Shoaku Makusa 1: Nerobiť zle tu a teraz

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Na tomto retreate chcem hovoriť o jednej z kapitol, ktoré majster Dógen napísal v Shobogenzo, a prejsť si ju. Je v prvej knihe. Je to veľmi dôležitá kapitola, pretože jej téma je priamo v srdci všetkých náboženstiev. Kapitola sa volá „Shoaku Makusa“ a shoaku makusa jednoducho preložené je „nerobiť zle“. Ja som to však len trochu zmenil, pretože chcem naznačiť viac než jeden význam, keďže samotná kapitola obsahuje rozbory toho, čo môže byť správne a nesprávne, aký by mal byť náš postoj k správnemu a aký náš postoj k nesprávnemu a podobne. A kapitola sa veľmi týka robenia alebo nerobenia. Zmenil som teda názov na „Zlé a nerobenie“; jednoduchý názov je však „Nerobiť zle“. Kapitola sa začína básňou. Neviem, odkiaľ pochádza, ale pôvodne bola napísaná v pálijčine. Verzia, ktorú majster Dógen uvádza, je však čínsky preklad a obe verzie som uviedol na úplne poslednej strane. Pálijskú verziu, o ktorej sa predpokladá, že je pôvodná, možno preložiť celkom jednoducho:

Nerobiť nič zlé. Alebo „Nerobiť všetko zlé.“ Sabba je to isté ako sanskrtské sarva, čo znamená „všetko“ alebo „celkom“ alebo „úplne“. Nedá sa však vlastne povedať „Nerobiť úplne zle“, takže „Nerobiť nič zlé“. Sabba papassa akaranam. Papassa je „zlé“, je to jednotné číslo. Akaranam: a- je zápor slovesa kr, takže akaranam, „nerobiť“. Takže Sabba papassa akaranam: „Nerobiť úplne zle“ alebo „Nerobiť nič zlé“.

Kusalassa upasampada. Kusalassa: „dobré“, dobré činy vo všeobecnosti. Upasampada: „robenie“, „uskutočňovanie“, „preberanie“.

Očisťuje tvoje vlastné srdce/myseľ. Sa citta znamená „táto myseľ“ alebo „tvoja myseľ“ alebo „moja myseľ“, doslova „táto myseľ“. Pariyodapanam: „očisťuje“.

Toto je učenie buddhov. Etam buddhanam sasanam. Etam znamená „to“. Buddhanam: „buddhov“, množné číslo. Sasanam: „učenia“. Takže „To buddhov učenia“.

Je to teda celkom jednoduchá báseň. V čínštine bola preložená takto, v japonskej výslovnosti:

SHOAKU MAKUSA
SHUZEN BUGYO
JIJO GO-I
ZE SHOBUTSU KYO

A do angličtiny bola v našej knihe preložená takto:

Nerobiť zle
Robiť mnohé druhy správneho
Prirodzene čistí myseľ
Toto je učenie buddhov

Sú tu teda veľmi malé rozdiely a také rozdiely často nachádzame v prekladoch z pálijčiny alebo sanskrtu do čínštiny. Veľa ich nájdeme v Lotosovej sútre, ktorá bola preložená do čínštiny, a tiež v takých dielach ako Nagardžunova Mulamadhyamakakarika, ktorá bola preložená do čínštiny. Ale tak či onak, vybral som si trochu jednoduchšiu verziu, ktorá zahŕňa obe:

Nerobiť zle
Robiť správne
Prirodzene čistí myseľ
Toto je učenie buddhov

A majster Dógen báseň komentuje.

Toto bol spoločný predpis siedmich legendárnych Buddhov a bol odovzdávaný od minulých buddhov prítomným buddhom; a tak ho prítomní buddhovia prijali od minulých buddhov.

Ako mnohí z vás vedia, majster Dógen rád obracia veci, aby uviedol dva pohľady na jednu tému, takže hovorí „odovzdávaný od minulých buddhov prítomným buddhom“ a tiež „prijatý prítomnými buddhami od minulých buddhov“. Takže dva uhly pohľadu. „Siedmi legendárni Buddhovia“ označuje Buddhov z legendy, ktorí existovali pred Gautamom Buddhom, a je ich sedem. A sú legendárni, čo znamená, že možno nie sú skutoční. Myslím, že to bol pokus starovekého budhizmu povedať, že pravda tu bola vždy. Takže hoci Gautama Buddha objasnil pravdu, pravda existovala pred ním v legendárnych Buddhoch, ktorí ju odovzdali ďalej. Je to teda metaforický spôsob, ako povedať, že pravda sa stále odovzdáva ďalej.

