Budhistický pohľad na samotné žitie

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

Ak by si niekto, kto žije v tejto oblasti, v Česku, na Slovensku a podobne, chcel kúpiť knihy Shobogenzo alebo knihu Shinji Shobogenzo, ktoré vydávam ja, môžete si ich odo mňa kúpiť za veľmi nízku cenu. Ak sa skontaktujete s Pavlom, môže mi poslať e-mail a ja ľuďom tu knihy rád predám. Myslím, že päť libier za jednu knihu a asi päť libier poštovné, takže možno desať libier, kniha plus poštovné. Ak si ich kúpite niekde inde, sú dosť drahé.

Zarecitujeme Kaikyoge?

[recitácia, 00:02:53–00:03:36]

Dnes je posledná príležitosť na talk, takže by som chcel hovoriť o budhistickom pohľade na samotné žitie. Budhistický pohľad na samotné žitie je dosť odlišný od nášho bežného pohľadu na náš život v spoločnosti. Keď žijeme v bežnej spoločnosti, všetci si vytvárame svoj život tým, že si pamätáme, čo sa stalo v minulosti, a plánujeme, čo sa stane v budúcnosti.

Ja mám v hlave obraz svojho života. Vraciam sa do Bristolu a Bristol existuje tamto. Minulý týždeň som sem prišiel z Bristolu a teraz som strávil niekoľko dní tu v Česku. Zajtra sa vrátim do Bristolu. Potom budúci víkend idem na workshop akordeónu. Neskôr v tomto roku idem do Škótska na retreat. A chystám sa navštíviť svoju dcéru v Austrálii. Takže v mojej hlave je toto všetko môj život.

Všetci si v hlave udržiavame obraz svojho života. A ten obraz je ako priamka času: minulosť je tu vzadu, budúcnosť je tamto a ja som v strede. Takže sa pohybujem od minulosti cez prítomnosť do budúcnosti ako vlak. Aby som sa mohol pohnúť dopredu do budúcnosti, musím premýšľať, čo urobím ďalej, naplánovať to a potom to urobiť. Toto je náš bežný pohľad na náš život. A takto funguje spoločnosť, pretože svoje budúce činnosti plánujeme v spolupráci s ostatnými ľuďmi. A preto sa tu všetci môžeme stretnúť.

Ale budhistický pohľad na život je trochu iný. Chcel by som povedať, že hlúpejší. Ale slovo hlúpy nie je celkom presné. Ak si pamätáte, hovoril som o pavúkovi v prvý deň tu. A povedal som, že pavúk koná a myslí ako jedno. To znamená, že samotné činy pavúka sú inteligentné. Takže bez myslenia pavúk koná inteligentne. V budhizme je pohľad na náš život podobný tomu.

Budhizmus hovorí, že minulosť, všetko, čo sme v minulosti urobili, sa už skončilo, hoci si spomienku na minulosť stále nesieme so sebou. Túto spomienku na našu minulosť držíme vo svojom vedomí v prítomnosti. A hoci si vo vedomí udržiavame obraz budúcnosti, v skutočnosti sa budúcnosť ešte nestala. Takže sme v prítomnosti. Minulosť je v prítomnosti a budúcnosť je v prítomnosti. Celý obraz nášho života je v prítomnosti. Všetko je v prítomnosti.

V prítomnosti už dostávame výsledok toho, čo sme urobili, toho, čo sme jedli, toho, ako sme spali, a tak ďalej. Ak ponocujeme a nespíme dosť, sme ospalí. Ak sme vypili veľa vína, cítime sa ťažkí. Takže v prítomnosti už dostávame výsledok svojho minulého konania.

Budúcnosť však ešte nebola vytvorená. Alebo presnejšie, vytvárame ju v každom okamihu. Moje konanie v prítomnosti vytvára budúcnosť. Zdvihnem list papiera a svet sa zmení. Spojíte ruky a svet sa zmení. Ak odídete dnes popoludní o jednej, je to iné, ako keď odídete dnes popoludní o druhej. Takže v každom okamihu robíme malé rozhodnutia a tieto malé rozhodnutia vykračujú do budúcnosti, krok za krokom.

