Leto 2006 — Ikka-no-myoju

Dôležité je malé a jednoduché

Na budhistickej praxi je dosť zvláštne, že dôležité sú práve tie malé, jednoduché veci a veľké veci také dôležité nie sú. Ak teda na konci tohto talku nerozumieme ani slovo z toho, čo som povedal, nevadí, choďte si dať šálku čaju. Ale keď si dáte šálku čaju, umyte svoj hrnček. Hovoria to všetky tie niekedy dosť abstraktné, ťažko zrozumiteľné budhistické písma.

V mnohých kóanových príbehoch je odpoveďou na otázku „Čo je v budhizme najdôležitejšie?“ niečo ako „Vstaňte a umyte riad.“ A nie je to vtip — teda, je to vtip, ale veľmi vážny! Pretože cieľom budhizmu je jednoducho a prakticky žiť svoj život. Ak sa usilujeme porozumieť tomu, čo čítame, a stále to hovorí o niečom úplne inom, moja rada znie: odhoďte to, nie je to budhizmus. Často čítame niečo, čo znie celkom inak, ale keď si povieme: „Napísal to niekto v inej kultúre, v inom čase, tak sa pokúsim uchopiť, čo sa asi snažil povedať normálnymi slovami,“ niekedy nájdeme význam. Niektoré príbehy týchto kóanov znejú pri prvom čítaní zvláštne, ale keď si predstavíme dvoch stredovekých Číňanov, ako sa rozprávajú na ryžovom poli, môžu dávať zmysel.

Keď to prenesieme do toho, čo robíme tu, najdôležitejšie sú jednoduché veci, ktoré robíme. A ak príde veľká pohroma, jednoducho ju musíme prijať a nechať odísť čo najľahšie.

Gensov udretý prst

Kapitola, o ktorej chcem hovoriť tento víkend, je Ikka-no-myoju, „Jedna jasná perla“, ktorú majster Dógen napísal v roku 1238. Vychádza z výroku jedného z jeho predkov, majstra Gensu Shibiho, ktorý povedal, že celý vesmír je jedna jasná perla.

Gensa bol rybárom, pretože rád rybárčil. Nesnažil sa však chytiť legendárnu rybu so zlatými šupinami. Potom opustil svetskú spoločnosť, aby študoval budhizmus, keď si uvedomil, aké krehké sú jej základy.

Jedného dňa sa vydal navštíviť iných majstrov. Udrel si prst na nohe o kameň. Počul učenie, že toto fyzické telo nie je skutočné, a myslel si, že to znamená, že naše skutočné telá nie sú skutočné, podobne ako ľudia dnes, ktorí hovoria, že „niet ja“. „Ak niet ja, prečo ma bolí prst?“ je iný spôsob, ako to povedať. Vo veľkej bolesti si náhle niečo uvedomil: „Toto je skutočné!“ A toto uvedomenie ho priviedlo späť do chrámu. Jeho majster mu povedal: „Hej, ty malý usilovník. Čo robíš?“

Gensa odpovedal: „Uvedomil som si, že ma neklamú iní.“

Je to veľmi jednoduchá, ale veľmi hlboká veta. Keď si udrel prst o kameň, uvedomil si niečo o realistickej, nie teoretickej alebo duchovnej povahe budhistického učenia. Môžeme to vykladať mnohými rôznymi spôsobmi; môžeme však povedať, že si možno uvedomil, že majster Seppo sa ho snažil naučiť niečo pravdivé a že to bol on sám, kto seba klamal.

Keď sa ho spýtali na cestu, Gensa povedal: „Bodhidharma neplánoval prísť do Číny, rovnako ako náš druhý predok neplánoval ísť do Indie.“ Bodhidharma do Číny prišiel a druhý predok zostal tam, kde bol; obaja iba nasledovali udalosti. Gensa naznačuje, že nemal v pláne vrátiť sa. Jednoducho sa vrátil. Mnohé naše činy v živote sú také: nie vždy si svoj život premyslíme, svoj život žijeme. Môžeme si predstaviť, že odchádzal niečo nájsť a keď si udrel prst, niečo našiel. Keď šiel, mal teda akýsi intelektuálny úmysel a realita, pred ktorú ho postavil prst, jeho intelektuálny úmysel prelomila, takže sa jednoducho otočil a vrátil sa, prirodzene.

