Ikka-no-myoju — 5. prednáška: Štyri hľadiská

Pokúsim sa teraz poskladať jednotlivé kúsky. Vždy mám pocit, keď hovorím o kapitole zo Shobogenzo, že majster Dógen píše takým zvláštnym spôsobom, všetko poskladá dohromady a človek si občas povie: „Ach, áno.“ Ale keď vyjdeme von do sveta, svet vôbec nepôsobí tak „ach, áno“. A ak, iste, odídeme z tohto víkendu s tým, že „všetko je jedna jasná perla“, a vrátime sa do práce, kde niekto povie: „A čo ten termín? Mal si to dokončiť v piatok,“ a ty povieš: „Žiaden deadline. Lifeline, living line, áno. A všetko je v poriadku, je to dokonalé také, aké to je“ — nám to môže vyhovovať, ale nikto iný naozaj nepochopí pointu. Buddhizmus teda učí o bezprostrednosti našej skutočnej skúsenosti, o dokonalosti skutočného sveta, v ktorom žijeme, so všetkými jeho nedostatkami, o rozdiele medzi našimi myšlienkami a skutočnosťou a podobne; tieto učenia sú veľmi presné, ale nezdá sa, že by zapadali do politiky, každodenného života, tlakov podnikania a podobne. A podľa mňa je veľká chyba snažiť sa v tomto svete vytvoriť buddhistický svet. A osobne nemám nijakú túžbu budovať nejakú buddhistickú komunitu, ktorá by žila v peknom, pokojnom a šťastnom stave, pretože je to akýsi sen. Dá sa to; môžete niekde vybudovať centrum a všetci tam môžu ísť, žiť tam, cez deň pestovať ekologické plodiny a praktizovať zazen. Mňa však viac zaujíma, ako zladiť buddhizmus s bežným životom. A majster Dógen ho s bežným životom zlaďuje — prirodzene, jeho bežný život bol veľmi odlišný — no robí to pomocou štyroch hľadísk, o ktorých niektorí z vás vedia.

Učenia buddhizmu majú svoje osobitné hľadisko. Vedú nás, aby sme sa pozreli na tu-a-teraz a videli, kto sme a čo tu a teraz robíme. A to je veľmi dôležité. Ak si napríklad vezmeme príbeh o Gensovi, ktorý si udrel palec na nohe, môžeme z neho urobiť akúsi metaforu spoločnosti — všetci kráčame po tejto ceste a snažíme sa dostať na jej koniec, a pretože sa usilovne pozeráme na koniec cesty a ponáhľame sa, stále si udierame palce; potom je pri okraji cesty veľa ľudí s krvácajúcimi chodidlami, zatiaľ čo sa všetci náhlime okolo; a niekoľkí z nás si ich všimnú, zastavia sa a pokúsia sa im pomôcť, ale nevšimneme si, že túto situáciu vytvára práve to, ako sa posúvame dopredu. Bez nejakého cieľa alebo ideálu by sme sa teda nikdy neposunuli vpred — a ľudská civilizácia vznikla z našich ideálov a túžob a sú veľmi dôležité — ale keď sa k našim túžbam posúvame, udierame si palce a nevšimneme si to, až kým si ďalej po ceste nepovieme: „Ach, všetky palce mám samú jazvu! A ach, chodidlo sa mi zapálilo!“ Pre mňa je to akási metafora našich veľmi rušných životov v modernej spoločnosti. Nemali by sme teda prestať žiť svoje rušné životy v modernej spoločnosti, prestať mať svoje ideály a ísť za nimi ani prestať pomáhať ľuďom, ktorí si udreli palce; mali by sme sa však naučiť pozerať, kam stúpame, keď sa posúvame za svojimi ideálmi.