Takže hoci v mysli možno premýšľame o plánoch a zariaďujeme veci do budúcnosti, v skutočnosti v každom okamihu urobíme jeden krok. Jeden krok. A naše konanie v každom okamihu vytvára ďalší krok. Takže svoje životy vytvárame v každom okamihu. Vytvárame si vlastnú budúcnosť a žijeme výsledok vlastnej minulosti. Výsledku svojho minulého konania nemôžeme uniknúť. V tomto okamihu si môžeme slobodne vybrať, ktorým smerom pôjdeme.

Takže budhizmus hovorí, že v tomto okamihu máme slobodu. Nie slobodu v zmysle môžem urobiť čokoľvek, ak mám veľa peňazí, môžem urobiť čokoľvek. Nie takúto slobodu, ale veľmi jednoduchú slobodu. Zdvihnúť nohu, alebo ju nechať dole. Zakašľať, alebo nezakašľať. Vysmrkať sa, alebo počkať. Hovoriť, alebo mlčať. Takže budhizmus hovorí, že tieto jednoduché činy v prítomnosti v skutočnosti vytvárajú našu budúcnosť.

Ale normálne takto nepremýšľame. Premýšľame o nejakom cieli alebo zámere, ku ktorému sa chceme dostať, a snažíme sa k nemu dopracovať bez toho, aby sme si všímali, kam ideme. Takže niekedy pri svojom cieli vôbec neskončíme. V skutočnosti pri svojom cieli nikdy neskončíme, pretože keď si cieľ vytvoríme, je to iba predstava. Ale keď tam dorazíme, je to vždy iné.

Napríklad ak si zarezervujete hotel na juhu Španielska na dovolenku a pozeráte sa na krásne fotografie v brožúre: Vezmeme si túto izbu? To by bolo pekné. A keď prídeme, hotel ešte nie je dostavaný. Alebo si robíme starosti s pohovorom, na ktorý musíme ísť. Myslíme si: ach jaj, určite to pokazím, som veľmi nervózny. Ale keď to príde, vystupujeme celkom sebaisto.

Takže hoci si stále vytvárame ciele, nevšimneme si, že nikdy nedosiahneme cieľ, ktorý sme si vytvorili v mysli. Kam naozaj dorazíme, je tam, kam dorazíme z každého činu, okamih za okamihom. Takže tento budhistický pohľad na život hovorí, že dôležité je naše konanie v prítomnosti. Hoci si možno robíme starosti s veľkými problémami v budúcnosti, v skutočnosti môžeme urobiť iba jeden krok naraz. A keď urobíme jeden krok, samotný problém sa zmení.

Ak ste niekedy chodili na túry vo veľkých horách, možno ste zažili, že idete a pozeráte sa na miesto v horách, kam smerujete. Ale po piatich minútach sa pozriete znova a všetko vyzerá úplne inak. Ďalších desať minút a všetko vyzerá inak. Vidíte za roh, dolu do údolia. Takže musíte meniť, kam idete, podľa toho, čo vidíte v tomto okamihu. Hovorím o chodení po horách, pretože som ho veľa nachodil. Ale podobné je to, keď kráčate mestom. Každých pár metrov sa váš pohľad na mesto zmení.

A to platí aj o našom živote. Takže hoci možno máme vyriešiť veľký problém, nemôžeme ho odtiaľto vyriešiť úplne, ale môžeme urobiť jeden krok. Potom sa problém možno trochu zmení. Potom urobíme ďalší krok. Potom sa to možno bude zdať ako iný problém. Takže môžeme postupovať hlúpo, nie tak, že nájdeme riešenie svojich problémov odtiaľto, ale tak, že problém riešime tým, že kráčame do budúcnosti. Pretože naše kráčanie do budúcnosti je inteligentné, aj keď o tom nepremýšľame.

Hoci pavúk nepremýšľa, ako urobiť svoju sieť, tak ako sa pohybuje, vytvára svoju sieť. Kde je plán? Pavúk má malý plán. Je to záhadné. Takže samotné žitie je inteligentné. V živote sa môžeme pohybovať dopredu, konať v živote, nie stále premýšľať, kam ideme. Nemyslím tým, že by sme nemali premýšľať, kam ideme. Ale mali by sme si všimnúť, že samotné žitie je inteligentné. Takže naše životy sa odvíjajú napriek nám.

