Ikka-no-myoju — 3. prednáška

Včera sme sa prostredníctvom vlastnej skúsenosti podrobne učili, čo znamená „zápasiť s démonom v jaskyni na čiernej hore“. „Zápasiť s démonom v jaskyni na čiernej hore“ znamená veľa zložitej intelektuálnej diskusie. A nemali by sme to brať ako akúkoľvek kritiku, ako uvidíme, keď majster Dógen komentuje zvyšok frázy. Dostali sme sa po posledný odsek v prvom stĺpci na druhej strane. Majster Dógen komentoval Gensov výraz „jedna jasná perla“, hovoril o celom vesmíre a o tom, že sa nedá opísať slovami. Ďalej povedal, že akt myslenia je súčasťou vesmíru a je reálny. A potom povedal, že Gensov výraz nebol veľmi známy, no myslel si, že sa raz široko známym stane. Napísal to v trinástom storočí a o sedemsto rokov neskôr, hľa, fráza sa preberá ďaleko od chrámu Eihei-ji v Japonsku — teda sa široko známou stala. Teraz prechádza k poslednej časti študentovej otázky.

„Ako by sme tomu mali rozumieť my, tvoji študenti?“ Hoci sa tu mních zdá byť iba zajatý vo svojich intelektuálnych návykoch, tým, že kladie otázku, napĺňa podstatnú funkciu vesmíru.

Majster Dógen nijako nekritizuje, že sa študent spýtal majstra Gensu, ako má jeho fráze rozumieť. Hoci sa zdá, že študent bol pri kladení otázky veľmi intelektuálny, majster Dógen komentuje, že „napĺňa podstatnú funkciu vesmíru“. Teda to potvrdzuje. A ďalej pri opise toho, čo znamená „napĺňať podstatnú funkciu vesmíru“, hovorí:

Vlna obsahuje presne toľko vody, koľko obsahuje, a naše každodenné konanie to musí zrkadliť. Veľká perla ukazuje jas, ktorý zodpovedá jej veľkosti.

V tých troch frázach majster Dógen slovami vyjadruje skutočnosť, že všetci musíme byť takí, akí sme. Ak teda kladieme intelektuálnu otázku, napĺňame svoju funkciu. Ak intelektuálnu otázku odmietame, napĺňame svoju funkciu. Ak pokojne sedíme a otázku nekladieme, napĺňame svoju funkciu. Musíme zistiť, čo to v našom každodennom živote naozaj znamená. A je dosť ťažké to premyslieť, lebo napĺňať svoju funkciu znamená byť jednoducho tým, kým sme, bez premýšľania o tom. Sedieť so zmäteným výrazom teda môže byť napĺňaním našej funkcie. Usmiať sa môže byť napĺňaním našej funkcie. Hovoriť môže byť napĺňaním našej funkcie. Všetci sme však rozdielni a každý okamih je rozdielny. Napĺňať svoju funkciu teda znamená napĺňať svoje miesto vo vesmíre. Nedávno som počul, že umelci — a asi aj iní ľudia — hovoria o „negatívnom priestore“; predtým som to nikdy nepočul, ale je to veľmi pekné, pretože to pomáha vytvoriť obraz napĺňania funkcie. Dá sa povedať, že hoci je predmet samostatným predmetom, nachádza sa v negatívnom priestore. Vyplňuje teda svoju dieru, ak chcete. Ja tu teda sedím a vyplňujem dieru, ktorú mi vesmír nechal. Je to iba obraz, ktorý mi prišiel na um, keď som počul pojem „negatívny priestor“. Dávam vám iba pojmy. To, čo sa pokúšame opísať, je niečo iné: skúsenosť byť úplne celistvý v okamihu, v tomto okamihu. A majster Dógen naznačuje, že keď sa študent-mních úprimne pýta „Ako by sme tomu mali rozumieť my, tvoji študenti?“, je sám sebou — tak ako je vlna sama sebou tým, že obsahuje presne toľko vody, koľko v nej je. Vytvára teda obrazy v pokuse uchopiť nejaký napĺňajúci stav, všetko na svojom mieste.

Otázka: Je spôsob, akým nemôžete byť… spôsob, pri ktorom nie ste sami sebou?

Mike: Nie. (smiech)

Otázka: Dobre. Čokoľvek teda robíte, je naplnením toho, kým ste?

Mike: Čokoľvek robíme, napĺňa to, čo robíme.

Otázka: Prečo na to teda majster Dógen poukazuje?

