skutočnosťou.

Mike: Šíp a terč?

V skutočnosti v okamihu, keď človek vystrelí šíp na terč, je iba jedna vec: človek/šíp/výstrel/terč. Ale potom v ďalšom okamihu je niečo iné.

Takže takto myslieť znie bizarne a v takom myslení nevidíme žiadnu hodnotu.

Účastník: Ako keby sa to celé zmrazilo do jedného záberu.

Účastník: Sacks, ten, čo napísal „The Man Who Mistook his Wife for a Hat“, napísal aj bájku s názvom „The river of consciousness“, ktorá sa tým zaoberá, a cituje v nej vášho obľúbeného filozofa Dana Dennetta, ktorý hovorí o pohľade späť. V okamihu máme aj pamäť, do ktorej sa pozeráme späť a ktorú svojím vedomím privádzame do prítomnosti. Takže prítomný okamih, ak chcete, čerpá z pamäti a Sacks hovorí, že to tak je. Cituje, že ľudský mozog prežíva v okamihu nehybnosť a uzavrie sa, potom sa otvorí a uzavrie. Takto dokáže prijať všetky údaje, ktoré má pred sebou. Neprijíma údaje, ktoré plynú; prijíma údaje, ktoré sú okamžité, potom sa zatvorí a otvorí, ako uzávierka. Ale zdá sa to ako tok, pretože je tu aj prvok pamäti, ktorý privádza predchádzajúci okamih a prináša ho do prítomnosti, a pamäť vstupuje aj do vnímania okamihu, a tak fungujeme ako živé organizmy. Je to akýsi vnútorný spôsob, ako fungujeme.

Mike: Áno, takže pamäť minulosti a prítomnú udalosť v danom okamihu konštruujeme do procesu…

Účastník: Áno, do toku.

Mike: Ale v skutočnosti je prítomná iba pamäť.

Účastník: Myslím, že to podporuje váš text.

Účastník: Videnie funguje rovnako. Takže si myslíme, že máme stereoskopické videnie; nemáme nič také.

Mike: Nie, periférne videnie neaktualizujeme veľmi často, iba ak sa tam niečo pohne.

Takže nejde o akúsi filozofickú myšlienku, že skutočnosť je prítomný okamih a tak ďalej; myslia to ako skutočné konštatovanie skutočného faktu. A je pre nás také nezvyčajné takto myslieť, že to pôsobí veľmi bizarne a čudujeme sa: „O čo tu vlastne ide?“ Sedíme v miestnosti a hýbeme rukami, to je skutočné, nie? Ale výskumy v psychológii a rôznych vedách tieto tvrdenia nevyvracajú.

Otázka: Teraz, keď to vieme, čo sa zmenilo? Ako to veci zmení? Alebo to vôbec niečo zmení?

Mike: Myslíte tým, čo mení poznanie?

Účastník: Nie, to, že vieme toto, že niet minulosti ani budúcnosti, že je iba prítomnosť…

Mike: No, napríklad rozoberáte, čo sa zmení, ak to my vieme. Rozoberáte abstraktnú myšlienku, však, čo sa zmení, ak vieme, že prítomnosť je všetko, čo existuje, takže zovšeobecňujete. Nehovoríte iba sami za seba, čo sa mení v mojom živote, ak si uvedomím, že tento okamih je jediný okamih, ktorý je; vytvárate konštrukt: čo sa zmení pre nás, ak vieme, že prítomnosť je všetko, čo je? Všetko abstraktné, však?

Hovorím, že ich učenie nie je to, čo hovoríte vy, čo je abstraktné, ale to, že tento okamih, tu a teraz, je všetko, čo je. To je konkrétne. Vaša otázka je úplne abstraktná. Je to abstrakcia prítomnosti; je to abstrakcia „vás“ na „nás“ ako zovšeobecnenie. Na svoju abstraktnú otázku nemôžete dostať odpoveď v abstraktnej rovine. Odpoveď je, že tento okamih, tu a teraz, práve teraz, je všetko, čo je. A ak to niečo mení, neviem vám povedať, v čom je ten rozdiel.

Účastník: Chápem, čo chcete povedať.

Otázka: Mohli by ste to preformulovať na „je to všetko, čo môžeme vedieť“?

Mike: Nepotrebujeme to vedieť. Nie je nutné to vedieť. Poznáte tento okamih? Nie. (Pauza.) A čo tento?

Otázka: V skutočnosti nie je nutné to vedieť; v skutočnosti to nie je možné vedieť. Dalo by sa to tak povedať?

Mike: Nestíham s ním držať krok; stále sa mení.

Otázka: Nepodkopáva to však akékoľvek konanie?

Mike: Robíte presne to, čo robí Rory, prešli ste od tejto konkrétnej skutočnosti k abstraktnému zovšeobecneniu. Ale to, o čom hovoria, nie je abstraktné zovšeobecnenie, ale to, že tento okamih, tu a teraz, je všetko, čo je. Tento okamih, tu a teraz, je všetko, čo je. Je pre vás nejaký iný okamih, ktorý nie je tu a teraz? Ste niekde inde než tu, teraz? Ste v nejakom inom čase než tu?

