MMK 5: Zrieknutie sa všetkých názorov

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Len zbežne prejdem témy zostávajúcich kapitol MMK a potom chcem rozobrať verš, ktorý píše na úplnom začiatku knihy a ktorý som nespomenul, a verš, ktorý píše na konci knihy, pretože oba sú celkom pekné.

Kapitola 22 je kapitola o „Skúmaní buddha-prirodzenosti“, v sanskrte je to vlastne „Skúmanie Tathagaty“. „Tathagata“ je sanskrtské slovo, ktoré znamená „Buddha“. „Tatha“ znamená „tu“ alebo „presne tak, ako to je“. „Agata“ znamená „odišlý“; „a“ je zápor; „gam“ je sloveso „prísť“, takže „gata“ je jeho minulé príčastie, t. j. „prišlý“, a „a-gata“ je „odišlý“. Pri „tatha“ a „agata“ sa dve „a“ uprostred predĺžia, takže Tath-aa-gata.

Takže „Tatha-agata“ znamená „odišlý presne takto“; ako preklad to znie hrozne. Ale používa sa na opis Buddhu a to je názov kapitoly. Kapitola vlastne hovorí o prirodzenosti Buddhu, o prirodzenosti Tathagaty. Je to preto, že Buddhu veľmi skoro po jeho smrti povýšili na úroveň boha. Je dokonalý, mal všetky tie zvláštne vlastnosti a po smrti, samozrejme, odišiel do nirvány, čo je akési budhistické nebo. Takže sa po smrti stal bohom. A preto sa nirvána stala zvláštnym, akoby nebeským stavom.

Nagardžuna v tejto kapitole hovorí o buddha-prirodzenosti v skutočnom zmysle, t. j. o prirodzenosti niekoho, kto je prebudený. Slovo „Buddha“ pochádza zo slovesa „budh“, ktoré znamená „zobudiť sa“, nie nejaké duchovné prebudenie, ale jednoducho iba „zobudiť sa“. Takže „Buddha“, čo je minulé príčastie slovesa „budh“, znamená „prebudený“ alebo „zobudený“. Takže Buddha je niekto, kto sa zobudil.

Otázka: Mike, v akom zmysle by chápali „Takto odišlý“ a „Takto prišlý“? Čo to znamená? Prečo sa to používalo ako prídomok Buddhu? Čo to o ňom hovorí?

Mike: Je istý spor o to, či je to vlastne „takto prišlý“, alebo „takto odišlý“. „Takto prišlý“ je možno ľahšie pochopiť: „takto“ alebo „tak, ako to je“, alebo „presne takto“, t. j. „prišlý do prítomnosti presne takto“, niekto, kto je tu presne takto, kto prišiel do prítomnosti „presne takto“, niekto, kto je sám sebou. Tak tomu rozumiem ja.

„Tatha-agata“, „takto odišlý“, podľa niektorých ľudí znamená „odišlý na druhý breh“, pretože existuje poetické podanie, v ktorom stať sa osvieteným znamená prejsť na druhý breh. Nie som si istý, odkiaľ to všetko pochádza. Ale je to v Sútre srdca, ktorú sme práve recitovali, v poslednom riadku: „Gatei, gatei, paragatei, parasamgatei, bodi sowaha“, čo znamená „Odišlý, odišlý, odišlý na druhý breh“, a to sa používalo ako akási metafora prechodu do tohto iného stavu. Vlastne, hoci sa táto metafora používa veľmi široko, mne nedáva nijaký zmysel a „takto prišlý“, inými slovami „prichádzanie do prítomnosti tak, ako ste“, sa dá oveľa ľahšie pochopiť ako niečo skutočné, čo dáva zmysel teraz. Ďakujem.