Napriek našej snahe plánovať sa náš život odvíja tak, ako sa odvíja. Nemyslím tým, že by sme nemali plánovať. Ale samotný náš život je séria krokov, okamih za okamihom, a tieto kroky samy sú inteligentné. V budhizme sa tejto inteligencii hovorí prajñā. Prajñā v sanskrte: pra znamená pred, ako latinské pre, a jnana, sloveso jnana, je ako grécke gnos. Znamená to myslenie alebo poznanie. Takže prajñā znamená pred myslením alebo pred poznaním.

Takže v budhizme hovoríme, že náš život vedie prajñā. Niektorí ľudia prekladajú túto prajñā ako múdrosť. Ale je jemnejšia ako múdrosť a niekedy hlúpejšia ako múdrosť. Kráčame po ulici po ľavej strane a prejdeme na pravú stranu a na chodník niečo spadne. V našom živote je veľa situácií, keď robíme rozhodnutia bez toho, aby sme vedeli prečo. Všímame si ich vo veľmi vážnych alebo núdzových situáciách. Niekedy v núdzovej situácii konáme a potom povieme: Neviem, čo som urobil, jednoducho som to urobil. Konáme inteligentne bez myslenia.

Dógen to nazýva odlišným od myslenia, pretože nemôžeme povedať, že to nie je inteligentné, ale nemôžeme ani povedať, že je to bežné myslenie. Takže budhizmus hovorí, že takto môžeme viesť svoj život, podľa prajñā. Je to platný spôsob života: jednoducho konať v každom okamihu, upravovať svoje plány podľa scenérie v tomto okamihu a všímať si, že každý krok je akýmsi malým riešením. Takže je to pekný spôsob života. Ale nemôžete zbohatnúť ani sa stať slávnymi. Takže veľa ľudí ho nemá rado.

Takže teraz prestanem hovoriť. Hovorte, prosím, o čomkoľvek.

Účastník: Chcel by som niečo povedať. Hovorili ste, že v živote vždy radi premietame nejaký cieľ do budúcnosti. Tak by som sa len rád podelil o svoju skúsenosť. Na gitare som začal hrať, keď som mal osem rokov. A dlho som si myslel, že jediná vec v živote, ktorá by ma uspokojila, by bolo stať sa profesionálnym hráčom. Takže celé roky som cvičil, hrával na vystúpeniach, ale nejako to bol vždy boj. A nakoniec sa to v jednom okamihu stalo a v tom okamihu som si uvedomil, že to nie je ono. To, čo som si predstavoval, že to bude, bolo v skutočnosti úplne iné. Bol to sen. Ale potom som po nejakom čase znova začal hrať s radosťou, iba hrať.

Účastník: Sú niektoré situácie, ktoré pôsobia veľmi prirodzene na... Keď jazdím na bicykli po Glasgowe, na uliciach v Glasgowe je veľa výmoľov a ja sa im musím vyhýbať, inak do nich spadnem. Takže moja otázka asi je: prečo niekedy v niektorých situáciách nepostupujeme takto?

Mike: Pretože sme ľudia. Takže to najlepšie, čo môžeme urobiť, je všimnúť si, že sú dve situácie. Jedna je spoločenská skutočnosť, čo je svet, ktorý si vo svojom živote vytvárame s ostatnými ľuďmi a so spoločnosťou a prácou a tak ďalej. A táto skutočnosť existuje v našom vedomí, alebo v našej hlave, nielen v našej hlave. A potom konečná skutočnosť, ktorou sú naše jednoduché činy v každom okamihu. Takže každý žije oboje. Každý. Takže budhizmus nepatrí budhistom. Každý na tejto zemi žije oboma týmito spôsobmi.

Ale spoločnosť nás neučí žiť v konečnej skutočnosti, v jednoduchej skutočnosti. Takže ju niekedy musíme sami pre seba znovu objaviť. Toho druhého sa zbaviť nemôžete. Ale kým sa ženiete dopredu, aby ste dosiahli nejaký cieľ, môžete si všimnúť svoje chodidlá. Takže oba spôsoby života sú to isté. Znie to ako rozpor.

Účastník: Až na to, že jeden je skutočný a druhý nie je skutočný.

Mike: Áno, ale oba sú to isté. Takže kým žijeme vo svojom vytvorenom svete, zároveň žijeme aj v skutočnom svete.

Účastník: Je to však zaujímavé, nie? Že tento akýsi okamžitý pohľad, alebo okamžitá povaha existencie, sa nazýva budhistický pohľad.

