Ikka-no-myoju — 2. prednáška

Z rozhovoru, ktorý sme niektorí mali skôr, je tam pri spodku prvého stĺpca veta: „Gensa odpovedal: ‚Bódhidharma neplánoval prísť do Číny, rovnako ako náš druhý patriarcha neplánoval ísť do Indie.‘“ Je to dosť zavádzajúce, pretože Bódhidharma prišiel z Indie do Číny — hoci to nemal v úmysle ani si to nenaplánoval, naozaj to urobil. Druhý patriarcha, majster Taiso Eka — ktorý bol, ako hovorí legenda, taký nadšený štúdiom buddhizmu, že si odsekol pravú ruku; myslím, že je to legenda — však do Indie nešiel, zostal tam, kde bol. Zmyslom odpovede majstra Gensu teda je: „Robíme to, čo robíme: majster Bódhidharma prišiel do Číny prirodzene, len nasledoval udalosti; a majster Taiso Eka zostal v Číne prirodzene, len nasledoval udalosti.“ Inými slovami, nerobili veľký plán. Takže to zmením — je to iba návrh, preto mi, prosím, povedzte, ak niečo znie čudne, a ja môžem vaše návrhy do tohto návrhu zapracovať.

Dostali sme sa k poslednému odseku v druhom stĺpci na prvej strane, po príbehu, v ktorom majster Gensa a mních, jeho žiak, žijúci s ním v tom istom chráme, vedú rozhovor o Gensovej vete: „Celý vesmír, ktorý sa rozprestiera vo všetkých smeroch, je jedna jasná perla.“ Jadro rozhovoru je, že majster Gensa hovorí niečo o realite, čo nie je niečím, o čom by ste mohli premýšľať a porozumieť tomu, ale iba jednoduchým opisom reality; mních však nerozumie, čo tým myslí, a napokon, keď je skúšaný, či rozumie tomu, čo majster Gensa myslí, iba odpovie tými istými slovami, aké použil majster Gensa. A majster Gensa z toho nie je práve nadšený. Majster Dógen teraz svojím obvyklým spôsobom začína rozoberať tú výmenu medzi Gensom a mníchom.

Tento výrok — Celý vesmír, ktorý sa rozprestiera vo všetkých smeroch, je jedna jasná perla — pochádza od Gensu. Ide o to, že vesmír, ktorý sa rozprestiera vo všetkých smeroch, vlastne nemožno opísať výrazmi ako „rozľahlý a veľký“ či „chudobný a malý“. Neopisuje ho ani „štvorcový“, ani „okrúhly“. Nehodí sa naň ani „stredený“, ani „usporiadaný“.

Tu hovorí, že výraz majstra Gensu má prekročiť kategorizáciu. Ak hovoríme o vesmíre, teda o celej realite, o všetkom, čo existuje — žiadna z kategórií, ako „je rozľahlý“, „je veľký“ alebo „je …“ a čokoľvek, mu nesedí, lebo vesmír je vo svojej celosti mimo našich schopností vyjadriť ho. Takže to, čo sa majster Gensa pokúša vyjadriť, je mimo kategorizácie.

Povedať, že je v stave intenzívnej činnosti alebo že je odhalený v dokonalej jasnosti, ho nezachytí.

Tieto dva výrazy znejú trochu zvláštne — „stav intenzívnej činnosti“ alebo „odhalený v dokonalej jasnosti“. Oba však pochádzajú z čínskych fráz, ktorými sa zvyčajne opisovala realita. Takéto veci sa prekladajú veľmi ťažko. Používa citáty, ktoré by vtedy poznal každý, ale pri čítaní my nevidíme, prečo by mal použiť napríklad frázu „odhalený v dokonalej jasnosti“. Znova však hovorí, že realitu, v ktorej sme, nemôžeme opísať. Opisujeme ju, no nakoniec nám chýbajú slová.

Je úplne mimo našich bežných výkladov toho, čo sú žitie a umieranie, prichádzanie a odchádzanie.

Opäť, frázy „žitie a umieranie“ a „prichádzanie a odchádzanie“ sa používali ako metafora obyčajného života — nášho obyčajného života ľudských bytostí, ktoré žijú a umierajú; nášho rušného denného života, ktorý prichádza a odchádza. Všetci sa hlásime k výkladu denného života. Všetci zdieľame spoločenskú realitu. A tá spoločenská realita, ku ktorej sa hlásime, do ktorej vstupujeme a ktorej sme súčasťou, je nami vynájdená. Iba ľudské bytosti teda rozumejú, čo znamená PIN alebo bankový účet. Je zbytočné vysvetľovať ho stromu alebo mačke. Je to niečo, čo sme vymysleli. Je to reálne a zdieľame to, ale vesmíru je jedno, aké sú PIN-y. Pokúša sa teda povedať, že vesmír samotný je mimo tohto všetkého — mimo nášho výkladu života, ktorý žijeme a zdieľame. Potom však hovorí:

Žitie a umieranie, prichádzanie a odchádzanie sú vesmírom samotným.

