Osvietenie ako normálny stav

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

Zarecitujeme Kaikyoge?

[recitácia, 00:00:13–00:01:06]

Dnes popoludní by som chcel hovoriť o stave, ktorý sa nazýva osvietenie, pretože v dnešnom rannom talku som opisoval, ako mnohé budhistické skupiny, ktoré majú akúsi duchovnú štruktúru, kladú osvietenie na vrchol. A tak je v týchto skupinách bežné presvedčenie, že osvietenie sa dosahuje neustálym úsilím. A tak si ľudia prirodzene myslia, že keď vynaložia väčšie úsilie, dosiahnu osvietenie rýchlejšie. A keď vynaložia nadľudské úsilie, môžu ho dosiahnuť za týždeň alebo za dva. A to vedie napríklad k tomu, že niektoré skupiny majú veľmi intenzívnu meditáciu, mnoho hodín denne počas niekoľkých týždňov. Takýto prístup je podľa mňa strata času. Najdôležitejšie v našej praxi je praktizovať každý deň. Desať minút každý deň je lepšie než šestnásť hodín počas dvoch týždňov. V Dógenovej dobe mali v lete dlhé ústrania. A to bola tradícia, ktorá prišla z Indie.

Lenže v tých krajinách je obdobie dažďov. A v období dažďov tam niekoľko týždňov alebo aj mesiacov veľmi silno prší. Takže mať ústranie v takom počasí, keď sa nedá pracovať na poliach, je veľmi pekná tradícia. Ale najdôležitejšie je praktizovať každý deň. A chcel by som trochu vysvetliť prečo.

Ľudia si myslia, že takzvané osvietenie je zvláštny nadľudský stav, v ktorom už nemáme žiadne problémy. A už sa necítime nešťastní. Už netrpíme. Už nerobíme chyby. A tak ďalej. Ale to je úplný nezmysel. A keď sa pozrieme na učenie majstra Dógena, nájdeme u neho množstvo opisov, kde hovorí, že stav, ktorý hľadáme, je jednoducho stav v zazene.

A dokonca aj začiatočník má ten istý stav ako niekto, kto praktizuje už dlho. Ale to nás veľmi mätie, pretože keď začneme praktizovať zazen, nenájdeme vo svojom stave nič, čo by bolo zvláštne. A dúfame, že nájdeme niečo zvláštne. Ale nájdeme iba svoje zmätené a chaotické ja. A to je ono. Takže Dógen hovorí: To je ono. Ale mnohí ľudia o tom pochybujú.

Sklon ľudí chcieť byť stále lepší a lepší, praktizovať zazen, aby sa stávali stále lepšími, aby bol náš stav v zazene stále lepší a lepší, je veľmi silný. V Shobogenzo je príbeh, ktorý majster Dógen opisuje, o živote majstra zenu, ktorý sa volal Daikan Eno. Bol šiestym človekom, ktorý prijal odovzdanie po Bodhidharmovi, ktorý priniesol prax zazenu z Indie do Číny. A on vlastne nevstúpil do kláštora ako mních. Pracoval v hospodárskej budove kláštora ako robotník, ako pracovník. A myslím, že jeho prácou bolo mlieť obilie, robiť múku. A v tom kláštore bol hlavný kňaz veľmi bystrý intelektuál.

A bol veľmi pyšný na to, ako rozumie budhizmu. Tak napísal báseň na kus papiera a zavesil ju na stenu v chodbe kláštora. Báseň si presne nepamätám, takže toto je len taká hrubá predstava. Hovorila niečo také: Naše vedomie je ako jasné zrkadlo a musíme ho neustále leštiť a čistiť, aby sa zbavilo prachu a špiny. A napísal túto báseň a dal ju na stenu. A predpokladám, že Daikan Eno tú báseň musel vidieť. A poznal povahu hlavného mnícha.