Takže ľudia si mysleli, že nirvána je niekde na druhom brehu, vlastne nebo, niekde, kam sa ide, kde je všetko dokonalé a kde je Buddha. Je zaujímavé, že v Japonsku, kde je budhizmus súčasťou spoločnosti od deviateho storočia, t. j. veľmi hlbokou súčasťou spoločenskej štruktúry, sa každý po smrti stane Buddhom. Zdvorilý spôsob, ako hovoriť o mŕtvom človeku, je „Hotokesama“, pričom hotoke znamená to isté ako „Tathagata“ a „sama“ je zdvorilá forma „san“, iba čestná prípona. Ak chcete po japonsky hovoriť o mŕtvom človeku, poviete „Hotokesama“, „ctihodný Buddha“. Takže všetci Japonci sa po smrti stanú Buddhami, čo je vlastne trochu smutné, pretože sa nikdy nezobudia, kým nezomrú. Odišli na druhý breh, odišli do nirvány.

Takže takáto predstava pochádza z raného výkladu „Tathagaty“ ako boha, dokonalej, nadľudskej bytosti, ktorá existuje v akomsi superstave. Ak chcete, môžete si predstaviť, že takí ľudia existujú. Vlastne som o takých ľuďoch počul a počul som, že sú budhistickí majstri, zenoví majstri, ktorí si pamätajú minulé životy a ktorí si pamätajú svoje predchádzajúce životy – takže to môže byť pravda, počul som. Počuť o nadľudských ľuďoch je ľahké. Nikdy som nijakého nestretol; takže tomu neverím. V tejto oblasti naozaj verím iba tomu, čo som sám zažil. Všetky tie príbehy typu „Ó, je jeden tibetský majster, ktorý si pamätá, kým bol pred dvesto rokmi…“ – tým neverím. Myslím si, že je to všetko iba fantázia. Ale ak niekto stretol nadľudskú bytosť, naozaj, skutočne nejakú stretol a všimol si, že je nadľudská, tak sa, prosím, teraz ozvite.

Účastník: Moja manželka!

Mike: Vaša manželka?! Áno, áno. (Smiech.)

Otázka: Pokračuje Nagardžuna vo vyvracaní ustálených predstáv, pojmov svojej doby o buddha-prirodzenosti?

Mike: Áno, pokračuje. Ale je pre mňa veľmi ťažké zachádzať do podrobností kapitol a zároveň o nich hovoriť všeobecne. Zdá sa, že na to potrebujem inú časť mozgu. Ale áno, pokračuje. Napríklad v poslednom riadku kapitoly hovorí: „Buddha-prirodzenosť však nie je vrodená a nie je vrodený ani tento svet.“ „Vrodený“ znamená „majúci trvalú podstatu podobnú duši“. Takže práve v tom poslednom riadku vyvracia presvedčenie o duši, presvedčenie, že buddha-prirodzenosť je akási vrodená podstata alebo vlastnosť a že prechádza ďalej, keď vstupujete do nirvány. Áno, neustále to vyvracia.

Kapitola 23, „Skúmanie protikladov“: V tejto kapitole poukazuje na to, že protiklady, do ktorých kategorizujeme, „dobré a zlé“, „správne a nesprávne“, „páči sa a nepáči sa“, závisia jeden od druhého. Nemôžete mať „dobré“, ak nemáte „zlé“; nemôžete mať „nebo“, ak nemáte „peklo“. Nemôžete mať „vysoké“, ak nemáte „nízke“, pretože sa navzájom vymedzujú. Preto sú to konštrukty.

Dógen v Shobogenzo hovorí, že „dobré“ je konštrukt. To znie skoro nemorálne. Neznamená to však, že nie je nič také ako správne konanie, ale znamená to, že nie je nič také ako „dobré“, ktoré by existovalo oddelene od akéhokoľvek konania a čakalo, kým ho konanie nájde. „Dobré“ neexistuje samo osebe, „zlé“ neexistuje samo osebe. To napríklad popiera existenciu zla. Môže existovať zlé konanie, ale zlo neexistuje bez konania. A dobré konanie neexistuje bez svojho protikladu. Takže tu nejde o popretie morálky, ale o poukázanie na spôsob, akým vytvárame protiklady.