Gensa bol iba rybár, veľmi jednoduchý a úprimný mladý muž, ktorý sa nehnal za nejakou idealistickou vecou. Mal však vôľu zistiť, čo je pravda.

Urobiť to vlastným

Nadobudol však silu urobiť pravdu učenia svojho majstra vlastnou.

Keď študujeme budhizmus s učiteľom, zisťujeme, či je to, čo učiteľ učí, pravdivé, a robíme to vlastným. V tomto zmysle sa nenaučíme niečo, čo sme nevedeli, aby sme si to potom, keď to máme, odniesli. Uvedomujeme si niečo, čo je pravdivé ako základ života každého.

Gensa učil túto pravdu slovami, že celý vesmír, ktorý sa rozprestiera vo všetkých smeroch, je jedna jasná perla. „Celý vesmír“ nie je iba fyzický vesmír, ale vesmír všetkých vecí a javov, všetkého aj ničoho; aj celý náš duševný vesmír.

Jedného dňa sa mních spýtal majstra Gensu: „… Ako to máme my, vaši žiaci, chápať?“

Majster Gensa odpovedal: „… Ako by bolo užitočné chápať tieto slová intelektuálne?“

O niekoľko dní položil majster Gensa tú istú otázku mníchovi … Mních odpovedal: „… Ako by bolo užitočné chápať tieto slová intelektuálne?“

Druhý raz Gensa nemyslí: „Daj mi intelektuálne vysvetlenie.“ Myslí iba: „Daj mi niečo späť.“ Mních však odpovedal presne tými istými slovami; iba napodobňoval svojho majstra. Gensa mu preto povedal, že „zápasí s démonom v jaskyni na čiernej hore“: akési intelektuálne zápasenie v našom mozgu. Mních nevyjadril nič skutočné vo svojom vlastnom porozumení. Mohol povedať: „Dnes to teda nie je veľmi perla! Pozrite, ako leje.“

Rozumel tomu, čo majster povedal, neuvedomil si však, čo veta znamená. V angličtine „understand“ (rozumieť) zvyčajne znamená intelektuálne porozumenie; „realise“ (uvedomiť si) naznačuje niečo hlbšie.

Otázka: Uvedomiť si to vlastnou skúsenosťou.

Áno. Presne tak. A to je jediný spôsob, ako si môžeme čokoľvek uvedomiť. Nemôžeme si to uvedomiť, keď nám to povie niekto iný. Uvedomiť si to môžeme iba vtedy, keď nás to udrie do prsta a prst nám začne krvácať.

Kóanové príbehy boli skutočné rozhovory. Tradícia vracať to isté späť podľa mňa nie je súčasťou skutočného budhizmu. Jedným smerom sa kóanová tradícia stala štylizovanou a taká stuhnutá hra nás nezaujíma. V mysli môžete oddeliť dve veci, dostať späť tú istú odpoveď a vidieť pred sebou skutočného človeka; v realite však taká situácia neexistuje. V skutočnosti odpoveď dáva skutočný človek v skutočnej situácii. Majster Gensa počul jeho odpoveď a videl jeho postoj, všetko spolu.

Otázka: Nie je mníchova odpoveď trochu drzá?

Áno, môže byť drzá. Ale môžeme si predstaviť aj veľmi úprimného študenta, ktorý deň čo deň zápasí s tým, čo povedal majster Gensa. Keď mu povedia, že to nemôže pochopiť, zopakuje fakt, že to nemôže pochopiť, ale nevyjadrí svoj vlastný názor. Majster Dógen hovorí, že mních potrebuje rozjímať v zazene. Neznamená to, že má praktizovať zazen a premýšľať o tom; pri sedení v zazene jednoducho odrážame seba, odrážame svet, a tak môžeme zakúsiť realitu. Potom si možno uvedomí, že porozumenie nie je vždy podstatou.

