Čin a výsledok, život v prítomnosti

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame pozrieť si aj pôvodný videozáznam.

Najprv vám veľmi pekne ďakujem, že tu môžeme mať tento talk. Cítim, že je to veľmi pekný priestor. Ďakujem vám veľmi pekne. Možno je to tým tvarom, neviem, ale je to veľmi príjemný pocit.

Robert: Je veľmi zaujímavé byť obklopený knihami, a myslím, že najmä starými knihami, lebo staré knihy majú v sebe niečo...

Mike: Staré knihy. Tá vôňa. Každopádne je dobré byť obklopený knihami, najmä preto, že chcem hovoriť o tom, že svet, v ktorom žijeme, nie je v knihách. Myslím, že názov môjho dnešného talku hovorí o prítomnosti. Budhizmus je veľmi staré učenie, ako mnohí z vás viete, a má veľa starobylých tradícií a rituálov. Keď navštívite budhistické skupiny v rôznych častiach sveta, uvidíte veľa rôznych rituálov, veľa rôznych druhov odevov. Rúcha, kadidlo a zvony. A všetky tieto rituály, samozrejme, majú svoju hodnotu. Mňa však vždy zaujímalo, o čom budhistické učenie naozaj je, a o tom chcem hovoriť. Zvláštne je, že keď spolu žije veľa ľudí, vytvoria skupinu, ktorú nazývame spoločnosť. A spoločnosť si vytvára vlastnú štruktúru, takže rôzne spoločnosti majú rôzne štruktúry. Máme sklon tejto štruktúre veriť.

Veríme týmto štruktúram a myslíme si, že štruktúra, v ktorej žijeme, je v nejakom zmysle pravdivá. Ale keď sa stretneme s inou spoločnosťou s inou štruktúrou, niekedy zistíme, že pravdy, ktorým sme verili, sú v inej spoločnosti, v inej štruktúre, iné. A to často vedie k sporom, nezhodám, nedorozumeniam. Kto má teda pravdu? Pravdy ktorej spoločnosti sú správne? Sú správne pravdy kresťanskej spoločnosti? Sú správne pravdy islamskej spoločnosti? Sú správne pravdy budhistickej spoločnosti? Sú správne pravdy materialistickej spoločnosti? Na takéto otázky musíme v modernom svete hľadať odpovede. Nachádzame ich tým, že žijeme, ale je to obrovský proces pokusov a omylov. Keď sa pozrieme do dejín, vidíme obrovské omyly a obrovské zmeny, ako sa mnohé spoločnosti integrujú. Pozeral som televízny seriál o prvej svetovej vojne, ktorý vysvetľoval situáciu v Rakúsko-Uhorsku a medzi ostatnými veľmocami sveta a to, ako sa rôzne ríše museli v Európe integrovať, so všetkými ťažkosťami a problémami. Ale zvláštne je, že veci sa pomaly posúvajú k akejsi integrácii. Neprišiel som sem hovoriť o dejinách, ale Banská Štiavnica bola veľmi historické miesto. Takže keď sem prídem, vždy si spomeniem, že Európa bola kedysi mnoho oddelených malých krajín, s oddelenými spoločnosťami, oddelenými štruktúrami, oddelenými pravidlami. Ale teraz môžem prísť z Anglicka a nie je to až také odlišné. Veci sú viac-menej rovnaké.