Kapitola 24 je „Skúmanie štyroch vznešených právd“. Hlavný obsah kapitoly však štyri vznešené pravdy nerozoberá; rozoberá prázdnotu.

Prázdnota je jednou z jeho hlavných tém v knihe. Je to veľmi ťažká téma a s touto kapitolou som dosť nespokojný. Ak si túto kapitolu prečítate a nedáva zmysel, je to preto, že zmysel nedáva, nie preto, že jej nerozumiete. Je to veľmi ťažká kapitola, pretože v prvých šiestich veršoch podáva akýsi bežný výklad prázdnoty, ktorý bol rozšírený v jeho dobe, a potom od verša 7 ďalej hovorí, že to všetko je nesprávne. Ale spôsob, akým o tom hovorí, a samotné slovo „prázdnota“ robia kapitolu veľmi, veľmi ťažko preložiteľnou do angličtiny.

„Prázdnota“ je v sanskrte slovo „sunyata“ a „sunyata“ je abstraktné podstatné meno utvorené od prídavného mena „sunya“, ktoré znamená „prázdny“. Ale „sunya“ neznamená iba „prázdny“, znamená „holý“, „pustý“, „osamelý“, „bez čohokoľvek“ a znamená aj „nula“ alebo „ani plus, ani mínus“, ak chcete. Celkom zaujímavé je, že podľa etymológov súvisí s arabským slovom „chifra“. Z neho vzniklo latinské „zephyrum“, ktoré je koreňom anglického slova „cipher“. „Cipher“ sa ešte pred pár stovkami rokov používalo na označenie nuly. Takže „sunya“ má aj význam nulového bodu medzi plusom a mínusom, nuly na grafe alebo nuly na váhe, t. j. môžeme povedať, že súvisí s rovnováhou. „Sunya“ neznamená jednoducho „prázdny“ v zmysle škatule, ktorá je prázdna (pozrie sa do tej, ktorú drží v ruke) – Aha, nie je prázdna – (smiech). Vlastne celkom nevieme, ako sa používalo, ale v budhizme sa „sunyata“ používa na opis akejsi vlastnosti. Či sa tá vlastnosť vzťahovala na veci, alebo na ľudí, na stavy vedomia, nie je veľmi jasné. Takže existuje obrovské množstvo rôznych podaní prázdnoty. Sunyata sa do čínštiny preložila ako „ku“, čo znamená „prázdny“, ale znamená aj „nebo“ alebo „priestor“. Takže je tu ďalší zmätok: Je priestor prázdny? Používal sa aj iný znak, totiž „mu“. „Mu“ je akýsi zápor.

Celá oblasť okolo „prázdnoty“, slová používané v angličtine, slová používané v čínštine a japončine, slovo pôvodne používané v sanskrte, je veľmi zmätená. Je veľa rôznych spôsobov, ako možno „prázdnotu“ preložiť, a v tejto kapitole som ten správny spôsob vlastne celkom nenašiel. Ale v podstate Nagardžuna používa slovo „prázdnota“, zjednodušene povedané, na opis stavu, v ktorom je naše vedomé uvedomovanie (awareness) prázdne, bez rozlišujúcich pojmových entít.

Otázka: Takže v tomto zmysle podobne ako Dógen?

Mike: Áno.

Otázka: Vzťahuje sa všetko rovnako, ako sa Dógenovo písanie vzťahuje k zazenu a k životu, ktorý z praxe vyrastá?

Mike: No, Dógen hovorí o zazene. Napísal o zazene kapitoly, ale Nagardžuna vo svojej MMK zazen ani dhyāna vôbec nespomína.

Otázka: Takže sa vlastne nevie, do akej miery praktizoval zazen?

Mike: Nie. Vedie sa však ako jeden z patriarchov. Praktizujeme zazen, pretože Dógen učí zazen a Dógenov majster ho učil zazen a majster Dógenovho majstra musel učiť zazen, a tak ďalej späť až k Nagardžunovi. Ak tomu veríte – a je to akési presvedčenie –, môžete sa utvrdiť v tom, že musel praktizovať dhyāna, alebo po pálijsky jhāna.