Mimo kategórií, vnútri každodenného života

Majster Gensa hovorí o realite niečo, o čom sa nedá premýšľať a čo sa nedá pochopiť; je to iba jednoduchý opis reality. Majster Dógen hovorí, že Gensov výraz sa má dostať za hranice kategorizácie: vesmír, celá realita, vo svojej celistvosti presahuje naše schopnosti vyjadriť ho. Opisujeme ho, ale nakoniec nám chýbajú slová.

Dógen hovorí, že vesmír je mimo našich bežných výkladov „žitia a umierania, prichádzania a odchádzania“, čo je metafora nášho bežného života. Všetci zdieľame spoločenskú realitu a táto spoločenská realita je nami vynájdená. Iba ľudské bytosti rozumejú, čo znamená PIN; vysvetľovať to mačke je zbytočné. Je to skutočné a zdieľame to, ale vesmíru je jedno, aké sú PIN-y. Potom však pokračuje:

Žitie a umieranie, prichádzanie a odchádzanie sú vesmírom samotným.

Inými slovami, náš každodenný život je realita. Majster Dógen trvá na tom, že denný kolobeh, náš každodenný život s PIN-mi a bankovými účtami, je tou istou vecou ako vesmír. Za životom, ktorý vedieme, sa neskrýva iný dokonalý stav. V budhizme sú Nebo a Zem to isté.

Potom sa majster Dógen pýta, či je vesmír iba nahromadením častíc, alebo niečím nedeliteľným a celistvým, čo je presne problém atómovej fyziky. Samozrejme, že na tom nezáleží, pretože to nemôžeme zmeniť. Záleží na tom však ľuďom, ktorí hľadajú základ existencie. Mne na tom nezáleží.

Stretnutie mňa a sveta

Nakoniec je celá realita [celý vesmír] iba nekonečným uvedomovaním si, že ja existujem práve tu v tomto svete, a uvedomovaním si, že svet existuje práve tu so mnou.

Hoci si predstavujeme vesmír, jediná skutočná skúsenosť reality, ktorú máme, je to, čo je tu a teraz. Môžeme teda povedať, že realita je pre mňa stretnutím mňa a sveta tu a teraz: „ja existujem práve tu v tomto svete“ zo subjektívnej strany, „svet existuje práve tu so mnou“ z objektívnej strany.

Yoko a ja sa často presúvame medzi Japonskom a Anglickom a obaja cítime, že keď sme na jednom mieste, druhé miesto zmizne. Je pre nás nemožné zakúšať čokoľvek iné než to, čo je tu a teraz. Neznamená to, že sa svet zastavil; súvisí to s povahou našej skúsenosti samotnej. Telefonát alebo správy nás vytrhnú z bytia s tým, čo robíme. Nemyslím tým, že by sme to mali zastaviť; ide mi iba o tento fakt samotný. Všimnite si to. Nemusíme sa prechádzať a stále si to všímať.

Otázka: Keď pracujem v záhrade, iba pracujem v záhrade, ale predtým som si to neuvedomovala. Ale keď si to potom uvedomím, zmizne to!

Všimnúť si tento fakt znamená všimnúť si, aké sú ľudské bytosti. Keď mnohí ľudia počujú budhistické učenia, myslia si: „Musím sa tam dostať.“ Pointa je však iba všimnúť si, aký som. Niekedy síce niečo robím, ale moja myseľ je inde. Nie je to kritika, iba opis reality. A niekedy sa v práci musíme rozdeliť. Je však dôležité jasne si to všimnúť. Nikde nie je pokyn, že toto by sme nemali robiť a tamto by sme mali robiť.

Otázka: Realita je však stále osobná vec, však?

Realita je to, že ja stretávam svet. Táto realita sa nekončí pri mne, siaha na všetko, pretože vy ste tu. Keď o nej premýšľame, robíme ju osobnou svojimi myšlienkami a pocitmi; znamená však spoločnú realitu, ktorá je v budhizme vesmírom alebo Dharmou. Keď prestaneme premýšľať, v zazene, pri práci v záhrade alebo keď niečo robíme úprimne, nie je tu nijaký okraj toho, čo je zahrnuté v našom vedomí.