Myslím, že toto je príspevok, ktorým môže toto zvláštne buddhistické hľadisko prispieť modernej spoločnosti. Nie v tom zmysle, že by sme mali povedať: „Prestaňte pracovať vo firmách a vytvárať zisk a podobne! Buddhizmus hovorí: ‚Žiadna sláva ani zisk!‘“ Ani v tom zmysle, že by sme mali povedať: „Nemali by sme mať armády, buddhizmus je mierumilovný!“ To je totiž, aspoň v tejto chvíli, svojím spôsobom nereálne. Môžeme však povedať: „Keď sa náhlite, jednoducho sledujte, kam idete. Sústreďte sa, aby ste kládli jednu nohu pred druhú, pretože práve to nás privedie k cieľu.“ Naučil som sa to ako horolezec, pretože väčšina horolezcov, keď som začínal, boli samí mladí ľudia a všetci sme boli veľmi hnaní dostať sa na vrchol hory. A to sme robili, hnali sme sa. A tí z nás, ktorí sa nepozerali, kam idú, padali do trhlín a stávali sa im všelijaké veci. Môžete si prečítať o hrdinských výkonoch horolezcov, napríklad v tom úžasnom filme Touching the Void, a môžeme povedať, že také situácie sú vlastne horolezci, ktorí si udierajú palce. Môže byť hrdinské a úžasné sa na to pozerať, ale bolí to! Môžete si to všimnúť pri chôdzi. Ak sa príliš sústredíte na to, kam smerujete, nesledujete, kam idete. A ak chceme sledovať, kam ideme, musíme rozumieť tomu, že tento jeden krok nás posúva k nášmu cieľu. Len tento jeden krok teraz. Takže sa hlúpo sústredíme na tento jeden krok a zázračne sme o pol hodiny vyššie; obzrieme sa a povieme: „Ach, pozri, odkiaľ sme prišli!“ Je to istý druh zázraku. Aj po mnohých rokoch horolezectva stále cítim, že je to svojím spôsobom zázrak, keď kráčame, potom sa zastavíme a obzrieme sa a dostali sme sa odniekiaľ niekam inam! A urobilo to toto zvláštne konanie zvané chôdza. Ideme takto (pohne ľavou nohou), potom takto (pohne pravou nohou), robíme to stále a posúvame sa. Môžeme teda povedať, že buddhistický príspevok hovorí: „Pozeraj, kam teraz stúpaš, a potom sa môžeš pohybovať k cieľu realistickejšie.“

Vo formálnom vyjadrení sa to v buddhistickej filozofii vysvetľuje ako štyri hľadiská. Môžeme povedať, že keď žijeme vo svete ako ľudské bytosti, sú tu štyri základy, štyri hľadiská alebo štyri spôsoby bytia.

Jedným z nich je byť cieľavedomý, idealistický, chcieť niečo robiť, niečo dosiahnuť — potrebujeme používať rozum, premýšľať, plánovať a vidieť, kam chceme ísť.

Druhý základ, hľadisko alebo spôsob bytia je telesný aspekt — keď sa posúvame k svojmu cieľu, musíme sa na seba pozerať ako na telesné bytosti. Môžeme byť veľmi brilantní stratégovia a mať množstvo nápadov, kam povedieme svoju skupinu, firmu alebo čokoľvek iné, ale ak si nebudeme udržiavať zdravé telo a nebudeme rešpektovať svoje telesné hranice, nedostaneme sa tam. Môžeme teda povedať, že druhý základ je telesný. Prvý základ je ideál, druhý základ je telesný. Máme telo. Silná vôľa bez silného tela nám nepomôže.

Tretí základ alebo hľadisko je, môžeme povedať, bezprostredné. Bezprostredné znamená pozerať sa, kam v tejto chvíli kladieme nohy — konať niečo teraz, mať schopnosť niečo teraz robiť, namiesto toho, aby sme sa pokúšali niečo robiť teraz, kým naša myseľ myslí na niečo iné. A opäť, v živote to často musíme robiť, musíme robiť viac vecí naraz. Ak však iba robíme viac vecí naraz a nikdy nemáme príležitosť sústrediť sa jednoducho na to, čo robíme teraz, ak nás stále ťahá budúcnosť alebo niečo iné, sme takí vystresovaní, že nemôžeme pokračovať. Robiť viac vecí naraz je teda v poriadku, ale potrebujeme niečo základnejšie. Toto je teda buddhistické hľadisko alebo základný buddhistický aspekt — bezprostrednosť či robiť niečo teraz, konať v prítomnosti. A môžeme povedať, že toto konanie v prítomnosti nás zachraňuje — zachraňuje nás pred telesnými problémami alebo telesnými ťažkosťami, zachraňuje nás pred intelektuálnymi problémami alebo intelektuálnymi ťažkosťami. Ak sme napríklad veľmi rozrušení a máme veľmi rušnú myseľ, robiť niečo je zjavný a účinný spôsob, ako sa uvoľniť. Keď sme teda rozrušení, chceme ísť na prechádzku, zacvičiť si alebo ísť si zaplávať.