Mike: Pretože o tom stále pochybujeme. Vždy pochybujeme. Včera večer som sa rozplakal: „Mal som to urobiť? Možno by som to radšej nemal urobiť znova. Čo si o mne ľudia pomyslia?“ Urobil som to však, pretože som v tom okamihu vyjadroval svoj pocit; vlastne pre mňa bolo príjemné to urobiť, no cítil som aj trochu rozpaky a starosť. Alebo položíte otázku a potom si poviete: „Ach, to bola hlúpa otázka. Nemal som ju položiť.“ Lenže ste ju položili. Je to teda nejaký druh… Keď si uvedomíme, že to, čo robíme, je súčasťou vesmíru, môžeme mať dôveru v to, čo robíme, nech sa to zdá akokoľvek hlúpe, trápne, veľké alebo malé. Dá sa to pochopiť?

Otázka: Je tu však súvislosť s „nekonaním zla“, však? Pretože môžete…

Mike: To nie je konanie zla. Práve to presne nie je konanie zla. V učení majstra Dógena nekonať zlo neznamená poslúchať abstraktný morálny zákon, ale nájsť morálku v situácii. A morálkou v situácii je byť tým, kým sme. Nemôžeme nebyť tým, kým sme, ale môžeme to akosi ľutovať, alebo niekedy opak.

Otázka: Môj starý otec mi, keď som bol dieťa, vravieval: „Čokoľvek robíš, nerob to!“

Mike: (smiech) Robil si niečo, keď ti to povedal?

Otázka: Musel som!

Mike: Pomyslel si: „Ten malý nezbedník Harry bude určite niečo vyvádzať.“ Taká bola jeho krycia fráza.

(smiech)

Mike: Majster Dógen však hovorí: „Čokoľvek robíš, rob to.“

Otázka: Čo sa teda stane, ak bijete svoje dieťa? Nie že by som to robil veľmi často, ale občas som svoje dieťa udrel, a potom sa presuniem do iného priestoru, v ktorom to ľutujem.

Mike: Áno, to sú fakty. Predovšetkým, v minulosti sú preč — aj keď to ľutujete, urobili ste to, je to minulosť, a dôležité je teda vaše správanie či konanie teraz. Jediné, čo môžeme urobiť, je niečo teraz. Nemôžeme niečo robiť v minulosti. Nemôžeme niečo robiť v budúcnosti. Buddhizmus je teda, ak chcete, veľmi úzkoprsý, veľmi sústredený: „Urobil som to, nemal som to urobiť, ale načo je to dobré, musím teraz niečo urobiť.“ Môžete to ľutovať, ale ľutovanie ste jednoducho vy. Musel existovať dôvod, prečo ste svoje dieťa udreli — frustrácia, únava.

[nepočuteľné]

Otázka: Vo všeobecnosti, ak praktizujeme zazen, môžeme pokračovať sami sebou čo najlepšie. Aj keď to teda ľutujete — „Nemal som to urobiť, nemal som urobiť tamto“ — keď sme to urobili, bolo to to najlepšie. V mozgu potom máte: „Ach, mal som to urobiť takto,“ alebo „Cítim sa…“ čokoľvek, „zle“. To sú však iba vaše vlastné myšlienky. Čin je už v minulosti. Takže len, ako to povedať?

Mike: Robíme to najlepšie, čo vieme.

Otázka: Áno, zakaždým, v každom okamihu. Takto nám praktizovanie zazenu pomáha vyvažovať naše konanie a podobne.

Otázka: Používame abstraktné myslenie, aby sme premýšľali, ako nabudúce možno zareagujeme na podobnú situáciu, však? Ako ľudské bytosti sa teda učíme z toho, ako sa správame a ako na svoje správanie odpovedáme. Aj to sa teda deje, však? Keby sme nepremýšľali alebo neuvažovali…

Otázka: Nie vždy to funguje takto.

Mike: Mám na to dosť zvláštny pohľad. Zaujíma ma, či sa učíme spôsobom, o ktorom hovoríme. Keď premýšľame o minulosti a usporiadame si myšlienky, môžeme to urobiť. Myšlienky teda usporiadame — akosi vysvetlíme, premyslíme a utriedime, ako o situácii uvažujeme. V budúcnosti však to, ako konáme, nezávisí od takéhoto utriedenia v mysli; závisí to od nášho telesného a duševného stavu vo chvíli, keď konáme. Aj keď si teda v mysli utvrdíme „Nemal by som to znova robiť“, to, či to znovu urobíme, nezávisí od nášho úmyslu, ale od nášho stavu.

Otázka: Ktorý často nie je stavom myslenia?