Keď prestaneme premýšľať, nie sú tu žiadne objekty. Keď nesiete šálku čaju, veci nepomenúvate ani ich nevykladáte; iba konáte, iba ste. Raný budhizmus to nazýva „prázdne“, stav, v ktorom nediskriminujeme ani neanalyzujeme. Všetci ten stav máme, inak by sme nemohli žiť. Ak si však nedoprajeme dosť času bez toho, aby sa naše zaneprázdnené mysle točili dookola, sme vystresovaní. Odpoveďou na stres je teda jednoducho trénovať sa sedieť v medzere medzi myšlienkami. Majster Dógen nehovorí: „Keď som tu, viem, čo je vesmír.“ Hovorí: „Keď som tu, som vesmír.“

Myšlienky sú skutočné

… naše emócie a naše myšlienky sú, podobne ako otočenie hlavy alebo zmena výrazu tváre, okamžité činy, ktorými prijímame veci, a ako také sú vesmírom samotným.

Je to veľmi zvláštne tvrdenie! Naše myšlienky sa dejú v realite, takže sú vesmírom samotným. Je to však protirečenie. Myšlienky sa líšia od reality. Majster Dógen to hovorí v celom svojom diele: „Áno, myšlienky sa líšia od reality; ale myšlienky sú vesmír, myšlienky sú realita.“ A protirečenia nemáme radi, takže uviazneme: „Ale, ale, ale…“

Premýšľanie je, keď si v hlave vytvoríme obraz a premýšľame o ňom. O niečom môžeme premýšľať predtým, ako to robíme, počas toho alebo potom, ale robiť to je iné než o tom premýšľať. A nemôžete pracovať v záhrade nevedome: „Ach, dobré nebo! Všetka práca v záhrade je hotová!“ Naše myšlienky nie sú skutočné, pretože premýšľame o veciach, ktoré neexistujú; ale naše myšlienky samotné sú skutočné veci. Ak si na hlavu pripevníme prístroje, uvidíme na grafe malé vlnky.

Slovo prajñā bežne znamená „múdrosť“, v skutočnosti však znamená to, čo zakúšame predtým, než svet vyložíme — pred premýšľaním. Budhizmus trvá na tom, že pred našou konceptualizáciou niečo je a my sme v tom, takže je tu nejaká skúsenosť; je skutočná. To sa možno líši od moderného významu slova „skúsenosť“ a, ako hovorí Harry, mali by sme o tom niekedy podrobne hovoriť.

Jedna jasná perla

… celý vesmír je jedna jasná perla. Nie tá tráva tam vonku ani tie stromy tam, nielen hory a rieky všade okolo nás, ale jedna jasná perla.

„Jedna jasná perla“ naznačuje niečo celistvé a nerozdelené, akýsi nerozdelený stav skúsenosti, ktorý existuje tu a teraz predtým, než začneme tu a teraz analyzovať. Všetci sme v ňom. Sme ním. To vyjadruje „jedna jasná perla“: tú nerozdelenú, nevyloženú realitu, v ktorej sme práve v tomto okamihu. Tento výraz je metaforou niečoho, čo nedokážeme vložiť do slov.

O tom, o čom tu hovorí majster Dógen, sa hovorí ťažko. Preto používa metaforu a preto jeho opis obsahuje protirečenia. A nemali by sme sa čudovať, pretože realita obsahuje protirečenia, keď o nej premýšľame.

Otázka: Ťažko sa o tom hovorí, ale nie je ťažké to zakúšať.

Nie, zakúšame to stále.

Majster Dógen teda v tejto kapitole hovorí, že všetci vedieme nádherný život. Všetci sme perly.

