Budhizmus oslobodený od „budhizmu“

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Ako zvyčajne by som najprv rád hovoril o zazene alebo odpovedal na otázky o zazene, pretože zazen je naozaj stredobodom toho, čo robíme. Takže ak má niekto otázky, pripomienky alebo návrhy k samotnému zazenu, ozvite sa.

Otázka: Mohli by ste povedať niečo o zatváraní očí počas zazenu?

Mike: Ak počas zazenu zatvoríte oči zámerne, zvyčajne skončíte vo vnútornom svete. Preto ich prirodzene necháme otvorené. Ale ak sa náhle zatvoria, (Smiech.) …ak ich zatvoríte, nie je to problém, nechajte ich chvíľu zatvorené. Ale ak ich budete mať zámerne zatvorené celý čas, skončíte vo vnútornom svete.

Otázka: Ale ak sa naozaj zatvoria a je to príjemné, mali by ste sa ich snažiť otvoriť a prebrať sa?

Mike: Ak sa potrebujete prebrať, otvorte oči a preberte sa.

Otázka: Nemohli by ste si pár minút dopriať? (Smiech.)

Mike: Nie. No, ja môžem, ale vy nie. (Smiech.) Niekedy praktizujeme a oči sa nám celkom prirodzene zatvoria a to je v poriadku; len ich zámerne nenechávajte zatvorené celý čas. Existuje veľa meditačných praxí, pri ktorých sa sústreďujete na svoj vnútorný stav. Zazen taký nie je; preto začíname s otvorenými očami a väčšinou ich necháme otvorené. Keď sa nám oči zahmlia, zvyčajne sa sústreďujeme na vnútorný stav, alebo niekedy zachytíme pohľadom mačku, ako beží cez trávnik, či nejaký tvar na stene, a sústreďujeme sa na vonkajší svet. Ale zazen je medzi tými dvoma stavmi, medzi vnútorným a vonkajším. Keď váš pohľad len dopadá na stenu alebo na záhradu, ale na nič sa zámerne nepozeráte a nesústreďujete sa na svoje vnútorné rozhovory, to je ten správny stav. Je to medzi vonkajším a vnútorným.

Otázka: Môžete povedať niečo o pohybe alebo nehybnosti počas zazenu?

Mike: Áno, nie je nutné sa strnulo nehýbať. Ak sa snažíte nehýbať, vytvára to napätie. Keď však nájdeme peknú vyváženú pozíciu, teda keď naša váha spočíva nad krížovou kosťou a hlava je pekne vyvážená nad ramenami, potom sa nepotrebujeme hýbať. Takže je to len sedenie ako kopa tehál, jedna na druhej. Keď ich vyvážite, môžete ruku odtiahnuť.

Ale sedieť bez pohybu je takmer nemožné. Stále sa trochu kolíšeme a rád to vysvetľujem tak, že rovnováha je kolísanie. Keď idete na bicykli, musíte sa kolísať zo strany na stranu, aby ste udržali rovnováhu, a keď náhodou kráčate po lane, je to to isté. Predstava dokonalej rovnováhy ako nejakého stredného stavu, v ktorom sa nehýbete, je len sen; nie je skutočná. Navyše všetci máme v tele rôzne napätia a keď praktizujeme zazen, niekedy si ich všimneme. Môžeme si všimnúť, že po dvadsiatich minútach máme ramená určitým spôsobom napäté, uvoľníme ich a pocítime úľavu. Postupne napätia zhadzujeme a aj to je istý druh pohybu.

Takže hýbať sa je v poriadku, ale zámerne nerobíme žiadny konkrétny pohyb. Naším zámerom je len sedieť v rovnováhe; ale aby sme sedeli v rovnováhe, musíme rovnováhu takpovediac hľadať. Pre mňa vlastne zazen nie je nehybný. Je to istý druh činnosti; ale stredom tejto činnosti je nehybnosť. Presne tak, ako je stredom všetkých jednoduchých činností: tanca, jogy a mnohých ďalších. Nehybnosť nie vždy znamená telesne sa nehýbať, ale to, že niečo je nehybné a je v strede toho.

Otázka: Takže ak sa potrebujeme poškrabať alebo máme niečo v oku, viete, to sú veľmi jednoduché otázky…

Mike: Áno, keď sa potrebujem poškrabať, zdvihnem ruku pomaly, nie ako normálne. Takže ak ma počas zazenu svrbí hlava, urobím asi takto. (Veľmi pomaly zdvihne ruku k hlave.)