Mike: Nie je to len stav myslenia — je to zároveň myslenie aj telesnosť. Keď máme veľmi, veľmi silný úmysel niečo nerobiť, pretože sme prišli na to, že to nie je dobré, a premysleli sme všetky dôsledky, tento silný úmysel niekedy pôsobí proti nám. Ak však zaujmeme ľahší postoj a v mysli si ujasníme, čo sme mali urobiť, čo ľutujeme, čo chceme nabudúce urobiť a podobne, ale iba ľahšie, nie ako plán konania, ale ako premyslenie situácie, potom môžeme v budúcnosti konať slobodne. A ak praktizujeme vyváženosť, budeme vyvážene konať najlepšie, ako vieme. Nemusí to zodpovedať nášmu plánu, ale bude to najlepšie, čo dokážeme. Ak sa však pridržiavame svojej mentálnej analýzy, sama nás niekedy vyvedie z rovnováhy. Ak sa teda veľmi snažíme zámerne niečo nerobiť, často sa stane opak; alebo to dlho nerobíme a potom sa stane opak. Ako keď sa snažíte prestať fajčiť — tri týždne nijaká cigareta a potom dve škatuľky.

Otázka: Ak teda používame len procesy myslenia, väčšinou nám to neslúži veľmi dobre pri tom, ako odpovedáme, lebo naša odpoveď často prichádza odinakiaľ?

Mike: Z celej našej bytosti.

Otázka: Ak teda necháte myslenie niekde voľne plávať, nájde si svoje miesto v usporiadaní vecí?

Mike: Áno. Napríklad pri Maggienom príklade: ak sme veľmi frustrovaní, capneme dieťa okolo ucha a potom to ľutujeme a hovoríme „Ach nie, už to nesmiem znova urobiť, bla bla bla bla“, možno dlhá prechádzka, prestávka alebo niečo telesné lepšie ovplyvní, ako odtedy narábame s dieťaťom, než mentálny proces ľutovania a sľubovania si. Ísť si zabehať či niečo podobné môže byť lepšie. Mne to tak vždy vyhovuje, ale váham povedať, že to tak vždy vyhovuje každému.

Otázka: Musíme si však všímať účinky toho, čo robíme.

Mike: Neviem až tak jasne zistiť účinky toho, čo robím, vy áno?

Otázka: Niekedy, a niekedy až omnoho neskôr.

Mike: Niekedy si myslím, že áno, ale je to len z mojej perspektívy, takže to nie je celkový obraz výsledkov toho, čo som urobil. Je jednostranný. Úplne neviem, aké tie výsledky sú. Napríklad niekedy prednášam a myslím si: „To bola hrozná prednáška, všetci sa otrávia, budúci týždeň neprídu.“ A potom za mnou niekto príde a povie: „Veľmi sa mi to páčilo.“ „Naozaj?“ A to ma dosť zaujíma. Aj vo vzťahu sa niekedy, keď sa snažíte partnerovi neublížiť, stane, že mu ublížite. Je veľa situácií, v ktorých naozaj nevieme, aký účinok má to, čo robíme. Keď sa pozrieme späť, môžeme získať nejaký obraz účinku svojho konania, ale pre mňa je to iba spätne ako väčší obraz. Neviem, či to ostatní cítia rovnako.

Otázka: Myslím, že pri zvládaní vlastného hnevu a napríklad násilia či bitia dieťaťa je dôležité hovoriť o tom aj s niekým iným. Môžeme toho urobiť veľa sami, ale často je tam nahromadených veľa emócií, však? Môže vás to vracať k vlastnému detstvu. A tá jednostrannosť, o ktorej hovoríte, sa niekedy zmení rozhovorom s niekým iným.

Mike: Toto je niečo, o čom viete veľa zo skúsenosti.

[nepočuteľný komentár]

Buddhistický pohľad na to neznamená, že všetky ostatné pohľady sú neplatné. Neznamená, že keď niečo urobíme, je to preč, a preto o tom nemusíme premýšľať, môžeme robiť čokoľvek, je to minulosť a nezáleží na tom, ani nemusíme plánovať budúcnosť. To znie ako chaos. Nie to; ale jednoducho si uprostred napríklad terapeutických postupov, ktoré sa dnes používajú na pomoc ľuďom veľmi frustrovaným a ktorých frustrácia a hnev ovplyvňujú správanie, uvedomiť, že ak praktizujeme vyváženosť, robíme v každom okamihu to najlepšie. Neznamená to povedať: „V každom okamihu robím to najlepšie, udrel som partnera, ale to je moje najlepšie, tak… pokrčenie pliec!“ (gesto)

(smiech)

Jednoducho: „Urobil som to najlepšie a udrel som partnera, ale mal by som to ísť napraviť.“ A naprávanie sa potom stane ďalším prípadom robenia toho najlepšieho a tak ďalej. Nejde teda o popieranie takých vecí, ale o jednoduchý, priamy pohľad na naše správanie založený na vyváženosti.