Anglicko je meno, Francúzsko je meno. Nemôžeme byť v mene. V hlave môžeme byť v mene, ale v skutočnosti sme iba tu a teraz. Jedna jasná perla. Nie sú hranice, nijaké hraničné čiary. A aj keď je to biedne, je to nádherné. Majster Gensa povedal: „Nie iní ma klamú.“

Stále však môžeme tvrdiť, že celý vesmír rozprestierajúci sa všetkými smermi je jedna jasná perla — nie dve či tri perly.

„Nie dve či tri perly“ znamená niečo celistvé, nie zložené z častí.

Napĺňať svoju funkciu

Hoci sa tu mních zdá byť iba zajatý vo svojich intelektuálnych návykoch, tým, že kladie otázku, napĺňa podstatnú funkciu vesmíru.

Vlna obsahuje presne toľko vody, koľko obsahuje, a naše každodenné konanie to musí zrkadliť.

Majster Dógen vkladá do slov fakt, že všetci musíme byť takí, akí sme. Či kladieme intelektuálnu otázku, alebo potichu sedíme a otázku nekladieme, napĺňame svoju funkciu. Napĺňať svoju funkciu znamená jednoducho byť tým, kým sme, bez premýšľania o tom. Ale všetci sme rôzni a každý okamih je iný. Napĺňať svoju funkciu teda znamená napĺňať svoje miesto vo vesmíre. To, čo sa snažíme opísať, je skúsenosť byť úplne celistvý v tomto okamihu.

Otázka: Prečo na to teda majster Dógen poukazuje?

Pretože vždy pochybujeme. Ak si uvedomíme, že to, čo robíme, je súčasťou vesmíru, potom môžeme mať dôveru v to, čo robíme, nech sa to zdá akokoľvek hlúpe, trápne, veľké alebo malé.

Otázka: Je tu však súvislosť s „nekonaním zla“, však?

To je presne nekonanie zla. V učení majstra Dógena nekonať zlo neznamená poslúchať abstraktný morálny zákon, ale nájsť morálku v situácii. A morálka v situácii je byť tým, kým sme.

Majster Dógen hovorí, že výrok majstra Gensu vyjadruje dokonalosť reality; táto dokonalosť však nie je dokonalosťou, ktorú vytvárame v mozgu: dokonalé mňa, dokonalý partner, dokonalá dovolenka, dokonalý retreat. Náš život je odlišný a dokonalý je práve ten odlišný, reálny život. Pravda odovzdávaná od učiteľa žiakovi sa neodovzdáva iba diskusiou o faktoch, ako je dokonalosť reality, ale našou skutočnou praxou vyvažovania tela a mysle. A pri vyvažovaní tela a mysle si všímame, že realita pred nami je práve taká, aká je, dokonalá, a to zahŕňa celé naše konanie, či kladieme intelektuálne otázky, sme príliš agresívni, sme rozrušení, alebo čokoľvek iné.

Túto pravdu Gensa odovzdáva sám sebe.

Majster Dógen naznačuje, že učíme sami seba. A keďže nás nemá kto iný učiť, predpokladám, že to robíme.

… aj keď sa jej pokúšame uniknúť, všetko úsilie, ktoré na únik vynakladáme, sa vynakladá v jednej jasnej perle tohto prítomného okamihu.

Nemôžeme uniknúť realite, pretože sme v nej vždy. Hoci to znie ako sebapospravedlňujúce tvrdenie, je to aj pravdivý fakt. A ak si to všimneme, môžeme prijať situáciu aj seba — nie pasívne, ale jednoducho uvedomením si faktu.

Ľútosť, reflexia a vyváženosť

Otázka: Čo sa teda stane, ak bijete svoje dieťa? … presuniem sa do iného priestoru, v ktorom to ľutujem.

Minulosť je preč. Hoci to teda možno ľutujete, urobili ste to a dôležité je vaše konanie teraz. Jediné, čo môžeme urobiť, je urobiť niečo teraz. Môžete to ľutovať, ale ľutovanie ste jednoducho vy.

Otázka: Keď sme to urobili, bolo to to najlepšie. Takže proste, ako to povedať?

Robíme to najlepšie, čo vieme.