Otázka: Mike, máte nejaké odporúčania, ako dlho a ako často robiť zazen?

Mike: Môj učiteľ vždy hovoril: hodinu denne. Môžete robiť pol hodiny ráno a pol hodiny večer, alebo štyridsať minút/dvadsať minút. Táto hodina denne je však istý druh rady pre niekoho, kto chce praktizovať zazen každý deň ako celoživotnú prax. Ale ak len začínate alebo ste z neho ešte neurobili pravidelnú prax, je dosť ťažké robiť hodinu. V takom prípade robte pätnásť minút ráno a desať minút večer. Ak nezvládnete hodinu, nevadí. Ale ako pri každej praxi: ak praktizujete, viete, že ste praktizovali pravidelne, a ak nepraktizujete, viete, že ste pravidelne nepraktizovali. Je to prax.

To si vždy pamätám: hodinu denne. Niekedy hodinu denne nerobím; niekedy robím dve hodiny denne. Ale nikdy nerobím nič. Nikdy nemám deň bez zazenu. Niekedy, keď mám jet lag po ceste do Japonska a späť, sedím dokonca iba päť minút, len pre istotu.

Otázka: Máte nejakú radu, čo robiť, keď sa človek dostane do nepohodlnej polohy a príde bolesť, ako sa vyhnúť tomu, aby sa nakoniec sústredil len na bolesť?

Mike: Ak môžete zmeniť polohu tak, aby to nebolelo, je to dobré. Všetci máme svoje vlastné problémy s telom, najmä keď starneme. Ja mám problém s bedrom, ktorý mám už päť alebo šesť rokov, a musel som trochu upraviť spôsob, akým sedím, pretože keď sedím tak, ako som sedel pred desiatimi rokmi, tak to sakra bolí. Kedysi som sedel veľmi vzpriamene a držal sa veľmi rovno, ale zistil som, že ak trochu spustím panvu, stále môžem mať hornú časť tela rovno a až tak to nebolí. Takže je v poriadku to robiť a najdôležitejšie je, aby sme zazen videli ako prax, ktorá je niekedy nepohodlná, ako každý šport. Každý, kto trénuje, vie, že k tomu patrí bolesť, a vedieť rozumne zvládať bolesť je veľmi, veľmi cenná vec. Bez bolesti žiť nemôžeme a zazen nás môže do istej miery naučiť bolesť zvládať. Keď som počul niektorých ľudí hovoriť: „Prelomte bariéry bolesti,“ pomyslel som si: „Blbosť.“ Ale je pravda, že ak sa donútite, môžete sa dostať cez dosť silnú bolesť a vstúpite do akéhosi zvláštneho stavu; ale nie je nutné sa tak správať. Dôležitejšie je praktizovať, povedzme, dvadsať minút denne každý deň alebo niekoľkokrát do týždňa, ako praktizovať päť hodín denne päť dní na sesshine a potom nerobiť nič. Oveľa dôležitejšie je robiť len pár minút denne, aj keď je to iba pätnásť minút. Zazen je veľmi jednoduchá, takmer hlúpa činnosť, ale je veľmi mocná. Nevšímame si to; všimneme si to, iba ak to robíme dlho. Potom si všimneme, že to na nás naozaj má veľký vplyv.

Ďalšie otázky?

Otázka: Sedím v polovičnom lotose a vždy sedím s ľavou nohou na pravom stehne, pretože opačne mi je to dosť nepohodlné. Je dôležité snažiť sa pravidelne striedať strany?

Mike: Na to som sa pýtal svojho učiteľa asi pred dvadsiatimi rokmi a on povedal: „Nie, to nie je dôležité. Môžete dlho sedieť rovnakým spôsobom.“ Ale mýlil sa. (Smeje sa.) Mýlil sa preto, lebo nikdy nemal žiadne problémy; má veľmi krátke nohy, je Japonec, takže na sedenie na zemi bol zvyknutý od detstva.