Gensove slová „Celý vesmír, ktorý sa rozprestiera všetkými smermi, je jedna jasná perla. Ako môže byť užitočné týmto slovám rozumieť intelektuálne?“ vyjadrujú tento fakt.

Majster Dógen hovorí, že Gensova fráza o jednej jasnej perle vyjadruje dokonalosť reality; táto dokonalosť však nie je dokonalosťou, ktorú vytvárame v mozgu. V mozgu môžeme vytvoriť dokonalé mňa, dokonalú situáciu, partnera, život, dovolenku, všetko, dokonalý retreat. Náš život je však v skutočnosti iný. Majster Dógen zdôrazňuje, že dokonalý je práve ten odlišný, reálny život, nie predstava, ktorú si tak ľahko vytvoríme v mysli.

To vyjadruje pravdu, ktorú buddha odovzdáva buddhovi a jeden predok druhému.

Tu sa odvoláva na buddhistické učenie, ktoré postupuje od jedného učiteľa k jednému študentovi, v línii učiteľov siahajúcej do minulosti až ku Gautamovi Buddhovi, mužovi, ktorý to všetko začal. Odovzdávaná pravda sa neodovzdáva iba preberaním faktov, napríklad dokonalosti reality, ale našou skutočnou praxou. V praxi vyvažujeme telo a myseľ a všímame si, že realita, v ktorej žijeme, odlišná od reality vytváranej v mozgu, je jednoducho taká, aká je, dokonalá. Nie dokonalosť v mozgu, ale dokonalosť pred nami; a tá zahŕňa celé naše konanie, či kladieme intelektuálne otázky, sme príliš agresívni, rozrušení alebo čokoľvek iné.

Túto pravdu Gensa odovzdáva sám sebe.

Majster Dógen naznačuje, že učíme sami seba. A keďže nás nemá kto iný učiť, predpokladám, že to robíme.

A ak chceme uniknúť pravde, ktorú nám tieto slová odovzdávajú, hoci to určite môžeme skúšať, aj keď sa jej pokúšame uniknúť, všetko úsilie, ktoré na únik vynakladáme, sa vynakladá v jednej jasnej perle tohto prítomného okamihu.

Majster Dógen tu veľmi pekne hovorí, že nemôžeme uniknúť realite, nemôžeme uniknúť jej dokonalosti, lebo sme v nej stále. Hoci to znie ako sebapospravedlňujúce tvrdenie, je to aj pravdivý fakt. Keď si to všimneme, môžeme prijať situáciu a samých seba, nie pasívne, ale jednoducho uvedomením si faktu. A teraz pokračuje:

Keď sa Gensa o niekoľko dní neskôr spýtal mnícha: „Celý vesmír, ktorý sa rozprestiera všetkými smermi, je jedna jasná perla. Ako tomu rozumieš?“, môžeme vidieť, že hoci ho prvý raz učil všeobecnému princípu, teraz ho skúša konkrétnym príkladom. Prvý raz zmieta bokom smiechom a prikývnutím.

Majster Dógen teda prechádza od prvého tvrdenia k druhej otázke. Druhá Gensova otázka má mnícha skúšať a učiť.

Mních na to odpovedal rovnakými slovami ako Gensa: „Celý vesmír, ktorý sa rozprestiera všetkými smermi, je jedna jasná perla. Ako môže byť užitočné týmto slovám rozumieť intelektuálne?“ Je to ako keď človek jazdí na zlodejovom koni, aby chytil zlodeja!

To je dosť zvláštny výraz a objavuje sa aj v Nágárdžunových spisoch o vyše tisíc rokov skôr, takže asi ide o veľmi starú metaforu. Majster Nágárdžuna používa presne tú istú metaforu „jazdiť na zlodejovom koni, aby chytil zlodeja“. Niečo naznačuje, ale neviem ju vysvetliť viac, než ako je tam napísaná. Dokážete z nej niečo vycítiť? Chce ju niekto povedať inak?

Otázka: Hádam, že zlodejov kôň je [nepočuteľné]… a je zvyknutý robiť tieto nezákonné činy, takže proti svojmu majiteľovi nič neurobí.