Na učenie sa z minulosti mám dosť zvláštny pohľad. Zaujíma ma, či sa učíme spôsobom, o ktorom hovoríme. Keď reflektujeme, dávame si myšlienky do poriadku. V budúcnosti však to, ako konáme, nezávisí od toho triedenia v mysli; závisí od nášho telesného a duševného stavu vo chvíli, keď konáme. To, či to urobíme znova, teda nezávisí od nášho úmyslu, ale od nášho stavu. Veľmi silný úmysel niečo nerobiť niekedy pôsobí proti nám: tri týždne nijaká cigareta a potom dve škatuľky. Ak však reflektujeme v ľahšom zmysle, nie ako plán konania, potom sme v budúcnosti slobodní konať. A ak praktizujeme vyváženosť, budeme konať vyvážene, ako najlepšie vieme.

Dlhá prechádzka alebo niečo telesné môže mať možno lepší účinok než duševný proces ľutovania a sľubovania si. Mne to tak vždy vyhovuje, ale váham povedať, že to tak vždy vyhovuje každému.

Neviem až tak jasne zistiť účinky toho, čo robím. Niekedy si myslím, že áno, ale je to len z mojej perspektívy, takže to nie je celkový obraz. Je jednostranný. Keď sa pozrieme späť, môžeme získať nejaký obraz účinku svojho konania, ale pre mňa je to iba spätne.

Otázka: Je dôležité hovoriť o tom aj s niekým iným.

Budhistický pohľad na to neznamená, že všetky ostatné pohľady sú neplatné alebo že keď niečo urobíme, je to preč, takže môžeme robiť, čo chceme, a nemusíme plánovať. To znie ako chaos. Uprostred terapeutických postupov, ktoré sa dnes používajú, si tí z nás, ktorí praktizujú vyváženosť, môžu uvedomiť, že v každom okamihu robíme to najlepšie. Jednoducho: „Urobil som to najlepšie a udrel som partnera, ale mal by som to ísť napraviť.“ A potom sa náprava stane ďalším prípadom toho, že robíte to najlepšie.

Pojmy a mená

Je to ako keď človek jazdí na zlodejovom koni, aby chytil zlodeja!

Je to dosť zvláštny výraz; vyskytuje sa aj v Nagardžunových spisoch. Neviem ho vysvetliť viac, než je tam napísané. Najväčší zmysel mi dáva to, čo povedal Nick — prijať rovnakú metódu ako niekto iný.

Predbežne môžeme povedať, že skutočné veci a udalosti, ktoré sú učením a praxou, sa po vložení do slov všetky stávajú pojmami.

Keď skutočné veci vložíme do slov, stávajú sa pojmami. Potom máme sklon o pojmoch diskutovať, hádať sa o ne a zabúdať, že predstavujú samotnú realitu. Všetky naše pojmy sú teda v skutočnosti veľmi chudobnými obrazmi reality, ale máme sklon obrazom veriť a zabúdať, čo je za nimi. Či zlodej, alebo ten dobrý, všetci používame tie isté pojmy a jazyky, aby sme sa pokúsili realite porozumieť, ale nedokážeme to. Naháňame sa stále dokola na tom istom koni.

Keď sa v stredovekej Číne mníchov spýtali na meno, povedali: „Je veľmi pekné obdobie roka, však?“ Neviem prečo. Možno to súvisí s tým, že naše meno je pojem a my sami sme za hranicou svojho mena. Všetci vieme rozpoznať, že niekedy naozaj nevieme, kto sme. Ale okrem toho si myslím, že pýtať sa samých seba „Kto som?“ je hŕba nezmyslov. Kóany iba poukazujú na fakt, že nie sme meno, ktoré nám dali, rovnako ako vesmír nie je tým, čo opisuje slovo „vesmír“.

Majster Yakusan sa nesťažoval, aký horúci bol ten jún; iba povedal: „Je to veľmi pekné!“ Riadil sa normou. Z príbehu mám dojem, že jún je v skutočnosti veľmi horúci a nie veľmi príjemný, ale mních by zo zvyku povedal „Je pekne“. Je to spôsob, ako sa vyhnúť vysloveniu mena. Je to ako „Dobré ráno!“, však?