Riadil som sa jeho radou a asi po pätnástich rokoch sedenia rovnakým spôsobom sa mi vyvinul tento problém s bedrom, ktorý je bez akejkoľvek pochybnosti výsledkom toho, že som dlho sedel jedným spôsobom bez striedania. Takže by som povedal: striedajte, aj keď je to nepohodlné. Môžete napríklad jeden deň sedieť jedným spôsobom a druhý deň druhým. Alebo ráno sedieť jedným spôsobom a večer druhým. Ak je ten spôsob, ktorý nemáte radi, naozaj nepohodlný, okúpte sa a potom to urobte tak. Jedna možnosť by bola praktizovať ráno dvadsať minút/pol hodiny spôsobom, ktorý je pre vás najpohodlnejší, a potom sa večer okúpať a urobiť desať minút spôsobom, ktorý nemáte radi. Pomaly to bude ľahšie, pretože inak sa nám panva skriví a po dlhom čase môžu vzniknúť problémy.

Otázka: Prechádzam zo štvrtinového lotosu na polovičný a naozaj pociťujem, že sa mi spevnila pozícia. Zaujímalo by ma, či máte nejaké poznámky k štvrtinovému, polovičnému a plnému lotosu a ich vzťahu k sedeniu.

Mike: Ťažko sa to vysvetľuje, ale keď to robíte, je to zjavné. Ak dokážete sedieť v plnom lotose, teda ak dokážete sedieť v plnom lotose primerane pohodlne, hneď si všimnete, že je to veľmi stabilné a pevné. Máte pocit, akoby ste boli k zemi pripevnení v troch bodoch. Je to pevné ako skala, zatiaľ čo keď sedíte v polovičnom lotose, niekedy máte pocit, že sa nakláňate na jednu stranu, a to je fakt. Takže rozdiely sú.

Môžete sedieť aj v barmskej polohe, v ktorej som ja nesedel; pre mňa je dosť nepohodlná, keďže mám dlhé nohy, otvára mi bedrá viac, ako keď sedím v polovičnom lotose. Takže ten rozdiel môžete cítiť. Ak sa však zámerne snažíme sedieť takto: veľmi rovno a strnulo – poznal som niekoho, kto takto zámerne sedával – mal celý chrbát skrivený a na zátylku mu bolo vidieť napätie.

Robte to, čo je pohodlné. Ak nikdy nesadnete do polovičného lotosu, pretože to bolí, nikdy v ňom sedieť nebudete. Ak si občas skúsite sadnúť do polovičného lotosu, možno zistíte, že to ide ľahšie. Ale nejde o dosiahnutie Buddhovej pozície; nie je to súťaž. Ľudia majú rôznu ohybnosť; príďte na to sami a ak dokážete sedieť s nohami v polovičnom alebo plnom lotose, budete sa cítiť oveľa pevnejšie. Ale musíte sa vysporiadať so svojím vlastným telom.

Dobre, začnem tým, o čom som chcel hovoriť. Nie som si istý, ako to pôjde.

Toto je deviaty retreat v Earth Spirit, ale vlastne je to desiate výročie môjho návratu z Japonska do Anglicka. Keď sme sa s Yoko vrátili, nemali sme v úmysle založiť nejakú skupinu ako takú. Až rok po našom návrate sme začali mať ľudí, ktorí s nami sedeli na Somerset Street – niektorí z vás si to budú pamätať – a odtiaľ sa veci pomaly vyvíjali.

Za tých desať rokov som mal veľa talkov o rôznych veciach, väčšinu z nich si nepamätám, ale jednu vec si pamätám. Vo všetkých talkoch, ktoré som mal, vždy hľadám, o čom to vlastne chcem hovoriť. Hľadám to predtým, ako začnem hovoriť, a hľadám to aj počas toho, ako hovorím, akoby tu bolo niečo, o čom chcem hovoriť, ale musím nájsť, čo to je. To sa mi za posledný rok stalo veľmi jasným; neviem prečo, niečo sa akosi vynorilo. Môj prvý talk tento rok bol v Česku na zimnom retreate vo februári, kde som, myslím, povedal niečo ako „V budhizme je kríza“. Túto tému chcem rozviesť.

Doteraz som podrobne nenačrtol, v čom podľa mňa tá kríza je, pretože budhizmus má veľa rôznych podôb a veľkostí. Ako niektorí z vás vedia, na konci mojej ulice sú dve rôzne budhistické skupiny; obe sú veľké a jedna z nich má kaviareň mieru, kde robia naozaj dobré jedlo. A Johnova skupina v Glasgowe praktizuje v tibetskom centre, ktoré je veľmi veľké, dobre zorganizované, dobre vedené; je to energická skupina ľudí. A tu som ja, desať rokov som späť v Anglicku a nemáme veľkú energickú skupinu ľudí; sme roztrúsená hŕstka po celej krajine.

