Protiklady a vzpriamenosť

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

Zarecitujeme pred talkom Kaikyoge?

[recitácia, 00:00:13–00:00:57]

Dnes popoludní chcem ďalej hovoriť o dvoch stranách: všetko má dve strany. Tentoraz však z hľadiska protikladov. Máme veľa slov pre protikladné veci alebo protikladné stavy. Veľký, malý, vysoký, nízky, ďaleký, blízky. Správny, nesprávny. Dobrý, zlý. Láska, nenávisť. To sú veľmi bežné slová pre protikladné veci. A keďže jazykom dávame protikladným veciam slová, niekedy sa mýlime a myslíme si, že niečo, čo nazývame veľké alebo malé, naozaj existuje. Ale je ľahké vidieť napríklad, že veľký a malý sú relatívne. Malá izba v Česku môže byť v Japonsku veľká izba. Vysoký človek v Japonsku môže byť v Anglicku nízky človek. Takže tieto protiklady sú relatívne. Horúco a zima. Samozrejme, môžeme použiť vedecké merania, aby bolo meranie objektívne. Takže napríklad 40 stupňov Celzia je horúco.

Desať stupňov Celzia je zima. Ale aj tak sú tieto pojmy relatívne. Slnko má veľmi, veľmi vysokú teplotu. Takže keď si všimneme, že protikladné slová, ktorými označujeme stavy, sú relatívne, môžeme si vytvoriť iný model, ktorý nám pomôže pochopiť skutočnosť. Namiesto pevných slov, napríklad láska alebo nenávisť: koľko lásky? Koľko nenávisti? Môžeme si všimnúť, že v skutočnosti tieto stavy, ktoré nazývame protikladnými, tvoria časť súvislého celku.

Súvislý celok.

Roman: Môžeš to skúsiť povedať ešte raz?

Mike: Tvoria časť plynulej škály. Takže aby som to znázornil, rád používam model, napríklad palicu, ktorou môžeme pohybovať od tohto extrému k tomuto extrému. Ten model sa mi páči, ale je to iba model. No s týmto modelom môžem povedať: veľmi, veľmi ťa ľúbim. Niečo je trochu veľké. Niečo je trochu malé. Takže táto stupnica sa mi páči, lebo podľa mňa má bližšie ku skutočnosti.

O tomto modeli hovorím preto, lebo mi pomáha pochopiť dobro a zlo. Dobro je tu. Zlo je tu. Sú časťou niečoho. Všetci v sebe máme zlo aj dobro. Trochu dobra, trochu zla. Duchovné náboženstvá však trvajú na tom, že by sme mali byť dobrí. Zla by sme sa mali zbaviť. Boh je dobrý. Diabol je zlý. Nebo je dobré. Peklo je zlé. Takže sa chcú zbaviť celej zlej strany a mať iba tú dobrú.

Takže si myslím, že duchovné náboženstvá sú v podstate jednostranné. A ak sa veľmi snažíte byť jednostranní, po nejakom čase sa cítite oveľa lepšie. Takže môžeme nájsť príklady veľmi dobrých ľudí, ktorí sú niekedy radi zlí. Príklady môžeme nájsť najmä v kresťanstve. Budhizmus hovorí: ani dobré, ani zlé, ale uprostred. Byť v rovnováhe uprostred znamená byť zároveň dobrý aj zlý. Alebo prestať deliť svet na dobrý a zlý. Samozrejme, niekedy urobíme niečo, o čom si myslíme, že je dobré.

Niekedy urobíme niečo, o čom si myslíme, že je zlé. Ale naše skutočné činy sú veľmi zložité. Nepoznáme všetky výsledky jedného činu. Takže ak povieme, že by sme mali robiť iba dobré činy a nemali by sme robiť zlé, potom sa snažíme byť iba na tejto strane. Takže budhizmus sa nesnaží byť dobrý a nesnaží sa byť zlý. Nevynakladá žiadne úsilie, aby bol dobrý. Nevynakladá úsilie, aby prestal byť zlý. Ale vynakladá úsilie, aby bol správny (right). Správny: po anglicky môžeme povedať vzpriamený (upright). Vieš to povedať po anglicky? Byť vzpriamený je to najlepšie, čím môžeme byť.