Otázka: Zlodej môže byť stále na koni.

Mike: Áno, aj ja som sa nad tým zamýšľal. Je zlodej na koni, alebo nie?

Otázka: Neviem. V Nágárdžunovi je tento výraz totožný: „jazdiť na zlodejovom koni, aby chytil zlodeja“. Predpokladám, že ak zlodeja naháňate…

Otázka: Vy ste na koni a on pešo, dobehnete ho.

Otázka: Znie to ako „naháňať si vlastný chvost“.

Otázka: Ak je zlodej na koni a vy ste na zlodejovom koni a snažíte sa zlodeja chytiť, nechytíte ho, však?

Otázka: Neznamená to jednoducho použiť rovnaký dopravný prostriedok ako zlodej? Nezáleží teda, či je dobrý alebo zlý, stále používate rovnaký spôsob dopravy.

Mike: To dáva zmysel.

Otázka: Sme zasa v jaskyni?

Mike: Myslím, že krúžime okolo vchodu! Či vojdeme, alebo nie…

(smiech)

Otázka: Pripomína mi to psa, ktorý naháňa vlastný chvost.

Mike: Ach áno?

Otázka: V posledných dňoch som to náhodou čítal u Nágárdžunu a nepamätám si slová, ale myslím, že obaja boli na koni. Mám z toho taký pocit.

Mike: Najväčší zmysel mi dáva to, čo povedal Nick — prijať rovnakú metódu ako niekto iný.

Otázka: Intelektuálna debata je teda ako jazda na koni a nezáleží, či ste zlodej alebo dobrý človek.

Mike: Ak to chceme vysvetliť, môžeme teda povedať jednoduchý význam…

Otázka: Nemôže to znamenať, že je to trochu neplodné? Ak naozaj naháňate zlodeja, vyskočíte na zadnú časť koňa a zlodej je vpredu…

Mike: Stále je to však ukradnutý kôň, nie?

Otázka: Ukradli ste koňa, takže ste sami zlodej.

Mike: Presne tak.

Otázka: … Kôň iba pokračuje a vy ho nikdy naozaj nedobehnete.

Otázka: Zlodeja nemôžete chytiť, lebo ste obaja na tom koni.

Mike: Áno.

Otázka: Je to podobné ako povedať „Celý vesmír, ktorý sa rozprestiera všetkými smermi, je jedna jasná perla“ a potom „Ako môže byť užitočné týmto slovám rozumieť intelektuálne?“ — teda ako by bolo užitočné intelektuálne rozumieť týmto slovám o „zlodejovi“?

Mike: Ach! To je pekný výklad! Posunieme sa teda ďalej? Dobre.

Otázka: Možno je to preklep, možno „gumový kôň“.

Mike: Alebo „gumová hadica“, nie?

(smiech)

Otázka: Alebo „gumová husa“.

Otázka: Mních mení slovo „intelektuálne“, však? Druhý raz, keď je otázka položená, nežiada intelektuálnu odpoveď. Iba hovorí: „Ako tomu rozumieš?“, čo je omnoho širšie, a študent to vracia k „intelektuálne“. To je trochu drzé, nie?

Mike: Mohlo by to byť drzé. Môžeme si však predstaviť aj veľmi úprimného študenta, ktorý sa stále, deň čo deň trápi významom Gensových slov, otravuje ho, nedokáže na to prestať myslieť, a potom mu majster dá tú zvláštnu odpoveď: „Nemôžeš tomu rozumieť.“ Odíde teda s myšlienkou: „Správne, nemôžem tomu rozumieť. Nemôžem tomu rozumieť.“ A keď sa ho spýtajú, povie: „Nemôžem tomu rozumieť.“ Nevyjadruje však skutočnosť, že tomu nemôže rozumieť. Opakuje skutočnosť, že tomu nemôže rozumieť, ale nevyjadruje svoj vlastný pohľad.

Keď večný buddha Gensa učil mnícha, hovoril zo svojho vlastného nezávislého názoru.

To znamená, že Gensa povedal niečo sám zo seba. Vyjadril slovami niečo zo seba.

[Tým, že iba opakuje Gensove slová], mních ukazuje, že potrebuje rozjímať v zazene a skúmať, v koľkých prípadoch je porozumenie užitočné!

Áno. „Mních potrebuje rozjímať v zazene“ neznamená, že má praktizovať zazen a premýšľať o tom; pri sedení v zazene jednoducho odrážame seba, odrážame svet, a tak môžeme zakúsiť realitu. Majster Dógen teda naznačuje, že mních potrebuje trochu viac zazenu a potom možno pochopí, že porozumenie nie je vždy pointou.