A napriek tomu som od začiatku vždy cítil, že to, čo som sa naučil v Japonsku, a jediné, čo môžem učiť, sa líši od všetkých tých ostatných skupín. Takže som nikdy nechodil do iných skupín a nikdy som sa k iným skupinám nepridal. Čiastočne je to mojou povahou: vždy som bol tak trochu outsider, vlk samotár. Ale je to aj preto, že si myslím, že to, čo som sa naučil v Japonsku a čo sa od Nishijimu naučili jeho ďalší študenti, je veľmi, veľmi odlišné od iných foriem budhizmu. Skoro to ani nerád hovorím, viete. „Odlišné od iných foriem budhizmu? – Snáď nebudete chodiť a kritizovať iné formy budhizmu?!“ Viete, existuje predpis, ktorý hovorí, že nemáte kritizovať iných budhistov, a tak ďalej. No, ja vlastne nekritizujem, len chcem vysvetliť. Niektorí z vás počuli o Bradovi Warnerovi a jeho knihách; nedávno prišiel do Londýna na talk, zostal niekoľko dní v Bristole a mal tam talk. Znovu mi pripomenul, ako odlišne vidíme budhizmus on, ja a ďalší ľudia v skupine, ktorú nazývame Dogen Sangha.

Stalo sa pre mňa dôležitým povedať veľmi jasne, v čom je ten rozdiel, a to chcem urobiť v týchto talkoch. Mojím cieľom nie je kritizovať iné skupiny a hovoriť „Och, to, čo robia, je zlé“ – možno to z času na čas urobím, ale zvyčajne to robím v súkromí (Smiech.) – ale poukázať na niečo, čo považujem za veľmi dôležité, pretože je to jediný pohľad na budhizmus, ktorý môžem učiť. Ako hovorím, je to už desať rokov a nemyslím si, že sa budem vedieť začleniť medzi všetky tie iné druhy budhizmu a iné druhy presvedčení. Neznamená to, že nemajú hodnotu – myslím, že každá ľudská činnosť má hodnotu a každá ľudská činnosť rôznym spôsobom prispieva spoločnosti, takže si myslím, že je to dobré.

Ale cítim, že viac ako kríza v budhizme prebieha v budhizme revolúcia, lenže tá revolúcia sa deje iba u mňa. Znie to arogantne – nemyslím revolúciu, ktorá uspeje, ani obrovskú revolúciu, myslím malé prevrátenie, otočenie – je to koreň toho slova? – toho, o čom budhizmus je, a preto by som to rád nazval revolúciou. Ale nemusí byť úspešná.

Keď však porovnám to, čo učím, so všetkými ostatnými učeniami, o ktorých si môžem prečítať alebo počuť, myslím si, že sú úplne odlišné. Takisto cítim, že budhizmus, ako ho vidím, uniesli dve skupiny. Jednou skupinou sú scholastici, akademici. Uniesli budhizmus tak, že keď idete do kníhkupectva a kúpite si knihu o budhizme, často vám povie o nejakom budhistovi, zvyčajne z minulosti, čo ten budhista povedal, urobil, kde žil a čo si myslel, a tak ďalej. Pre mňa je to hovorenie o niečom inom, nie je to hovorenie o tom, čím je budhizmus teraz, v mojom živote, v tejto oblasti.

Napríklad si môžete prečítať veľa kníh o Dógenovi a Shobogenzo a o tom, kedy ho napísal, ako ho napísal, čo znamená, s rozborom viet a tak ďalej, ale to mi nehovorí nič o tom, čo je tu a teraz. Myslím, že je to istý druh únosu budhizmu. Vytrhuje to budhizmus z niečoho skutočného a užitočného do oblasti diskusií o tom, čo budhisti robili alebo robia. Na túto tému nájdete veľa vynikajúcich kníh. Ak si napríklad chcete prečítať, čo Dógen robil v Číne v roku 1227, existuje niekoľko skvelých kníh, ktoré vám to povedia. Ale keď si ich prečítate, viete, čo Dógen robil v roku 1227, ale čo vám to dá? Kúpite si túto knihu, alebo nie? Takže si myslím, že jedna skupina, ktorá uniesla budhizmus, sú scholastici.

