Samotný život je inteligentný

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

Myslím si, že pre ľudí, ktorí hľadajú pravdu — môžeme ich nazvať budhistami —, je veľmi dôležité, aby si všímali vedu, pretože vedci sú ľudia, ktorí hľadajú pravdu vo fyzickom svete. A ako vieme, budhizmus hovorí, že fyzické a duševné sú dve strany jednej veci. Nemôžete mať fyzický svet bez duševného sveta a nemôžete mať duševný svet bez fyzického sveta. Takže je dosť zaujímavé, že v poslednom čase prišlo niekoľko vedeckých objavov, ktoré dosť pomáhajú pochopiť učenie.

Myslím, že aj dalajláma veľmi stojí o dialóg medzi vedou a tibetským budhizmom. A môj učiteľ tiež, a keďže som inžinier, taký druh vedca, veda ma vždy zaujíma. V budhizme je veľa učení, ktoré sa dosť ťažko chápu, ak si nepredstavíme nejaký duchovný svet. Mnoho budhistických učení je založených na celistvosti. Dógen píše o tom, že pravda je celé telo. A tie sa nechápu ľahko. Ale veda sa veľmi usilovne pozerá na hranice medzi vedou a filozofiou, alebo vlastne náboženstvom.

Deje sa to v tej najmenšej vede, vo vede o malom, ako je kvantová fyzika, kde sa veľmi úprimní vedci veľmi usilovne pozerajú na najmenšie veci, na aké sa dokážu pozrieť, a skúmajú, či ich dokážu rozbiť a zmenšiť. Takže hľadajú pravdu vo fyzickom svete. Začiatkom sedemdesiatych rokov boli dvaja vedci-filozofi. No, v podstate to boli biológovia. Jeden sa volal Humberto Maturana a druhý sa volal Francisco Varela.

V podstate to boli biológovia a z biologického hľadiska skúmali, ako funguje život. A začali skúmať bunku. Nakreslím sem veľkú bunku. Bunka má okolo seba stenu. Je to malý uzavretý systém. Pri skúmaní bunky si všimli niektoré vlastnosti, okolo ktorých chceli vybudovať teóriu. A jednou z tých vlastností bolo, že bunka, živá bunka, sa skladá z malých vecí, chemických látok, drobných kúskov, o ktorých nemôžete povedať, že sú živé. Je chemická látka živá? Sú tieto malé drobné tekutiny? A predsa je bunka živá.

A je živá, iba ak dokáže vzájomne pôsobiť so svojím okolím, so svojím prostredím. A predsa má okolo seba stenu. A dali meno druhu systému, ktorým bunka je — malý ohraničený systém, ktorý môže existovať iba vo vzťahu k svojmu prostrediu, ale ktorý má sám v sebe dosť zdrojov na to, aby sa neustále obnovoval. Túto vlastnosť nazvali autopoiéza. Toto všetko si môžete pozrieť na internete. Je to dosť známa teória.

Takže ich veľmi zaujímali malé veci — používam svoj vlastný jednoduchý jazyk —, malé veci, ktoré sa dokázali udržiavať, ktoré sa skladali z menších vecí, ktoré neboli živé, a predsa samotný systém mal niečo, čo nazývame život. A život, ktorý bunka prejavuje, ukazuje, opísali ako emergentnú vlastnosť. Vynára sa z bunky. Nemôžeme ho nájsť v žiadnej časti bunky, ale keď je celá bunka pohromade, vynára sa z nej niečo, čo sa volá život. Bunka žije.

A tento druh systému odvtedy rozvíjalo a skúmalo mnoho vedcov a filozofov vedy: myšlienku, že systém zložený z mnohých častí ukazuje vlastnosť alebo charakteristiku, ktorú nemôžete nájsť v žiadnej z tých častí, a nazývajú ju emergentná vlastnosť. A Varela a Maturana si pri skúmaní tejto najmenšej biologickej časti života uvedomili, že bunka robí rozhodnutia, pretože bunka funguje.