Tak potajomky napísal ako odpoveď vlastnú báseň. A vo svojej básni povedal: Nijaké jasné zrkadlo neexistuje, tak načo je čistenie a leštenie? A pripevnil báseň na stenu. A keď predstavený kláštora tú báseň uvidel, snažil sa zistiť, kto ju napísal. A nakoniec zistil, že ju napísal Daikan Eno. A tak o nejaký čas neskôr, uprostred noci, potajomky, si hlava kláštora, predstavený kláštora, pozval Daikana Enoa do svojej izby, dal mu odovzdanie budhizmu aj rúcho a misku a povedal mu: Prosím, odíď teraz z kláštora, pretože ostatní budú žiarliť.

Takže v tom jednoduchom príbehu vidíme, že to, čo si Daikan Eno uvedomil a čo si hlavný mních neuvedomil, je, že praktizovať zazen neznamená vynakladať úsilie, aby sme sa zlepšili. Pravdaže, v zazene úsilie vynakladáme. Ale cieľom nášho úsilia je len úsilie. Povedať, že naše úsilie je len úsilie, znie zvláštne. Sme zvyknutí vynakladať úsilie kvôli nejakému cieľu.

Takže keď nemáme cieľ, niekedy si myslíme, že nemá zmysel vynakladať úsilie. Tento postoj vidíme pri mnohých činnostiach. Napríklad keď sa prechádzame po dome, pozrieme sa a povieme si: Ach, nie je tu špinavo, takže ešte nemusím upratovať. Alebo: Ach, okná nie sú špinavé, takže ich nemusím umývať. Ale podľa budhizmu umývame okná preto, aby sme umyli okná. Upratujeme si izbu len preto, aby sme upratali izbu.

Pre ľudí zo Západu je to veľmi zvláštna myšlienka. Ale v Japonsku tento postoj po stovkách rokov budhizmu ešte stále nájdeme. Lenže už sa vytráca. Takže robiť niečo len kvôli tomu, aby sme to robili, je to, čo si Daikan Eno uvedomil a čo si hlavný mních v tom kláštore neuvedomil. Praktizovať zazen len kvôli praktizovaniu zazenu je to, čo učí Dógen. A praktizovať meditáciu preto, aby sme boli čistejší alebo lepší ľudia, nie je budhizmus. Je to akési duchovné dosahovanie. Cieľ. Cieľ. Cieľ. Ale myslím si, že pre väčšinu ľudí je to dosť zvláštny postoj. A z toho dôvodu mnohí ľudia, ktorí začínajú praktizovať zazen, chcú vedieť, aký to má zmysel, alebo čo mám robiť, alebo na čo sa mám sústrediť. Zvyk sledovať nejaký cieľ je v nás veľmi silný.

Ale cieľom praktizovania zazenu je nemať žiadny cieľ. Chvíľu trvá, kým si na to zvykneme. A chvíľu trvá, kým si uvedomíme, aké to je: sedieť v zazene, nemať žiadny cieľ, nesnažiť sa nič robiť, nesnažiť sa nikam dostať. A tak je to dosť mätúce, najmä pre ľudí zo Západu, keď začínajú praktizovať. Majster Dógen vo svojej dobe nedokázal vysvetliť telesnú stránku zazenu tak, ako to dokážeme dnes, pretože neexistovala lekárska veda. Ľudia až asi do roku 1900 nerozumeli tomu, ako funguje nervová sústava.