Druhou skupinou sú „mnísi“ alebo „nábožní“, neviem, ako ich nazvať, skupina ľudí, ktorí si myslia, že budhizmus je duchovné náboženstvo, ktoré vedie k blaženosti alebo šťastiu. Uniesli budhizmus veľmi mocným spôsobom a je ich veľa. Zvyčajne majú na čele niekoho a ten niekto sa vždy usmieva, pretože pozná pravdu: „Ak prídete a budete študovať so mnou, poviem vám, čo to je…“ a takmer všetky takéto skupiny sú založené na duchovnej hierarchii, presne ako kresťanské cirkvi. Niekto vie lepšie ako ktokoľvek iný, aké je to tajomstvo; tak idete a snažíte sa ho získať pre seba.

Ale ak sa pridáte k takejto skupine, zvyčajne sa stane, že zodpovednosť za to, aby ste zistili, o čom je váš život, odovzdáte tomuto dokonalému jedincovi, ktorý je niekde tam hore. Snažíte sa získať to, čo má ten človek, a to je podľa mňa dosť nebezpečné. V dnešnej dobe si možno prečítať o mnohých šarlatánoch a ľuďoch, ktorí sa vyhlásili za akýchsi duchovných vodcov a potom sa ukázalo, že majú bokom veľa špinavých tajomstiev. Čím sú títo vodcovia duchovnejší, tým viac musia skrývať svoju ľudskosť, tú druhú stránku svojej osobnosti. Môžete si prečítať veľa príkladov vo všetkých možných náboženstvách a veľa aj v budhizme, v rôznych budhistických centrách, u rôznych budhistických učiteľov. Majú svoje problémy, pretože sú ľudia a v skutočnosti nie sú bohovia. Musia všetky tie nedokonalé veci skrývať a nájsť pre ne tajný ventil. To vlastne platí pre každého; všetci musíme veci skrývať a nachádzať tajné ventily, ale čiastočne je to dôsledok života v spoločnosti.

Každopádne som chcel zdôrazniť, že podľa mňa tieto dve skupiny, akademici a nábožní, budhizmus uniesli, takže namiesto toho, aby sa stal spôsobom života alebo skutočným praktickým pohľadom na to, ako by sme mali žiť, so všetkými rôznymi stránkami moderného života, stal sa vlastne len ďalším duchovným náboženstvom alebo ďalšou teológiou.

To, čo chcem robiť a čo, dúfam, robím posledných desať rokov, je hovoriť o budhizme oddelene od týchto dvoch táborov. Chcem to robiť preto, lebo to učí Dógen a naša skupina sa volá Dogen Sangha, pretože vychádza z učenia tohto mnícha z trinásteho storočia. Ale keďže tento mních z trinásteho storočia hovoril o každodennom živote, ľudia uniesli dokonca aj to, o čom písal, čo učil. Napríklad vo Francúzsku sú skupiny, ktoré sa snažia žiť podľa pravidiel z trinásteho storočia, ktoré spísal o tom, ako žiť v chráme. Bez akejkoľvek fantázie si myslia, že môžu vziať knihu napísanú v trinástom storočí, napodobniť ten spôsob života dnes a že ak to urobia, dostanú nejakú zvláštnu duchovnú odmenu.

Preto je nutné, aby sme sa veľmi kriticky pozerali aj na to, čo napísal Dógen. Trináste storočie je veľmi dávno. Bol básnik a jeho jazyk je nádherný, aj keď ho preložili z čínštiny a japončiny do angličtiny; to, čo hovorí, má stále veľkú silu a veľkú hĺbku. Ale bol človekom svojej doby. Mal napríklad skupinu mužov, žiadne ženy, všetkých v malom chráme kdesi v zapadákove severne od Kyota v Japonsku. Ostatné budhistické chrámy v Kyote ho nemali veľmi v láske, pretože odišiel do Číny, vrátil sa a začal učiť tieto čudné veci; tak ho všetci vytlačili. Potom postavil tento chrám v zapadákove; získal mladých mužov, ktorí k nemu prišli žiť, aby sa stali mníchmi. Ale akí asi podľa vás tí ľudia boli, odkiaľ asi prišli? No, rozhodne to neboli všetko vycibrení, vzdelaní šľachtici; niektorí z nich boli pravdepodobne roľníci, synovia remeselníkov a tak ďalej, ktorí prišli z rôznych strán a rozhodli sa prísť žiť do tohto spoločenstva s Dógenom. Drsná partia: pravdepodobne nevedeli, ako spolu vychádzať; boli veľmi pravdepodobne dosť tvrdohlaví. Preto musel Dógen vytvoriť pre spoločenstvo pravidlá, dosť prísne pravidlá: ako variť, ako umývať ryžu a tak ďalej. Ale hoci všetky tieto veci napísal s praktickým cieľom, dnes si môžete kúpiť knihy, ktoré berú Dógenove pravidlá o tom, ako sa správať v kuchyni, a akosi teoretizujú, ako sa dajú uplatniť v našich životoch v iných podobách. Varenie ryže môže byť istou metaforou umývania auta alebo neviem čoho. Ale podstatu míňajú. Dógen nepísal veci ako metaforu života, písal ich, aby naučil svoju neuhladenú partiu mníchov, ako spolu žiť. To je jeden príklad toho, čo považujem za únos Dógenovho učenia.