Predbežne môžeme povedať, že skutočné veci a udalosti, ktoré sú učením a praxou, sa po vložení do slov všetky stávajú pojmami.

Keď skutočné veci naozaj vyjadríme slovami, stávajú sa pojmami. Potom máme sklon pojmy preberať, hádať sa o ne, nesúhlasiť či súhlasiť, zdieľať ich, zabúdať a spomínať si na ne; no zabúdame, že pojmy predstavujú niečo iné, samotnú realitu. Napríklad povieme „hnev“ a slovo „hnev“ nám dá obraz niečoho, čo v nás prebýva, zostáva, potom odíde; keď ho nevyjadríme, sedí v nás, keď ho vyjadríme, vyrazí von. Lenže to, na čo slovo „hnev“ odkazuje, sa veľmi ťažko definuje. Kde sú hranice hnevu: kedy som nahnevaný, kedy nie? Keď politik povie „Veľmi sa na toto hnevám“, je jeho hnev rovnaký ako to, čo cítim, keď mi vrie krv? Všetky naše pojmy sú veľmi chudobnými obrazmi reality, ale máme sklon tým obrazom veriť a zabudnúť, čo je za nimi.

Otázka: To je ten zlodejov kôň: pojmy a jazyk, ktorými sa pokúšame realite rozumieť.

Otázka: Prišlo toto všetko od Wittgensteina [nepočuteľné]?

Mike: Nie.

Otázka: Súhlasím.

Mike: Či sme teda zlodej alebo dobrý človek, všetci používame tie isté pojmy a jazyky, aby sme sa pokúsili porozumieť realite, no nemôžeme. Naháňame sa stále dokola na tom istom koni. To sa mi páči. Ihá-há-há!

(smiech)

Teraz majster Dógen prechádza ku Gensovej odpovedi mníchovi, keď mních práve zopakoval jeho pôvodné slová.

Gensa povedal: „Teraz vidím, že sa moje slová snažíš chápať iba intelektuálne, ako keď zápasíš s démonom v jaskyni na čiernej hore.“ Pamätaj na jednoduchý fakt: od večnej minulosti sa slnko nikdy nezjavilo namiesto mesiaca a mesiac namiesto slnka. Slnko sa vždy zjavuje ako slnko. Mesiac sa vždy zjavuje ako mesiac. Preto, keď sa podľa zvyku majstra Yakusana Igena spýtali na priezvisko, on ho neuviedol a namiesto toho odpovedal, že je veľmi pekné obdobie roka, namiesto toho, aby povedal, ako bolo v tom júni horúco.

(smiech)

Mike: Teraz Yoko! Znie to ako Monty Python! Najprv majster Dógen hovorí, že jednoduché fakty sú jednoduché fakty. Slnko je vždy slnko. Mesiac je vždy mesiac. A slnko sa vždy zjavuje ako slnko, mesiac ako mesiac. Jednoduché fakty v realite sú teda jednoduché fakty v realite. Potom uvádza veľmi zvláštnu zmienku o majstrovi Yakusanovi Igenovi, ktorá potrebuje trochu vysvetlenia. Zdá sa, že v stredovekej Číne mnísi na otázku po mene svoje meno neuvádzali. Neviem prečo, ale namiesto toho povedali: „Je veľmi pekné obdobie roka, však?“ Teda: „Ako sa voláš?“ „Ach, počasie je pekné, nie?“ Neviem, prečo to robili, ale možno nás Yoko osvieti.

Yoko: Neviem, ako sa volám, tak ma volajú Yoko! (smiech)

Môžeme povedať, že tento zvyk, a bol to zvyk mníchov, môže súvisieť s tým, že naše meno je pojem a my sami sme za hranicou svojho mena. Keby ste sa teda mnícha spýtali na meno, neodpovedal by ním.

Otázka: Je to dôvod, prečo Bódhidharma neodpovedal cisárovi?

Mike: Hm, nie som si istý, ale pri čítaní legendy o Bódhidharmovi som mal pocit, že bol trochu sklamaný… Ach, myslíte, keď sa ho pýtali na meno?

Otázka: Cisár povedal: „Mám všetky tieto zásluhy, postavil som chrámy, bla bla bla, aká zásluha z toho vzíde?“, a on odpovedal: „Žiadna.“ Cisár sa spýtal: „Kto je tento mních predo mnou?“ a Bódhidharma povedal: „Neviem.“

Mike: Áno, druhá otázka je rovnaká, ale prvá je odlišná. Keď odpovedal „Žiadna“, chcel cisárovi povedať: „Buddhizmus nie je o žiadnom druhu úspechu ani slávy.“ A v druhej polovici, áno, myslím, že to musí byť rovnaké.