Inak povedané, táto realita, ku ktorej sa hlásime, spoločenská realita, náš denný život, je realita. V ranom buddhizme a v mnohých filozofiách o vesmíre sa objavuje predstava, že za realitou, ktorú žijeme a zdieľame, je ešte realita. Realita, ktorú žijeme a zdieľame, sa v sanskrite často nazýva samsára. Myslím, že aj niektoré moderné buddhistické skupiny používajú slovo samsára vo význame denného života. Konečný vesmír, ktorému nezáleží na PIN-och, sa nazýva nirvána. Nirvána znamená vesmír samotný bez poriadku, ktorý naň ukladáme. A majster Dógen trvá na tom, že denný kolobeh, náš denný život s PIN-mi a bankovými účtami, je tou istou vecou ako vesmír. Alebo inak: za životom, ktorý žijeme, sa neskrýva iný dokonalý stav. Myslím, že Kant vo svojej filozofii hovorí o noumenálnom a fenomenálnom. Fenomenálne je svet s vecami a noumenálne je svet za všetkými vecami. Podľa buddhistického učenia sú však noumenálne a fenomenálne tou istou vecou. Odmietlo by to napríklad kresťanské tvrdenie, že je Nebo a Zem. V kresťanstve je Zem, kde žijeme, jedným druhom života; za týmto druhom života, alebo niekde skrytý za ním či nad ním, je dokonalé miesto nazývané Nebo. Buddhizmus však trvá na tom, že sú tou istou vecou. V buddhizme sú teda Nebo a Zem tým istým. „Žitie a umieranie, prichádzanie a odchádzanie sú vesmírom samotným“ je Dógenov spôsob, ako tvrdiť totožnosť nepomenovateľného vesmíru a nášho každodenného života.

Včerajšok teda odišiel z tohto miesta a zajtrajšok prichádza na toto miesto.

Inými slovami, čas plynie. Dáva to však trochu inak — včerajšok odišiel, zajtrajšok prichádza, prítomnosť je medzi nimi vložená. Potom sa hlbšie pozerá na naše predstavy o tom, čo je vesmír.

Keď podrobne skúmame vesmír, máme povedať, že je iba nahromadením častíc, alebo máme usúdiť, že je niečím nedeliteľným a celistvým?

Pre mňa je to celkom ohromujúce tvrdenie mnícha z trinásteho storočia, žijúceho v Japonsku, hore v horách, pretože práve toto je problém, ktorému čelí atómová fyzika. Každý, kto niečo vie o fyzike, vie, že napríklad pri svetle či hmote sú dve teórie — časticová a vlnová. Časticová teória hovorí, že všetko sa skladá z častíc, a vlnová teória hovorí: „Nie, žiadne častice nie sú, je to celé akýsi veľký vlnový systém, neprerušený a celistvý.“ Majster Dógen teda hovorí: „Čo je pravda? Skladá sa vesmír z množstva malých kúskov? A ak budeme atómy rozbíjať jeden o druhý, nájdeme menšie kúsky, budeme ich rozbíjať jeden o druhý a nájdeme ešte menšie kúsky, nájdeme konečné kúsky vesmíru?“ Niektorí ľudia, niektorí vedci si to myslia a o to sa pokúšajú. „Alebo je to niečo nedeliteľné a celistvé?“ Má niekto odpoveď?

Otázka: Oboje.

Oboje, áno.

Otázka: Niečo medzi tým.

Niečo medzi tým, áno.

Otázka: Ani jedno.

Ani jedno, áno. Tak, a toto máme vyriešené!

Otázka: Môžete nám povedať, aké sú tieto dve frázy v origináli, alebo čo najbližšie k originálu v preklade? Ako ich napríklad preložil Nišidžima v knihe? Len ma to zaujíma.

Ak vás zaujíma originál, prečítajte si ho.

Otázka: Áno, tú frázu si z hlavy nepamätám.

Dobre. V preklade tu stojí: „Keď sledujeme konečné, kto ho môže celkom vidieť ako oddelené okamihy? A kto ho môže predložiť na skúmanie ako stav úplného pokoja?“ To však nehovorí japončina. Chceli by ste vedieť, čo hovorí japončina?

Otázka: Ja osobne áno.

Yoko, môžeš prečítať japončinu?

Yoko: Po japonsky? Alebo preložiť?

Japončina mi bude úplne nanič.

Otázka: Naozaj?

Áno.

Otázka: A čo toto [nepočuteľné]?

Yoko: Prečo nie niečo medzi tým? Stačí iná verzia, akákoľvek verzia.

Otázka: Rozumiete tomu, čo je tu napísané?

Áno, verím vám, áno. Len ma zaujíma … len ma zaujíma.

Navrhujem, že ak sa chcete vrátiť k obom verziám, najlepšie bude mať ich vedľa seba, čítať ich a porovnať. Uprostred talku sa to robí dosť ťažko. V skutočnosti sa niektoré vety tu nezhodujú s tým, čo som povedal, a je na to viacero dôvodov. V tomto prípade nie je to, čo je v knihe, veľmi presné voči originálu. Keby sme začali s porovnávaniami, dostali by sme sa k dosť ťažkej diskusii.

Otázka: Teda inokedy.

Dobre.

Otázka: Bude prekladať Yoko?