Zbavuje sa odpadových látok, prijíma z prostredia látky, ktoré potrebuje, aby sa udržala ako živá bunka. Takže navrhli, že bunka má to, čo nazvali kognícia. Kognícia je iné slovo pre učenie sa. Takže bunka má schopnosť učiť sa. A tak môžeme z pohľadu laika povedať, že bunka má inteligenciu. A ďalej navrhli, že inteligencia v bunke odnikiaľ neprichádza. Nie je v žiadnej z častí, ale ukazuje ju celok dohromady. Takže je to emergentná vlastnosť.

A navrhli, že preto život vzniká z malých vecí, ktoré nie sú živé a ktoré spolu pracujú ako určitý druh systému, ktorý je inteligentný. Inak povedané, samotný život má inteligenciu. No a čo? Vyvinuli sme si spôsob chápania sveta, ktorý stojí na myšlienke, že myslenie je oddelené od fyzického sveta. A vždy sme si o sebe mysleli, že máme akési riadiace centrum, kde myslíme, našu myseľ, a telo, ktoré riadiace centrum poslúcha. Napísalo sa o tom veľmi veľa. Niektorí ľudia, niektorí výskumníci nazvali toto riadiace centrum karteziánskym divadlom.

Môžete si o tom všetko prečítať. Je to veľmi známe. Takže sme vždy oddeľovali inteligenciu od samotného života, akoby inteligencia bola vedúcou silou či energiou fyzického života. A Maturana a Varela povedali — povedali to v sedemdesiatych rokoch, myslím, že v roku 1978 —, že tento spôsob myslenia už nie je dobrý. Musíme zmeniť spôsob, akým myslíme. Samotný život je inteligentný. Nie že život má niečo inteligentné, čo ho riadi, ale život a inteligencia sú to isté. A to tiež znamená, že náš model seba samých — moja myseľ je tu, to, čo si myslím, mi hovorí, čo mám robiť — už tiež nefunguje.

No, to je veľmi dôležitý objav. Vlastne to nie je objav. Je to nový spôsob myslenia, nová paradigma. A je to veľmi zaujímavé, keď sa pozriete na budhistické učenie, pretože budhistické učenie vždy hovorilo, že existuje iba jedna vec. Je to myseľ a je to telo, a nie je to ani jedno a je to oboje. A Varela a Maturana z fyzického, biologického, vedeckého hľadiska hovoria niečo veľmi, veľmi podobné. Pravdaže, veľa ľudí ich nový pohľad na život neprijalo. Ale pomaly sa stáva bežnejším ako spôsob uvažovania o biologických systémoch.

V minulosti ľudia hľadali život vnútri mechanizmu biologickej funkcie. A Maturana a Varela povedali, že život tam nie je. Samo to je život. Samotná bunka je život. Niečo zaujímavé, čo z toho vyplýva, je, že malá bunka, ktorá je živá, má smer. Bude niečo robiť. Nielen žije. Je súčasťou väčšieho systému. A každý živý systém, ktorý sa skladá z množstva buniek, niečo robí, niekam smeruje, rastie, rozkladá sa, množí sa. Takže bunka, samotný život, má nejaký smer.

Nemyslím tým, že ide týmto alebo tamtým smerom, ale je v ňom nejaká hnacia sila. Chcel by som teraz naznačiť, že tá hnacia sila, ktorú prejavuje najmenší biologický systém, je to, o čom sme dnes ráno hovorili ako o vôli k pravde. Samotný život má smer. Nevieme, aký je ten smer. Niekam ide. Hľadá, kam ísť. A to hľadanie, hľadanie, kam ísť, je súčasťou podstaty samotného života. A tak sa v ľudských bytostiach prejavuje ako akási vôľa alebo zvedavosť alebo sila.

