Štyri hľadiská

Zladiť budhizmus s bežným životom

Vždy mám pocit, keď hovorím o kapitole zo Shobogenzo, že majster Dógen píše takým zvláštnym spôsobom, všetko poskladá dohromady a človek si občas povie: „Ach, áno.“ Ale keď vyjdeme von do sveta, svet vôbec nepôsobí tak „ach, áno“. Ak odídeme z tohto víkendu s tým, že „všetko je jedna jasná perla“, a v práci niekto povie: „A čo ten termín?“ a ty povieš: „Žiaden deadline. Lifeline, living line, áno“ — nám to môže vyhovovať, ale nikto iný naozaj nepochopí pointu. Budhistické učenia o bezprostrednosti našej skutočnej skúsenosti, o dokonalosti skutočného sveta, v ktorom žijeme, so všetkými jeho nedostatkami, o rozdiele medzi našimi myšlienkami a skutočnosťou sú veľmi presné, ale nezdá sa, že by zapadali do politiky, každodenného života, tlakov podnikania. A podľa mňa je veľká chyba snažiť sa v tomto svete vytvoriť budhistický svet. Osobne nemám nijakú túžbu budovať nejakú budhistickú komunitu, ktorá by žila v peknom, pokojnom a šťastnom stave, pretože je to akýsi sen. Dá sa to; mňa však viac zaujíma, ako zladiť budhizmus s bežným životom. A majster Dógen ho s bežným životom zlaďuje — prirodzene, jeho bežný život bol veľmi odlišný — pomocou štyroch hľadísk.

Pozerať, kam stúpame

Učenia budhizmu nás vedú, aby sme sa pozreli na tu-a-teraz. Z príbehu o Gensovi, ktorý si udrel palec na nohe, môžeme urobiť akúsi metaforu spoločnosti. Všetci kráčame po tejto ceste, usilovne sa pozeráme na jej koniec a ponáhľame sa, a stále si udierame palce. Niekoľkí z nás sa zastavia a pokúsia sa pomôcť ľuďom s krvácajúcimi chodidlami, ale nevšimneme si, že túto situáciu vytvára práve to, ako sa posúvame dopredu. Bez nejakého cieľa alebo ideálu by sme sa nikdy neposunuli vpred. Nemali by sme teda prestať žiť svoje rušné životy, prestať mať svoje ideály a ísť za nimi ani prestať pomáhať ľuďom, ktorí si udreli palce; mali by sme sa však naučiť pozerať, kam stúpame, keď sa posúvame za svojimi ideálmi.

Myslím, že toto je príspevok, ktorým môže toto zvláštne budhistické hľadisko prispieť modernej spoločnosti. Nie v tom zmysle, že by sme mali povedať: „Prestaňte pracovať vo firmách a vytvárať zisk!“ alebo „Nemali by sme mať armády, budhizmus je mierumilovný!“ To je totiž, aspoň v tejto chvíli, svojím spôsobom naozaj nereálne. Môžeme však povedať: „Keď sa náhlite, jednoducho sledujte, kam idete. Sústreďte sa, aby ste kládli jednu nohu pred druhú, pretože práve to nás privedie k cieľu.“ Naučil som sa to ako horolezec. Keď som začínal, boli sme samí mladí ľudia, veľmi hnaní dostať sa na vrchol hory, a tí z nás, ktorí sa nepozerali, kam idú, padali do trhlín. Môže byť hrdinské a úžasné sa na to pozerať, ale bolí to! A ak chceme sledovať, kam ideme, musíme rozumieť tomu, že tento jeden krok nás posúva k nášmu cieľu. Takže sa hlúpo sústredíme na tento jeden krok a zázračne sme o pol hodiny vyššie. Je to istý druh zázraku a urobilo to toto zvláštne konanie zvané chôdza. Môžeme teda povedať, že budhistický príspevok hovorí: „Pozeraj, kam teraz stúpaš, a potom sa môžeš pohybovať k cieľu realistickejšie.“

Štyri spôsoby bytia

Vo formálnom vyjadrení sa to v budhistickej filozofii vysvetľuje ako štyri hľadiská, štyri základy alebo štyri spôsoby bytia. Prvé hľadisko je ideál: potrebujeme premýšľať, plánovať a vidieť, kam chceme ísť. Druhé je telesné: ak si nebudeme udržiavať zdravé telo a nebudeme rešpektovať svoje telesné hranice, nedostaneme sa tam. Silná vôľa bez silného tela nám nepomôže.

Tretie je bezprostredné: pozerať sa, kam v tejto chvíli kladieme nohy, konať niečo teraz, namiesto toho, aby sme sa pokúšali niečo robiť teraz, kým naša myseľ myslí na niečo iné. V živote často musíme robiť viac vecí naraz; ak však iba robíme viac vecí naraz a nikdy sa nesústredíme jednoducho na to, čo robíme teraz, sme takí vystresovaní, že nemôžeme pokračovať. Toto je budhistické hľadisko: konať v prítomnosti, čo nás, môžeme povedať, zachraňuje pred telesnými ťažkosťami aj pred intelektuálnymi ťažkosťami.