Myslel som, že Malcolm sa pýtal na japončinu, a nie na anglický preklad.

Aký má zmysel povedať Malcolmovi japončinu? (K Malcolmovi.) Hovoríš po japonsky?

Otázka: Nie. Nie, povedal som, že japončina sama by pre mňa nič neznamenala. Len som si pomyslel, že by možno poslúžil akýkoľvek doslovný preklad japončiny. Keď ste však spomenuli Yoko, pomyslel som si, že z toho možno niečo získam, azda doslovný preklad z japončiny.

Máš tu flautu? Mohla by si nám zahrať melódiu?

Otázka: Teraz nie.

Dobre. … „Máme povedať, že je iba nahromadením častíc, alebo máme usúdiť, že je niečím nedeliteľným a celistvým?“

Nakoniec je celá realita [celý vesmír] iba nekonečným uvedomovaním si, že ja existujem práve tu v tomto svete, a uvedomovaním si, že svet existuje práve tu so mnou.

To je veľmi priamočiara veta. Majster Dógen tam hovorí, že hoci si predstavujeme vesmír, jediná skutočná skúsenosť reality, akú máme, je to, čo je tu teraz. Môžeme teda povedať, že realita je pre mňa stretnutím mňa a sveta tu a teraz. Vyjadruje to dvoma obrátenými spôsobmi, čo je u majstra Dógena veľmi bežný spôsob vyjadrenia stretnutia dvoch vecí: „Ja existujem práve tu v tomto svete“ je z mojej subjektívnej strany; „svet existuje práve tu so mnou“ z objektívnej strany.

Otázka: Tak mi to akoby hovorí, že nezáleží na tom, či sú to častice alebo nedeliteľný celok.

Och, samozrejme, že na tom nezáleží, pretože to nemôžeme zmeniť, však? Záleží na tom však ľuďom, ktorí hľadajú základ existencie. Napríklad je skupina vedcov, ktorí postavili obrovský nový urýchľovač častíc so sedemdesiatkilometrovým polomerom; v tejto podzemnej rúre, ktorá stála miliardy a miliardy dolárov, ženú malé častice dookola a potom ich nechávajú naraziť jednu do druhej, aby zistili, či najmenšiu časticu, ktorú našli, dokážu rozdeliť na menšie. Preto chcú poznať odpoveď na tú otázku. Mne to však nezáleží. „Nakoniec je celá realita iba nekonečným uvedomovaním si, že ja existujem práve tu v tomto svete, a uvedomovaním si, že svet existuje práve tu so mnou.“ Často myslíme na situácie na iných miestach, než kde sme, a pre nás je to akýsi druh reality. A, samozrejme, je. Yoko a ja však máme spoločné, pretože sa často presúvame medzi Japonskom a Anglickom, že obaja cítime, že keď sme na jednom mieste, druhé miesto zmizne. Bežne si myslíte, že je to celkom subjektívny pocit. Inak povedané, Yoko prišla do Anglicka a pred pár dňami povedala: „Japonsko proste zmizlo.“ A keď idem ja do Japonska, Anglicko proste zmizne. V istom zmysle je to pravda. Samozrejme, môžeme povedať: „Nie, nie je. Môžem zavolať priateľovi, ktorý žije v Tokiu. Alebo sa môžeme pozrieť do televízie a vidieť zábery reportéra v Tokiu.“

To však nie je naša skutočná skúsenosť. Je pre nás nemožné zakúšať čokoľvek iné než to, čo je tu a teraz.

Otázka: Je to ako byť tu. Všetci sem prídeme a zabudneme, že vonku je celý svet a že sme práve odniekiaľ prišli.

Áno, keď ste tu, necháte svet odpadnúť. Vesmír podľa Dógenovho komentára tu, alebo realita, stále znovu uvedomuje, že som naozaj na tomto mieste a toto je skutočné. Iné miesta a iné veci, ktoré by sa mohli diať, sa dejú tu hore (ukáže na hlavu). Neznamená to, že sa svet zastavil alebo zmizol, ale týka sa to povahy našej skutočnej skúsenosti. Neznamená to, že keď sa priamo staneme buddhistami, máme popierať, že sa vo svete deje niečo iné; týka sa to však povahy našej skúsenosti samotnej. A najmä v modernom svete nás zo stavu, jednoduchého stavu bytia tam, kde sme, ťahajú všetkými rôznymi smermi. Zavolá nám niekto zďaleka alebo vidíme správy v televízii a začneme myslieť na miesta iné než to, kde sme; to nás vyvádza z bytia v okamihu alebo z bytia s tým, čo robíme. Nemyslím, že by sa to nemalo diať alebo že by sme to mali zastaviť, iba tento fakt samotný.

Otázka: Stačí si to uvedomovať, to hovoríte?

Ach, všimnúť si to. Nemusíte sa prechádzať a stále si to všímať, je však faktom, že jediné, čo kedy nejaká ľudská bytosť zakúsila, je to, čo sa deje okolo nej.

Otázka: Je to návod, ako sa správať v zazene, nekonečne si uvedomovať, že existujem tu a teraz?