Otázka: Takže niekomu povieme „Dobré ráno“, čo je zvyk, ale zároveň je to niečo z nás.

Otázka: Stále mi nie je jasné, prečo všetko toto prichádza po tej časti o jaskyni.

Ach, ani mne. No, pri Dógenovi to nikdy neviete, však?

Vesmír nás učí

… celý vesmír je dokonale guľatý a guľato sa kotúľa ďalej.

Tak talk ukončíme, zaspievame, budeme praktizovať zazen, naobedujeme sa. Vesmír, alebo realita, sa kotúľa ďalej a našou povinnosťou je kotúľať sa s ním.

Majster Reiun Shigon si uvedomil, čo je skutočnosť, keď sa díval na slivkové kvety: že skutočnosť je práve tu a teraz. O majstrovi Kyogenovi Shikanovi sa hovorí, že si uvedomil, čo je skutočnosť, keď počul, ako kamienok udrel o bambus. Majster Dógen hovorí, že títo predkovia si uvedomili pravdu, pretože vesmír je jedna jasná perla. Ak to však skúsime vysvetliť ako „Preto sa stalo toto, preto sa stalo tamto“, logickú súvislosť nenájdeme.

Ľudia v minulosti, v prítomnosti aj v budúcnosti si teda môžu uvedomiť, čo je pravda. Obraz buddhov, ktorí sa zjavujú v Lotosovej sútre, môžeme chápať tak, že skutočnosť je všade okolo nás: vesmír aj všetko, čo je v ňom, nás učia. Môže to byť človek, pes, rastlina v záhrade, udalosť, zvuk. Nie nejaké mystické „Toto je skutočnosť“, ale jednoducho: „Aha, chápem. Keď stále chodím spať neskoro, ráno nemôžem vstať.“ Môžeme teda povedať, že tie veci, ľudia či bytosti, ktoré nás učia skutočnosť, sú buddhovia.

Bódhisattva z Lotosovej sútry, ktorý sa zjavuje v tele všetkých rôznych druhov ľudí, je symbolickým spôsobom Lotosovej sútry. V skutočnosti však môžeme povedať, že celý vesmír nás učí, čo je skutočnosť, pretože je celý skutočný. Môžeme sa teda učiť, čo je skutočnosť, od svojich detí, od svojho psa alebo od stromov. Môže nás roztočiť práca, naša zaneprázdnená myseľ sa točí dookola a ideme sa prejsť lesom a šumiace listy nám hovoria: „Tu sme.“

Perla v odeve

V Lotosovej sútre opitý priateľ vytriezvie a zistí, že mu jeho priateľ schoval do odevu perlu a potom odišiel. Perla znamená určitý druh múdrosti alebo pravé učenie o pravde. Niekoho stretneme, cez toto stretnutie si uvedomíme niečo o skutočnosti a on potom odíde. Často však perlu nájdeme až neskôr. Pod bradou čierneho draka je skrytá perla; myslím, že je to legenda, ale neviem to podrobne. Čo je pod jeho bradou?

Účastník: Mrkva.

Účastník: Limetka.

Ona … je často skrytá pod odevom a nemali by sme očakávať, že ju nájdeme vystavenú na očiach.

Ak teda od niekoho dostaneme perlu múdrosti, nemali by sme nutne čakať, že bude zjavná. Môžeme ju dostať a nespoznať ju.

Často je skrytá v uzle vlasov na temene alebo pod bradou, ale nemali by sme ju tam chodiť hľadať.

To naznačuje, že múdrosť vesmíru dostávame nečakane. Ak povieme: „Vesmír má múdrosť, dobre, idem ju hľadať,“ nenájdeme ju. Narazíme na ňu náhodou. Vesmír taký, aký je, je plný pravdy a my dostávame malé kúsky pravdy ako perly a často ich nespoznáme, nájdeme ich až neskôr.

[nahrávka je pravdepodobne neúplná]