Účastník: Áno, ale v skutočnosti je to skutočné, a vlastne je to naopak, nie? Toto je skutočné, a možno by sme mali hovoriť o ľudskom pohľade, pretože ten je pohľadom, perspektívou.

Mike: Áno. Vlastne nie, je to perspektíva alebo pohľad. Je to napríklad môj pohľad alebo Nagardžunov pohľad alebo váš pohľad. Je to spôsob, ako sa pozerať na život alebo ako o živote premýšľať. A keď sme vo svojej bežnej spoločenskej úlohe, máme iný spôsob, ako o živote premýšľať. Ale samotný život je iba jeden. Nemá žiadny pohľad ani žiadne slová. Je to jednoducho život a my ho robíme. Takže nie budhistický život alebo spoločenský život, iba samotný život.

Roman: Myslím, že chcete povedať, že budhistický pohľad ukazuje na skutočnosť, ale stále je to pohľad. Je to spôsob, ako niečo vysvetliť, ale stále to nazývame Nagardžunov pohľad alebo Dógenov pohľad. Ale chcete povedať, že ukazuje na niečo skutočné, čo je za hranicami pohľadov.

Účastník: Mike, ak máme v budúcnosti niečo, čo nám robí veľké starosti, môže byť veľmi ťažké žiť krok za krokom.

Mike: Áno, ale žijeme krok za krokom. Veľmi ťažko, krok za krokom.

Účastník: Nedávno mi povedali, že ma možno po 20 rokoch práce pre... prepustia. A možno sa to nestane ešte rok alebo dva roky. Ale naozaj ma prekvapilo, akú úzkosť to vo mne vyvolalo a aký účinok to na mňa malo, alebo na to, ako žijem. Neviem, aká je moja otázka.

Mike: Je prirodzené cítiť úzkosť a strach a odmietnutie a všetky takéto pocity. A nemôžete sa tomu vyhnúť. Cesta dopredu je cítiť sa tak. Ale ako budú dni plynúť, veci budú vyzerať inak. Môže sa to zhoršiť. Môže sa to zlepšiť. Ale bude to iné. Takže problémom sa nemôžeme vyhnúť. Problémy sú samotný náš život. Môžeme im iba čeliť. Aj keď plačeme a trasieme sa, môžeme niečomu čeliť. Ak sa snažíme vyhýbať problémom, náš život sa stane veľmi úbohým.

Ale môžeme mať iný druh stability, ktorý si sotva všimneme, ak máme veľmi, veľmi veľké starosti alebo úzkosť, pretože táto stabilita nie je v našej mysli. Je v nás, v našom pohybe dopredu. V Shobogenzo Dógen napísal kapitolu, ktorá sa volá Zazen, stav ako more. Chcel vytvoriť obraz: hlboko dole je more pokojné, ale na hladine sú búrky. Takže búrkam na hladine sa nemôžeme vyhnúť. Ale zazen nám môže dať stabilitu hlbokého oceánu, ktorá nie je to isté ako pokojná myseľ. Takže aj keď máme starosti, strach, sme rozrušení, veľmi, veľmi chaotickí, stále môžeme mať stabilitu. Tomu sa hovorí zvládať život.

Roman: Včera v noci som nemohol zaspať a stále som o niečom premýšľal a možno do tretej do rána som nemohol prestať, nemohol som zaspať. Ale asi o tretej som si uvedomil, že si nerobím starosti s tým, že nemôžem zaspať. A viem, že pred piatimi rokmi by som bol možno veľmi zúrivý a možno by som od frustrácie niečo rozbil. Takže si myslím, že toto je ten rozdiel medzi... Myslím, že mi možno pomáha aj sesshin, alebo možno je sesshin dôvodom, prečo som nemohol zaspať. Ale určite si myslím, že zazen nám môže pomôcť čeliť problému bez toho, aby sme vyskočili z okna alebo niekoho udreli. Takže nakoniec som zaspal.

Účastník: Ale ak máme cieľ, veľmi to zvyšuje pravdepodobnosť, že ho dosiahneme, alebo možno nie presne ten obraz, ktorý sme mali v mysli, ale niečo také.

Mike: Áno, to je pravda.

Účastník: To znamená, že je dosť dôležité mať cieľ,

Mike: Áno.

Účastník: aby... A otázka potom je: aký je napríklad hodnotný cieľ v živote? Čo...

Účastník: Mrkva na palici.