Môžete to tak povedať, áno. A najľahší spôsob, ako si to uvedomiť, je prestať myslieť. Keď prestaneme myslieť, sme šťastní tam, kde sme. Je to však veľmi ťažké; naše myšlienky prichádzajú a odchádzajú. No hoci prichádzajú a odchádzajú, v medzerách medzi našimi myšlienkami sme tu. A keď praktizujeme zazen, praktizujeme sedenie v tejto medzere.

Otázka: S Malcolmom sme sa rozprávali skôr a hovorila som, že to nie je dlho, iba od konca apríla či mája, odkedy som začala robiť zazen; nedávno som zistila, že keď pracujem v záhrade, iba pracujem v záhrade, ale predtým som si to neuvedomovala. Keď pracujem v záhrade, vlastne nemyslím na nič iné, som iba tam, ale predtým som si to nikdy neuvedomovala. Teraz si to však pri robení vecí uvedomujem dosť často. Lenže keď si to uvedomím, zmizne to!

(Smiech.) Áno, takže ľudské bytosti …

Otázka: Spätne si pomyslím: „No, nie som nikde inde, som proste iba tam, na tom jedinom mieste a myseľ mi nikam neblúdi.“

Všimli ste si to, očividne ste to našli v zazene a potom si to všimli mimo neho?

Otázka: Áno … No, v zazene som to nenašla. Práve teraz, keď niečo robím, si spätne uvedomím, že keď som to robila, nemyslela som na nič iné. Keď pracujete v záhrade alebo vytrhávate burinu, máte tendenciu jednoducho to robiť, nemyslíte na nič iné. Teda ja nie. Práve som to objavila a predtým som o tom vlastne nepremýšľala, ale teraz o tom premýšľam preto, lebo sme hovorili, že máte myslieť len na tú jednu vec, ktorú robíte, a nie na iné veci, pretože máte robiť iba to, čo robíte, a nemyslieť na desať iných vecí alebo na to, čo urobíte na večeru či čokoľvek. To som chcela povedať.

Áno. A všimnúť si tento fakt znamená všimnúť si, aké sú ľudské bytosti. Keď mnohí ľudia počujú buddhistické učenia, myslia si: „Och, toto musím urobiť, musím sa tam dostať.“ To však vôbec nie je pointa. Pointa je iba všimnúť si, akí sme my ľudské bytosti, aký som ja. Niekedy teda síce niečo robím, ale moja myseľ je inde. Nie je to kritika, iba opis reality. A keď je moja myseľ inde, nemôžem vložiť plnú energiu do toho, čo robím. Niekedy to v práci, v druhu spoločnosti, v ktorej žijeme, musíme robiť, musíme sa rozdeliť. Je však dôležité jasne si to všimnúť. Nikde nie je pokyn, že toto by sme nemali robiť a tamto by sme mali robiť. Iba si všimnúť, akí sme.

Otázka: Realita je však stále osobná vec, však? Ak vezmeme to, čo tu hovorí, človek je tu a teraz v kontakte so svojou realitou a tam je iný človek, ktorý sa pozerá na niečo podobné; ľudia majú veľmi rozdielne výklady svojich svetov, nie?

Ach, teda nie výklad, ale ja …

Otázka: Časticový fyzik vidí častice a vlnový vidí vlny.

Áno, teda ani jedno z toho, ale niečo odlišné. Ja tu a teraz sa stretávam so svetom. Moje stretnutie so svetom je realita. Tá realita sa mnou nekončí, rozprestiera sa na všetko, lebo ste tu. Naša realita teda nie je osobná; osobnou ju robíme, keď o nej premýšľame. Rozhranie medzi mnou a svetom však v skutočnosti nie je osobné. Nemôžem sedieť v tejto miestnosti bez toho, aby ste tu boli všetci, pretože tak to je. Neznamená to teda osobnú realitu, ale spoločnú realitu. Našimi myšlienkami a pocitmi robíme realitu osobnou; ale realita, ktorá nie je osobná a ktorá je tu opísaná, je v buddhizme vesmír alebo všetko, alebo Dharma. Nemôžeme ju uchopiť premýšľaním; keď však sedíme v zazene, keď prestaneme myslieť, nie je tu nijaký okraj toho, čo je zahrnuté v našom vedomí, ak chcete. No nielen v zazene — keď pracujete v záhrade, to, čo považujete za svoje vedomie, nemá okraj. Alebo keď hráte na hudobnom nástroji či niečo robíte úprimne. Bezokrajový stav je teda, keď prestanem myslieť na seba, prestanem vidieť svet zvnútra a stretnem svet.