Neučili to iba siedmi Buddhovia; učia to všetci buddhovia. Musíme o tomto učení uvažovať a uistiť sa, že ho dokážeme praktizovať. A toto učenie siedmich Buddhov je vždy rozpoznateľné ako učenie siedmich Buddhov. Lebo to, čo nimi bolo odovzdané a nami prijaté, je len naše skutočné správanie tu a teraz.

Majster Dógen sa vždy zaujíma o skutočnosť. Teda nie o myšlienky, hoci myšlienky píše a my o myšlienkach diskutujeme; zaujíma sa o to, čo tie myšlienky predstavujú. Hovorí teda, že to, čo bolo odovzdané, je skutočné správanie. A ak sa vrátime k básni – „Nerobiť zle, Robiť správne, Prirodzene čistí myseľ“ – ide v nej o správanie alebo konanie, nie o myšlienky – hoci je to myšlienka. Podstatou básne je to, čo robíme, ako konáme.

Učenie buddhov je už tu; je to učenie, prax a skúsenosť stoviek, tisícov a desaťtisícov buddhov.

Najprv teda hovorí, že toto učenie je niečo, čo je tu, v prítomnosti. Ak čítame starovekú báseň, môžeme mať sklon rozoberať jej význam tak, ako sa vzťahovala na ľudí v čase, keď bola napísaná, alebo čosi podobné. Ale báseň hovorí k nám, teraz. A nie je to len prax siedmich čudných legendárnych buddhov so smiešnymi sanskrtskými menami, ale „učenie, prax a skúsenosť stoviek, tisícov a desaťtisícov buddhov“, čiže všetkých buddhov. V istom zmysle teda hovorí, že všetci buddhovia učia, praktizujú a zažívajú akési konanie, ktoré je nerobením zle, robením správneho a čistí ich myseľ. Je to teda niečo konkrétne a skutočné, čo sa odovzdáva v konaní buddhov a odovzdávalo sa od pôvodného objavu povahy pravdy Gautamom Buddhom až po prítomných buddhov. … Sú tu nejakí prítomní buddhovia? Ak si spomínate, majster Dógen hovorí, že keď praktizujeme zazen, sedíme v stave buddhu, takže sme buddhovia. A nemusíme o sebe myslieť ako o „Buddhovi“ s veľkým B, ani ako o „Buddhovi“ so zdobeným B so zvlnenými ozdobami; môžeme o sebe myslieť ako o buddhoch s malým b, ale podľa majstra Dógena sme buddhovia.

Účastník: Alebo by sme o sebe nemuseli myslieť vôbec.

Mike: Jasné. Ešte lepšie. Podľa majstra Dógena sme, či už o tom chceme premýšľať, alebo nie. To teda znamená, že „učenie, prax a skúsenosť“ je pre nás, ktorí sme sem tento víkend prišli praktizovať zazen, niečo, čo sa nás veľmi týka. Môže to byť niečo, čo robíme. „Čo?“ Môže to hovoriť o nás. „Naozaj? Urobil som veľa zlých vecí. Je moja myseľ čistá? Ach, je moja myseľ čistá? Nie taká čistá ako v mojej predstave!“ Ale musíme preskúmať, čo majster Dógen myslí, a dáva nám na to dosť príležitostí tým, že rozoberá jednotlivé stránky básne jednu po druhej. Začína tým, že hovorí o pojme správneho a nesprávneho v dosť abstraktnom zmysle. A tí z vás, ktorí študovali niečo zo Shobogenzo, si budú pamätať, že často používa štyri fázy rozpravy. Svoju tému rozoberá z abstraktného hľadiska, z intelektuálneho hľadiska. A potom prejde ku konkrétnejšiemu hľadisku, často s konkrétnymi príkladmi. A potom prejde k hľadisku založenému na skutočnom správaní, kde sa jeho písanie často stáva veľmi zložitým. A potom sa snaží zostaviť niečo, čo opisuje samotnú skutočnosť, niekedy básňou, niekedy veľmi krásnymi frázami, aby zachytil povahu skutočnosti. Tieto štyri fázy sú prítomné aj v tejto kapitole. A v tom prvom odseku práve začal uvádzať akési vyhlásenie, vyhlásenie zásady, ak chcete. Takže hoci jeho vyhlásenie zásady je o niečom skutočnom, samotná zásada existuje iba v našej mysli. A potom prechádza k druhému odseku, aby rozobral správne a nesprávne v abstraktnom zmysle.