A ďalej, ak čítate Shobogenzo, je to všetko veľmi ťažko zrozumiteľné, pretože je to celé napísané japončinou a čínštinou trinásteho storočia, znie to veľmi kvetnato a hovorí sa tam o bohoch v nebi. Tak ľudia povedia: „bohovia v nebi“, to musí znamenať, že naozaj veril v bohov. A podobné veci, bez toho, aby si uvedomili, že v trinástom storočí bol život veľmi odlišný. Nikto neštudoval psychológiu. Neexistovali pojmy, ktorými by sa dalo hovoriť o našich vnútorných stavoch a o problémoch, aké majú ľudské bytosti, tak, ako to dokážeme dnes. Písal v úplne inej paradigme. Ak si to neuvedomujeme, pravdepodobne sa budeme snažiť získať z Dógenových spisov niečo, čo v nich nie je. Môže sa zdať, akoby bol nejakým bohom, ktorý dosiahol akýsi superšpeciálny stav, a že ak vynaložíme veľké úsilie a predstavíme si, čo asi myslel, aj my môžeme dosiahnuť ten stav. Ale myslím si, že je to omyl. Myslím si, že to hlavné, čo môžeme zo štúdia Dógenových spisov získať, je uvedomenie, že ten chlapík žil v inej dobe, ale hoci žil v inej dobe, z času na čas môžeme zazrieť slabú stopu toho, o čom hovoril. A hovoril o svojej dobe a o svojom živote, ktorý mal pred sebou. Ak študujeme jeho diela a snažíme sa vžiť do jeho života, robíme chybu, pretože sa musíme vžiť do nášho života, ktorý máme pred sebou, našimi výrazmi a našimi pojmami.

V budhizme je veľa obradov a to je ďalší problém, pretože obrady sú veľmi pekné a veľmi upokojujúce a keď sa pridáme ku skupine a robíme obrady spolu, dáva nám to pocit bezpečia; dáva nám to pocit, že sme členmi skupiny, a to je pekné a samozrejme dosť dôležité. Ale veľa ľudí v budhizme si zamieňa obrad s tým, o čom budhizmus je. Tak sa sústreďujú na formu obradu a niekedy jej pripisujú neprimeranú dôležitosť. Myslia si, že všetko musí byť presne správne, aby ste obrad mohli vykonať presne správne, a potom z obradu samotného získate nejakú zásluhu. Samozrejme, z obradov zásluhu získavame, rovnako ako keď sa na začiatku futbalového zápasu všetci hráči postavia do radu a spievajú hymnu alebo čo. Takže ten obrad má hodnotu. Podobne keď vstupujete do skautov, je tam malý obrad a tak ďalej. Ale dávať týmto obradom v budhizme nejaký zvláštny posvätný význam je, myslím, chyba. To, čo nám obrady v budhizme pomáhajú vidieť, je hodnota iných obradov v našom obyčajnom živote, a tých je veľa, napríklad sadnúť si spolu k jedlu alebo – napadá niekoho ďalší?