Otázka: Stretnúť svet prázdnoty, je to tak? Pretože svet formy akoby naznačuje …

No, je to ten istý svet. Nie je iný svet. Keď však prestaneme myslieť, nie sú tu žiadne objekty. Keď nesiete šálku čaju do miestnosti tam vonku, ako kráčate, nie sú tu žiadne objekty. Nič sa nezmenilo, ale nepozeráte sa na veci a nepomenúvate ich, nevykladáte ich — iba konáte, iba ste, iba robíte. V ranom buddhizme sa tomu hovorí „prázdne“. Znamená to však stav, v ktorom nediskriminujeme ani neanalyzujeme. Všetci tento stav máme stále, pretože keby nie, nemohli by sme žiť. Prichádza a odchádza. Ak si však nedávame dosť času byť bez rušnej mysle, ktorá stále behá, sme vystresovaní. Odpoveďou na stres je teda trénovať sa sedieť v medzere medzi myšlienkami, nechať myseľ usadiť sa a potom iba sedieť. Dáva to zmysel? … Majster Dógen teda hovorí: „Nakoniec je celá realita iba nekonečným bytím tu.“ Nehovorí: „Keď som tu, viem, čo je vesmír.“ Hovorí: „Keď som tu, som vesmír.“ Ako zvyčajne, vytvára totožnosti medzi vecami, ktoré pokladáme za oddelené. Potom však hovorí niečo ďalšie:

Bežne hovoríme, že naše emócie a naše myšlienky sú oddelené od vesmíru,

teda: „Môžem premýšľať o vesmíre, ale tieto myšlienky nie sú vesmír sám.“

ale naše emócie a naše myšlienky sú, podobne ako otočenie hlavy alebo zmena výrazu tváre, okamžité činy, ktorými prijímame veci, a ako také sú vesmírom samotným.

Je to veľmi zvláštne tvrdenie! Hoci si myslíme, že naše myšlienky sú oddelené od všetkého okolo nás, podobne ako prostý pohyb — pohyb tváre, pohyb hlavy — naše myšlienky sa odohrávajú v realite. Sú teda vesmírom samotným.

Otázka: Mike, môžem sa spýtať. [nepočuteľné] Dosť sme sa o tom rozprávali — o myšlienkach, ktoré nemajú telo. V jednom zmysle teda nemajú realitu. Ako to súvisí s myšlienkami …

Nesúvisí. Je to rozpor. To, čo tu hovorí, je teda v rozpore s tým, že napríklad náš život sa líši od toho, čo si o ňom myslíme. Vidíme, že môžeme mať v hlave myšlienky o niečom, ale keď sa s tým niečím stretneme, je to úplne odlišné od našich myšlienok. Mohli sme mať v hlave obraz, aké bude, keď sem tento víkend prídeme, a keď sem dorazíme, je to úplne iné než naše myšlienky o tom. To naznačuje, že myšlienky sa líšia od reality. Tu však hovorí niečo, čo tomu odporuje. Tak to hovorí vo všetkých svojich spisoch. Hovorí: „Áno, myšlienky sa líšia od reality; ale myšlienky sú vesmír, myšlienky sú realita.“ Nemáme radi rozpory, a preto sa zasekneme — „Ale, ale, ale, ale …“

Otázka: Áno, ja som si to akosi myslel. Pomyslel som si: „Och áno, už vidím, o čom hovoríte,“ a potom som si pomyslel: „Dobre …“

„Teraz už tomu vôbec nerozumiem.“

Otázka: Áno. Teraz to vôbec nedáva zmysel. Myslel som, že som tú časť pochopil!

Otázka: Ak ma počas premýšľania pripoja na prístroje, aktivita je určite udalosť, viete, veci, ktoré sa dejú vo svete.

Áno.

Otázka: Sú myšlienky?

Sú také veci.

Otázka: Môžem o tom myslieť tak, že myšlienky sú reálne reprezentácie reality, ale nie sú vlastne … Myšlienka stola nie je samotný stôl, ale je to reálna myšlienka stola, takže je reálna a zároveň nie je stolom.

Áno.

Otázka: Nie je to náš problém [nepočuteľné], že všetci hovoríme niečo ako: „Myseľ je inde.“ Myseľ však nikdy nie je inde. Myseľ je stále v mysli. Je to iba omyl v rozpoznaní.

Áno, alebo je to spôsob, akým hovoríme. „Moje myšlienky ma vyviedli z miesta, kde som bol.“ V skutočnosti to tak nie je.

Otázka: Nie, je to jazykový problém.

Je to však rozpor — robia to aj nerobia.

Otázka: Myslel som si, že keď sem prídem, bude slnečno, a pritom leje! Moja myšlienka však bola reálna, že [nepočuteľné] to, o čom som myslel.

Áno, naše myšlienky sú teda reálne …

Otázka: Ale realita toho, čo si myslíte, nie je vždy reálna.

Nie.

Otázka: Veľmi zriedka.

Áno.

Otázka: Niekedy však sú, nie?

Moje veľmi zriedka.

Otázka: Je to ako falšovaný obraz, ktorý je stále obrazom.

Otázka: Povieme, že keď Mary pracuje v záhrade a jednou z činností pri tom je premýšľanie, ako to nazveme … Ja to, myslím, nazývam skúsenosť. Povieme, že skúsenosť práce v záhrade je myšlienka, alebo nie?

Nie. Práca v záhrade je, že niečo držíte v ruke a dáte to do …

Otázka: Ale uvedomujete si, že to robíte, nie, na akejsi veľmi [nepočuteľné].

Nie, to je premýšľanie a práca v záhrade.

Otázka: Čin sa líši od myšlienky.