Ale od roku 1900 urobila lekárska veda veľké objavy. A dnes rozumieme tomu, ako to, čo robíme, mení náš fyziologický stav. To, čo jeme, mení náš fyziologický stav. A vieme o účinkoch všetkých možných drog na náš fyziologický stav. Keď sedíme v zazene, sedíme v telesnej pozícii. V telesnej pozícii, prepáčte. Vzpriamené sedenie vo vyváženej pozícii umožňuje chrbtici uvoľniť sa, alebo podrobnejšie, umožňuje silným svalom medzi kosťami chrbtice uvoľniť sa. A tak sa naša chrbtica trochu predĺži. A pretože sa naša chrbtica trochu predĺži, zmenší sa tlak na všetky nervy, ktoré idú cez chrbticu ku všetkým rôznym orgánom v tele. Takže fungovanie nervovej sústavy sa vyrovná. Keď takto sedíme dlho, pretože máme chrbticu takto skrútenú a svaly napäté po celej tejto strane, nervová sústava je naklonená na jednu stranu. A to ovplyvňuje rovnováhu v našom tele.

Stav v zazene teda môžeme opísať ako stav, v ktorom môže byť naša nervová sústava vyvážená. Je veľa rôznych stavov, v ktorých môže byť naša nervová sústava vyvážená. Napríklad keď sa neustále pohybujeme na všetky strany, čo robíme pri telesných aktivitách a v športe, dokážeme svoju nervovú sústavu vyvážiť, pretože nie je naklonená na jednu stranu. Ale keď sedíme bez pohnutia, nervovú sústavu vychýlime z rovnováhy. Nesedieť bez pohnutia, ale zostávať aktívny, pomáha vyvažovať naše telo. Zazen je presne táto funkcia. Ale môžeme ju robiť bez toho, aby sme išli na športové ihrisko alebo behali či chodili v daždi alebo na horúcom slnku. Takže zazen sa stal štandardnou metódou, ako vyvažovať telo. Ľudia v Dógenovej dobe to nedokázali takto vysvetliť.

Nemali vedomosti, aby niečo vysvetlili o nervovej sústave. A nebolo toľko aktivít ako dnes, šport a iné telesné aktivity a tak ďalej. Takže my môžeme oveľa jasnejšie vidieť, čím zazen naozaj je. A keď ho vidíme ako vyvažovanie tela, vidíme, že je to jednoducho pekný normálny stav. Nie duchovný stav, ale vyvážený stav. A keď praktizujeme zazen niekoľko dní, ako teraz, môžeme sa cítiť usadení a spokojní. Takže ak ľudia pochopia, že funkcia zazenu je takto veľmi jednoduchá, potom hneď vidia, že všetky ostatné učenia, ktoré sú o dosahovaní niečoho zvláštneho, o vynakladaní veľkého úsilia, o robení zvláštnych cvičení, nosení nezvyčajného oblečenia, vydávaní krásnych zvukov, sú všetky akýmsi koníčkom. Ale podstata samotného budhizmu je veľmi jednoduchá. A práve preto ju tak ťažko chápeme. Ďakujem. Koniec.

Roman: Mám pocit, že môj chrbát je akosi prirodzene krivý. Mám pocit, že vôbec nedokážem dosiahnuť tú vzpriamenú pozíciu, v ktorej sa svaly môžu uvoľniť. Môže to azda ovplyvniť stav zazenu, alebo sa nejako môžem dostať do vyváženého stavu, aj keď moja chrbtica nie je rovná? Chcel by som k tomu nejaký komentár.

Mike: Áno, žiadny problém.

Účastník: Dobre. Ale aj tak mám pocit, že počas zazenu mám v sebe nejaké napätie a že to vlastne akosi potláča ten účinok zazenu, o ktorom Mike hovoril. Teda, hovorili ste o nervoch a toku energie, takže si myslím, že je to tento blok a možno to potláča.

Mike: Možno, alebo si myslíš, že to tak je?

Účastník: Neviem.

Mike: Vieš si predstaviť, aké by to bolo, keby to nepotláčalo?

Účastník: Nie, túto skúsenosť som nemal, takže možno… Niekedy mám možno viac energie a dokážem sa k tej pozícii trochu priblížiť, takže sa potom cítim lepšie, ale neviem.