Čo teda môže budhizmus ponúknuť tomuto modernému svetu? Zdá sa, že stojí na vede: na materialistických predstavách a vede, na peniazoch, na ekonomike. A predsa je budhizmus veľmi staré učenie. Samozrejme, môže ponúknuť akési spoločenstvo. Môžeme sa pridať k skupine a cítiť sa jej členom. A môžeme sa naučiť obliekať sa ako budhista, alebo sa dokonca hrať na japonského zenového budhistu, tibetského budhistu či srílanského budhistu. Ale budhizmus má dve veľmi podstatné veci, ktorými môže prispieť modernému svetu. Vitajte. Poďte ďalej, sadnite si, kam chcete. Prvá je niečo, čo už poznáme. Je to princíp života: príčina a následok. Príčina a následok je základom vedy. Čokoľvek urobíme, má to nejaký výsledok. A na tom stojí vedecké skúmanie: neustále zisťovať, aký výsledok má to, čo urobíme. Aký je to mechanizmus? V dávnych časoch ľudia možno verili, že keď v horúci deň vypijeme horúcu vodu, ochorieme, alebo že keď sme chorí a vypijeme nejaký zvláštny elixír, uzdraví nás. A niektoré z týchto presvedčení sú pravdivé. Ale bolo aj veľa presvedčení, ktorým sa v tom čase verilo, no neskôr sme zistili, že pravdivé nie sú. Jedno presvedčenie, ktoré je v kresťanskej Európe veľmi silné, hovorí, že ak zhrešíš, pôjdeš do pekla. A mnohí ľudia v modernom svete zistili, že to nie je pravda. Neviem, či je to pravda, ale nezdá sa, že by bola, v tom zmysle, že som sa dopustil mnohých hriechov, ale nedokážem uveriť, že pôjdem do pekla. Veda teda postupne mení naše presvedčenia a vysvetľuje, aký výsledok má to, čo urobíme. Ak pijeme priveľa alkoholu, zničíme si pečeň. Aj budhizmus odjakživa, bez toho, aby poznal zistenia vedy, tvrdil, že čokoľvek urobíme, má to výsledok, bez výnimky. Výsledku svojho konania nikdy neunikneme. Ale aj v modernom svete, kde príčinu a následok poznáme veľmi jasne, ľudia niekedy radi zabúdajú, že to, čo robia, má výsledok. Bez výnimky.

Ale budhizmus, budhistické učenie veľmi jasne hovorí, že naše činy majú vždy výsledok. Nikdy neunikneme... To je prvý princíp, ktorý nie je až taký nezvyčajný. Ale druhý princíp si uvedomujeme veľmi ťažko. Budhistické učenie hovorí, že život, skutočnosť je len teraz, v tejto chvíli. Minulosť je preč. Nikdy sa do minulosti nemôžeme vrátiť; je to úplne nemožné. Budúcnosť tu ešte nie je. Budúcnosť si môžeme predstavovať v hlave, ale nikdy do nej nemôžeme vstúpiť. Znie to jednoducho.

Samozrejme, ľudia povedia... Ale v skutočnosti veľkú časť života prežívame v hlave: buď v minulosti, keď premýšľame o tom alebo prežívame to, čo sa stalo nám či iným ľuďom, alebo v budúcnosti, keď na ňu v hlave myslíme alebo ju prežívame, keď ju očakávame alebo sa o ňu bojíme. A takmer všetci takto žijeme. Žijeme vo svete, kde minulosť, budúcnosť a prítomnosť existujú v našej mysli ako akási línia procesu. A tomu úplne a bezvýhradne veríme. Zajtra je to a to, musím ísť tam a tam. Včera som bol v Bratislave. Predvčerom som bol v Anglicku. Ach, zabudol som v Anglicku urobiť to a to. Takže to musím urobiť, keď sa vrátim. Žiť inak je teda nemožné, lebo naša moderná spoločnosť, naša civilizácia vytvorila toto spoločné presvedčenie. Takže mu veríme. V našej mysli, v našom vedomí veríme v minulosť, prítomnosť a budúcnosť a v to, že nimi putujeme. A potrebujeme to, aby sme mohli existovať v spoločnosti. Môžeme to teda nazvať spoločným presvedčením a veríme, že je pravdivé. Budhizmus hovorí, že v skutočnosti je to presvedčenie a pravda je, že sme len tu.

Myslieť na budúcnosť je, samozrejme, v poriadku. Ale je to len myslenie. Môžeme myslieť na nádherné veci, ktoré urobíme, alebo na to, kým sa staneme, alebo na ciele, ktoré chceme dosiahnuť. Ale je to len činnosť v našom mozgu.

A jediné, čo je skutočné, je to, čo robíme teraz. A samozrejme je tu minulosť: trápime sa tým, čo sme urobili, alebo si spomíname, čo sme urobili. Ale to, čo sme urobili, je preč a nikdy to nemôžeme zmeniť. Rozumom teda toto vysvetlenie pochopiť dokážeme. Dobre, chápem. Minulosť sa skončila. Budúcnosť ešte neprišla. Sme len tu. Ale uvedomiť si to a žiť tak. Veľmi, veľmi ťažké. Ale ak dokážeme žiť v prítomnosti, moderným ľuďom to môže veľmi pomôcť. Môžeme sa prestať trápiť budúcnosťou. Môžeme prestať ľutovať alebo byť väzňami svojej minulosti. To hovorí budhizmus. Ale samozrejme, toto nepatrí budhizmu. Nepatrí to budhizmu.