Presne tak ako v rastline sa prejavuje ako sila a smer. Keď rastlina rastie nahor, nepremýšľa, ktorým smerom ísť, ale inteligentne sa rozhoduje, ktorým smerom ísť. Nevidíte rastlinu, ktorá by sa snažila prerásť cez kameň. Obíde ho. Takže tie rozhodnutia na najnižšej biologickej úrovni sú inteligentné. Takže rastlina je inteligentná. Takže všetko je inteligentné. Aj pavúk je inteligentný. Takže to je jedna vec, ktorá ma v poslednom čase dosť zaujala.

Je to nový spôsob, akým biológovia — nielen biológovia, ale v tomto prípade sa to začalo biológiou — menia to, ako sa pozerajú na skutočnosť, a spôsob, akým sa menia, vlastne celkom pekne zodpovedá budhizmu. Teória, ktorá vzišla z výskumov Maturanu a Varelu, sa volá santiagská teória kognície, pretože žili v Santiagu v Čile. A ľahko si o nej môžete všetko prečítať na internete. Ďalším príkladom významu vedy je niečo, čím sa môj učiteľ veľmi nadchýnal, a to je fungovanie nervového systému v ľudských bytostiach.

Mnohí z vás to už počuli, ale on hovoril, že keď v zazene sedíme v rovnováhe, vyrovnávame náš autonómny nervový systém. Autonómny nervový systém má dva podsystémy a tieto dva podsystémy pôsobia proti sebe. Jeden sa volá sympatický a druhý sa volá parasympatický nervový systém. Sympatický nervový systém nás robí agresívnejšími, zrýchľuje nás, zvyšuje tep srdca: boj a útek. A parasympatický nervový systém robí opak: robí nás ospalými, otupenými, zostruje naše zmysly, našu chuť, trávenie.

Boris: Trávenie.

Mike: Áno, to je známy vedecký fakt, nie? Nishijima Roshi, môj učiteľ, to videl. Súvisí to s pozíciou, pretože všetky nervy vychádzajú z miechy. Všetky vychádzajú cez chrbticu. Takže pri pozícii, ak sa nakloníte na jednu stranu, stlačíte všetky nervy, ktoré vychádzajú na tejto strane. Ak sa nakloníte na tamtú stranu, stlačíte všetky nervy, ktoré vychádzajú na tamtej strane. Ak sedíte v strede a necháte chrbticu predĺžiť sa, potom sa tie dve časti nervového systému môžu navzájom vyrovnať. Nie ste príliš agresívni, nie ste príliš pasívni, a tomu sa hovorí stav rovnováhy. Takže to používal.

Veľmi ho to nadchýnalo ako vedecké vysvetlenie, ktoré podopiera pozíciu v zazene. A nie je to budhistická teória; je to vedecká teória a lekárska teória. A dnes si môžete prečítať veľa článkov o autonómnom nervovom systéme a o tom, ako nerovnováha v autonómnom nervovom systéme spôsobuje rôzne stavy, stres a tak ďalej. A Boris vám o tom môže povedať veľa. Takže by sme sa mali pozerať na vedu, pretože fyzický svet je druhá polovica duchovného alebo duševného sveta. Ak sa pozeráme iba na duchovný alebo duševný svet, môžeme získať iba jeden pohľad.

Ak sa pozrieme na fyzický a vedecký svet, môžeme získať ďalší, doplňujúci pohľad na pochopenie našej mysle, toho, čo je naša myseľ, čo je život, čo je šťastie, a všetkého, čo učil Buddha. Je to zaujímavé — dnes je veľa dobrých autorov, ktorí píšu o vede a vedia vysvetliť veľmi zložité pojmy obyčajným ľuďom. Často si ich môžete prečítať v novinách alebo v časopisoch. Čítajte ich a pozrite sa, či sa zhodujú s vašou praxou, s vaším životom. Je to ďalší uhol pohľadu. Máte nejaké otázky?

Účastník: Krásne.