Otázka: Vycítite to v podstate z toho, čo napísal?

Mike: Áno, áno.

Otázka: Takže keď si tú kapitolu o prázdnote prečítate a budete myslieť na slovo vo význame „nula, rovnováha, základ“, potom ju možno bude ľahšie pochopiť?

Mike: Kiež by to bola pravda. Ak si slovo „prázdnota“ alebo „prázdny“ predstavíte tak, že má celú škálu významov… Ide o to, že si nemyslím, že jedno slovo bude fungovať v celej kapitole, hoci ja som to tak urobil. Používať však v rôznych veršoch rôzne slová je veľmi ťažké. Takže si vlastne nie som istý, ako to urobiť.

S tou kapitolou nie som spokojný, ale význam „prázdnoty“ naozaj rozoberá a hovorí, že prázdny stav je základom sveta, čo mne hovorí, že skutočnosť nie je pojmová, je skutočná. My máme pojmy, ale skutočnosť pojmy nemá. Strom rastie bez ohľadu na to, či ho nazývame dub, brest, jaseň, alebo dokonca strom. Na to, aby existoval, nepotrebuje meno. My však meno potrebujeme na to, aby sme o ňom hovorili.

Otázka: Je to buddha-prirodzenosť, strom, ktorý rastie?

Mike: Rastúci strom, buddha-prirodzenosť? Strom je Buddha, pretože sa ničím netrápi.

Otázka: Takže rásť je jeho prirodzenosť?

Mike: Ale rásť je naša prirodzenosť… Nie celkom vám rozumiem.

Otázka: Ale rastúci strom je buddha-prirodzenosť?

Mike: Nie. Rastúci strom je rastúci strom. Nie je to nič iné; je to iba strom, ktorý rastie.

Otázka: Môžete teda vysvetliť buddha-prirodzenosť?

Mike: Áno. Buddha-prirodzenosť je náš prirodzený stav, keď sme úplne v prítomnosti. Ak je niekto úplne v prítomnosti alebo bdelý, nazýva sa Buddha a jeho prirodzenosť sa nazýva buddha-prirodzenosť. Napríklad keď praktizujete zazen, udržiavate sa v rovnováhe a stále odhadzujete rôzne útržkovité obrazy a myšlienky, ktoré vám v mysli prichádzajú a odchádzajú, a viac si uvedomujete, kde ste a čo robíte. Vtedy máte buddha-prirodzenosť. Ale nemôžete ju nájsť, pretože neexistuje. Takže vlastne nič nemáte.

Účastník: Je taký kóan. Mních sa spýtal Joshua: „Má pes buddha-prirodzenosť?“ A Joshu povedal: „mu“.

Mike: Áno. Myslím si, že sa mal spýtať psa a pes by povedal: „Haf!“. Áno, je to dosť dlhý a zložitý kóan, veľa sa o ňom diskutovalo, ale Joshu povedal „mu“, a keď sa ho spýtali inokedy, povedal „u“, a „mu“ znamená zápor a „u“ znamená klad. Takže máte buddha-prirodzenosť? No, áno, ale nie, pretože všetci máme svoju vlastnú prirodzenosť, ale nie je to pojem. Nemáme to, čo myslíme pojmom „buddha-prirodzenosť“, ale máme svoju vlastnú pravú prirodzenosť. Máme ju aj ju nemáme.

Otázka: Prepáčte, nie je to k tej istej veci, ale ak Nagardžuna v 2. storočí popieral reinkarnáciu a ak ju o niekoľko sto rokov neskôr popiera aj Dógen, prečo na hodinách náboženskej výchovy v škole môjho syna učia, že budhisti veria v reinkarnáciu?