Hoci to učili ľudia, dávni ľudia, ktorí o sebe hovorili, že sú budhisti, toto učenie nájdeme v mnohých rôznych oblastiach. Napríklad ak ste športovec a trénujete na nejaké podujatie, je veľmi dôležité byť v prítomnosti. Myslím, že je dôležité zabudnúť na minulosť, lebo ste práve niečo urobili, práve ste spadli alebo ste nepreskočili... Nemyslieť na budúcnosť, ale jednoducho podať výkon teraz. Športovci tomu hovoria byť v zóne. Zóna. Dáva to zmysel? Z-O-N-E.

Robert: Nehovorí sa tomu flow?

Mike: Dobre, byť vo flow. Áno.

Robert: Myslel som, že flow. Vo flow.

Mike: Áno. Takže športoví psychológovia a športovci veria v budhizmus v tom zmysle, že sa snažia sústrediť na svoje vlastné správanie alebo výkon práve teraz. A zo svojej skutočnej skúsenosti vedia, že im to veľmi pomáha. A ďalší príklad: vieme, že mnohé zážitky, ktoré ľudia mali v minulosti, ovplyvňujú ich súčasný život. A psychológovia a psychoterapeuti sa snažia ľuďom pomôcť pozrieť sa na svoju minulosť a oslobodiť sa od nej, byť slobodní od minulosti a byť slobodní od budúcnosti.

Je to presne druhý princíp budhistického učenia. Takže budhisti sú všade. Vlastne preto nerád používam slovo budhista. Tieto dve pravdy. Pravda, že naše konanie má vždy výsledok. A pravda, že žijeme len v prítomnosti, nepatria žiadnemu náboženstvu. Patria všetkým. A rôzni ľudia si tieto veci niekedy uvedomia vo vlastnom živote. Čím sa teda budhizmus líši? Podľa mňa je rozdiel v tom, že ľudia, ktorí sa nazývali budhistami, tieto dve pravdy učili už veľa rokov.

A teraz, v 21. storočí, zisťujeme, že sú pravdivé. Veda nám ukazuje, že príčina má vždy následok, a čoraz lepšie chápeme, aké výsledky má naše správanie. Výsledky našej stravy, výsledky nášho spôsobu života sú čoraz jasnejšie. Na druhej strane si v modernom živote môžeme začať uvedomovať, napríklad vlastnou skúsenosťou so športom, že sústrediť sa na prítomnosť je najúčinnejší spôsob, ako žiť.

Tieto dve veci teda budhizmus učil odjakživa, ale nepatria budhizmu. Je tu však ešte jedna vec. Budhisti majú od dávnych čias veľmi jednoduchú prax, ktorú ľudia nazývajú meditácia. V Japonsku jej hovoria zazen. Zazen, čo znamená meditácia v sede. A je to skutočná prax, nie intelektuálne štúdium. Je to jednoduchá telesná prax. A keď nejaký čas pravidelne meditujeme, teda praktizujeme zazen, môžeme si všimnúť, že žijeme len teraz. Môžeme si uvedomiť, že to, čo hovorí budhizmus, je pravda.

A môžeme pokojne sedieť v prítomnosti. Je to veľmi, veľmi hlúpa činnosť, lebo to nie je myslenie. Nie je to nejaký zvláštny šport. Je to len sedenie. Ale vďaka tejto veľmi jednoduchej praxi sedenia si po niekoľkých rokoch môžeme začať uvedomovať pravdy budhizmu. Platia pre každého človeka.

Každý človek žije teraz. Ak žijeme teraz, nemusíme sa trápiť budúcnosťou. Nemusíme myslieť na minulosť. A tento postoj nás môže v prítomnosti urobiť šťastnejšími. To, čo som vám práve povedal, je však akýsi sen, lebo si vieme predstaviť, že sme v prítomnosti a sme veľmi šťastní, netrápime sa budúcnosťou a sme slobodní od minulosti. Ale urobiť to je veľmi, veľmi ťažké. No hoci je to veľmi ťažké, ak máme nejakú činnosť, ktorá nás privedie do prítomnosti, napríklad meditáciu, a nielen meditáciu, aj šport, nejako sa cítime slobodní.