Tu rozoberáme to, čo pokladáme za nesprávne, správne a ani správne, ani nesprávne, a nesprávnosť je len jednou z týchto vlastností. Lenže vlastnosť „nesprávnosti“ je pojem a nemá nijakú skutočnú podstatu. To isté platí o tom, čo pokladáme za správne a ani správne, ani nesprávne. V podstate sa tieto pojmy používajú na opis udalostí, ktoré sú samy niečím skutočným v prítomnosti.

Chce teda povedať, že si vždy musíme uvedomovať rozdiel medzi slovami, pojmami a tým, o čom tieto slová a pojmy hovoria. A nikde to nie je dôležitejšie než v diskusiách o etike alebo morálke, pretože o správnom a nesprávnom môžeme v abstraktnom zmysle diskutovať donekonečna a vždy to aj robíme. Teraz však mení kurz:

Ak však zvážime skutočné udalosti, ktoré sa naozaj stali, nájdeme nespočetné konkrétne prípady, ktoré môžeme opísať týmito tromi vlastnosťami.

Abstraktné vlastnosti teda majú funkciu pri opise konkrétnych udalostí, ktoré sa skutočne dejú. Teraz prechádza k relativizmu. Neviem, či niekto počul minulý týždeň reláciu Melvyna Bragga „In Our Time“. Témou bol relativizmus a traja významní akademici sa s Melvynom Braggom rozprávali o tom, ako je čoraz zrejmejšie, že myšlienky istých filozofov, ktorí tvrdili, že správne a nesprávne sú relatívne medzi rôznymi spoločnosťami a rôznymi kultúrami, sú vlastne niečo, na čo sa v modernom svete, ktorý sa zmenšuje a stáva sa globálnou dedinou, musíme pozrieť celkom jasne. Všímame si, že iné kultúry, krajiny a spoločnosti majú vlastne iné hodnoty. Veľmi jasne som si to všimol, keď som 25 rokov žil v Japonsku, kde som sa ocitol tvárou v tvár miliónom ľudí, ktorí robili veci inak. A niektoré z tých spôsobov, ako veci robili, som spočiatku pokladal za nesprávne, z môjho vnútorného pocitu, z mojich anglických útrob. Ale potom som si zrazu všimol, že ide len o mňa a moje presvedčenie a že všetci ostatní majú iné presvedčenie. Keď sa teda spoločnosti navzájom ovplyvňujú a svet sa zmenšuje, môžeme si všimnúť základ relativizmu a majster Dógen tu hovorí:

Medzi činmi, ktoré sa v tejto spoločnosti/kultúre pokladajú za morálne nesprávne, a činmi, ktoré sa pokladajú za morálne nesprávne v iných spoločnostiach/kultúrach, existujú podobnosti aj rozdiely. Podobnosti aj rozdiely existujú medzi činmi, ktoré sa v rôznych obdobiach ľudských dejín pokladajú za morálne nesprávne. Podobnosti aj rozdiely existujú medzi činmi, ktoré by sa za morálne nesprávne pokladali v ideálnych spoločnostiach, a činmi, ktoré sa za morálne nesprávne pokladajú v ľudských spoločnostiach. A rozdiel vo významoch nesprávneho, správneho a ani správneho, ani nesprávneho medzi budhistickým a svetským svetom je ešte väčší než v týchto prípadoch.

Jasne si teda uvedomuje, hoci žil v trinástom storočí v malom chráme v horách vo východnom Japonsku, že medzi spoločnosťami a kultúrami sú rozdiely. Tri roky žil v Číne. Okrem toho nie je zaznamenané, že by cestoval do iných krajín, ale pre neho to bolo jasné. A je to jasné aj pre nás v modernom svete. A hovorí, že v budhizme je význam správneho a nesprávneho a ani správneho, ani nesprávneho veľmi odlišný od svetských svetov. To je zaujímavé. Pokračuje rozoberaním povahy správneho a nesprávneho v konkrétnejších podrobnostiach.