Potom posledné hľadisko alebo základ je všeobjímajúci a hovorí, že náš život sa skladá z troch oblastí — intelektuálnej, idealistickej oblasti, telesnej oblasti a oblasti konania v prítomnosti — a všetky tieto odlišné druhy spôsobov bytia sú navzájom premiešané. Sme teda zároveň idealisti, materialisti i konajúci.

No na Západe, v západnej civilizácii, je tretí základ alebo tretie hľadisko — teda robiť niečo teraz, sústrediť sa na to, čo robíme v danej chvíli — pomerne slabé. Ostatné dve sú však veľmi rozvinuté: idealizmus — duchovný pohľad na svet, filozofický pohľad na svet — je veľmi rozvinutý; a materializmus — vedecký prístup k svetu, pohľad na hmotu a telesnú stránku — je veľmi rozvinutý. Ale až donedávna sa tretiemu hľadisku — teda hodnote konania samého, pozornosti, kam kladieme nohy — nepripisoval veľký význam. Naša spoločnosť si cení intelektuálne úspechy alebo telesnú zdatnosť, ale nepripisuje takú hodnotu samotnému konaniu. Môžeme napríklad pracovať vo firme, kde veľa ľudí v kancelárii plánuje a vymýšľa stratégiu a veľmi si ich vážia, zatiaľ čo niekto chodí upratovať a nevážia si ho. Buddhizmus však hovorí, že všetky naše činy, či plánujeme stratégiu alebo čistíme toaletu, sú dôležité.

Takže buddhizmus môže byť akýmsi príspevkom pre našu spoločnosť. Nie alternatívou. Mnohí ľudia si myslia, že sa môžeme o buddhizme učiť a vytvoriť si alternatívny život — stať sa vegetariánmi, nebyť násilní, nikdy sa nehnievať, žiť mimo všetkého vyrušovania a podobne. Nuž, veľa šťastia im. Mňa viac zaujíma, ako môžeme toto tretie hľadisko pridať k našej výbornej civilizácii, aby sme namiesto toho, že sa musíme raz za čas zastaviť a zriaďovať charity pre ľudí s krvácajúcimi palcami, mohli trochu predchádzať udieraniu si palcov. Je to svojím spôsobom dlhodobá, pomalá revolúcia.

Otázka: Čo ste mysleli tým, keď ste povedali, že tretie hľadisko až donedávna nemalo veľkú hodnotu?

Mike: S obľubou športu a telesnej aktivity si ľudia uvedomujú hodnotu konania. Keď som chodil do školy, neviem, či to bolo u vás rovnaké, mali sme pol hodiny telesnej výchovy a občas sme hrali futbal, ale nikto ma neučil o mojom tele, nikto mi o ňom nič neukázal, nikto mi nepovedal: „Toto je tvoje telo, Michael, a to, ako ho používaš, ťa ovplyvní v neskorších rokoch,“ a podobne. Nikto nepovedal: „Okrem sedenia a drvenia sa na skúšky je dôležité aj hýbať sa.“ Nebolo to súčasťou kultúry. Keď som bol v škole, mal som pocit, že kultúra hovorila: „Buď čo najchytrejší, urob čo najviac skúšok. Ak sa dostaneš na univerzitu, tak to je...,“ viete. Stále dosahovanie. A druhý koniec bol nedosahovanie a nemal hodnotu. Myslím však, že sa to mení, najmä vďaka našej slobode venovať sa telesnej aktivite. Uvedomujeme si jej veľkú hodnotu. Preto chodia makléri behať a podobne. Keď maklér behá, začleňuje tretie buddhistické hľadisko do svojho života. Netreba to nazývať „buddhizmom“, ale zmyslom buddhizmu je objasniť to buddhistickou filozofiou a praktizovať to zazenom. Majster Dógen hovorí: „Zazen nie je jediný spôsob, ako mať vyvážené telo a myseľ.“ Vyváženými sa môžeme stať mnohými státisícmi rozličných metód a šport je jednou z nich.