Potom posledné hľadisko je všeobjímajúce: intelektuálna, idealistická oblasť, telesná oblasť a oblasť konania v prítomnosti sú navzájom premiešané. Sme teda zároveň idealisti, materialisti i konajúci.

Štyri hľadiská môžeme uplatniť na Gensu, ktorý kráča po ceste: jeho ideál, jeho telesné telo, jeho konanie v prítomnom okamihu. A keď ich spojíme, aby sme získali celkový pohľad, vidíme, že pretože bol jeho úmysel taký silný, nepozeral sa, kam ide, udrel si palec a to mu umožnilo uvedomiť si situáciu.

Otázka: Štvrtý základ akoby spájal prvé tri. Prečo ho Dógen pridal?

Pretože túto schopnosť máme. Je nespochybniteľné, že myslíme, že máme telesné telo, že konáme a jediné miesto, kde konáme, je teraz; a je nespochybniteľné aj to, že dokážeme zaujať akýsi intuitívny celkový pohľad na svoju situáciu. Ak to robíme iba z jedného hľadiska, je to nevyvážené.

Otázka: Je to predpisujúce alebo opisujúce?

Oboje. V skutočnosti viac opisujúce než predpisujúce, pretože hoci by sme mohli chcieť byť vyvážení, presahuje naše schopnosti vedieť úplne, čo máme robiť. Dokážeme to robiť, ale ťažko vieme, čo by sme mali robiť.

Hodnota konania

No v západnej civilizácii je tretie hľadisko pomerne slabé. Idealizmus a materializmus sú veľmi rozvinuté, ale až donedávna sa hodnote konania samého nepripisoval veľký význam. Môžeme napríklad pracovať vo firme, kde si ľudí, ktorí plánujú stratégiu, veľmi vážia, a toho, kto chodí upratovať, si nevážia. Budhizmus však hovorí, že všetky naše činy, či plánujeme stratégiu alebo čistíme toaletu, sú dôležité.

Takže budhizmus môže byť akýmsi príspevkom pre našu spoločnosť. Nie alternatívou. Mnohí ľudia si myslia, že si môžeme vytvoriť alternatívny život, mimo všetkého vyrušovania. Nuž, veľa šťastia im. Mňa viac zaujíma, ako môžeme toto tretie hľadisko pridať k našej výbornej civilizácii, aby sme namiesto toho, že sa musíme raz za čas zastaviť a zriaďovať charity pre ľudí s krvácajúcimi palcami, mohli trochu predchádzať udieraniu si palcov. Je to svojím spôsobom dlhodobá, pomalá revolúcia.

S obľubou športu a telesnej aktivity si ľudia uvedomujú hodnotu konania. Keď som chodil do školy, nikto ma neučil o mojom tele. Mal som pocit, že kultúra hovorila: „Buď čo najchytrejší, urob čo najviac skúšok.“ Stále dosahovanie. A druhý koniec bol nedosahovanie a nemal hodnotu. Myslím však, že sa to mení, najmä vďaka našej slobode venovať sa telesnej aktivite.

Naša západná spoločnosť má sklon byť zaujatá v prospech idealistickej stránky, preto prikladáme hodnotu napríklad bystrosti. Viem, že všetky tieto tvrdenia majú výnimky, ale pochádza to z našej veľmi dlhej histórie s kresťanstvom a dosahovaním stavu milosti.

Otázka: Moji študenti chcú vedieť: „Potrebujeme to vedieť na skúšku?“

To ich stále učíme. Nemôžeme však povedať: „Nemali by sme mať skúšky.“ Vždy ide o rovnováhu. Vidieť hodnotu v tom, čo robíme.

Zazen, najjednoduchší šport

Keď maklér behá, začleňuje tretie budhistické hľadisko do svojho života. Netreba to nazývať „budhizmom“, ale zmyslom budhizmu je objasniť to budhistickou filozofiou a praktizovať to zazenom. Majster Dógen hovorí: „Zazen nie je jediný spôsob, ako mať vyvážené telo a myseľ.“ Šport je jedným zo spôsobov.

Hoci zazen môže vyzerať ako nejaká ezoterická prax oholených mníchov v miestnostiach plných jemného kadidla, pre mňa je to najjednoduchší šport. Dáva nám rovnováhu, ktorú môžeme mať každý deň. Môžete ju získať každodenným behaním alebo každodenným hraním športu, ale neviete, čo dostávate. Budhizmus je teda spôsob, ako praktizovať konanie a spoznávať jeho hodnotu. A môžeme povedať, že konať znamená nájsť strednú cestu medzi premýšľaním o tom, čo robíme, a telesnými stránkami toho, čo robíme.