Účastník: Spoločný zazen…

Účastník: Varenie…

Mike: Spoločný zazen, varenie… To všetko sú akési obrady. Sú to rituály, však? A rituál hrá v ľudskej spoločnosti veľmi dôležitú úlohu. Ale veľa ľudí vykonáva budhistické obrady a potom, keď sa vrátia do svojho obyčajného života, svoje vlastné obrady ignorujú. Myslím, že to je chyba. Takže v skutočnosti sa snažím, a je to jediné, čo môžem robiť, povedať, že musíme nájsť budhizmus, ktorý je oslobodený od „budhizmu“. Musíme nájsť, ako môže zazen ako prax a ostatné veci, ktoré so zazenom súvisia, fungovať v modernom svete, v modernom živote, s modernými ľuďmi. A urobiť to je podľa mňa istý druh revolúcie, pretože to znamená odpratať veľa vecí, ktoré ľudia v budhizme považujú za dôležité. Povedať potom, že v budhizme nie sú dôležité, neznamená zavrhnúť ich ako bezcenné. Ale ak napríklad vidíme, že recitovanie Hannya Shingyo nie je až také dôležité, ale je veľmi pekné ho robiť, zjednocuje a má svoju vlastnú hodnotu, potom ho môžeme robiť s radosťou, a ak ho nerobíme, je to tiež v poriadku. Rovnako môžeme vidieť, že vstup do dojo a úklona smerom k Buddhovi nie je akt posvätnej kajúcnosti alebo niečo také voči soche Buddhu, ale je to len jednoduchý rituál – je to jednoduchý úkon. Spojiť dlane a pokloniť sa je jednoduchý úkon a ak to vidíme a zvyšok zahodíme, potom môžeme s radosťou vojsť a pokloniť sa, a ak sa zabudneme pokloniť, nevyčítame si to. Myslím, že tento postoj je veľmi dôležitý. Inak budú budhizmus aj naďalej unášať ľudia, ktorí z neho chcú urobiť akúsi cestu k zvláštnemu duchovnému stavu so všetkým, čo k tomu patrí, alebo oblasť poznania na akademický rozbor.

Tu prestanem hovoriť a dúfam, že so mnou dokážete nesúhlasiť.

Otázka: Zaujímalo by ma, kde je vo vašom pohľade posvätné.

Mike: Áno, to by ma tiež zaujímalo. Cítim, že posvätné a obyčajné, alebo posvätné a svetské, sú dve strany jednej veci. Všetko má posvätnú stránku a všetko má obyčajnú stránku; ak ich oddelíme, môžeme povedať, že niečo je posvätné, alebo môžeme povedať, že niečo je obyčajné. Ale ak ich neoddelíme, posvätná aj obyčajná stránka tam stále sú, ale tvoria celok; takže potom môžeme jednoducho žiť s posvätným a obyčajným spolu. Nagardžuna, ktorý žil v druhom storočí, o tom písal a použil dve sanskrtské slová: „nirvána“ – ktorú ľudia v skutočnosti vykladajú ako akýsi blažený stav, ale môžeme ju brať ako metaforu posvätných vecí – a „samsára“ – ktorá znamená každodenný kolobeh obyčajného života a môžeme ju brať ako metaforu obyčajného – sú to isté. Myslel tým, že všetko je posvätné aj obyčajné a niekedy si môžeme všimnúť jednu stránku, inokedy druhú. Onehdy ráno, keď som bol trochu znechutený, som sa pozrel z okna a boli tam také malé vtáčiky; toľko vtákov som vo svojej záhrade ešte nevidel a všetky švitorili a poskakovali a cítil som niečo veľmi posvätné a nádherné. Zároveň môžeme cítiť, že veci, ktoré iní ľudia považujú za posvätné, sú len obyčajné. Môžete ísť do veľkej katedrály s fotoaparátom a cvakať okolo. Takže si myslím, že neoddeľovať posvätné a obyčajné je celkom pekný spôsob života.

Otázka: Takže potom je stredobodom pozornosti byť prítomní?

Mike: Áno, byť prítomní alebo robiť, konať je spôsob, ako zjednotiť posvätné a obyčajné. Alebo ak chcete, keď niečo naozaj robíme, nie je tam pocit posvätného ani obyčajného, alebo skôr je tam pocit posvätného aj obyčajného, ale nie oddelených. Dáva to zmysel?

Otázka: Takže ste sa pristihli, že máte posvätnú skúsenosť, keď ste zbadali tie vtáky…

Mike: Proste to bolo nádherné – takže som si pomyslel: „Ó, vtáky sú neuveriteľné, však?“

Účastník: Kresťanstvo rado oddeľuje posvätné a obyčajné, telo a myseľ.

Mike: Áno, presne tak. Naša vynikajúca schopnosť myslieť vybudovala našu vynikajúcu civilizáciu. Ale zároveň nás doviedla k tomu, že zo zvyku oddeľujeme telo a myseľ, posvätné a obyčajné, dobré a zlé. V istom zmysle s tým nemôžeme prestať; kedykoľvek myslíme alebo analyzujeme, vždy to robíme takto. Ale keď prestaneme myslieť a sme jednoducho prítomní, potom nie je posvätné a obyčajné, nie je dobré a zlé, nie je správne a nesprávne…

Otázka: Takže to je akési dosiahnutie, nie?