Otázka: Tá túžba po konaní zrejme vysvetľuje aj niektoré smiešne správanie. Napríklad jeden sudca mi hovoril, že sudcovia niekedy, aj keď právnici povedia: „Nemusíte prísť,“ budú trvať na tom, že prídu a trochu na ľudí nakričia, pretože ich alternatívou je iba sedieť v kancelárii. Čakať.

Otázka: Čakať. Viete, ľudia si potom hovoria: „Čo mu je, že príde a kričí na mňa?“ Ale on chce len trochu...

Mike: Trochu konania!

Otázka: Áno.

Mike: Áno, všetci chceme trochu konania; naše tradičné hodnoty na Západe však majú sklon konanie podceňovať. A buddhizmus učí hodnotu konania. Hoci zazen môže vyzerať ako nejaká ezoterická prax oholených mníchov v miestnostiach plných jemného kadidla, pre mňa je to najjednoduchší šport. Praktizovanie zazenu nám dáva rovnováhu, ktorú môžeme mať každý deň. Môžete ju získať každodenným behaním alebo každodenným hraním športu, ale neviete, čo dostávate. Buddhizmus je teda spôsob, ako praktizovať konanie a spoznávať jeho hodnotu. A môžeme povedať, že konať znamená nájsť strednú cestu medzi premýšľaním o tom, čo robíme, a telesnými stránkami toho, čo robíme.

Otázka: Keď hovoríte, že zazen je najjednoduchší šport, rozumiem vám tak, že je to jedna stránka niečoho.

Mike: Jeden spôsob, ako to opísať, áno.

Otázka: Myslím napríklad na priateľa, ktorý lezie po skalách — pri lezení po skalách máte rovnakú intenzitu pozornosti, je to také teraz, od ktorého závisí váš život, ale to neplatí o všetkých športoch.

Mike: Nie, neplatí, nie. A v športe tiež vytvárame situáciu, v ktorej máme svoje ciele a podobne, však? Teda súťaž a potom sa športovci, viete, sústredia na víťazstvo viac než na samotné zúčastnenie sa, a celý ten kolotoč sa začne znova. Zasa teda bežia a udierajú si palce. Môžeme vziať niečo jednoduché a svojou ľudskou schopnosťou vytvoriť tento ideál a hnať sa za ním to veľmi skomplikovať aj v športe. V zásade však môžeme povedať, že pohyb tela alebo konanie vytvára rovnováhu. Preto hovorím, že zazen je najjednoduchší šport — a vyhráva každý.

Tí z vás, ktorí poznajú štyri hľadiská majstra Dógena, teda môžu vidieť, že na tieto štyri hľadiská alebo štyri základné spôsoby bytia vo svete sa dá pozerať z mnohých rôznych hľadísk. Pri rozhovore o nich sa nám tak preplieta množstvo rozličných stránok. Túto štruktúru štyroch hľadísk môžeme napríklad uplatniť na Gensu, ktorý kráča po ceste. Prvé hľadisko je jeho ideál — chce sa dostať a niečo získať niekde inde. Druhé hľadisko je jeho telesné telo — kráča bosý v sandáloch. Tretie hľadisko je jeho skutočné konanie v prítomnom okamihu. A keď ich spojíme, aby sme získali celkový pohľad, vidíme, že pretože bol jeho úmysel taký silný, nepozeral sa, kam ide, udrel si palec a to mu umožnilo uvedomiť si situáciu.

To je teda dosť hrubý pokus spojiť základné hľadisko buddhizmu o tom, ako byť tu a konať, s našimi hektickými, na cieľ orientovanými a zložitými životmi. Nemali by sme sa snažiť nahradiť život, ktorý žijeme, niečím, čo sa nazýva „buddhistický život“, pretože život, ktorý žijeme, je jediný život, aký máme. Buddhizmus nehovorí: „Uteč zo svojho života a nájdi dokonalosť.“ Hovorí: „Jediné šťastie, ktoré naozaj existuje, okrem toho vo tvojej mysli, je v živote, ktorý máš teraz. Hľadať ho niekde inde nie je pointa.“ Nájsť rovnováhu alebo šťastie v živote, ktorý vedieme — zložitom či jednoduchom, na tom nezáleží. Tu skončím a v posledných pätnástich minútach, prosím, komentujte, pýtajte sa, povedzte mi čokoľvek alebo čokoľvek iné.