Účastník: Nie.

Mike: Nie. To je všetko, čo hovoria. Takže ak o tom premýšľame, hneď ako o tom premýšľame, je tu abstraktný pojem, uniklo nám, čo hovoria. Pretože to, čo hovoria, nie je abstraktný pojem. Teraz je teraz, toto „teraz“.

Otázka: Je to všetko naozaj zrozumiteľné ako forma skúsenosti, nie?

Mike: Áno.

Otázka: Ale nie je hodnota pravdy v tom, že vyvracia falošné doktríny? Takže hovorili ste o Abhidharme – Dógen bol, myslím, majstrom Abhidharmy – a doktríny, myšlienky môžu byť pri motivovaní veľmi mocné; to, v čo ľudia veria, ich vedie k tomu, že narážajú lietadlami do výškových budov alebo mrzačia svoje dcéry, zatiaľ čo pravda nám môže pomôcť vyvrátiť falošné predstavy. Nie je nutné, aby pravda bola niečím, podľa čoho naozaj žijeme, nech už je to akokoľvek, ale sama osebe nám pomáha vyvrátiť niečo, čo je falošné. Napríklad ak naozaj poviem, že som v skutočnosti zároveň aj v Chiswicku, je to falošná predstava, nie? Ľudia naozaj veria, že existujú éterické telá, napríklad že cestujú astrálne. Určite veľa ľudí, ktorí sem prídu, asi aj ďalšia skupina, tomu verí a to by ovplyvňovalo, ako sa správajú.

Účastník: [nepočuteľné]

Mike: Teraz je dôležité, áno; tak aký je účinok toho, že si tento fakt uvedomíme? No, napríklad, a nie je to kritika, keď som si dnes ráno išiel po kávu, podávali ste kávu, ale v skutočnosti ste sa tu s niekým rozprávali o tom, ako praktizovať kinhin. Tak som vám povedal: „Kávu, prosím!“, a vtedy ste si zrazu uvedomili, že teraz máte podávať kávu. To je to, čo získate, keď si uvedomíte, že skutočnosť je tu a teraz. To je všetko; nie je v tom nič zložitejšie. Je to veľmi, veľmi jednoduché, ale veľmi ťažké udržať sa v prítomnosti. Pozrite sa, kde máte nohy; nepotknite sa o šnúrky. Nestrácajte sa v zovšeobecneniach – a to je veľmi ťažké, pretože do zovšeobecnení odbiehame bez toho, aby sme si to uvedomili. Vezmeme niečo skutočné a abstrahujeme to a hneď hovoríme o niečom inom, o niečom, čo nie je skutočné. Hovoríme o niečom, čo nie je skutočné, a neuvedomujeme si to. Čo je skutočné? Desať minút po šiestej.

Otázka: Takže takto to vnesieme do svojej praxe?

Mike: Áno.

Ale ak sa to snažíte uplatniť v praxi a „byť všímaví (mindful)“, ako to dnes navrhuje veľa ľudí, ak sa to snažíme robiť vedome, máme sklon pokúšať sa sami seba pozorovať, a aj to je intelektuálne cvičenie. Problém je, ako sa dostať do prítomnosti. Dógen hovorí, že to nie je úsilie zámeru. Závisí to od stavu vášho tela a mysle. Aby sme zostali v prítomnosti a príliš neodbiehali, praktizujeme zazen. Pretože praktizovanie zazenu zastavuje zvyk odbiehať do myšlienok, keďže stále odbiehame a privádzame sa späť. Počas polhodiny zazenu to môžeme urobiť aj stokrát. Ale ak to robíme ďalej každý deň, každý deň, rok čo rok, pomaly si zvykáme privádzať sa späť od toho, k čomu odbiehame.

Účastník: Ale, Mike, hovoríte „privádzať sa späť“, lenže to naznačuje, že je to zámerná vec.

Mike: Áno, áno, áno. Súhlasím. (Uchechtne sa.)

Účastník: Ale je to trochu ako to učenie sa pravdy, o ktorom ste hovorili. Je to telo, ktoré to vie; robí to telo.

Mike: Áno, dá sa to tak povedať.

Účastník: Niečo to robí.

Mike: Áno. Povedať „robí to telo“ je opak toho, keď povieme „robí to myseľ“. V skutočnosti to robia obe; robíme to my; robí to život.

Účastník: Je to ako učiť sa hrať na nástroji.

Mike: Robí sa to.

Otázka: Nie je to tak, že cieľ je v podstate humanistický, teda pomôcť nám v živote? Nemá nás to vyzývať tak, aby nás to znepokojilo, ako tá predstava šípu, ktorý zmizne na polceste medzi lukom a zásahom terča. V skutočnosti je to na to, aby nám to pomohlo žiť.