Ak máte rušný deň alebo rušný týždeň v práci a idete si zaplávať, potom máte pocit, že sa nemusíte ísť prejsť do lesa. Zbavíte sa frustrácie. Necháte minulosť za sebou. Toto všetko sú teda pravdy, ktoré budhizmus učí a ktoré v modernom svete objavujeme, a to je skvelé, lebo ich potrebujeme. Neustále sme v kontakte s niekým, kto tu nie je, myslíme na zajtrajšok, myslíme na minulosť.

Takže ak odložíme telefón a sadneme si do meditácie, alebo necháme telefón doma a pôjdeme do športového klubu, môžeme byť slobodní. Telefón si neberte. To je všetko, čo som chcel povedať. Rád sa porozprávam o akýchkoľvek otázkach. A rád by som ukázal jednoduchú pozíciu pri meditácii. Urobíme to najprv? Boris si teda sadne a potom sa môžete na čokoľvek opýtať alebo niečo poznamenať. Nemusíte mať čierny vankúš. Môžete mať červený vankúš. Môžete mať deku, môžete mať škatuľu. Potrebujete miesto, ktoré je trochu tiché, nie príliš teplé a nie príliš studené. Tradičná pozícia je so skríženými nohami. A niektorí ľudia sú veľmi ohybní. Dokážu nohy prekrížiť ako v lotosovom sede, čo je veľmi pekné a pohodlné, ak to dokážete. Ale musíme pracovať s vlastným telom. Nemá zmysel si predstavovať, že niečo dokážeme. Takže ak nedokážete dať nohu ako Boris, musíte ju dať takto. Potom spojíme ruky tak, aby sa palce dotýkali, spustíme ramená a ruky si položíme sem. Keď sa vám palce dotýkajú, môžete si všimnúť, keď veľa myslíte. Keď myslíte na veľa vecí, zvyčajne začnete robiť takto. Chrbtica by mala byť prirodzene rovná a chrbtica má u každého trochu iný tvar.

Boris má veľmi pekne tvarovaný chrbát. Môj chrbát je tu dole stuhnutejší, takže to nie je taká pekná krivka. Potom nechajte váhu tela klesnúť do vankúša, akoby vaše stavce boli kopa kameňov, a držíte rovnováhu. Ľudia preto hovoria, že meditácia je poloha rovnováhy. Vyvážiť telo znamená vyvážiť myseľ. Takže nie strnulo. Dozadu a dopredu, nájdite polohu rovnováhy. A to isté s hlavou na ramenách. Nie strnulo. Nie takto, ale pekne voľne, v rovnováhe. V tejto pozícii máme v tele veľa hlbokých napätí, ktoré si neuvedomujeme. Ak v tejto pozícii sedíme nejaký čas, 20 minút, 30 minút, a niekto skúsený možno 45 minút, tieto napätia pomaly povolia, v ramenách, v pažiach a tak ďalej. Ústa sú prirodzene zatvorené. Ak zavrieme oči, niekedy zaspíme, preto necháme oči otvorené, prirodzene. A ak si všimneme, že o niečom premýšľame, môžeme si upraviť pozíciu, a to preruší náš prúd myšlienok. A potom o pár minút možno zasa o niečom premýšľame, takže sa znova narovnáme. A potom pomaly, ak sedíme možno 30 minút, ten prúd myšlienok prestane. Samozrejme, nedokážeme zastaviť všetko, čo nám prichádza do hlavy, lebo náš mozog pracuje. Ale nemyslíme v súvislom prúde myšlienok ani v príbehoch. Takto sedieť, to je celý zazen. Veľmi jednoduché, ale nie také ľahké. Pozrieme sa na Borisa, ktorý sedí už dvadsať rokov.