Otázka: Súvisí to s kóanmi „Kto som?“

Mike: Neviem, čo sú kóany „Kto som?“. Je to popová skupina?

(smiech)

Otázka: Je to kóan, pri ktorom sa mnísi sami seba pýtajú „Kto som?“

Mike: Ach, Stephen Batchelor to rád robí.

Otázka: A John Crook.

Mike: Áno, John Crook to rád robí.

Otázka: „Aké je tvoje pravé meno?“ „Ako si sa volal pred narodením svojich rodičov?“

Mike: Áno, okolo toho vyrástol celý priemysel!

(smiech)

Myslím, že všetci uznáme, že niekedy naozaj nevieme, kto sme. Vieme, kto sme v určitý deň, ale veľmi dobre sa stále nanovo definujeme; niekedy, v hlbinách zmätku či zúfalstva, alebo keď máme pocit, že nič nie je spoľahlivé, sa môžeme pýtať, kto sme. Ale okrem toho myslím, že pýtať sa „Kto som?“ a podobne je hŕba nezmyslov. Všetky kóany iba ukazujú na skutočnosť, že nie sme meno, ktoré sme dostali; sme omnoho viac, omnoho menej alebo omnoho odlišnejší, tak ako vesmír nie je to, čo opisuje slovo „vesmír“.

Otázka: Je báseň Thicha Nhata Hanha „Nazvi ma mojím pravým menom“, v ktorej hovorí „Som“ a predstavuje si všemožných ľudí v rôznych situáciách po celom svete vrátane rôznych protagonistov v tej istej situácii: „Som tento človek“, „Som tamten človek“, „Som pirát na juhoázijských moriach“, „Som…“

Mike: Je to veľmi krásny spisovateľ. Nikdy som ho nestretol, ale predpokladám, že odkazuje na to, že oddeľujeme „nás“ od „vesmíru“, pričom vesmír je v skutočnosti jeden celok. Poeticky to vieme vyjadriť. Ak však v bežnom rozhovore poviem „Som ty“, je tomu dosť ťažké rozumieť. Ak premýšľame o tom, že nik z nás neexistuje oddelene, môžeme zachytiť hlbší význam.

Otázka: Myslím, že naše meno je jednoducho ako úschovná skrinka na mince — číslo jedna, dva, tri, to je všetko.

Mike: Úschovná skrinka na mince?

Otázka: Áno, dáme tam číslo.

Mike: Iba číslo na dverách?

Otázka: Áno.

Mike: Neviem…

Otázka: Rozumieme jej!

Mike: Neviem, či som úschovná skrinka! Už ste do nej dlho nevložili peniaze!

(smiech)

Otázka: To je pekné, áno. Nálepka.

Mike: Znamená to iba nič zvláštne.

Otázka: Nič zvláštne. Som ja!

Mike: Je veľa Michaelov!

Otázka: Tak pokračuj!

(smiech)

Mike: Nedá sa vyhrať! Teda „mních povedal: ‚Je veľmi pekné obdobie roka!‘ namiesto toho, aby povedal, ako bolo v tom júni horúco.“

Otázka: Čo znamená posledný riadok?

Mike: Nepovedal „Je veľmi horúco.“ Jún je v Číne, Kórei a Japonsku veľmi, veľmi horúci. Povedať „Uf, je veľmi, veľmi horúco!“ je istý druh sťažovania sa, nie? On sa nesťažoval, iba povedal „Je veľmi pekne!“ A prečo to povedal? Pretože mnísi vždy, keď sa ich spýtali na meno, hovorili „Je veľmi pekne“. Inak povedané, nasledoval situáciu a normu, je normálny. (K Mattovi.) Matt! Keď poviem tvoje meno, zdvihneš obočie, to je normálne. Pre mnícha však bolo normálne povedať „Je veľmi pekné obdobie roka“, hoci z neho kvapkal pot.

Otázka: Teda neodpovedal nezávisle vlastnými slovami, ale nejakým kodifikovaným zvykom?

Mike: Rozhodne.

Otázka: Ale vedome sa tak rozhodol, nie?

Mike: Ach, nie som si istý.