Boris: Môžem dodať iba to, čo je nové možno za desať, dvadsať rokov: je to mikrobióm. Mikrobióm sú baktérie, ktoré žijú s nami — štyri kilá baktérií v našom tele. A pozerajú sa na rôzne druhy. Sú tisíce druhov a pri chorobách sú tie druhy iné. Ak máte chorobu tráviaceho systému, máte iné druhy baktérií ako ja, keďže som zdravý. A skúmajú baktérie, ktoré pracujú v tráviacom systéme a vytvárajú mediátory pre mozog. Vytvárajú serotonín, dopamín a mnoho ďalších. Tie idú krvou do mozgu. Mozog komunikuje s baktériami v žalúdku alebo v čreve.

Mike: To je fantastické. Takže nemyslíme iba tu, ale aj tu.

Boris: Áno, skúmajú, ako keď ste v depresii, máte iné druhy baktérií. Sú tisíce druhov baktérií. Ak máte depresiu, máte iné druhy baktérií ako ja, a tak ďalej. A teraz ich chcú meniť. Menia baktérie, robia pokusy tým, že ich menia. Autofekálna terapia, to je iba jeden malý bod: vezmú vašu vlastnú stolicu a vy…

Mike: A vy ju zjete. Ách!

Boris: Lekárov nájdete už aj tu, v Česku alebo na Slovensku.

Mike: Keď som bol v Japonsku, bola tam taká móda. Ľudia si vzali do hlavy, že ak pijete vlastný moč, má to nejaký prospech. Myslel som si, že je to hrozné, ale Yoko, moja žena, to chcela vyskúšať, tak to robila. Povedal som: „Ale možno, vieš, sa to vracia späť.“

Boris: Áno, ale moja intuícia hovorí, že ľudia predtým niečo videli, ale teraz je to objavené, alebo to objavia. Je to obrovská oblasť, na ktorú sa vedci pozerajú, mikrobióm: že sme stále v nejakej symbióze — bez týchto štyroch kíl… ale je to obrovské množstvo, štyri kilá. Je tu viac buniek ako v našom tele. Máme baktérie a mikrovírusy; máme viac…

Mike: Viac baktérií ako buniek.

Boris: Máme.

Mike: Dobre. Je to veľmi vzrušujúce, však?

Boris: Bez týchto baktérií by sme možno o pár hodín zomreli.

Mike: A všetky tieto baktérie sú inteligentné.

Boris: Áno.

Robert: Áno, veľmi inteligentné, pretože 80 percent informácií ide z nášho tela do mozgu, ale iba 20 percent informácií ide z mozgu do tela. Naše telá nám hovoria, čo chcú.

Mike: Dobre. Takže toto je hľadanie pravdy, však? Aby sme pochopili sami seba, nie je dôležité iba pochopiť našu duchovnú alebo duševnú časť; je dôležité pochopiť, ako fungujeme. A toto sú veľmi zaujímavé objavy a poznatky. Takže je dobré byť v obraze, čítať o nich.

Štepán: A to budhistické… prvá časť, ktorú ste predstavili…

Mike: Áno.

Štepán: Keďže som človek, možno mám sklon veriť v rozprávky alebo v náboženstvo alebo tak niečo. Ale súcit, alebo schopnosť cítiť s druhými, sa zdá byť jednou z dôležitých vecí, tým, čo nás robí akoby nesmierne dôležitými; inak… Ale v prírode, medzi druhmi, súcit nie je. Myslím, druhy sa navzájom voľne zabíjajú, bez akéhokoľvek ohľadu, bez ničoho. Tak aký je pôvod súcitu?

Boris: Myslím, ako sme hovorili, príroda — veľmi často všetko jednoducho zabíja. Ak sme súcitní k prírode… Sme súcitní k prírode ako ľudské bytosti?

Účastník: Zriedka.

Boris: Mám teóriu, že pandemická situácia vytvára rovnováhu. Príroda vytvára rovnováhu, pretože možno prírode ubližujeme našou civilizáciou, a vírus je nejaký druh prírody; vytvára bezpečie. Nie sme na tejto Zemi v rovnováhe, myslím si, tak, ako ľudia dnes žijú, so všetkými preplnenými ulicami a vystresovanými ľuďmi a tak ďalej.