Správne a nesprávne sa vyskytujú v určitom čase, ale samotný čas výskytu nie je správny ani nesprávny.

Sú to veľmi jednoduché tvrdenia, ale celkom dôležité.

Správne a nesprávne sú skutočné udalosti, ale samotná skutočnosť nie je správna ani nesprávna.

To je pozoruhodné tvrdenie. Najprv hovorí, že správne a nesprávne sa vyskytujú v čase, ale čas nemá v sebe nijakú správnosť ani nesprávnosť. Potom hovorí, že správne a nesprávne sú skutočné dianie, ale samotné dianie nemá správne a nesprávne ako svoju súčasť. A mnoho, mnoho ľudí v duchovných spoločnostiach by s tým nesúhlasilo, ale on to hovorí.

Keď sú všetky veci vyvážené, vtedy je vyvážený náš pohľad na nesprávnosť. Keď sú všetky veci vyvážené, vtedy je vyvážený náš pohľad na správnosť. Pretože je to tak, učenie sa najvyššiemu stavu predpojmovej múdrosti, počúvanie výkladu budhizmu, cvičenie sa v zazene a zakúšanie účinkov nám prinášajú stav, ktorý je hlboký, všeobjímajúci a šťastný.

V tomto jednoduchom odseku teda akosi hovorí, že to, čo pokladáme za správne a nesprávne, nie je vyryté do skutočnosti. Nemôžeme chytiť kameň a pozrieť sa naň, či je správny, alebo nesprávny. Nemôžeme sa pozrieť na tento stôl a nájsť na jeho zadnej strane napísané „správne“. A naznačuje, že aby sme videli, čo je správne a čo nesprávne, mali by byť všetky veci vyvážené. A z jeho iných spisov vieme, že rovnováhou rozumie psychofyzický stav rovnováhy, ktorý dosiahneme, keď sedíme v zazene. „Keď sú všetky veci vyvážené“ teda znamená rovnováhu medzi nami a svetom; rovnováhu v nás samých; rovnováhu v našej mysli medzi protichodnými argumentmi a pojmami; rovnováhu v našom tele medzi rôznymi časťami nervovej sústavy, ktoré nás robia agresívnymi alebo pasívnymi; rovnováhu medzi nami a naším okolím. „Keď sú všetky veci v rovnováhe“ teda naznačuje stav a v tom stave je podľa neho náš pohľad na nesprávnosť vyvážený. Nehovorí, že náš pohľad na nesprávnosť je správny. A náš pohľad na správnosť je vyvážený. Potom pokračuje o stave, o ktorom hovorí:

O stave najvyššej predpojmovej múdrosti počujeme niekedy od učiteľa a niekedy z písiem.

„Predpojmová múdrosť“ naznačuje našu intuíciu, ktorú máme predtým, než analyzujeme; alebo predtým, než začneme rozlišovať svet pred nami, máme predpojmovú múdrosť. A v sanskrte sa to píše prajñā. Pra- je ten istý koreň ako latinské pre- a jna je ten istý koreň ako grécke gnos, „myslieť“. Takže „pred-myslenie“. Táto predpojmová múdrosť – alebo poznanie, alebo stav – je teda v budhizme veľmi dôležitá. A o tomto stave počujeme „niekedy od učiteľa“, od človeka, „niekedy z písiem“, čítaním o ňom.

Od prvého počujeme, ako nám hovorí: „Nerob zle!“

Naznačuje teda, že v našej predpojmovej múdrosti máme napomenutie, ktoré hovorí: „Nerob zle!“

Každé učenie, ktoré neznie tak, akoby nám hovorilo: „Nerob zle!“, nie je Buddhovým učením a môže byť nejakým iným zavádzajúcim učením. Len si pamätajte, že ak znie tak, akoby nám hovorilo: „Nerob zle,“ je to Buddhovo autentické učenie.

Stanovuje teda základ budhistickej etiky, ak chcete, ako v prvom riadku básne, ale nie intelektuálnym spôsobom. Hovorí, že naša predpojmová múdrosť, náš vyvážený stav, obsahuje akési napomenutie: „Nerob zle!“ A je tam, je to Buddhovo autentické učenie.