A povieme si: ach áno, urobím to, keď prídem domov. Po desiatich minútach, dvadsiatich minútach... Takže to nie je také ľahké. Ale nelíši sa to od učenia sa športu. Ak chcete začať behať, môžete sa veľmi nadchnúť a kúpiť si nové bežecké topánky, bežecké nohavice a farebné tričko. Idete behať a je to peklo. Ale ak vytrváme, deň čo deň, len trochu, naučíme sa behať. Je to to isté. Veľa ľudí príde na budhistické stretnutia a veľmi sa nadchnú. Áno, budem. Toto je pre mňa. Čítam veľa kníh. Áno. A potom si skúsia sadnúť. Ach nie, nie, potrebujem niečo ľahšie. Nič ľahšie v živote nie je. Život nie je ľahký. Tak to je to, čo som chcel povedať. Ďakujem vám.

Účastník: Príjemne sa sedí.

Mike: Príjemne sa sedí. Ale na všetko sa musíme trénovať.

Účastník: Ja som tu bol ten šťastlivec.

Mike: Áno, áno. Ak chceme hrať tenis, musíme trénovať. V hlave sa veľmi nadchneme a naše telo sa tak rýchlo neučí. Takže ak má niekto nejaké poznámky alebo otázky, prosím. Po česky alebo po slovensky. Po anglicky? Alebo po nemecky. Dobre.

Účastník: Mám niečo. Myslím, že možno to s akciou a reakciou, vieš, niektorí ľudia veria, že je to niečo ako spravodlivosť, a ja si myslím, že je v tom veľký rozdiel, lebo tvoja reakcia, to, čo dostaneš, nie je ako spravodlivosť. Takto to nefunguje, vieš, ako to myslím?

Mike: Áno, myslíme si, že vo svete existuje spravodlivosť.

Účastník: Áno, ale to nie je pravda. To nie je pravda. Vieš, keď len chytíš kameň, padne na zem. Ale v tom nie je žiadna spravodlivosť, vieš, nič morálne ani nič také. Takže si myslím, že to nemá nič spoločné s morálkou.

Mike: Áno, samozrejme. Môžeme povedať, že sú veci, ktoré je správne robiť, a veci, ktoré je nesprávne robiť, ale... Nechápeme, ako človek, ktorý býva o ulicu ďalej, bohatne, lebo neplatí žiadne dane. A aká je v tom dynamika? Zdá sa, že má veľmi šťastný život. A človek, ktorý býva v našej ulici, je dosť chudobný a nešťastný, hoci nikdy nerobí nič zlé. Život sa nezdá byť spravodlivý. Takže život, bohužiaľ, nie je spravodlivý. Ale spoločnosť môžeme urobiť spravodlivou.

Robert: A Mike nám nevysvetlil, prečo zajtrajšok nikdy nepríde, lebo zajtra máme sesshin.

Mike: Dobre. Robert hovoril, že by sme mali vyvesiť oznam. Nie, vy ste povedali, že v krčme visí oznam.

Robert: Ja som to len preložil.

Mike: Áno, áno. A na tom ozname stojí: zajtra nápoje zadarmo. Takže ten oznam môžete dať aj sem: zajtra pivo zadarmo. A nechať ho tam každý deň. Takže zajtrajšok... Znie to veľmi zvláštne. Zajtrajšok je predstava, bez ktorej nemôžeme žiť. Existuje len teraz, ale bez predstáv ľudská spoločnosť žiť nemôže. Ale keď sa pozrieme na zvieratá, na psy alebo mačky, samozrejme nevieme odhadnúť, aký je naozaj ich život, ale zdá sa, že psy a mačky sa netrápia zajtrajškom. Zdá sa, že žijú v prítomnosti. Nezdá sa, že by sa trápili. Ale my nemôžeme žiť ako psy alebo mačky. Môžeme si však pripomenúť, že vlastne sa nemusíme trápiť. Včera som bol v Bratislave s mojím anglickým priateľom Rorym a jeho autom a hľadali sme, kde zaparkovať. A určite to každý pozná: keď hľadáte, kde zaparkovať, chytí vás akési napätie. Rory teda povedal: Neboj sa, parkovací boh sa o nás postará. A tak sme len jazdili dookola. Samozrejme, je to taký vtip. Ale je rozdiel medzi tým, že, viete, podarí sa mi... a tým, že sa jednoducho uvoľníte.