Mike: Prax je na to, aby nám pomohla žiť; teória je na to, aby upokojila našu myseľ, pokiaľ ide o to, ako to všetko funguje. Nezdá sa, že by to robila, ale bude, ak budete pokračovať. Budhistická teória nás znepokojí, keď sa s ňou prvý raz stretneme. Keď sa stretneme s niektorými bizarnými budhistickými učeniami, ktoré sú našim bežným spôsobom myslenia také cudzie, je to dosť znepokojujúce. Ale ak budete ďalej študovať a ďalej praktizovať, potom učenia budhizmu nie sú znepokojujúce, upokojujú.

Účastník: Ale naše utrpenie, teda moje utrpenie pochádza tak veľmi zo spomienok, z projekcií, z konštruktov,…

Mike: Áno, aj moje.

Účastník: …z niečoho, čo sa stalo pred dvadsiatimi rokmi…

Mike: Áno!

Účastník: …a na chvíľu je to, ako keby sa to naozaj dialo, ale nedeje sa to. A o to práve ide, môžete chodiť v kruhu a rozoberať abstrakcie, ale keď naozaj vycítite, že ich cieľom je pomôcť vám prerásť taký spôsob života, v ktorom ste úplne zamotaní do mentálnych konštruktov a v dôsledku toho trpíte, vtedy to dáva zmysel. Ak je to skúmanie šípov v priestore, môžete sa z premýšľania o tom jednoducho zblázniť.

Mike: Áno, to je pravda.

Účastník: Dokážem cítiť, že existuje iba tento prítomný okamih, a predsa ma spomienky z minulosti, o ktorých viem, že sú iba obrazmi v mojej mysli, v tomto prítomnom okamihu naozaj ovplyvňujú.

Mike: Áno, ovplyvňujú. Ale ak si znova a znova všimneme, že sú to iba spomienky v našom mozgu, zvykneme si, že sa v nás vznášajú takéto veci. Niektorí ľudia sú takí posadnutí svojimi spomienkami, že nedokážu fungovať – a niekedy som aj ja taký posadnutý svojimi spomienkami, že nedokážem fungovať. Ale keď v takých chvíľach praktizujem zazen, uvedomím si, že spomienky, ktoré ma posadli, sú iba spomienky v prítomnosti a sú to spomienky na veci, ktoré už pominuli, a potom sa opäť cítim pokojne.

Účastník: Spomienky majú v mozgu fyzický základ; takže napríklad pri Alzheimerovej chorobe sa časť mozgu zničí. V mozgu sú synaptické dráhy, ktorých je takmer nekonečne veľa, a môže ich aktivovať už aj molekula, vôňa a mimovoľne vyvolať spomienku; nie je to niečo, čo robíme, deje sa to, nevieme, prečo sa vynárajú. Neviem, prečo to spomínam... Aha, áno, šlo mi o pamäť; pamäti sa nevyhneme, jednoducho sa to deje.

Mike: Budhizmus nie je proces, ktorým by sme sa upokojili bez spomienok, bez znepokojenia, v nejakej blaženosti. Nie je; je na to, aby sme sa videli jasnejšie, aj so všetkými chybami. Poznať samého seba neznamená poznať to dokonalé ja, akým by ste chceli byť, ale poznať ja, akým naozaj ste, a to je často to ja, ktoré naozaj nechceme poznať, však?

Účastník: [nepočuteľné] … a niekedy mu v zazene čelíte a je ťažké neutiecť z podušky.

Mike: Áno, je to pravda.

Účastník: A je to v poriadku, myslím.

Mike: Áno, je to v poriadku.

Účastník: Ale to nie je celkom pravda, však, lebo keď dieťa robí niečo, s čím nesúhlasíme, povieme: „Ty neposlušný chlapče, ale on v skutočnosti nie je neposlušný; ale nejakým spôsobom nás to rozruší a nalepíme mu nálepku: „neposlušný chlapec“. A ten „neposlušný chlapec“ sa ozýva celý deň: „To je ten neposlušný chlapec.“ Ale v ďalšom okamihu možno robí niečo, čo je naozaj chvályhodné.

Mike: Je tu návrh, že moderní rodičia by nemali hovoriť „Si neposlušný chlapec“, ale že poviete „To, čo si urobil, bola neposlušnosť“. „Tvoj čin nebol v súlade s vesmírom,“ mohli by ste povedať svojmu dieťaťu. (Smiech.)

Nie sú neposlušní; to, čo urobili, je neprijateľné alebo to má následky, s ktorými nesúhlasíme. Vychovávame ich, aby žili spolu v spoločnosti, pretože všetci musíme žiť jeden s druhým a je to dosť ťažké. Všetci sme ľudské bytosti a sme tvrdohlaví. Aj tí najtichší ľudia majú svoje vlastné silné názory a pocity a musíme žiť spolu, a tak je tam veľa narážania a strkania sa. Musíme vychovávať samých seba.

Otázka: Takže keď sedíme v zazene, nie sme neposlušní, však? (Smiech.)

Mike: Keď sedíte v zazene, je nemožné byť neposlušný, absolútne nemožné.

Otázka: Tak by ste v ňom mali sedieť stále, nie?

Mike: Vy by ste mali! (Smiech.)

Ďakujem veľmi pekne.