Premýšľanie je, keď si v hlave vytvoríme obraz a premýšľame o ňom. A keď niečo robíme …

Otázka: Keby som sa teda Mary opýtal: „Čo si práve urobila?“, povedala by: „No, práve som vytiahla túto burinu,“ a bola si pri vedomí, nebolo to, akoby bola v bezvedomí. Bola si jedno so svojím činom, ale mohli by ste povedať, že skúsenosť veľmi jednobodového vytrhnutia buriny je myšlienka.

Môžete? Vytrhnutie buriny je myšlienka?

Otázka: Jeho skúsenosť.

Ach, môžeme o tom premýšľať, keď to robíme alebo potom, a môžeme o tom premýšľať aj predtým; samotné robenie sa však líši od premýšľania o ňom predtým, počas neho alebo po ňom.

Otázka: To je to, v čom chcem mať jasnosť: keď … Viete, pred pár dňami sme hovorili o tenise — keď hráte tenis, ste vnímajúci, zakúšate ho, nie ste v kóme, existujú skúsenosti. Vaša skúsenosť sa nezastaví, však, až kým neumriete?

Nie.

Otázka: Ale líši sa to od sebauvedomovania, nie?

Och áno. Keď však hovoríme o myšlienkach, hovoríte, že myšlienka je reprezentáciou reality, takže môžeme povedať, že niektoré myšlienky sú lepšie než iné, lebo niektoré myšlienky sú jedno s tým, čo robíte, a niektoré sú sen.

Otázka: To je však pasca všímavosti, nie? V mnohých buddhistických knihách nájdete túto tému „všímavosť“ a keď som vás prvý raz stretol (k Mikeovi), povedali ste: „Ach, mám problém s všímavosťou,“ pretože keď sa skúšate urobiť všímavým, zvyknete si oddeľovať sa od toho, čo robíte. Takže v podstate to jednoducho robte.

Nie, nehovorím, že máte robiť to.

Otázka: Je v tomto zmysle rozdiel medzi myšlienkou a skúsenosťou, nie?

No, môžeme si vybrať, kde nakreslíme hranicu, nie? Je to svojvoľná jazyková vec.

Otázka: Nie. Čin nie je jazyková vec.

Nie, čin nie je, ale skúsenosť, viete …

Otázka: Skúsenosť nie je jazyková, nie.

Otázka: … keby som povedal: „Čo si práve robila?“ a ona povedala: „Práve som vytrhávala tú burinu,“ viete, „a robila som to s uvedomovaním.“

Hovorenie o tom je jazyková vec; robiť to je úplne odlišné.

Otázka: Je jasné, že byť si vedomý je niečo navyše, nie, …

Nie.

Otázka: … pretože (k Mary) si práve povedala, že vo chvíli, keď si to uvedomíš, narušíš to.

Nie, nie. Nemôžete pracovať v záhrade nevedome.

Otázka: Veď to hovorím.

Nemôžete povedať: „Ach, dobré nebo! Všetka práca v záhrade je hotová!“

(Smiech.)

Nemôžete to urobiť.

Otázka: Veď presne to tvrdím! Presne to hovorím.

Hovoríte teda, aký mentálny proces prebieha v tom istom čase, keď pracujete v záhrade? Ako ho definujete?

Otázka: Ale ja som to nepovedala … Moja myseľ sa nezastaví, keď pracujem v záhrade. Hovorila som, že jednoducho som iba tam a robím to, nie je to …

Majster Dógen tu hovorí, že hoci naše myšlienky o realite nie sú realita, naše myšlienky sú realita. A je to rozpor, lebo v našich myšlienkach je to rozpor. Naše myšlienky teda nie sú reálne, pretože myslíme na veci, ktoré neexistujú, alebo myslíme na veci abstrakciou z niečoho pred nami, a to nie je reálne; naše myšlienky samotné sú však reálne veci. Keď si teda pripevníme na hlavu prístroje, vidíme na grafe malé vlnky. Je na tom … je na tom niečo zvláštne?

Otázka: Nie, nemyslím, že sme celkom … Hovorím iba, že keď Mary pracuje v záhrade, zakúša nepretržite, nikdy sa to nezastaví. Nie ste si sebauvedomujúci …

Otázka: To nazývame uvedomovaním, nie myšlienkou, alebo vedomím, nie myšlienkou.

Áno, to je správne.

Otázka: A Harry hovorí, že je to svojvoľná hranica.

No, ja neviem … Viete, mohli by ste povedať: „Na čo si myslela, Mary?“ a ona by vám povedala. Takže hovorím, že skúsenosť samotná … povieme, že na to nepoužijeme slovo „premýšľanie“?

Otázka: Znamená pre vás skúsenosť niečo ako vedomé vychutnávanie toho, čo robíme?

Nie, nie, nemyslím, že sa o tom musíme hádať. To je základné, nie?

Otázka: Potom nerozumiem, čo hovoríte.

No, je bežné povedať, keď niečo zakúšate, že premýšľate. Premýšľate o tej veci, ktorú …

Otázka: Je bežné to hovoriť, ale nie je to pravda. Niekedy je to pravda; skúsenosť však nie je myšlienkový proces.