Netrápiť sa dobrom a zlom. Niektorým ľuďom to znie nezodpovedne, ale v skutočnosti je to stredná cesta medzi dobrom a zlom. A ak ideme strednou cestou, môžeme konať vzpriamene. To je dôvod, prečo napríklad Dógen hovorí: nesnaž sa stať buddhom. Stať sa buddhom znamená stať sa nejakým dobrým človekom. Takže pre Dógena nesnažiť sa stať buddhom znamená byť vzpriamený. A byť vzpriamený je buddha. Takže je to zvláštny druh protirečenia. Vynakladáme úsilie, ale nevynakladáme úsilie, aby sme boli dobrí. Vynakladáme úsilie, aby sme boli vzpriamení. To je všetko.

Takže prosím, povedzte niečo.

Účastník: Neviem, či je to kóan, alebo len obyčajný príbeh o majstrovi a jeho žiakovi. Majster požiadal žiaka, aby vyliezol na strom, až na vrchol, až úplne na vrchol.

Roman: A povedal mu: pokračuj, pokračuj. Žiak nevedel ako, a tak urobil jeden krok, ale potom to už nešlo, a majster ho požiadal znova. Takže zodpovedá to tvojmu chápaniu zazenu, alebo... neviem.

Mike: Ten príbeh nepoznám.

Účastník: Majster hovorí: lez vyššie, vyššie, a žiak hovorí: nemôžem, a majster hovorí: len vyššie. To je celý príbeh.

Mike: Tomu príbehu nerozumiem. Čo žiak povedal potom?

Účastník: Že nevie ako.

Mike: Nie.

Ten príbeh som ešte nepočul. Keby som bol ten žiak, rád by som zliezol dolu a postavil sa k majstrovi na zem. Takže toto je najvyšší stav. Ale ja som tam nebol.

Roman: Súvisí to s príbehom o skoku zo stožiara vysokého sto stôp? Možno si ho pamätáš: skok zo stožiara vysokého sto stôp.

Mike: To je výraz, ktorý Dógen v Shobogenzo používa ako metaforu.

Účastník: Keď som praktizoval s Grégoire, rozprával nám tento kóan pri zazene a vysvetľoval, že znamená, že sa máme snažiť sedieť čo najvzpriamenejšie a stále sa ťahať hore a hore. Akoby to bolo fyzické vysvetlenie. Chápete?

Mike: Áno.

Účastník: To bolo jeho vysvetlenie.

Mike: Áno, presne to som robil. Kedysi som mal iba meter päťdesiat. To je hlúposť. Aký bol Dógenov výklad? Povedal, že konať v prítomnom okamihu znamená vykročiť z vrcholu stožiara vysokého sto stôp.

Takže každá ľudská bytosť v každom okamihu vykračuje zo stožiara vysokého sto stôp, lebo ďalší okamih je neznámy a každý okamih je oddelený. Takže stožiar vysoký sto stôp predstavuje tento okamih: veľmi krátky a veľmi vysoký. A potom vykročíme.

Je dôležité vynakladať úsilie. Nemyslím tým, že nemusíme vynakladať žiadne úsilie. Dógen ako mladý muž, ako mladý mních, mal takúto otázku: ak sme všetci buddha, prečo musíme vynakladať toľko úsilia? V chráme, kde žil, vynakladali veľa úsilia, aby umývali podlahy, čítali sútry a študovali. Nikto mu na jeho otázku nevedel odpovedať. Ale nakoniec si uvedomil, že úsilie vynakladáme len kvôli tomu, aby sme vynakladali úsilie. Toto učenie je v Európe, v západnej civilizácii, takmer neznáme. Západná civilizácia je už viac ako 2 000 rokov idealistická.

Byť idealistický znamená nasledovať svoju ideu. Takže vynakladáme úsilie, aby sme svoju ideu dosiahli, a výsledok je úžasný. Úsilie nasledovať svoje idey vytvorilo tento úžasný diktafón. Ale Buddhovo učenie je iné. Budhistické učenie znie: vynakladaj úsilie len preto, aby si vynakladal úsilie. Rob niečo len preto, aby si to robil. To je veľmi nezvyčajné učenie, ktoré nájdeme iba v športe. A aj v športe ho zakryje ctižiadosť a mnoho ďalších činiteľov.

Účastník: Úsilie len kvôli úsiliu je niečo, čo môžete robiť prakticky iba v zazene a možno v športe alebo vo voľnom čase, ale nie všeobecne v živote.

Mike: Nie, úsilie len kvôli úsiliu môžete vynakladať veľa, veľa ráz v rôznych situáciách. Ak otvoríte ústa, aby ste niečo povedali, a netrápite sa tým, čo vám z úst vyjde, ale proste poviete slovo, vynakladáte úsilie kvôli úsiliu. Ak najprv premýšľate, čo povedať, a potom sa snažíte vydať zvuk, ktorý zodpovedá vášmu mysleniu, to je bežný západný spôsob: musím si to dôkladne premyslieť.