Mike: Pretože sú iné línie, ktoré veria v reinkarnáciu; napríklad tibetský budhizmus, ktorý je v Anglicku veľmi silný a vplyvný, verí v reinkarnáciu, čo vyhovuje kresťanskej spoločnosti, pretože kresťania veria v život po smrti. Takže nám to vlastne presne sedí. Tibetský budhizmus môže mať vplyvy predchádzajúcich náboženstiev, rovnako ako budhizmus má vplyvy predchádzajúcich náboženstiev, ktoré verili v reinkarnáciu a v život po smrti. Brahmanizmus verí v reinkarnáciu, ale budhizmus nie. Je to však bežný predpoklad, že budhisti veria v reinkarnáciu.

Účastník: [nepočuteľné]

Účastník: Vraj Buddha o tejto téme nechcel diskutovať.

Mike: Čo sa stane po smrti? O tom sa ťažko diskutuje, však?

Účastník: Existuje príbeh o majstrovi, ktorého sa spýtali, či existuje život po smrti, a on povedal: „Neviem; ešte nie som mŕtvy.“

Mike: Áno.

Kapitola 25 je rozbor nirvány, ktorý z nej robí skutočný stav, ktorý majú skutoční ľudia v prítomnosti, a nie nejaké mýtické miesto, kam človek odíde.

Kapitola 26 je skúmanie dvanásťčlennej reťaze príčiny a následku, dvanástich článkov, čo je príčinný opis vývoja vedomia.

Kapitola 27 je „Skúmanie názorov“, kde rozoberá všetky rôzne názory, ktoré máme o živote a skutočnosti. Završuje to svojím posledným veršom, ktorý je napísaný na zadnej strane knihy:

Vzdávam poctu Gautamovi Buddhovi,
Tomu, ktorý zo súcitu
Učil pravú dharmu
Ako zrieknutie sa všetkých názorov.

To naznačuje, že všetky názory sú konštrukty a dharma alebo skutočnosť je to, čo zostane, keď všetky naše názory ustanú, inými slovami, keď o svojom živote prestaneme premýšľať alebo o ňom uvažovať, vtedy sme naozaj vo svojom živote. Takže keď o svojom živote premýšľame alebo o ňom uvažujeme, vyťahujeme sa zo života, aby sme sa na život pozreli.

Otázka: Takže „názory“ sú skôr niečo ako „mienky“, nie pozeranie, ako keď sa ja teraz na vás pozerám, dívam sa na vás – nie je to tento druh pohľadu?

Mike: Dá sa povedať, že zahŕňa aj to, áno.

Otázka: Takže ak sa teraz chcem zrieknuť svojho pohľadu na vás, ako to mám urobiť?

Mike: Zatvorte oči alebo zdvihnite svoju knihu a hoďte ju po mne. Takže ak konáte, v okamihu konania sa na zlomok sekundy prestanete na mňa pozerať a interpretovať to, čo vidíte.

Účastník: [nepočuteľné, 00:28:29]

Mike: Na toto je pre mňa príliš ťažké odpovedať. (Uchechtne sa.)

Účastník: Zdalo sa mi, že máte odpoveď na všetko.

Mike: Áno, mám; toto je moja odpoveď. (Smiech.)

Na začiatku knihy má Nagardžuna akýsi venovací verš, ktorý som necitoval, ale tento verš v štyroch riadkoch zhŕňa to, čo chce povedať. Hovorí toto:

Nie zanikanie, nie vznikanie, nie prerušenie, nie večnosť,
Nie totožnosť, nie rozdielnosť, nie prichádzanie, nie miznutie.
To, čo učil dokonale prebudený, je realizovaný vesmír, sloboda od prekážok, šťastie.
Klaniam sa mu, najlepšiemu z rečníkov.

To je doslovný preklad; môžete ho upraviť, aby znel poetickejšie, o čo som sa aj pokúsil, a je to na začiatku knihy.

Takže toto je moja interpretácia, aby to znelo plynulejšie:

„Realizovaný vesmír, ktorý učil dokonale prebudený,
Nevzniká ani nezaniká“.

Inými slovami, naša skutočná skúsenosť v tomto okamihu nie je skúsenosťou niečoho, čo pred nami vzniká alebo pred nami zaniká. Skutočnosť preto odniekiaľ nevzniká a niekam nemizne.