[nepočuteľný komentár]

Otázka: Vtedy však hovoril o niečom reálnom. Bola to jeho skutočná skúsenosť, takže zároveň bola iba jeho vlastnou skúsenosťou. Nejde teda iba o opakovanie po niekom inom… Je zvykom povedať „Je pekne“, no zároveň je to jeho skúsenosť v tom okamihu a on je s ňou spokojný. Len nenapodobňuje iných mníchov. Dáva to zmysel?

Mike: Z príbehu mám dojem, že jún je v skutočnosti veľmi horúci a nie veľmi príjemný, ale mních by zo zvyku povedal „Je pekne“. Je to spôsob, ako sa vyhnúť vysloveniu mena.

Otázka: Keď už hovoríme o počasí… Ľudia povedia „Je pekne“, tak som povedal „Je veľmi mokro, nie veľmi pekne“. (smiech) Podľa jednotlivého pocitu, nič viac než to, iba prirodzene. Napríklad v Anglicku si na to zvyknete a nechýba vám slnko. Je to proste normálne.

Mike: Čo je slnko?

(smiech)

Otázka: Ak sa teda sťažujem na veľmi tmavé počasie, prečo nie? [nepočuteľné]

Mike: Je to ako „Dobré ráno!“, nie? Uvidíte niekoho: „Dobré ráno!“ On povie: „Nie je dobré ráno,“ a vy: „Len zdravím.“

Otázka: Áno, niekomu poviete „Dobré ráno“, čo je zvyk, ale zároveň je to niečo z nás. Povedať niekomu „Dobré ráno“ je príjemný, spontánny pocit, ale aj zvyk.

Otázka: Keď sa niekto spýta „Ako sa máš?“, automaticky poviete „Ach, mám sa dobre“, či sa cítite hrozne alebo nie. Poviete „Dobre, vďaka“, hoci sa možno cítite príšerne. Je to len automatické, návyk.

Otázka: Obchodníci to robia, však? „Ako sa máš?“ a idú ďalej; nechcú vedieť, ako sa máte, je to iba „Ahoj. Ako sa máš?“

Otázka: Stále mi nie je jasné, prečo všetko toto prichádza po tej časti o jaskyni.

Mike: Ani mne.

Otázka: Pripadá mi úplne mimoriadne, že sme pätnásť minút hovorili o mníchovi, ktorý v dvanástom storočí povedal „Je pekný deň“!

Mike: Pekné, nie?

Otázka: Pojmy potrebujú čas!

Mike: Pri Dógenovi to nikdy neviete, však? Toto je tá vec, neviete, či je to [nepočuteľné].

Otázka: Nehovorím, že je to strata času alebo hlúposť, iba…

Mike: Ach nie, nevyvodzujem, že to hovoríte.

Otázka: Keď myslím na veci, ktorými sa asi všetci zaoberáme v bežnom živote, a potom pätnásť minút hovoríme o mníchovi v dvanástom storočí, zrazu ma to udrelo ako úplne úžasná situácia.

Mike: Dobre, rýchlo to dokončime!

Diskusia o tom, či je vesmír naozaj jedna jasná perla alebo nie, by bola nekonečná. Stále však môžeme tvrdiť, že celý vesmír rozprestierajúci sa všetkými smermi je jedna jasná perla — nie dve či tri perly.

„Nie dve či tri perly“ znamená niečo celistvé, nie zložené z častí.

Celé telo vesmíru je jediné oko, ktoré učí realitu;

„Jediné oko“ je bežná buddhistická metafora. Môžete dokonca vidieť obrazy buddhů s okom uprostred čela. Neznamená to však, že mali oko uprostred čela, ale jednu celistvú vec, jeden celistvý pohľad, jeden celistvý vesmír.

celý vesmír je naše skutočné telo; slová „celý vesmír“ učia pravdu;

Majster Dógen hovorí, že „celý vesmír“ je pravdivý opis — nie vesmír zložený z častí, ale vesmír celistvý.

celý vesmír je čisté osvietenie;

To odkazuje na „jas“ v „jednej jasnej perle“.

napokon je celý vesmír iba celým vesmírom. A keď je vesmír zakúšaný ako celok, neexistujú žiadne prekážky; celý vesmír je dokonale guľatý a guľato sa kotúľa ďalej.

Pätnásť minút teda hovoríme o mníchovi z trinásteho storočia, potom čítame ďalší odsek, končíme talk, spievame chant, ideme praktizovať zazen, ideme na obed a tak ďalej. Vesmír či realita sa teda kotúľa ďalej. A našou povinnosťou je kotúľať sa s ním. Tak sa teda kotúľajme.

Ďakujem veľmi pekne.

(Koniec talku)