Mike: Áno, každý máme iné telo, inak tvarované telo, a niektorí ľudia majú chrbticu tvarovanú takto. A niektorí ľudia majú veľmi zakrivený krk. Môj krk je zakrivený. Niektorí ľudia majú krk veľmi rovný. Takže keď niektorí ľudia sedia v zazene, ich chrbát, plecia, krk a hlava sú krásne rovné. Tvoje sú. Ale iní ľudia, ako ja, tu vidíte zakrivenie. Takže môj krk je zakrivený. Kosti sú tu zakrivené. Nedokážem ich narovnať. A keď vynaložím veľmi veľké úsilie, aby som ich narovnal, vytváram napätie.

Takže úsilie, ktoré v zazene vynakladáme, je sedieť a nechať chrbticu predĺžiť sa. A ako to presne urobiť, pri vlastnom tele nevieme, tak to skúšame. A niekedy cítime príliš veľa napätia, príliš veľa úsilia. Niekedy sa cítime príliš unavení, úsilia je málo. A tak neustále hľadáme rovnováhu. Taký je zazen.

Účastník: Áno. Chcel by som vedieť o tomto úsilí. Neviem, aká je miera tohto úsilia, alebo vlastne čo mám počas zazenu robiť v mysli a v tele, pretože niekedy mám pocit, že len… nedokážem sa tak veľmi sústrediť. Len niekedy cítim—

Mike: Preto si taký vynikajúci praktizujúci. Stále—

Účastník: Bože môj.

Mike: —premýšľaš: Možno by som mal byť trochu iný, toto nie je celkom správne. Takže tento postoj je normálny. Keď si myslíš: Praktizujem nádherne, to nie je veľmi dobré. Takže tvoj pocit je len tvoj pocit. Tvoj pocit, že toto možno nie je dosť dobré, alebo možno…, to je len tvoj pocit. To, čo v skutočnosti robíš, je, že zo seba robíš vynikajúceho budhistu. Nie je to tak?

Roman: Áno. Myslíte úprimné úsilie?

Mike: Úprimné úsilie.

Roman: To je to, čo má Karel. Úprimné úsilie je dôležité.

Mike: Áno, a úprimné úsilie nevie, kam smeruje. Preto noví ľudia praktizujú zazen a niekedy nevedia. Takže majster Dógen hovorí, že úsilie je úsilie v zazene, a zvykneme si naň, ale ten pocit nestratíme.

Účastník: Myslím si, že je celkom prirodzené, že výsledky svojej praxe nevidíme, pretože ja žiadne výsledky nevidím. Ale aj tak vynakladám neustále úsilie. Aj v telesnej pozícii je najdôležitejšie predlžovať chrbticu a vyvažovať telo na podložke.

Mike: To najdôležitejšie. Takže či si nie sme istí tým, čo robíme, alebo sme, či o tom premýšľame, alebo nie, je to len naše premýšľanie.

Účastník: Čo je niekedy mätúce. Napríklad keď máte priateľa, ktorý o budhizme nič nevie, a chcete mu vysvetliť—

Mike: Prečo to robím?

Účastník: Áno.

Mike: Je to dosť—

Účastník: Ťažké.

Mike: Ťažké. Áno. Nemožné.

Účastník: Nie je to preto, že niektorí ľudia, ako Pavel… Myslím, že je to taký vyrovnaný, realistický, normálny človek, takže nevidí žiadny rozdiel. Takže si myslím, že to neznamená, že preňho je praktizovanie zazenu zbytočné, vôbec nie. Ale ja som napríklad často veľmi rozrušený alebo často veľmi zmätený alebo veľmi smutný. Rozdiel vidím už po piatich minútach zazenu. Takže niektorí ľudia sú od prírody vyrovnaní a nevidia—

Mike: —rozdiel, pretože sú vynikajúci už predtým, než začnú praktizovať. Niektorí ľudia sú takí mizerní ako ja, takže po zazene môžem byť trochu lepší. Mám súhlasiť? Čo ti mám povedať?

Účastník: Toľko chvály pre každého.