„Nie je ani večný, ani pominuteľný,
Netrvá navždy a netrvá iba teraz.
Nenachádza sa v rovnakosti ani nie je v rozdielnosti
Je za hranicou kategorizácie,
Neobjavuje sa, ani nemizne,
Je prostý všetkých prekážok a je samotným šťastím.
Ctím si to, čo hovorí Buddha, nad všetkých ostatných.“

Jeho tvrdenie je tu také, že skutočnosť je iba tu, iba v tomto okamihu. Tento okamih neprichádza z predchádzajúceho okamihu a nemizne, aby mohol prísť ďalší okamih, pretože skutočnosť má tú veľmi zvláštnu vlastnosť, že je vždy tu. Môžeme si vymýšľať modely skutočnosti, napríklad že sa musí podobať na políčka filmu: tento okamih a potom ďalší okamih. Ale to je iba model; žiadny ďalší okamih nie je. Je iba tento okamih a tento okamih trvá navždy; takže je večný. Ale tento okamih je iba teraz, takže je aj okamžitý; takže je zároveň okamžitý aj večný.

Náš model skutočnosti sa tiahne od minulosti cez prítomnosť k budúcnosti. Robíme si časovú os: predchádzajúci okamih, ďalší okamih, tento okamih, okamih po tomto, okamih po tamtom. Ale Dógen v Uji celkom jasne hovorí, že skutočnosť nie je zoradená do radu, okamihy nie sú zoradené do radu, ani nie sú navŕšené jeden na druhom. Skutočnosť má vlastnosť, ktorú nedokážeme uchopiť. Neustále sa mení, je vždy tu, nikdy neprichádza, nikdy neodchádza. Je nekonečná a je aj okamžitá. Je za hranicou všetkých protikladov a je tu teraz. Dokážete to pochopiť?

Takže všetky naše modely, viete, prechod od minulosti cez prítomnosť k budúcnosti, sú iba modely. Nevidíme, ako prítomný okamih prechádza do minulosti; nevidíme, ako prítomný okamih prechádza do budúcnosti; v prítomnosti nie sú nijaké trhliny. Je to iba prítomnosť, neustála prítomnosť, ale nie je spojitá. V matematike sú v podstate dva spôsoby, ako modelovať čas: jeden je spojitý, teda analógový, a druhý je diskrétny, ako napríklad digitálna hudba, veľa malých impulzov. Skutočnosť je oboje, analógová aj digitálna, alebo zároveň podobná časticiam aj vlnám. A je vždy tu.

To je všetko, čo chcem tentoraz o MMK povedať, a dalo by sa o nej hovoriť ešte strašne veľa. Hovoriť o nej podrobne, prejsť niektoré verše a rozobrať, čo vlastne hovorí, by musel byť iný projekt inokedy alebo séria talkov inokedy.

Päť minút na otázky:

Otázka: Myslíte, že preto japončina nepozná budúci čas? Používajú iba prítomný čas… [nepočuteľné]

Mike: Áno, čo sa javí ako slabina, najmä v strategickej, politickej a ekonomickej oblasti. Japonská spoločnosť je veľmi zameraná na prítomnosť a zo západného strategického spôsobu pohľadu na život sa javí ako krátkozraká, áno. Vidíme slabiny takého pohľadu, ale sú tu aj silné stránky. Zistil som to dosť skoro potom, ako som odišiel do Japonska. Keďže som sa podieľal na školení technikov, chcel som to celé naplánovať. Ale Japonci, s ktorými som pracoval, chceli jednoducho začať. Povedal som: „Bez plánovania nemôžete začať – ja jednoducho neviem, kam idem.“ Ale kým som ja argumentoval, premýšľal a plánoval, oni už boli o dva kroky ďalej. Trvalo mi asi tri roky, kým som si uvedomil, že aj to funguje. Naozaj môžete urobiť krok bez akéhokoľvek premýšľania či plánovania a potom môžete urobiť ďalší krok; potom môžete naozaj kráčať, nemusíte premýšľať, kam idete, aby ste mohli kráčať. Obe strany však majú silné aj slabé stránky. Netvrdím, že jedna je lepšia ako druhá.