Otázka: No, to je niečo, o čom môžeme diskutovať, nie?

Áno.

Otázka: Áno, to je váš bod, však?

Otázka: To je vlastne jazyková stránka veci, nie?

Dobre. Rozumiem.

Otázka: Ale môžete nemyslieť a stále zakúšať, alebo to tak necítite? Ak sedíte v zazene, môžete nemyslieť a stále môžete …

Otázka: Ach áno, je to nevedomá skúsenosť, nie? Možno?

(Smiech.)

No, stále je vedomá, pretože si ju uvedomujete. V zazene nemusíte myslieť, nie je tam žiadna myšlienka, ale stále ste si vedomí, stále je tu vedomie.

Otázka: Áno, s tým súhlasím.

No, to je celá plechovka červov!

(Nepočuteľné poznámky.)

Práve som si pomyslel: „Mary, Mary, celkom svojská, ako ti rastie záhradka!“

(Smiech.)

Možno len myslím: „Je tu strašne veľa buriny!“

(Smiech.)

Uvedomovanie si, že svet existuje práve tu so mnou, je nekonečné. Keďže však vesmír v tomto okamihu existuje pred našou konceptualizáciou [teda predtým, než ho vykladáme], nemôžeme uchopiť jeho podstatu.

Slovo prajňa, ako som vysvetlil v predchádzajúcich talkoch, je buddhistické slovo, ktoré bežne znamená „múdrosť“, ale v skutočnosti znamená to, čo zakúšame predtým, než vykladáme svet — pred premýšľaním. V buddhizme teda existuje tvrdenie, že predtým, než myslíme alebo vykladáme svet, je nejaká skúsenosť, zakúšame ho. To sa môže líšiť od moderného významu slova „skúsenosť“ a, ako hovorí Harry, mali by sme o tom niekedy hovoriť podrobne. Buddhizmus však trvá na tom, že pred našou konceptualizáciou niečo je a my sme v tom. Keďže v tom sme a je to niečo, existuje nejaká skúsenosť — nejakým spôsobom vieme, že v tom sme; sme v tom, je to reálne. Rozumiem však, čo myslíte.

Gensov výraz „jedna jasná perla“ zatiaľ nie je všeobecne známy, ale vyjadruje skutočnú situáciu a jedného dňa bude ako taký uznaný. „Jedna jasná perla“ vyjadruje niečo večné, a tak privádza večnosť do prítomného okamihu. Hoci máme telá a mysle, ktoré existujú tu a teraz, celý vesmír je jedna jasná perla. Nie tá tráva tam vonku ani tie stromy tam, nielen hory a rieky všade okolo nás, ale jedna jasná perla.

Teraz prešiel od hovorenia o „vesmíre“ k druhej polovici výrazu, „jedna jasná perla“. Hovorí, že „jedna jasná perla“ vyjadruje niečo nevyjadriteľné. Vyjadruje niečo večné o povahe reality a tým prináša ono večné do prítomnosti. „Hoci máme telá a mysle, ktoré existujú tu a teraz“ — hoci sme tu a teraz ako ľudia a veci a myslíme a nemyslíme — „celý vesmír je jedna jasná perla“ naznačuje niečo celistvé a nerozdelené, teda nejaký nerozdelený stav skúsenosti, ktorý existuje tu a teraz predtým, než začneme analyzovať tu a teraz. Predtým, než začneme myslieť o tu a teraz, tu a teraz je, všetci sme v tom. Sme tým. Bez nás tu a teraz nie je. Bez nás nemôže byť to, čo je tu a teraz. Môžeme si predstaviť túto miestnosť bez nás alebo mňa, ako hovorím bez toho, aby ste tam boli vy, ale je to iba myšlienka. Realita, v ktorej existujeme tu a teraz a ktorá je reálna, sme všetci my tu v tomto okamihu. A to vyjadruje „jedna jasná perla“ — tá nerozdelená, nevyložená realita, v ktorej sme práve v tomto okamihu. Teda „nie tá tráva tam vonku, ani stromy tu, ani hory a rieky okolo nás, ale jedna jasná perla“. Inými slovami, čiastočné výrazy ju neopisujú. Nemôžeme ju opísať, ale majster Dógen hovorí, že „jedna jasná perla“ je jej krásnym vyjadrením. V tomto zmysle je fráza „jedna jasná perla“ metaforou niečoho, čo nedokážeme vložiť do slov. Ralph to bude musieť urobiť za nás!

Otázka: Hovorí, že výraz „ešte nie je všeobecne známy“?

Áno. Majster Gensa žil v Číne a Čína aj Japonsko tú frázu počuli, ale tu v Spojenom kráľovstve sme ju nepočuli. Easyjet ešte nezačal lietať.

Otázka: To je v originálnom texte, nie, ten výraz „nie je všeobecne známy“. Predpokladá sa, že hovorí o Japonsku.

Ktorý originálny text?

Otázka: Tento tu. Nerobím problémy! Ten, ktorý mám práve pred sebou.

Je tam: „nie je všeobecne známy“.