Účastník: Čítal som celkom zaujímavú knihu — no, bolo to už pred niekoľkými rokmi — od nejakého britského vedca, Lovelocka.

Mike: James Lovelock.

Účastník: Lovelock, áno.

Mike: Teória Gaia.

Účastník: Teória Gaia. Takže je presne o tomto: v podstate aj ekosystém na našej planéte je akési spolužitie. Je to tiež, povedzme, výsledok spolupráce jeho častí. Takže to, že toto prostredie je také, že tu môžeme dýchať a je to tu celkom príjemné miesto — nebolo by to tak, keby tento ekosystém nebol taký, aký je. Takže je tu určitý druh spolupráce.

Štepán: Toto vysvetlenie je…

Boris: …že máme alergické choroby, pretože sme nejako mimo prírody. A potom sme alergickí na niečo, čo je náš domov, ale robíme si vlastný oddelený domov, a potom sa toho bojíme, ale je to prirodzené. To je vysvetlenie.

Mike: Myslím, Štepán, že tvoja otázka je možno o súcite. A je veľa učení o tom, ako rozvíjať súcit. Myslím, že je to kopa nezmyslov. Myslím si, že všetky ľudské bytosti môžu prejaviť súcit. Možno ho neprejavia, ale môžu. Je to možnosť. Ale súcit, ktorý používame — slovo súcit používame na opis nejakej empatie medzi nami a to medzi zvieratami nevidíme. To preto, že sme si ho vymysleli. Je to produkt našich emócií. Napríklad vidíte, že Ladislav si poranil nohu. „Och!“ A potom nás naše vzdelanie a naša výchova prinútia cítiť tú bolesť: „Och, Ladislav, to musí bolieť.“ Ale v skutočnosti ten, kto cíti ten súcit, cíti viac bolesti ako ten, kto má zranenie. A často vidíte ľudí, ktorí sú v nemocnici, a ľudia im hovoria: „Och, to musí byť hrozné,“ a oni povedia: „No, nebolo to až také zlé.“ Takže je v ľuďoch nejaký sklon zveličovať naše emócie, a potom to nazývame súcit. Myslím, že je to iba ľudský výmysel, byť príliš citlivý. To si myslím. Zvieratá to nemajú. My to máme, a tak cítime bolesť.

Ľudia v Etiópii hladujú. „Och, musím niečo urobiť.“ Prečo cítim bolesť kvôli ľuďom v Etiópii? Je to ľudské zveličovanie niečoho. Nemôžem urobiť nič, iba dať peniaze. Ale na to, aby ste dali peniaze, nemusíte cítiť súcit. Tak to cítim ja. A učenia, ktoré sú veľmi rozšírené, že by sme mali rozvíjať súcit — a myslím, že dokonca aj niektoré vetvy budhizmu majú spôsoby, ako rozvíjať súcit —, myslím si, že je to vlastne akási strata času. Ale každý môže prejaviť súcit, môže prejaviť záujem, môže sa vcítiť.

Štepán: Väčšina z toho, čo ste práve povedali, áno, so mnou zarezonovala, s mojím spôsobom myslenia: dobre, v živote nie sú žiadne pravidlá, však? Žiadne dobré a zlé. Život je… Takže ak je vo vesmíre nejaká iná bytosť — a je dobrá šanca; neviem aká veľká, ale je dobrá šanca, že sú —, keby prišli na našu planétu, podľa zákonov života by mohli slobodne robiť, čo im vyhovuje, bez ničoho. Takže neviem, či to chceme oslavovať, alebo ako to povedať, hovoriť o týchto úžasných vlastnostiach života, alebo či je to také brutálne, kruté, v niečom také neľudské. Viete, je to desivé. Neviem.

Mike: Život nemôžeme urobiť menej desivým tým, že cítime súcit. Nezmení to život. Život je desivý.