A potom musím hovoriť. Takže mnoho, mnoho situácií: každý deň vynakladáte úsilie len kvôli úsiliu. Ale pre veľmi silné učenie idealizmu v západnej civilizácii si hodnotu toho nevšímame. Takže si napríklad myslíme, že ak niečo poviem bez rozmýšľania, je to hlúpe. Ak umývam okná, hoci okná nie sú špinavé, je to šialené. Ak žijem svoj život bez toho, aby som rozmýšľal, kam idem, je to hlúpe. Ale budhizmus povedal, že všetky tieto hlúposti sú v poriadku.

Otázka: Pripisuje rovnakú hodnotu obom veciam, aj tej druhej, kde je myslenie? Rovnakú hodnotu, alebo...?

Mike: Viete, budhizmus pripisuje hodnotu konaniu. Hovorí, že to, čo robíme, vytvára náš život. To, čo robíme v každom okamihu, vytvára budúcnosť. Takže nás povzbudzuje, aby sme sa netrápili, ale konali.

Otázka: Ale konaním nemajú na mysli myslenie, v tomto zmysle?

Mike: Nie. Takže problém pre nás v západných krajinách je: ako to môžeme robiť a zároveň pokračovať v našich zložitých idealistických životoch? Ako môžeme konať a netrápiť sa tým, kam ideme, a zároveň premýšľať o tom, kam ideme? Takže to musíme skúsiť a zistíme, že je to možné.

Účastník: Páči sa mi myšlienka, ktorú ste spomenuli na minulom retreate: že môžete mať dlhodobý cieľ, napríklad byť úspešný v práci, ale v prítomnom okamihu naň proste zabudnúť. To môže byť správna cesta.

Mike: Áno, áno.

Účastník: Lebo podľa mňa je to vlastne odpoveď na to, na čo sa pýtal Karel: tvrdil, že v bežnom živote to nejde, ale ja si myslím, že to ide takto: môžeš mať cieľ, ktorý chceš dosiahnuť, ale v tom okamihu naň zabudneš a len konáš. Vlastne som o tom veľmi dlho premýšľal, lebo mi to pripadalo ako dosť veľký rozpor medzi tým nemať ciele a len konať, a toto by mohlo byť riešenie.

Mike: Riešenie nenájdeme vo vlastnom mozgu. Nemôžeme nájsť riešenie v mozgu a potom ho uskutočniť.

Účastník: Ale môžeme si zvoliť nejaký smer a potom sa snažiť ísť tým smerom, ale zároveň naň v prítomnom okamihu proste zabudnúť, a možno do cieľa dôjdeme, alebo nie, ale to nie je také dôležité.

Účastník: Ale toto je to hlavné.

Mike: A čo je toto?

Účastník: Aj nejaký smer, ale konáme len v prítomnosti. V podstate naň vždy zabúdame: teraz, keď krájame zeleninu, nemusím myslieť na to, že sa chceme niekam dostať, ale môže to byť niečo v pozadí. Ale keď krájam zeleninu,

Roman: Nepamätám si smer.

Mike: Áno.

Roman: Napríklad pri varení sa sústredí na krájanie zeleniny, ale zrazu ho napadne: teraz si vezmem uhorku.

Mike: Hej.

Účastník: Takže vy... To je budhistická myšlienka, nie?

Mike: Ale nepochádza z... Takže by to stále mala byť tá myšlienka.

Účastník: Prekvapilo ma to: je to niečo budhistické?

Mike: Je to budhistická uhorka.

Účastník: Ak to prichádza z intuície, potom by to bol taký budhistický prístup. Neviem, čo príde potom.

Roman: Je tu myšlienka: urobím toto a tamto. A potom niečo robím, konám, konám, a potom ma napadne: urobím toto.

Mike: Hej, hej. To nie je otázka, nie. Je to údiv.

Účastník: Premýšľanie nahlas.

Otázka: Chcem sa spýtať, či je nejaký rozdiel medzi rovnováhou a nevedomosťou, a aký ten rozdiel je.

Mike: Rovnováha a nevedomosť po anglicky?

Otázka: Nie, v budhistickej teórii.