Otázka: Štvrtý základ mi pripadá, akoby spájal prvé tri. Prečo to Dógen urobil? Prečo pridal štvrtý?

Mike: Pretože túto schopnosť máme. Ťažko pre ňu nachádzam slová, stále sa to snažím povedať rôznymi spôsobmi. Napríklad je však nespochybniteľné, že myslíme a nedokážeme prestať myslieť; nespochybniteľné je, že máme telesné telo a nedokážeme sa ho zbaviť; nespochybniteľné je, že konáme a jediné miesto, kde konáme, je teraz — nikto nikdy nekonal pred teraz ani po teraz, javiskom nášho konania je teda vždy teraz; a je nespochybniteľné aj to, že dokážeme zaujať akýsi intuitívny celkový pohľad na svoju situáciu — robíme to, o to sa všetci naozaj snažíme. Ak však konáme iba z jedného hľadiska — ak sa pozeráme iba z idealistického hľadiska, je to nevyvážené; ak sa pozeráme iba z telesného aspektu nášho života a sústredíme sa len na to, čo jeme a na cvičenie, je to nevyvážené. Máme teda schopnosť zaujať celkový pohľad na ľudský stav.

Otázka: Sú teda časy, keď ako ľudské bytosti potrebujeme robiť prvé tri oddelene, pretože to znamená byť človekom a žiť v spoločnosti? Sú časy, keď si potrebujeme sadnúť, premýšľať a plánovať, časy, keď potrebujeme ísť nakupovať, kým premýšľame o niečom inom, a časy, keď potrebujeme konať; je teda štvrtý prvok schopnosť potom...

Mike: Dať to všetko dokopy.

Otázka: Dobre, ďakujem.

Otázka: Je to predpisujúce alebo opisujúce?

Mike: Oboje. V skutočnosti viac opisujúce než predpisujúce, pretože hoci by sme mohli chcieť byť vyvážení, presahuje naše schopnosti vedieť úplne, čo máme robiť. Dokážeme to robiť, ale ťažko vieme, čo by sme mali robiť.

Otázka: Myslím, že máme hierarchiu dôležitosti a to spôsobuje problémy. Myslíme si, že niektoré veci sú dôležitejšie než iné; ale v skutočnosti, ako hovoríte, už len kladenie jednej nohy pred druhú úplne napĺňa základné fungovanie vesmíru. Nie je to teda... je to rovnako dôležité ako všetko ostatné.

Mike: Áno, súhlasím. Naša západná spoločnosť má však napríklad sklon byť zaujatá v prospech idealistickej stránky. Má ten sklon. Preto prikladáme hodnotu napríklad bystrosti. Viem, že všetky tieto tvrdenia, ktoré vyslovujem, majú výnimky, ale pochádza to z našej histórie, našej veľmi dlhej histórie s kresťanstvom a dosahovaním stavu — ako sa to v kresťanstve volá? — stavu milosti a podobne.

Otázka: Je na nás veľký tlak, aby sme dosahovali, a už od detstva dostávame posolstvo: „Môžeš byť najlepší v čomkoľvek, čo robíš.“ „Môžem byť najlepší básnik na svete,“ alebo niečo také. To však vytvára obrovský tlak. Zatiaľ čo v skutočnosti to...

Mike: Pre niektorých ľudí áno. Iní si to vychutnávajú, pretože vedia...

Otázka: Ale v skutočnosti na tom nezáleží, však?

Mike: Nie, nie, to je pravda.

Otázka: Môj otec mal taký ťah byť najlepším anatómom na svete, ale napokon zomrel. Všetci teda zomrieme. Čo o tom teda poviete? Čo ste dosiahli?