Štepán: Áno.

Mike: Život každého je desivý, ale skrývame to.

Štepán: Áno, náš mozog to skrýva, samozrejme.

Mike: Skrývame to tým, že plánujeme budúcnosť a myslíme na pekné veci a tak ďalej. Ale v podstate sme v tme a kráčame — Dógen hovorí, že sme na vrchole stostopovej žrde a vykračujeme do prázdna, vykračujeme z vrcholu vysokej žrde. To je ľudský údel. Ale zakrývame to našimi príbehmi, našimi nádejami, našimi snami, našimi presvedčeniami.

Štepán: Keď Španieli, keď Európania prišli do Ameriky, cítili sa ako niečo veľké, väčšie, výnimočné a robili, čo sa im zachcelo: zobrať zlato, zabiť čokoľvek, čo stálo v ceste. A je tu niečo viac — ani nie medzi rôznymi druhmi ľudí, ale možno medzi rôznymi druhmi života —, alebo je všetko jednoducho tým, čím je, bez akýchkoľvek pravidiel? Myslím, prečo hovoríme, že niekto, kto sa správa ako psychopat, je zlý? Neviem. Obávam sa, že to, čo ste povedali, o živote, ktorý sa vynára zo základného vesmíru, a potom o inteligencii, ktorá sa vynára zo života — znie to naozaj pekne, je to skvelé. Len ak je to pravda, potom neexistujú absolútne žiadne pravidlá. Neviem.

Mike: Žiadne ciele?

Štepán: Žiadne… akékoľvek pravidlá.

Mike: Pravidlá.

Štepán: Áno, akýkoľvek cit alebo akýkoľvek ohľad na druhých je iba akási náhoda, iba vlastnosť ľudských bytostí, pretože to bolo…

Mike: Hovoril som o bunkách.

Štepán: Áno, áno.

Mike: Takže bunky majú pravidlá. Pravidlá existujú.

Štepán: Áno.

Mike: Bunka sa riadi určitými druhmi základných zákonov. Takže existujú určité základné zákony, ktoré veda dúfa objaviť; chce ich objaviť všetky.

Štepán: Ale nakoniec vyhrá ten, kto sa replikuje, však? Alebo prežije. Takže prežitie. Replikovať sa — čo znamená replikovať sa, akože?

Mike: Áno, áno. Takže v tej oblasti fyzického sveta môžeme povedať, že nemôžeme nájsť žiadnu morálku.

Štepán: Áno.

Mike: Áno, to je pravda. Nemôžeme tam nájsť, kde je morálka. Ale v ľudskom živote je podľa Dógenovho učenia morálka v našom konaní. Takže namiesto toho, aby sme hovorili, že by sme mali vytvárať pravidlá o tom, čo je dobré a čo je zlé, a že by sme o tom mali premýšľať a myslením zabezpečiť, aby sme nerobili zlé a robili dobré — namiesto toho on hovorí, že ak sa vyvážime, nemôžeme urobiť nič zlé. V skutočnosti jednoducho konáme, správame sa najlepšie, ako vieme, vyváženým spôsobom.

To je to najlepšie, čo ľudská bytosť môže urobiť. A tak morálka existuje, ale morálka je v samotnom správaní. Tak ako som povedal, že inteligencia je v bunke, morálka je podľa Dógena v našom správaní. Morálka je, ak chcete, emergentná vlastnosť toho, čo robíme.

(Prehráva sa nahrávka Nishijimu Roshiho z rokov okolo 1980 až 1985. Mladý Mike v nej kladie otázky.)

Otázka: Neexistujú činy ako možno zabitie ľudskej bytosti alebo zvieraťa. To nie je zlé. Naozaj.

Nishijima: Takže ľudské bytosti majú schopnosť robiť zlé úmyselne. Keď sme prirodzení, keď sme vyvážení, nikdy nemôžeme urobiť nič zlé. Ale zároveň majú ľudské bytosti vynikajúcu schopnosť robiť zlé. Taká je situácia. A tiež nerobíme dobré veci. A keď si uvedomujeme, že sme urobili dobro, je to poškvrnená situácia.