Otázka: Takže vždy vieme, čo je správne urobiť, skôr než o tom začneme premýšľať?

Mike: To hovorí, áno, v podstate.

Účastník: Ale nie vždy vieme, čo je správne urobiť.

Mike: No, radšej počkajme do konca.

Otázka: Vyvážený stav je stav nerobenia zlého. Takže nie napomenutie ako také, ktoré je v ňom obsiahnuté, ale v skutočnosti je tým stavom?

Mike: Môžeme to tak povedať, áno. Takto majster Dógen vytvára metafory. Naznačuje teda, že v nás je niečo, čo nám hovorí, aby sme nerobili zle. Ale keď to vysvetľujem takto, oddeľujem; keď hovorím „v nás je niečo“, vytváram akési oddelenie, akoby vo mne bol nejaký hlások. A to, čo majster Dógen v tejto kapitole ďalej robí, je pokus vysvetliť morálku bez toho, aby sme sa uchyľovali k malým hlasom v nás. Pretože ak povieme, že v nás je hlások, ktorý hovorí: „Nerob zle!“, ktorý pochádza z našej intuície, musíme si potom premyslieť, kto to hovorí, kto je ten hlások? A potom môžeme predpokladať nejakú duchovnú bytosť alebo nejakú duchovnú podstatu a tak ďalej. Ale on nesúhlasí s presvedčením o oddelených duchovných bytostiach. Takže jeho zámer – a my sme jeho výklad len začali – je presne taký, ako hovoríte, ale on sa tam ešte nedostal.

Nie je to ako obvyklé pravidlá spoločnosti, ktoré sú úmyselne stanovené a udržiavané; je to naša predpojmová múdrosť, ktorá nám to hovorí.

Rozlišuje tu teda medzi tým druhom pocitu viny, ktorý môžeme mať z výchovy, zo spoločenského zázemia, z okolností: „Toto by som nemal robiť!“ A často, keď starneme, zisťujeme, že mnohé z tých malých „nemal by som“, ktoré nám vyskakujú v mysli, sú len hlasy našich rodičov, hlas farára, však viete, hlas partnera, najrôznejšie hlasy. Nechcem tým povedať, že by sme ich preto mali ignorovať, ale iba to, že spoločnosť má svoje pravidlá, „ktoré sú úmyselne stanovené a udržiavané“, a my si ich osvojujeme. Takže tie osvojené pravidlá spoločnosti nie sú tým, o čom hovorí. Hovorí o niečom predpojmovom.

Je to jednoducho naša najvyššia predpojmová múdrosť, ktorá k nám hovorí. Samotné napomenutie vzniká predpojmovo, a tak k nám hovorí z našej predpojmovej múdrosti.

Teraz si však pamätajte, že majster Dógen žil v trinástom storočí a v tom čase neexistovala psychológia ani štúdium ľudskej psychiky a podobne, takže používa svoj vlastný rámec na vysvetlenie niečoho, čo sa v mnohých ohľadoch dá v moderných časoch ľahšie vyjadriť slovami.

Otázka: Hovorí, že nepotrebujeme náboženstvo, ktoré by nám povedalo, čo je správne a čo nesprávne?

Mike: Možno áno. Určite to, čo hovorí, ako uvidíme, je veľmi odlišné od všetkých duchovných náboženstiev, áno.

Keď počujeme hovoriť predpojmovú múdrosť, to počutie nás mení; vtedy nechceme robiť zle, prejavujeme stav, v ktorom nie je nijaké robenie zlého, a zlé sa naďalej nerobí.

To je zvláštna veta. Snaží sa zachytiť povahu našej skúsenosti, keď v sebe počujeme: „Nerob zle!“ a nerobíme to. Takže „to počutie nás mení“. Inými slovami, ak zachytíme svoju intuíciu, zmení nás. A tým, že nás mení, „nechceme robiť zle“ a potom „prejavujeme stav, v ktorom nie je nijaké robenie zlého, a zlé sa naďalej nerobí.“

Otázka: Znamená „počutie“, že si to vedome uvedomíme, že o tom máme myšlienku, alebo to znamená iba …?