Otázka: Pri väčšinových svetových náboženstvách v súčasnosti sledujeme, že zaznamenávajú určitý vývoj, pokrok. Menia sa veľké náboženstvá samy a ako? Kde je v tomto pokroku budhizmus? Mení sa budhizmus v súčasnosti a ako sa mení?

Mike: Áno, veľmi zaujímavá otázka. Budhizmus je na Západe nový. A budhizmus, ktorý sa na Západ dováža, pochádza napríklad z Tibetu, Japonska alebo Indie a tak ďalej. A prichádza s mnohými tradíciami z tých spoločností. Preto v budhistických skupinách môžete vidieť ľudí oblečených v zvláštnych šatách. Budhizmus sa teda pomaly mení, keď si ľudia uvedomujú, že nejde o to obliekať sa ako budhista. Žil som v Japonsku 25 rokov, študoval som budhizmus, a nerád nosím japonské oblečenie.

Ľudia, ktorí v Japonsku neboli, sa radi obliekajú ako japonskí mnísi. Pripadá mi to veľmi zábavné. Rád preto hovorím, že učenie budhizmu je rovnaké, ale všetky tie veci navyše pomaly miznú. V Európe je to však celkom nová situácia, takže veľa ľudí stále chce študovať budhizmus ako akési zvláštne náboženstvo s mnohými zvláštnymi obradmi a podobne. Ale musí sa začleniť do západnej spoločnosti iným spôsobom. Vidíme, že aj v kresťanstve bolo veľa veľmi zvláštnych rituálov, v dávnych časoch alebo aj celkom nedávno. Ale teraz sú tu modernejšie formy kresťanstva, kde si uvedomujú, že porozumieť učeniu a žiť podľa učenia... Áno, to je v poriadku. Nezáleží na tom, čo nosíte. Ak chcete byť budhistom, nezáleží na tom, čo nosíte. Nezáleží na tom, či sedíte na okrúhlom čiernom vankúši alebo na červenej deke. O to nejde. Odpovedal som?

Otázka: … týkala sa športu a toho, ako šport súvisí s budhizmom. Desiatky rokov som prežil v karate a stretol som významných japonských majstrov. Ich filozofia a konanie boli v súlade s budhizmom, ale nikdy nehovorili o budhizme a nikdy som od nich nepočul nič podobné. Otázka je: prečo?

Mike: Učili karate. Neučili budhizmus. Ale zaujímavé je aj to, že v Japonsku sú už stovky rokov hlboko zakorenené budhistické zvyky, no ľudia si ich nevšímajú. Keď Japoncovi poviete niečo o sedení v zazene, pomyslí si: Ach nie, to sa mi nepáči, to bolí. Ale v skutočnosti sa ich správanie zakladá na budhizme. No keď im poviete, že ich správanie sa zakladá na budhistickom učení, povedia: Ach, naozaj? Je to len to, čo som sa naučil. Takže s tým, čo ste povedali, súhlasím, áno. Schopnosť sústrediť sa na konanie bez vysvetľovania, jednoducho to urobiť: to je istý zvyk z budhizmu.

Otázka: Posledná otázka. Náš slovenský Dan Brown, Jozef Banáš, v jednej zo svojich kníh píše, že pokoj a mier vo svete sú nejakým spôsobom výsledkom splynutia všetkých veľkých náboženstiev do jedného. Je podľa vás šanca, že k takému splynutiu veľkých náboženstiev dôjde a že pri tom bude aj budhizmus?