Mike: Poškvrnená.

Nishijima: Preto je pre nás aj robiť dobré nemožné. V každodennom živote konáme a toto konanie nie je dobré ani zlé. Ale mnoho ľudí si myslí, že toto je dobré a toto je zlé, a tento rozlišujúci postoj budhizmus popiera. V našom každodennom živote robíme niečo, čo sa nedá nazvať dobrým ani zlým.

Mike: S tým vysvetlením je asi nejaký problém, pretože keď nám hovoríte, že by sme si nemali robiť starosti s tým, čo je dobré alebo zlé — nedá sa to. Nedá sa prestať rozlišovať. Môžem povedať, že to, čo mi hovoríte, je správne. Takže čo je podstatný fakt? Nerobiť si starosti? Je toto podstatný fakt, alebo je to obsah dobrého alebo obsah zlého?

Nishijima: Sú to fakty vo vašom mozgu?

Mike: Fakty vo vašom mozgu.

Nishijima: Áno.

Mike: Je to v mojom mozgu, áno. Takže to nemôžem ignorovať.

Nishijima: Ale obrazy vo vašom mozgu sú iné ako skutočný svet. Mnoho ľudí tento fakt nerozpoznáva a obrazy v našom mozgu sú niečo skutočné. Ale to je mylné chápanie. A v tejto kapitole majster Dógen vysvetlil rozdiel medzi obrazmi v našich mozgoch a skutočnými faktmi.

Mike: Áno, myslím, že v mnohých situáciách nikdy nemôžeme vedieť, či to, čo robíme, je dobré alebo zlé, pretože nevidíme celú situáciu. Ale nechápem, prečo po vete „Nerob zlé, rob dobré“ — „Nerob zlé“ je pokyn.

Nishijima: Áno, je to vysvetlenie slov. V skutočnosti existujú fakty a neexistuje dobré a zlé. Ale v našom mozgu máme kritériá dobrého a zlého. Takže môžeme myslieť na to, aby sme nerobili zlé, alebo aby sme robili dobré.

Mike: Takže odporúča budhizmus, aby sme mysleli na to, aby sme nerobili zlé, a aby sme mysleli na to, aby sme robili dobré?

Nishijima: Mali by sme rozpoznať skutočnú situáciu, ktorá je iná ako obrazy v našich mozgoch.

Otázka: Čo by sme mali robiť s obrazmi v našich mozgoch?

(Nahrávka sa zastaví.)

Mike: Vidíte, to je môj učiteľ, v roku 1980, 1985 alebo tak nejako.

Boris: Kto bol ten druhý chlapík a tá pani?

Mike: Tá pani — volá sa Yoko — nie moja žena Yoko — Japonka. A ten muž som bol ja.

Účastník: Ten muž ste boli vy?

Mike: Áno.

Účastník: Iný.

Boris: Nie, nielen tvár.

Mike: Ide len o to, že jeho hlas je spred štyridsiatich rokov.

Účastník: Nespoznávam jeho tvár.

Mike: Je to dávno.

Účastník: Pred štyridsiatimi rokmi.

Mike: Áno.

Účastník: Je úžasné vidieť, ako kráčate v šľapajach svojho učiteľa a opakujete tú istú tradíciu.

Mike: Áno, áno. Neučím svoje vlastné myšlienky. Učím to, čo som sa naučil. Ale samozrejme ich učím vlastnými slovami. Jeho spôsob reči je veľmi odlišný a veľmi silný. Takže ľudské bytosti vo vyváženom stave nikdy nemôžu urobiť nič zlé. Veľmi hlasno a priamo. Takže tak či tak, nemusíme sa snažiť byť súcitní. Stačí byť vyvážení. A ak sme vyvážení, ak praktizujeme rovnováhu, potom sa ako ľudské bytosti správame najlepšie, ako vieme. Nie je to dokonalé.