Ďalšie poznámky alebo otázky?

Účastník: Je odvážne napísať taký posledný verš na koniec knihy, v ktorej celý čas vyjadroval názory, však, vzdať poctu tomu, ktorý hlásal pravú dharmu, zrieknutie sa všetkých názorov; je to trochu ako vo „Wenderwal“, kde hovorí: „Načo je dobré písať knihy?“

Mike: Áno, načo sú slová na tejto stránke?

Otázka: Je to to isté, k čomu ste smerovali, je to tá istá vec, o ktorej ste hovorili predtým?

Mike: Áno. Hovorí, že idey sú niečo iné ako skutočnosť a že Gautama Buddha učil skutočnosť; neučil idey. Dharma nie je idea; budhizmus nie je idea. Nie je to filozofia; hoci existuje budhistická filozofia, táto filozofia ukazuje von z filozofie. Slová ukazujú na niečo mimo slov. A to, že slová ukazujú na niečo mimo slov, je dôležité; inak uviazneme v slovách.

Otázka: Pokiaľ ide o tie názory, nemyslí tým aj to, že všetci máme názory na ľudí, rasy a idey a že keď sa všetkých tých predsudkov zriekneme, budeme v živote oveľa uvoľnenejší?

Mike: Áno. Ale je to veľmi ťažké, pretože spoločnosť vyžaduje, aby sme mali mienky a názory; ľudská spoločnosť od nás vyžaduje, aby sme ich mali.

Účastník: Nevyžaduje od nás, aby sme mali extrémne názory

Mike: Môžete povedať, že „zriecť sa“ ich, to je dôležité slovo, pretože bez názorov v spoločnosti žiť nemôžeme, ale musíme byť schopní sa ich zriecť. A to je to, čo robíme v zazene. Ideme tam a vzdávame sa všetkých svojich myšlienok, alebo sa o to snažíme. Zriekame sa všetkých názorov. Ten posledný verš mi naznačuje, že Nagardžuna musel praktizovať zazen, že bol učiteľom zazenu a že všetci ľudia v línii učiteľov od Gautamu Buddhu učili prax zazenu. A Dógen hovorí, že práve to sa učí, prax zazenu.

Účastník: Takže to, čo si odtiaľto môžeme odniesť, je rovnováha medzi …

Mike: Svoje tašky, nič iné. Neodnášajte nič z vecí Earth Spirit, všetko, prosím, nechajte tu.

Účastník: …rovnováha medzi zrieknutím sa názorov…

Mike: Nie, nič si neodnášajte. Na konci víkendu jednoducho odíďte so svojimi taškami, myslím to vážne. Všetko môžete zabudnúť; zabudnite všetky talky, zabudnite toto všetko, pretože je to skončené. Ničoho z toho sa nedržte. Jednoducho choďte domov a užite si zastávku na odpočívadle pri diaľnici…

Môžeme žiť slobodne. So svojimi životmi môžeme robiť, čo chceme. Budhizmus nehovorí: „Žite takýto život, onaký život.“ Hovorí: „Ak budete žiť takto, môžete byť bdelí; môžete byť šťastní. Niekedy ste šťastní a niekedy ste nešťastní. Môžete byť spokojní s tým, že ste niekedy frustrovaní; môžete sa netrápiť tým, že sa trápite.“ Takže jednoducho žite svoj život a, prosím, praktizujte zazen každý deň.

A teraz nám náš domáci básnik Ralph prečíta jednu zo svojich básní, ktorá ukazuje na skutočnosť mimo slov.

Účastník: Slová, ktoré ukazujú na skutočnosť mimo slov, sú poézia. Hneď potom odchádzam, takže vám za to chcem len poďakovať.

(Nasleduje čítanie poézie)

Mike: Ďakujem veľmi pekne.

Tak, teraz je čas pripraviť sa na zazen.