Mike: Áno, áno, súhlasím s ním. Dvaja partneri sa hádajú, bojujú. Ale ak budú pokračovať, môžu sa zblížiť, splynúť a žiť v pokoji. Nie: keď si uvedomia, že prestať sa hádať znamená byť v pokoji. Ak jedna krajina prestane bojovať, môže to pomôcť. Myslím, že budhizmus má učenie o rovnováhe medzi protikladmi. Tento človek si myslí, že má pravdu. Tento človek si myslí, že má pravdu. Táto krajina si myslí, že má pravdu. Táto krajina si myslí, že má pravdu. Budhizmus hovorí, že sa mýlia obe, a preto by mali nájsť strednú cestu. Ale my veľmi pevne veríme, že existuje správne a nesprávne, a tak bojujeme za svoje presvedčenie. Budhizmus hovorí: nebojujte za svoje presvedčenie. Budhizmus teda nestavia na boji za svoje presvedčenie, ale na kompromise. Lenže my kompromisy neznášame. Neznášame ich. Máme pocit, že ak pristúpime na kompromis, stratíme samých seba. A tak sa hádame ďalej. Ale myslím, že svet si to pomaly uvedomí. A jedným z faktorov je, že vojakom sa bojuje ťažšie. Dnes vojakov pri boji sledujú televízne kamery a veľa ľudí sedí vo svojich kreslách a nejako to posudzuje: Ach, to by som nemal robiť, a tak ďalej. Znie to veľmi zvláštne, ale pomaly to má vplyv na spoločnosť, takže zapojiť sa do boja je ťažšie. Ale myslím, že to potrvá dlho. Napríklad islamský svet a humanistický svet, alebo kresťanský svet. Ale nájsť spoločnú reč... Dúfam, že ju nájdu. Myslím, že ju nájdu. Napríklad moslimovia, ktorí prišli žiť do západnej spoločnosti, vykladajú islam humanistickejšie. To je užitočnejší spôsob, ako riešiť rozdiely medzi náboženstvami.

Účastník: Áno, Mike, ale v jednej veci s tebou nemôžem súhlasiť. Bol som tam minulý týždeň a v Bratislave sa nedá zaparkovať. Áno, naozaj som tam bol minulý týždeň a...

Robert: Takže parkovací boh s tebou nebol.

Mike: Áno, samozrejme, je to len príbeh. Môj priateľ to hovorí, aby sa upokojil. Nebojte sa. Dobre.

Účastník: Môžem sa vás niečo opýtať?

Mike: Áno.

Účastník: Aký zmysel má teda tento budhizmus? Povedali ste mi, aby som zostal v rovnováhe, aby som sedel v rovnováhe, ale aký zmysel má meditácia? Nejaký iný pocit, alebo čo? Lebo ja neviem. Naozaj sa snažím byť v rovnováhe, ale nie je to také ľahké. Mohli by ste mi teda povedať nejaký trik, ako to robiť lepšie...

Mike: Áno. Pokračujte.

Účastník: Veľmi pekne ďakujem.

Mike: Nie je to ľahké. Ale ani žiť nie je ľahké. A zmyslom zazenu je jednoducho sedieť v prítomnosti. Ale udržať sa v prítomnosti, udržať myseľ v prítomnosti, je veľmi ťažké.

Otázka: Áno, viem, lebo čo je prítomnosť? Jedna sekunda je minulosť, jedna sekunda je budúcnosť, tak čo je prítomnosť? Táto sekunda? Je to kontinuita, je to tok času. Dokážeme to zvládnuť. Ako to zvládnuť s touto meditáciou? Aký účinok má táto meditácia? Lebo všetko plynie, pokračuje. Tak kde je prítomnosť?

Mike: Teraz. Tu a teraz. Teda nebyť uväznený vlastným myslením. Jednoduchý stav, keď sme tu. To je všetko. Ale tento jednoduchý stav je pre nás veľmi, veľmi ťažký. Naša myseľ neustále skáče, skáče z miesta na miesto.

Účastník: Áno, to je môj problém.

Mike: Takže odpoveď je... Budeme pokračovať.

Účastník: Dobre, veľmi pekne ďakujem. A môžem položiť ešte jednu otázku? Aká je odmena za túto meditáciu? Aký pocit?

Mike: Výsledok?

Účastník: Áno.

Mike: Môžete byť tu a nebyť uväznený myslením.

Účastník: Nie.

Mike: Prepáčte. Tu. Takže to je výsledok. Byť tu, to je výsledok, lebo tu je jediné miesto, kde môžeme byť. Ale ľudia sú radi niekde inde, hoci sú tu svojím telom. Milujú to. Vieme si vymyslieť nádherné miesta na život.

Otázka: Nie je to astrálne cestovanie?

Mike: S astrálnym cestovaním môžeme prestať, ak chceme byť tu.

Účastník: Áno. Dobre, veľmi pekne ďakujem.

Mike: Je to veľmi, veľmi jednoduché. Preto je to pre nás také ťažké.

Účastník: Dobre, ďakujem.

Mike: Dobre, ďakujem vám veľmi pekne.