Mike: Môžeme to pretočiť a pustiť znova?

Roman: Ale dáva to zmysel?

Mike: Každý máme svoj vlastný život. Máme svoje vlastné detstvo, svoje vlastné vplyvy, svoje vlastné problémy, svoj vlastný spôsob života. Všetky tieto veci nás tvoria. Takže môžeme dosiahnuť iba svoj vlastný normálny stav. Ty nemôžeš mať Pavlov normálny stav. Ja nemôžem mať tvoj normálny stav. Ty môžeš mať svoj normálny stav. Dosahuješ ho každý deň. To je ono. Uži si ho.

Otázka: Tak by som sa chcel opýtať: okrem meditácie zazenu Buddha definoval ego ako najväčšiu ilúziu, ktorá nám prekáža a oddeľuje nás, a vysvetlil, ako to ego funguje, poskladané z tých piatich prvkov. Ako sa to dá spojiť s tým, čo hovoríte o zazene?

Mike: Nikdy som to neskúšal.

Účastník: Ale ako to použiť, alebo či to nepoužívať, alebo len sedieť v zazene a vyvažovať?

Mike: Nemyslím si, že Buddha hovoril o egu. Hovoril o átmane a anátmane, o sebe a druhom. A hovoril o tom, aby sme neuprednostňovali seba pred druhým, a to je naozaj hovorenie o egu. A vysvetlil aj, že si budujeme obraz seba samých pre seba samých, svoje vlastné ja. Neustále si vytvárame nejaké ja. A to ja je iba naším výtvorom. Nie je to ilúzia. Naozaj ho vytvárame, ale nikde neexistuje, iba v našej mysli. Ale existuje aj iné ja, ktoré je skutočné, a to ja sa pohybuje vo svete.

Takže si myslím, že Buddha hovoril o tom, ako si vytvárame nejaké ja, nejaké mňa, a potom tomu veríme. Takže: Som dôležitý budhistický učiteľ. Ľudia by mi mali slúžiť. Dnes mi neslúžili. To je veľmi zlé. Takže si môžem vymyslieť nejaké ja a potom môžem tomu ja veriť. Alebo môžete urobiť opak, viete: Som len veľmi pokorný človek. Ničomu nerozumiem. Nič nedokážem. Môj život je mizerný. Môžeme si samých seba vymyslieť a potom tomu veriť. A Buddha povedal, že toto ja nie je skutočné ja. Je to konštrukcia. Ale nemyslím si, že sa ega dokážeme zbaviť.

Ega sa zbaviť nedokážeme. Prichádza a odchádza u každého. Niektorí ľudia majú veľmi vonkajšie ego, takže sú sebavedomí a hovoria nahlas. Iní ľudia majú vnútorné ego, takže sú tichí. Ale aj tak majú ego. Patrí to k tomu, byť človekom. Ale keď uprednostňujeme seba pred druhými, potom veríme, že to ja, ktoré sme si skonštruovali, je skutočné. Takže neuprednostňovať seba ani druhého, vyvažovať medzi vnútrom a vonkajškom.

Keď vyvažujeme medzi vnútrom a vonkajškom, zabudneme, čo je ja, čo je ty, čo je to, čo chcem ja, čo je to, čo chceš ty, a tak ďalej. Myslím si, že by sme v spoločnosti bez ega nemohli existovať, pretože je nevyhnutné v spoločnosti, ktorú sme vytvorili. Ale je tiež nevyhnutné niekedy ho pustiť. Takže mať vyvážené ego. Hoci si myslím, že ľudia, ktorí sa snažia zbaviť svojho ega, si svoje ego iba posilňujú.

Účastník: Hovorí sa, že keď praktizujeme zazen a potom máme veľmi čisté vedomie a tak ďalej, vidíme, že ego je konštrukcia. Napríklad preto ja praktizujem.

Otázka: Vidíš počas zazenu, že ego je konštrukcia?