Mike: Hneď tu hore, potom vstaneme a potom si umyjeme tvár a potom ideme do práce a prídeme domov. Takže je dôležité mať cieľ, áno.

Účastník: A je dôležité ho zahodiť.

Účastník: Oboje.

Účastník: Možno problém, ktorý niektorí ľudia s cieľmi majú, je očakávanie, že cieľ dosiahnu, namiesto toho, aby jednoducho šli ďalej.

Mike: Áno. Nehovorím, že by ste nemali mať ciele. Môžete žiť život hnaný cieľmi a veľa ľudí tak žije. A bez cieľa nevstaneme z postele. Ale budhistický pohľad je, že cieľ nás dostane z postele, cieľ nás dostane do kúpeľne, cieľ nás dostane dolu po schodoch. Takže je to iný druh pohľadu. Neznamená to, že musíte zahodiť svoje ostatné pohľady.

Účastník: Je každý z týchto činov tým vzdaním sa, ako, viete, keď robíte zazen, mali by ste sa jednoducho vzdať, alebo ako športovec, myslím?

Mike: Áno. Napríklad ak sledujete profesionálnych tenistov pri zápase, vidíte, ako čakajú na nové podanie a poskakujú. Prečo poskakujú? Pretože sa chcú dostať do stavu, keď nepremýšľajú, kam loptička priletí, alebo nepremýšľajú: Možno loptičku netrafím, alebo: Chcem loptičku trafiť, ale jednoducho tam čakajú. Alebo ak práve nezvládli úder, vidíte, ako sa snažia zabudnúť, vrátiť sa späť do prítomnosti. A vrátiť sa späť do prítomnosti znamená zahodiť náš cieľ.

Takže v tomto zmysle ho musíme neustále zahadzovať, ale zároveň ho potrebujeme. Prepáčte, že nedokážem jednoducho vysvetliť celý život. Ale jednoducho robím, čo môžem.

Účastník: Nedávno som čítal knihu o Shunryu Suzukim a jeden z jeho študentov vraj poznamenal, že na svete je jednoducho priveľa utrpenia. A on odpovedal: Nie, je tu presne správne množstvo utrpenia. Vtedy mi to pripadalo ako dosť pobúrujúca poznámka. Ale pre mňa to ukazuje na niečo naozaj dosť... aký iný je tento druh budhistického pohľadu oproti môjmu vlastnému, naozaj, možno kultúrne.

Účastník: Chcem povedať, Suzuki mal veľmi ťažký život, žil v ťažkom období dejín a mal veľa osobných tragédií. Nevychádzalo to zo samoľúbosti. Nebolo to akési sedenie na nejakom lotose.

Účastník: Presne tak.

Roman: Nebol samoľúby. Nepredstieral, že je dokonalý.

Účastník: Vo svojom živote mal veľa tragédií. Vedel, čo je utrpenie.

Účastník: Čo ste to povedali, že sa smiali? Ste nábožensky založený?

Účastník: Nie, nie, nie. Chcem len povedať Paulovi: pred štyrmi alebo piatimi rokmi ma prepustili z práce. A bol som vydesený. A naozaj ma prepustili a strávil som niekoľko nádherných mesiacov varením a trávením času so svojou malou dcérkou. A potom som dostal prácu, ktorá bola oveľa príjemnejšia než tá predchádzajúca. Takže si myslím, že je veľmi zlé, ako firmy prepúšťajú ľudí, pretože vám niekoľko mesiacov vopred povedia, že sa to stane, a to vás povzbudzuje robiť si starosti s vecami, ktoré sa ešte nestali. Ale v skutočnosti sú veci, ktoré sa ešte nestali, úplne iné, než si myslíte, že budú.

Mike: Takže na vás čaká úžasná práca.

Roman: Myslím, že to platí aj pre rozchody s ľuďmi. Áno, krásna...

Mike: Čaká na vás úžasná žena.

Roman: A keď vás opustí? Tam čaká lepšia.

Mike: Nie, nie lepšia, ale aj taká, ktorá je iná. Na nás všetkých čaká úžasná budúcnosť. A tu je.

Účastník: Ja tu nie som.

Mike: Ďakujem veľmi pekne.

Účastník: Ďakujem.

Mike: Zarecitujeme Fueko?

[recitácia, 00:57:01–00:58:02]

Ďakujem veľmi pekne.

Účastník: Ďakujem.

Mike: A ďakujem veľmi pekne za tlmočenie.