Otázka: Keď hovoríte, že zazen je najjednoduchší šport, rozumiem vám tak, že je to jedna stránka niečoho.

Jeden spôsob, ako to opísať, áno.

Otázka: Pri lezení po skalách máte rovnakú intenzitu pozornosti, ale to neplatí o všetkých športoch.

Nie, neplatí. V športe si stanovujeme ciele, súťaž, a potom sa športovci sústredia na víťazstvo viac než na samotné zúčastnenie sa, a zasa bežia a udierajú si palce. V zásade však pohyb tela alebo konanie vytvára rovnováhu. Preto hovorím, že zazen je najjednoduchší šport — a vyhráva každý.

Jediný život, aký máme

Nemali by sme sa snažiť nahradiť život, ktorý žijeme, niečím, čo sa nazýva „budhistický život“, pretože život, ktorý žijeme, je jediný život, aký máme. Budhizmus nehovorí: „Uteč zo svojho života a nájdi dokonalosť.“ Hovorí: „Jediné šťastie, ktoré naozaj existuje, okrem toho vo tvojej mysli, je v živote, ktorý máš teraz.“ Nájsť teda rovnováhu alebo šťastie v živote, ktorý vedieme — zložitom či jednoduchom, na tom nezáleží.

Neúplné dielo

Otázka: Vašu knihu Between Heaven and Earth čítam asi po päťdesiaty raz a stále sa mi číta veľmi ťažko. Povedali ste, že písať ju bolo ako poskladať koberec.

To je preto, že to vlastne nie je veľmi dobrá kniha. Áno, to je iná analógia, tkanie koberca. Budhizmus teda hovorí: „Stačí urobiť jeden steh, ktorý práve robíte. A potom budete mať celý koberec.“

Otázka: Čo si myslíte, že je na knihe zlé?

Nie je pre mňa možné presne zistiť, čo hovoril Nagardžuna v druhom storočí. Preto je neúplná. Je to ako archeológia: tu je trochu múru, takže tam možno bola budova. Je to stratené. Či to niekto iný dokáže nájsť alebo nie, vôbec neviem. Všetky ostatné preklady to však tiež nenašli, takže môj nie je horší než ich. Aj tak je však neúplný.

Yoko: V našom svete nie sú žiadne veci, ktoré by boli dokončené.

Áno, presne. Mal som ideál napísať túto knihu, ktorá by veľmi jasne vysvetlila, čo učil Nagardžuna. Ale odkryl som základy, napísal som, čo som mohol, a potom som to vydal, pretože to sa robí.

Yoko: Je to ľudské obmedzenie. Možno to teda niekto urobí inak… jeden kúsok.

Ešte jeden kúsok, áno, to je pravda. A to je to, čo robíme so Shobogenzo. Viem, že niektorí z vás považujú vety niekedy za takmer nepreniknuteľné. Bez týchto kníh by sme sa však nemohli posunúť do ďalšieho štádia, pretože prejsť zo stredovekej japončiny a čínštiny do modernej angličtiny je priveľa. Môžeme to teda robiť iba neúplnými krokmi. Aj tieto moderné interpretácie, ktoré robím, sú neúplné; je to rozpracované dielo.

Otázka: Je tu aj iný zmysel, v ktorom je to úplné: ak ste to urobili a vydali. A pomáha nám to, keď to čítame.

Áno, je to teda úplné, ale nie je to úplnosť, akú si dokážem predstaviť. Je to skutočná úplnosť, áno.

Dógenov celostný pohľad

Otázka: Čo vás priťahuje k Dógenovi, čo dnes nemožno nájsť?

Svojím spôsobom to možno nájsť. Niť skutočnosti je všade. Každý má malé klenoty. Ale z nejakého zvláštneho dôvodu Dógen dokázal napísať niečo úplné. Teda nie je to úplné, ale je to úplné — má to celostný pohľad na život, nie je to jednostranné. A preto to obsahuje toľko protirečení. Berie rôzne hľadiská: nie je len na tejto alebo tamtej strane, je na oboch stranách aj uprostred. A to je pre mňa veľmi, veľmi neobvyklé.

Otázka: Vo svojej dobe teda zrejme naozaj vyčnieval?

To, čo Dógen napísal, bolo veľmi neobvyklé aj pre ľudí v stredovekom Japonsku, však?

Hoci bolo Shobogenzo napísané v trinástom storočí, dotýka sa v ňom úžasne širokého rozsahu vecí. Hovorí o relativite. Nie matematickými výrazmi, akými hovorí Einstein, ale hovorí o tej istej veci — o tom, že to, čo považujeme za pevné, je v skutočnosti relatívne; že čas je relatívny; že priestor je relatívny. A hovorí o tom, či by sme sa mali na veci pozerať ako na celok alebo ako na časti, čo sa odráža v modernej fyzike dualitou častica-vlna. Je to naozaj ohromujúce. Prečo som sa však do toho zaplietol, naozaj neviem. Asi som nemal nič iné na práci!