Účastník: Niekedy to pomáha, áno, samozrejme. Pomáha to, že predtým u mňa išlo o nejakú konštrukciu vlastného ja alebo niekoho iného. Takže tú konštrukciu môžeme pustiť, nechať ju tak. Pre mňa je to počas zazenu takto. Je to veľmi dôležité.

Otázka: Myslíte si, že naše presvedčenie o našom skonštruovanom ja, alebo o tomto egu, sa môže oslabiť alebo zmeniť, stať sa vyváženejším, že samo toto presvedčenie môžeme nejako pustiť?

Mike: Niekto… Nepočul som prvú časť.

Účastník: Presvedčenie o tomto skonštruovanom ja alebo o tomto egu, ktoré si vytvárame, ktoré možno nie je vyvážené, ktoré je možno naklonené dovnútra, dá sa pustiť alebo zmenšiť?

Mike: Presvedčenie o egu. Myslím si, že len čo si uvedomíme, že si vytvárame obraz seba samých, len čo si to všimneme, už sa to zmenilo.

Účastník: Vždy potrebujeme nejaké presvedčenie o ja, takže vždy potrebujeme nejakú konštrukciu. Vždy potrebujeme—

Mike: Nedokážeme to zastaviť. Nedokážeme zastaviť—

Roman: Nie je to možné.

Mike: —vytváranie seba samých. Ale keď konáme, zakaždým, keď konáme, pustíme to. Takže keď konáme úprimne, ja a druhý zmiznú, alebo ego a svet zmiznú. Takže ústredná vec je čin, o ktorom chcem hovoriť zajtra, pretože čin zvyčajne znamená robiť, hýbať sa, ale v budhizme má širší význam. Takže keď uvažujeme o zazene ako o vyvažovaní, môžeme povedať, že vyvažujeme všetko. Vyvažujeme vnútro a vonkajšok. Vyvažujeme seba a druhého. Vyvažujeme čisté a nečisté. Takže napríklad v zazene nemám čisté myšlienky.

Niekedy sú to veľmi nečisté myšlienky a niekedy ani čisté, ani nečisté. Takže sa vždy takto kolíšem.

Účastník: Moja skúsenosť je, že v tej pozícii je ľahšie prijať seba aj všetko, viete, aj keď máte nečisté myšlienky alebo bolesť. Teda niekedy, nie často, ale niekedy je to na pár sekúnd v poriadku. Jedna myšlienka za druhou, jeden pocit: Nesedím dobre. Ale nie je to také pevné. V živote zvyčajne máte nejakú predstavu a chytíte sa jej a nepustíte ju a je z toho konflikt s inými ľuďmi. Ale zazen je jednoducho otvorenie. Takže myšlienka tu ešte je, ale na sekundu nie je taká dôležitá. A nie je to nič zvláštne. Niekedy je to až také obyčajné, že je to nudné.

Účastník: Zdalo sa mi, že to bude niečo vzrušujúce, viete, nejaký zážitok. Ale je to len život.

Mike: Len život, áno.

Účastník: Pachy.

Mike: Tvoj život, áno.

Účastník: A akosi zahŕňa všetko. Predstavy, pocity, bolesť, zvuky.

Mike: Áno. Ja tiež. Ale mnohí ľudia hovoria: Ach, chcem si preniesť zazen do každodenného života, alebo: Ako môžem preniesť zazen do svojho každodenného života? A ja im hovorím: To nemôžete, nerobte to. Pretože keď ideme do práce... [nepočuteľné, 00:47:35–00:47:46] So svojimi problémami si nevieme poradiť. Takže postoj je: praktizujte zazen, aby ste praktizovali rovnováhu, a potom žite svoj život tak, ako chcete. To je veľmi dôležité, pretože praktizovanie zazenu mení náš fyziologický stav. Takže táto zmena v našom tele nejaký čas zostáva. A toto je prínos zazenu. Nemusíme sa snažiť. Takže praktizujte zazen každý deň a žite svoj normálny život bez obáv, nech je akýkoľvek.