Mike: Môžete povedať, že je to dosiahnutie, alebo môžete povedať, že je to „odpadnutie“. Môžete to nazvať „niekam sa dostať“, alebo môžete povedať „vzdať sa všetkého“.

Účastník: Pretože keď zbadám pekné nebo a to je pekné nebo, pomyslím si, ale je to len nebo, no očividne sa dejú dve veci: pristihnem sa, že vidím, že je to pekné nebo, a pristihnem sa, že si všímam, že je to pekné nebo. Takže sú to dve oddelené veci.

Mike: Áno, ale keď potom vyskočíte na bicykel a idete s tým nebom nad sebou, to je tretia skúsenosť, nie?

Účastník: Asi je to čas, nie?

Účastník: Mike, úplne s vami súhlasím. Nebudem sa s vami hádať.

Mike: Aha.

Účastník: Vlastne sa dostávam do bodu, keď sa takmer prikláňam k agnosticizmu. Tak trochu odmietam všetky tie atribúty a také veci, ako ste opísali – to je osobný názor – a netvrdím, že neprijímam to naučené a vyskúšané pre svoj vlastný život budhizmu, z toho, čo chápem ako budhizmus. Úplne isto viem, že v tomto jednoduchom učení je niečo konkrétne a hlboké, ale rovnako naozaj neverím v upínanie sa na čokoľvek, len v snahu žiť svoj život a správať sa spôsobom, ktorý nenarobí veľa trápenia všetkým ostatným, a to je všetko.

Mike: … a dbať na to, aby boli rady rovné.

Účastník: Presne tak.

Otázka: A čo celá táto vec s „konaním dobra“ v budhizme, viete?

Mike: Myslím, že je to totálna blbosť. Ale je to aj vo mne, pretože sme veľmi dlho žili v kresťanskom svete. Vlastne by som rád konal dobro, ale pred touto tendenciou ma zachraňuje budhizmus.

Účastník: Mám na mysli niečo ako to mimoriadne úžasné, ešte svätejšie ako sväté dobro, túto túžbu zotrvať v ríšach pekla a zachraňovať stratené duše. Neviem, zdá sa, že musíme byť naozaj veľmi…

Mike: Myslím, že nemusíme, a naozaj si to uvedomiť je dosť oslobodzujúce. Nemusíme byť dobrí. Ale ak sa vyvážime, ak žijeme vyvážený život, potom to, čo robíme, je v poriadku, je to to najlepšie, čo môžeme urobiť. Stačí to. To najlepšie, čo môžeme v tomto živote urobiť, stačí. Nemusíme sa snažiť byť, viete, „dobrí“. Nemyslím tým, že sa musíme snažiť nebyť dobrí, to je zase niečo iné.

Účastník: Nie, nie, šlo mi skôr o to „pomáhanie všetkým“.

Mike: Pomáhať ľuďom je vždy pekné.

Účastník: Šlo mi skôr o nutnosť niekomu pomáhať. Musíte niekomu pomáhať, aby ste boli na správnej ceste tam, kam vraj máte ísť.

Otázka: To je myšlienka bódhisattvu, nie?

Účastník: Áno, musíte zachrániť svet skôr, než zachránite seba.

Mike: To je zle pochopené.

Účastník: Áno, niektoré budhistické skupiny to dosť presadzujú.

Mike: To je zle pochopená fráza, nie „zachrániť svet, aby ste zachránili seba“, ale „zachraňovať svet je zachraňovať seba“. Myslím, že to musel byť chybný preklad spred tisícok rokov. „Zachraňovať seba je zachraňovať svet, zachraňovať svet je zachraňovať seba.“ Nie je možné robiť niečo iba pre iných ľudí. Altruistickému a sebastrednému správaniu sa ako extrémom vyhýbame. Ale je ešte iný druh správania, ktorý nie je ani altruistický, ani sebecký – je oboje. Môžeme konať; takže nevieme, či to robíme pre seba, alebo pre iných.

Otázka: Nie je to trochu ani ryba, ani rak?

Mike: Možno áno.

Účastník: Mne celá tá oblasť pripadá trochu… Popremýšľam o tom.

(Zazvoní zvonec.)

Mike: Dobre.

Ďakujem pekne.