Otázka: Chcel som sa len niečo spýtať, pretože v Lotosovej sútre je krátky príbeh — jeden človek sa opije, zaspí, niekto mu všije perlu do podšívky kabáta, o ktorej nevie, ale má ju stále. Spomínam to iba preto, aby som sa opýtal, aký význam tam má perla ako taká, ak vôbec nejaký. Vybral si ju len tak náhodne?

Môžeme o tom hovoriť, keď prídeme k ďalšiemu odseku. Ak budeme hovoriť o ďalšom odseku predtým, než sa tam dostaneme …

Otázka: Och nie, nevedel som, že to príde. Dobre.

Keď sa tam dostaneme, môžem hovoriť o poslednom odseku.

Otázka: Dobre, OK.

To si chcel hovoriť o tom príbehu?

Otázka: Ak to príde, počkám, kým to príde.

Áno. Odpovedal som na vašu otázku o „nie je všeobecne známy“?

Otázka: No nie, pretože som si myslel, že ak ľudia poznali ten príbeh, poznali by aj tento výraz. To sa pýtam: boli s tým výrazom naozaj oboznámení, alebo to myslel celkom vážne, nik o ňom nepočul …?

Nie. Hovorí: „nie je všeobecne známy“. Znamená to, že ho ľudia nepoznali, pretože napríklad Japonsko a Čína boli dosť malé, izolované miesta. Preto nebol všeobecne známy. A ani ľudia v Japonsku o ňom nevedeli, kým majster Dógen nezačal písať a hovoriť.

Otázka: To odpovedá na moju otázku, ďakujem.

To, o čom tu majster Dógen hovorí, sa ťažko opisuje. Preto používa metaforu a preto jeho opis obsahuje rozpory. Nemali by sme byť prekvapení, že jeho opisy obsahujú rozpory, pretože realita obsahuje rozpory, keď o nej premýšľame.

Otázka: Ťažko sa o tom hovorí, ale nie je ťažké to zakúšať.

Nie, zakúšame to stále.

Otázka: Možno ako niečo hladké, súvislé a žiarivé, ako perla.

Áno.

Otázka: Aký nádherný život musíte viesť!

(Smiech.)

Aj vy vediete nádherný život. Majster Dógen teda v tejto kapitole hovorí, že všetci vedieme nádherný život.

Otázka: Všetci sme ustrice.

Všetci sme ustrice? Nie, všetci sme perly.

Otázka: Keď cestujeme, zvyčajne veríme, že sme v krajine. Kedysi som veril, že keď som vo Francúzsku, som naozaj vo Francúzsku; teraz to však už necítim tak silno.

Ach, vy nie ste vo Francúzsku!

(Smiech.)

Otázka: Áno, neverím, že som vo Francúzsku, ale ani tomu, že som až tak veľmi v Anglicku.

Ale ste.

Otázka: Na bytí v Anglicku nenachádzam nič podstatné. Je tu skôr jedna jasná perla než Anglicko.

OK, áno, to je správne. Anglicko je meno, Francúzsko je meno.

Otázka: Nie je tu nič anglické, iba sa to zdá anglické.

Nemôžeme teda byť v mene. V hlave môžeme byť v mene, ale v skutočnosti sme iba tu a teraz. Áno. Jedna jasná perla. Nie sú hranice, nie sú hranice medzi krajinami.

Otázka: Nemusí to nevyhnutne znamenať niečo nádherné, niečo, pre čo sa cítime nádherne, ale niečo mimo každého opisu, čo sa napokon môže cítiť nádherne, no je nemožné vysvetliť, ako nádherne sa to cíti.

Áno, to je správne. Nemožné vysvetliť. Majster Gensa teda hovorí svojmu mníchovi: „Aký úžitok má premýšľanie o tom?“

Otázka: Spomínam si, že keď som mal pätnásť, nemohli sme cestovať, kvôli východnému bloku sme nemohli cestovať. Jedného dňa sa mi však podarilo dostať do Rakúska a bol som taký nadšený, že som v Rakúsku, že som si stále hovoril: „Toto je Rakúsko! Toto je také nádherné!“ Potom som však bol sklamaný, lebo som nenašiel nič rakúske! Stál som iba uprostred spálne a vyzerala ako akákoľvek spálňa. Bolo to: „Mal by som byť nadšený, pretože toto je ono! Toto som tak veľmi chcel!“ Ale nebolo na tom nič rakúske. Vyzeralo to trochu rakúsky. Bol som tam a bol som iba ja, takže som sa musel zaoberať sebou, nie Rakúskom. Myslím, že to s tým možno trochu súvisí.

Áno. Áno, súvisí, áno.

Otázka: Dógen nám pripomína, že je to nádherné, nie? Keby sme o tom nepremýšľali, bolo by to nádherné stále.

Ach, ono to nádherné je!

Otázka: Je nádherné, ale mnohokrát nie je nádherné …

Aj keď je to biedne, je to nádherné.

Otázka: Keď to nie je nádherné — ako hovoríte, keď čelíme týmto rozporom a podobným veciam — je to preto, že o tom premýšľame.

Otázka: Stále ma to núti premýšľať!

Majster Gensa povedal: „Nie iní ma klamú.“ … Tak, skončíme tu. Veľmi vám ďakujem.

(Koniec talku.)