Otázka: Stáva sa to aj tak skoro. Moji študenti, ak niekedy robia niečo, čo nie je v osnovách, naozaj chcú vedieť: „Potrebujeme to vedieť na skúšku?“

(smiech)

Otázka: Viete: „Prečo to teda učíte?“ Myslia si totiž, že vzdelanie je o tom získať skúšku. Je to hrozné.

Otázka: To je to, čo ich učia.

Mike: Ach áno, presne, to ich stále učíme.

Mike: Myslím, že väčšinu času učili to aj mňa. A nemôžeme povedať: „Nemali by sme mať skúšky,“ viete, „všetko by malo byť otvorené.“ Vždy ide o rovnováhu. Vidieť hodnotu v tom, čo robíme.

Otázka: Vašu knihu Between Heaven and Earth čítam asi po päťdesiaty raz a stále sa mi číta veľmi ťažko. Povedali ste, že...

Mike: To je preto, že to vlastne nie je veľmi dobrá kniha.

(smiech)

Otázka: Myslím, že je to skvelá kniha. Povedali ste, že keď ste ju písali, bolo to trochu ako koberec, poskladali ste ho ako koberec, a ja mám takú predstavu... Máte tieto štyri hľadiská vecí a ja o tkacích strojoch nič neviem, ale ak je tkanie jedným zo štyroch hľadísk a niečo chýba a v koberci potom máte diery, je to skoro ako...

Mike: Áno, to je iná analógia, tkanie koberca. Buddhizmus teda hovorí: „Stačí urobiť jeden, ako sa to volá, steh či čokoľvek, ktorý práve robíte. A potom budete mať celý koberec.“ Áno. Mrzí ma však, že je to také ťažké! (smeje sa) Vlastne si myslím, že to nie je až taká dobrá kniha.

Otázka: Som asi dosť tupý, neviem tomu celkom porozumieť!

Otázka: Čo si myslíte, že je na knihe zlé?

Mike: Hmm... Nie je pre mňa možné presne zistiť, čo hovoril Nágárdžuna v druhom storočí. Preto je neúplná. Je to ako slabá čiara nakreslená v piesku. Je to ako, viete, archeológia — odkryl som toto a vy môžete povedať: „Tu je trochu múru a tam niečo okrúhle, takže tam možno bola budova.“ Tak to s tou knihou cítim.

Otázka: Myslíte si teda, že hovoril viac, k čomu sa nemôžete dostať?

Mike: Je to stratené, áno. Či to niekto iný dokáže nájsť alebo nie, vôbec neviem. Všetky ostatné preklady to však tiež nenašli, takže môj nie je horší než ich. Aj tak je však neúplný. Musíte byť teda archeológ a povedať si: „Ach áno, to ide k tomu a tu si niečo môžete predstaviť...“

Yoko: Nič nie je dokončené.

Mike: Ach, ďakujem, Yoko!

Yoko: V našom svete nie sú žiadne veci, ktoré by boli dokončené. Ide len o to, že si myslíte: „Ach, toto by sa malo robiť takto a toto by sa nemalo robiť takto.“ Vždy máte, viete, osobitné očakávania: „Chcem písať jasnejšie,“ alebo niečo také, ale...

Mike: Áno, presne. Mal som očakávanie, nádej, ideál napísať túto knihu, ktorá by veľmi jasne vysvetlila, čo učil Nágárdžuna, a podobne. A niekto iný má k tomu tiež rovnaký druh postoja, čo je náš učiteľ. Ale odkryl som základy, napísal som, čo som mohol, a potom som to vydal, pretože to sa robí. Preto je to neúplné.

Yoko: Je to ľudské obmedzenie. Obmedzené. Možno to teda niekto urobí inak. [nepočuteľné], jeden kúsok.

Mike: Ešte jeden kúsok, áno, to je pravda. A to je to, čo robíme so Shobogenzo. Viem, že niektorí z vás považujú čítanie tých kníh za skoro... vety sú niekedy takmer nepreniknuteľné. Bez týchto kníh by sme sa však nemohli posunúť do ďalšieho štádia, pretože prejsť zo stredovekej japončiny a čínštiny do modernej angličtiny — iná paradigma, iné hľadisko, iné metafory, iný jazyk — je priveľa. Môžeme to teda robiť iba neúplnými krokmi. Aj tieto moderné interpretácie, ktoré robím, sú neúplné. Urobil som, čo som mohol, a tento víkend sme sa venovali Ikka-no-myoju, ale nie je to úplné, je to práca v postupe.