Mike: Toto, ale celistvejšie než toto. Takže to, čo sa deje v okamihu, keď konáme v našom každodennom živote, tie milióny ráz, keď konáme v našom každodennom živote, v každom okamihu, je veľmi ťažké zachytiť. Vedieme sami so sebou dialóg, o ktorom si myslíme, že je to spôsob, ako ideme životom. Takže takmer neustále premýšľame: „Mám toto urobiť?“, „Nemám to urobiť?“, „Mám ísť sem?“, „Nemám ísť tam?“ Ale pod týmto intelektuálnym dialógom sú naše skutočné jednoduché činy a tie skutočné jednoduché činy sú riadené najrôznejšími vecami – našimi podvedomými pudmi, našou intuíciou, naším stavom mysle, naším stavom tela. A pod naším intelektuálnym dialógom, inými slovami pod tým, ako si myslíme, že ideme, je táto predpojmová realizácia, a keď ju zachytíme, to jej zachytenie je nerobenie zlého. Takže slová nás naozaj zavádzajú. Ale keď sa snažíme uchopiť povahu našich okamžitých rozhodnutí, môžeme povedať, že keď zachytíme svoju intuíciu, ako niečo hovorí (nehovorí nič, je to metafora), keď ju zachytíme, okamžite pocítime: „Ach, nechcem robiť zle, zmenilo ma to.“

Otázka: Je to prajñā, ktorá si uvedomuje samu seba?

Mike: Áno. Ale toto je len opis slovami. To, čo sa v nás skutočne deje, je to, čo všetci skutočne zažívame. Ale len zriedka si to všímame. Mnohých ľudí, aj mňa, vychovali v presvedčení: „Premýšľaj, skôr než konáš!“, takže „mal by som cez svoj život prechádzať premýšľaním“. A sme týmto hľadiskom tak indoktrinovaní, najmä v intelektuálnych západných spoločnostiach, že veríme, že životom skutočne prechádzame premýšľaním. Ale povedal by som, že to preukázateľne nie je pravda. Samozrejme, vo veľkom meradle môžeme povedať: „Samozrejme, rozhodol som sa v mysli, že pôjdem do Rowardennan, a potom som si pomyslel, že pôjdem na internet a kúpim si letenku“ a tak ďalej. A na tej úrovni áno, životom našej spoločenskej existencie skutočne prechádzame premýšľaním. Ale na úplne základnej, fundamentálnej úrovni, pri každom čine v každom okamihu, môžeme ísť doľava alebo doprava, vstať alebo sadnúť si, otvoriť dvere alebo neotvoriť dvere, hovoriť alebo nehovoriť. Takže na úrovni okamžitého konania naše činy určuje niečo iné. Nie je možné, aby sme premýšľali o najmenších činoch, ktoré robíme, a predsa tieto najmenšie činy skutočne určujú priebeh našich životov omnoho viac než veľké rozhodnutia založené na intelekte, ktoré robíme v spoločnosti. Je to teda, akoby sme mali dve úrovne a mysleli si, že žijeme na „tejto“ úrovni, ale v skutočnosti žijeme na tejto úrovni.

Otázka: Je to ten pocit, že keď niečo urobíte, povedzme sa len rozhodnete otvoriť alebo zatvoriť alebo čokoľvek, a hneď potom máte taký pocit, akési „Ach, to sa nemalo urobiť“, alebo akési povznesenie, a vtedy to viete, vtedy dokážete povedať, že ste to urobili zle?

Mike: Je to veľmi komplikované, však? Často sa tak cítime.

Účastník: Je to len akýsi pocit, že celkom neviete prečo, ale jednoducho viete, že to nebolo to, čo sa malo urobiť.