Takže čokoľvek ako tieto vlastnosti — súcit alebo milujúca láskavosť alebo zásluha — sú podľa tradície môjho učiteľa, ktorá ide od Dógena, akési doplnky. Sú to veci, ktoré na život pridávame, ale samotný život tieto veci neobsahuje. Neexistuje nič skutočné, čo by sa volalo súcit. Ale existuje citový stav, v ktorom cítime bolesť niekoho iného. A keď cítime bolesť niekoho iného a niečo urobíme, hovoríme, že je to súcitné. Takže takí sme, a tak to robíme. Ale zvieratá nemajú schopnosť niečo pridávať. Jednoducho konajú, bez akejkoľvek ľudskej morálky. Zvieratá majú vlastnú morálku.

Ale nechodia dookola a nezabíjajú sa navzájom len tak. Uspokojujú svoje potreby.

Účastník: Iste, pokiaľ ide o súcit, myslím si, že podľa evolučnej teórie si ľudia vyvinuli súcit, pretože to bola užitočná stratégia na spoluprácu. Takže súcitní ľudia lepšie spolupracovali a tiež zabíjali iných ľudí, ktorí boli menej súcitní. Takže ľudia, ktorí žili po mnohých generáciách, zdieľali túto vlastnosť, ktorú nazývame súcit, pretože zabili iných ľudí, ktorí boli menej súcitní.

Štepán: Toho som si vedomý. Áno, táto evolučná teória súcitu, absolútne. A táto evolučná teória toho, prečo máme túto projekciu každého človeka okolo nás: neustále bežíme túto simuláciu, a absolútne, je to jedna z najväčších evolučných…

Účastník: Takže je to trochu ironické, pretože si to ceníme — akože, áno, sme súcitní, ale v skutočnosti…

Štepán: Ale malé dieťa vo mne, ktoré by chcelo veriť v pekné príbehy, by chcelo vedieť: ak je vo vesmíre nejaká iná inteligencia, bola by nejaká možnosť kontaktu, ktorý nie je iba utilitárny — jednoducho ich všetkých zjesť, ak sa nám to hodí, alebo len tak pre zábavu, alebo čokoľvek sa nám hodí? Ale možno je to filozofická otázka, takže…

Mike: Dôležité nie je, čo si myslíme, že by sa mohlo stať, ale čo naozaj urobíme, keď sa to stane. A nevieme, čo urobíme, kým sa to nestane. Nikdy nevieme, čo urobíme, kým sa niečo nestane. Dobrým príkladom sú vojaci, ktorí idú do vojny. Nedalo sa predpovedať, či bude niekto statočný alebo vystrašený, či prejaví zvláštne vlastnosti alebo nie, kým nenastane skutočná situácia. A rovnako to platí aj v bežnom živote. Keď niečo robíme, ukazujeme sami seba. Takže ak praktizujeme rovnováhu, ukazujeme sa vyváženým spôsobom.

A to je naše konanie a je to aj naša morálka. Je to tam.

Účastník: Takže v podstate nás učíte, venujete čas tomu, aby ste nás učili, pretože je to pre vás momentálne to, čo vás najviac vyvažuje.

Mike: Áno. Pretože vysvetľujem sám sebe. Takže keď prídem domov, pomyslím si: „Och, dobre, chápem.“ Lebo odkiaľ prichádzajú moje slová? Prichádzajú z miesta, ku ktorému sa nedostanem, kým neprehovorím. Preto je napríklad terapia ľuďom taká užitočná. V terapii ľudia hovoria o veciach, ktoré boli v nich nesformované. A vyjadria ich slovami a počujú sa, ako tie slová hovoria. No, toto je terapia pre mňa. Vyjadrujem nesformované veci a počujem sa, ako ich hovorím. Ďakujem vám veľmi pekne za počúvanie. A ak budete hovoriť, budete počuť sami seba.