Mike: Rovnováha je iba idea. Nevedomosť je iba idea. Ale idea rovnováhy odkazuje na nejaký stav, ktorý je medzi protikladnými stranami. To je bežný význam rovnováhy. Ak toto vyvážim na podlahe, takto. Nevedomosť (ignorance) zvyčajne znamená nedostatok vedomostí. Ale v budhizme sa niekedy používa ako preklad slova avidya. V budhizme sú tri kategórie: chamtivosť, hnev a nevedomosť. A tie odkazujú na stavy, ktorým by sme sa mali vyhýbať. Vyhýbať sa tomu, aby sme sa hnevali. Vyhýbať sa tomu, aby sme si priveľmi želali, čo je chamtivosť. A vyhýbať sa nevedomosti, čo znamená zámerne nezisťovať. Takže by sme sa mali vyhýbať tomu, aby sme boli zámerne nevedomí.

Roman: A je to preto, lebo aj v češtine máme dva druhy prekladu. Nevedomosť je, ako si povedal, nevedieť dosť alebo nemať dosť vedomostí, ale v češtine ju chápeme aj ako cynizmus: je mi to jedno.

Mike: Dobre, áno, to tam stojí.

Roman: Zdrojom problémov je v budhizme ľahostajnosť alebo nevedomosť. Znamená to, že sa nestaráme dosť, a to spôsobuje problémy, alebo že dosť neštudujeme, a to spôsobuje problémy?

Mike: Myslím si, že napríklad tie tri kategórie, ktoré som spomenul, chamtivosť, hnev a nevedomosť, odkazujú na stavy, ktoré v našom tele vyvolávajú fyzickú reakciu. Takže napríklad chamtivosť, priveľmi si želať alebo byť chamtivý, je fyzický pocit. Hnevať sa je fyzický pocit. A zámerne popierať svoju inteligenciu je fyzický čin. A tak menia fyziologický stav nášho tela. Takže nejaký čas trvajú.

Takže v budhizme sa nazývajú jedy, lebo v našom tele vytvárajú nejaký druh jedu, čomu dnes môžeme lepšie rozumieť vďaka endomorfínom a podobne. Lepšie to neviem.

Roman: Môžeš dať príklad, ako nevedomosť mení fyzický stav?

Mike: Prestaň mi stále klásť otázky. Nechcem o tom hovoriť. Chcem tu len sedieť. Och, to je... to je ovládač. Och, nevolaj ma. Nehovor so mnou. Daj mi pivo. Chcem pivo. Nechcem sa s tebou rozprávať.

Účastník: Chcem piť pivo.

Roman: Takže to znamená ľahostajnosť: je mi to jedno.

Mike: Asi áno. V skutočnosti nie je celkom jasné, aký je ten pravý význam. Takže musíme nejaký význam nájsť. Ale myslím si, že tie tri kategórie, tri jedy, znamenajú jedy. Takže hnevu môžeme rozumieť, lebo keď sa naozaj nahneváme, nie politicky, ale naozaj, cítime to v tele, aj po desiatich minútach alebo aj po desiatich hodinách. A ak sa hneváme neustále, meníme fyzický stav nášho... A pri chamtivosti, keď si priveľmi želáme, veľmi silno, meníme svoj pocit. Veľmi silná sexuálna túžba. Veľmi silná túžba po materiálnych veciach. Veľmi silná túžba po pití, po alkohole. Meníme stav svojho tela. Takže pre nevedomosť musíme hľadať nejaký význam, ktorý by zodpovedal tým dvom.

Otázka: Uvažujem, či v tomto krajnom prípade, keď je túžba príliš silná a tak ďalej, ako ste povedali: myslíte si, že zazen, praktizovanie zazenu, stačí na to, aby to vyliečil? Lebo ak má človek také silné pocity...

Mike: Myslíte tým, keď má niekto veľmi silné pocity?

Otázka: Áno. A ak sedí,

Mike: Áno.

Otázka: či by to nebolo príliš silné na to, aby problémy vyriešil sedením.

Mike: Takže to závisí od každej okolnosti. Ak niekto dlho žije život veľmi, veľmi silno založený na túžbe, myslím extrémne, je možné, že pre neho bude nemožné vrátiť sa do svojho normálneho stavu. Ale napríklad poznám dvoch svojich žiakov, ktorí boli kedysi alkoholici, a praktizovanie zazenu im pomohlo vrátiť sa k svojmu normálnemu ja. Ale môžu byť iní alkoholici, ktorí pili priveľa a príliš dlho, takže ich fyzický stav je takmer nemožné obnoviť.

Roman: K tomu, keď sa hovorí: prestaň sa hnevať, byť chamtivý alebo nevedomý: ako to chápem, môžeš zmeniť iba okolnosti, ktoré k tejto situácii vedú, ale v danom okamihu nemôžeš zmeniť to, že sa hneváš.