Otázka: Je tu aj iný zmysel, v ktorom je to úplné: ak ste to urobili a vydali, je to hotové.

Mike: Áno.

Otázka: A pomáha nám to, keď to čítame.

Mike: Áno, je to teda úplné, ale nie je to úplnosť, akú si dokážem predstaviť. Je to skutočná úplnosť, áno.

Otázka: A je to urobené a dokončené, je to za nami, je to preč.

Mike: Áno. Poďme ďalej.

Yoko: Ak teda máš napísať úplnú MMK, musíš tomu venovať celý svoj život až dovtedy... (smeje sa)

Mike: Ach, už som ju dokončil, Yoko, je preč!

(smiech)

Mike: Nechcem o nej ani hovoriť, len som nechcel byť nezdvorilý voči Davidovi! Ak sa opotrebuje, môžem ti dať ďalší výtlačok!

Otázka: Nie! Naozaj sa mi páči.

Otázka: Čo je alebo bolo na človeku Dógenovi a na dobe, v ktorej žil, k čomu vás to priťahuje vzhľadom na to, čo vás inšpiruje a čo dnes v súčasnom živote nemožno nájsť? Bolo na tej dobe niečo osobitné alebo...?

Mike: Svojím spôsobom to možno nájsť. Niť je všade. Viete, u všetkých filozofov, vedcov, ľudí vzdelanosti, v novinách, románoch — niť skutočnosti je všade. Každý má malé klenoty. Ale z nejakého zvláštneho dôvodu Dógen dokázal počas päťdesiattri rokov svojho života napísať niečo úplné. Teda nie je to úplné, ale je to úplné — má to celostný pohľad na život, nie je to jednostranné. A preto obsahuje toľko protirečení. Berie rôzne hľadiská — nie je len na tejto alebo tamtej strane, je na oboch stranách aj uprostred. A to je pre mňa veľmi, veľmi neobvyklé. A bol akýmsi géniom, že dokázal písať tak, ako písal.

Otázka: Vo svojej dobe teda zrejme naozaj vyčnieval? Nemôžeme predpokladať... Myslím, predstavoval by som si, že ľudia, ku ktorým vtedy hovoril, mali možno podobnú reakciu, akú máme my, na to, čo hovoril, myslíte? Alebo myslíte, že to, čo hovoril, spôsobilo...

Mike: Nie. To, čo Dógen napísal, bolo veľmi neobvyklé aj pre ľudí v stredovekom Japonsku, však?

Yoko: Áno. Ľudia teda nemohli rozumieť Shobogenzo. Preto ho chceli vložiť do škatule a ...

Mike: A modliť sa k nemu! Dajte ho do škatule, zatvorte veko a potom každý deň choďte: „Veľký majster Dógen...“

Yoko: Neskôr ho niekto našiel a potom ho predstavil. Niektorí ľudia, samozrejme, vedeli, že Dógen Zendži niekde napísal Shobogenzo, ale nevedeli nájsť, kde je.

Otázka: Kedy ho našli? Kedy ho znovu priniesli von?

Mike: Prvý raz ho vytlačili, ustálili, viete, v tlačenej podobe, v osemnástom storočí. Vyrobili drevené bloky a potom sa ustálil a bol vydaný. Čo bolo predtým, presne neviem. Ale v knihe, hoci bola napísaná v trinástom storočí, sa dotýka úžasne širokého rozsahu vecí. Hovorí o relativite. Nie matematickými výrazmi, akými hovorí Einstein, ale hovorí o tej istej veci — o tom, že to, čo považujeme za pevné, je v skutočnosti relatívne; že čas je relatívny; že priestor je relatívny. A hovorí o tom, či by sme sa mali na veci pozerať ako na celok alebo ako na časti, čo sa odráža v modernej fyzike dualitou častica-vlna. O všetkých týchto veciach hovorí jasne, čo je naozaj ohromujúce. Je to teda jednoducho veľmi zaujímavé. Prečo som sa však do toho zaplietol, naozaj neviem. Asi som nemal nič iné na práci!

(Koniec talku)