Účastník: Myslím si, že zakaždým, keď o tomto hovoríme, hovoríme o konflikte, alebo možno nie o konflikte, o rozdiele medzi našimi presvedčeniami alebo intelektom alebo našimi myšlienkami a prežívaním skutočnosti. Napríklad existuje celá knižnica budhistických slov, tisíce a tisíce kategórií budhistickej teórie. Keď pôjdete do lesa, nie je tam nič také. A pre mňa je dosť ťažké uvedomiť si tento rozdiel medzi mojimi myšlienkami, mojimi presvedčeniami, a uvedomiť si, že sú to len moje myšlienky. Áno, je to veľmi ťažké.

Účastník: Je to celá knižnica veľmi zložitého učenia a to, čo hovoríte vy, je pár viet, veľmi jednoduchých. Všetko zhrnuté v pár vetách.

Mike: To je veľmi dôležité, preseknúť veľmi zložité vysvetľovanie. A všetci budhistickí učitelia, už od Dógena a Nagardžunu, sa snažili preseknúť to zložité vysvetľovanie.

Účastník: Áno, s tým úplne súhlasím. Ale je dosť smiešne, že celá knižnica je úplne zložitá a ľudia tomu veria, a všetko je naozaj také jednoduché. V skutočnosti nie je čo učiť.

Účastník: Myslím tým, že napríklad môžem veriť v reinkarnáciu alebo v čokoľvek, ale nemyslím si, že je to v mojom živote dôležité. Takže ja osobne nemám záujem, viete, študovať veci o reinkarnácii a minulých životoch a podobne, pretože nič z toho vo svojom živote nevidím.

Účastník: Takže si myslím, že keď si uvedomíme, aký je život, celkom jednoducho, všimneme si, že tieto ostatné zložité veci nie sú dôležité.

Mike: Takže ak tomu ľudia chcú veriť, môžu tomu veriť, ale je to nepodstatné. Čo znamená, že nie je až také dôležité, v čo verím. Je to dôležité, alebo nie? No, môže to byť napríklad vaša motivácia niečo robiť alebo nerobiť, takže je to akosi dôležité, ale na druhej strane sa to môže líšiť od skutočného života.

Účastník: No, je veľmi dôležité, v čo veríte. Takže by sme mali veriť v skutočnosť a skutočnosť je to, čo je tu a teraz.

Mike: Takže budhistické presvedčenie je presvedčenie o niečom, čo sa neustále mení. Takže je veľmi dôležité veriť v toto, čo sa neustále mení, nie v niečo iné, niekde inde. Takže to nie je akési abstraktné presvedčenie, ako si ho bežne predstavujeme. Napríklad kresťanské presvedčenie: Verím, že Ježiš zomrel, aby spasil všetkých z ich hriechov, alebo niečo také. Presvedčenie. Ale budhistické presvedčenie je iné. Je to presvedčenie, že to, čo zažívame, je skutočné, a toto je svet, a všetko je zrejmé. Nič nie je skryté. Takže veríme tomuto. A toto presvedčenie nie je intelektuálne presvedčenie. Je to aj akési telesné presvedčenie.

Takže keď praktizujeme zazen stále ďalej a ďalej, príde. Neviem, odkiaľ prichádza. Neviem, čo to je. Ale akési presvedčenie. Môžem povedať: Toto je skutočné. Reinkarnácia nie je pravda. Ako to môžem povedať? Mnohí úprimní ľudia veria v reinkarnáciu, ale ja cítim, že je to nepodstatné, pretože verím v tento svet.

Skončíme? Prepáčte, už žiadne otázky. Musím vás tu zastaviť. Nechajte si ich všetky na zajtra. Ďakujem. Máme ešte spev, Fueko.

[recitácia, 00:55:41–00:56:58]