Mike: Keď sa hneváš, hneváš sa, áno. Keď sa hneváš, už je neskoro.

Účastník: Áno. Pamätám si jedno video s Nishijimom. Celkom presne mu nerozumiem, ale bolo o hneve a

Mike: O hneve.

Účastník: O hneve, áno. Žiak sa pýtal niečo o hneve: čo robiť, keď sa už hneváš? A Nishijima povedal: proste to zastav. A žiak sa pýtal: ale ako to zastaviť? A Nishijima povedal: proste to zastav. Celkom presne si to nepamätám. A myslím, že aj Brad Warner písal niečo podobné, nie že by som praktizoval džiu-džicu, o hneve: Zabi svoj hnev, tak sa volala tá kapitola. Spočiatku som to celkom nepochopil. Celkom nerozumiem, ako to urobiť.

Mike: Ani ja. Ani Nishijima. No, myslím si, že to, čo hovorí, je akási nádej. Takže ak sa dokážeme pristihnúť, niekedy sa dokážeme zastaviť. Ale videl som Nishijimu, keď sa nepristihol. Takže je to akási nádej alebo akési úsilie.

Otázka: Ale sú ľudia, ktorí boli nevedomí celý život.

Mike: Áno.

Otázka: Cítia sa dobre?

Účastník: Neviem. Sú stále zdraví, cítia sa dobre.

Otázka: Nie, zostali nevedomí a cítia sa fajn, dobre, takže tento jed na nich nepôsobí zle.

Mike: Ak sa cítia dobre, nie sú nevedomí.

Otázka: Takže potom sú v rovnováhe, nie nevedomí.

Mike: Neviem, čo z toho.

Otázka: Napríklad môj manžel: o množstvo vecí sa nestará, a ona proste príde: tak, oci, poďme sa rozprávať o smrti. Ale no tak, mňa to nezaujíma. Ale je v poriadku, je úplne v poriadku.

Mike: Takže všetci máme svoje vlastné situácie. Niektorí ľudia sú prirodzene dosť vyrovnaní. Iní ľudia sú dosť nevyrovnaní. Keď som bol mladý, bol som dosť nevyrovnaný. Takže som veľa premýšľal a veľa sa trápil. A potom som začal liezť po skalách a zistil som, že lezenie po skalách a horolezectvo mi dávali protiváhu k premýšľaniu a trápeniu. Takže ľudia sa vo svojom živote prirodzene snažia nájsť rovnováhu. Ale situácie sú veľmi rôzne: ako nás vychovali rodičia a tak ďalej. Takže by sme si nemali myslieť, že vyrovnaní sú iba budhisti. Ale budhizmus je cesta, ako praktizovať rovnováhu a pochopiť, aká je dôležitá. Neznamená to, že vy ju máte a nikto iný nie.

Takže napríklad ak chcete byť umelcom, môžete ísť na umeleckú školu a môžete sa naučiť maľovať, kresliť a tak ďalej. Ale to neznamená, že iní ľudia nevedia maľovať alebo kresliť. Takže nasledovať budhistickú cestu znamená sústrediť sa na život v rovnováhe.

Takže niekedy to veľmi priťahuje nevyrovnaných ľudí, ako som ja. Môj učiteľ Nishijima raz povedal, že keby nepraktizoval zazen, možno by bol hrozný človek. Bez komentára. Ale je to pravda: ak vo svojom živote dokážeme cítiť protikladný ťah medzi fyzickým a mentálnym, potom takého človeka niekedy zaujíma nájsť rovnováhu medzi nimi. Takže sa môžu zaujímať o budhizmus. Takže budhizmus môže svojím spôsobom potvrdiť hodnotné veci ľudského života.

A nielen pre budhistov, ale pre každého. Môžu potvrdiť, že vynakladať úsilie je dôležité. Nie byť múdry alebo nebyť hlúpy, ale proste konať. Netrápiť sa priveľmi, ale proste ísť do budúcnosti. Nesnažiť sa byť veľmi dobrý, ale prijať dobro a zlo spolu. Oslobodený od náboženstva. A to je prínos, ktorý môže budhizmus dať. Veľmi jednoduché. Môžeme už skončiť? Ďakujem pekne.

Účastník: Zarecitujme Fueko.

[recitácia, 00:57:22–00:58:31]

Mike: Páčia sa mi tvoje ponožky. Až teraz som si ich všimol. Wow. Život a smrť.