Mike: Áno, ale musíme zistiť, či je to to, o čom hovorí, alebo nie. Ale to máme, konáme zo svojho pocitu alebo z toho, čo cítime ako intuíciu, a potom po konaní dostaneme hrozný pocit: „Ach, bolo nesprávne to urobiť.“ Ale je nesprávne to urobiť len preto, že sa tak cítime? Je tu veľa, veľa otázok, však? Svet už prekonal štádium, v ktorom môžeme veriť, že len preto, že niekto povie, že je to nesprávne urobiť, alebo len preto, že cítime, že je to nesprávne urobiť, je to teda nesprávne. Pretože v modernom svete na seba vzájomne pôsobí toľko spoločností a kultúr, tomu už nemôžeme veriť. Možno by pred sto rokmi ľudia verili v „Toto je správne, toto je nesprávne, žiadny problém.“ Takže ak by som urobil niečo, čo je proti Biblii alebo proti pravidlám spoločnosti, potom „robím zle – bodka.“ Tomu už nemôžeme veriť. Keby sme tomu mohli veriť, mohli by sme stále šťastne byť veľmi nábožnou spoločnosťou v tradičnom zmysle. Ale potom nasledujeme cestu, o ktorej hovoríte, na ktorej sa snažíme orientovať v bludisku reakcií, ktoré máme na svoje vlastné činy? Povedie nás to? Ale uvedomíme si to až potom, však? Keď som niečo urobil: „Ach, Bože, nie, toto som nemal urobiť! Pošli mu e-mail!“ A potom po čase si uvedomíme: „Ach nie, nakoniec to bolo v poriadku!“ A takéto veci sa mi dejú každý deň. „Mýlil som sa! Ach nie, nemýlil, mal som pravdu! (Povzdych.)“.

Je to veľmi bežná skúsenosť, však, že to, čo urobíme, sa po vykonaní zdá nesprávne, a potom môžeme vidieť inú stránku svojho vlastného činu a pomyslíme si: „Ach, nie, malo to svoju hodnotu.“ Takže sa kolíšeme sem a tam. Ako by sme sa teda mali rozhodovať? A čo by sme mali rozhodnúť? Toto všetko chce majster Dógen rozoberať. Ale to, o čom teraz hovorí, je niečo o tom samom … že bod, v ktorom konáme, sa nedá rozdeliť na „toto sa stane a potom sa stane tamto“, hoci som si istý, že v nejakom čase to vedecké skúmanie rozdelí. Aby sme mali o niečom teóriu, musíme to rozdeliť. Takže „A spôsobuje B, B spôsobuje C“. Ale majster Dógen hovorí o bode, v ktorom konáme, a v bode, v ktorom konáme, podľa neho máme túto predpojmovú múdrosť, ktorá hovorí: „Nerob zle!“ A to je oddelenie, ale samotný bod je len bod. Takže hlas, ktorý počujeme, a pocit „Ach, nebudem robiť zle“, zmena v nás a prejavovanie stavu, v ktorom nie je nijaké robenie zlého, a pokračovanie v nerobení zlého sú jedna vec, jedna okamžitá vec. Ale o okamihu nemôžeme hovoriť, a tak vytvárame metafory a teórie a toto je jedna z nich.

Účastník: Chcem sa len vrátiť k predchádzajúcemu bodu. Ak ste niečo urobili, na tom, čo je správne a čo nesprávne, už nezáleží, pretože to nemôžete vrátiť späť, takže či to bolo správne, alebo či to bolo nesprávne …

Mike: To je jeden pohľad. A ak máte tento pohľad a pevne mu veríte, môžete prechádzať svetom a robiť, čo chcete. Ale povedal by som, že ak tomu skutočne veríte a pokračujete, dostanete od skutočnosti pár úderov. Pretože napríklad poviete manželke: „Ach, na tom nezáleží, už je to hotové, je to preč.“

Účastník: Netvrdím, že na tom nezáleží, tvrdím, že či je to správne, alebo nesprávne, už nie je relevantné, pretože je to hotové.

Mike: Môžeme to tak povedať, ale iní ľudia to môžu cítiť inak, môžu to chcieť prediskutovať. A môžu chcieť, aby ste sa ospravedlnili, a všelijaké iné veci. Takže keď druhému človeku povieme: „Pozri, vidíš, to, čo som urobil, bolo nesprávne, ale nemusím sa ti ospravedlňovať, pretože to už vlastne je preč,“ nefunguje to. Je to pravda, ale nefunguje to, takže o našom konaní je pravda aj niečo iné. A to je, že dôležité je naše konanie teraz. Takže ak urobíme niečo nesprávne, ak ja urobím niečo nesprávne a rozruším napríklad svoju manželku a poviem jej: „No, na tom nezáleží, pretože to už je preč,“ a ona povie: „Záleží na tom, som veľmi rozrušená,“ a ja poviem: „No to je úplne tvoj problém, ja poznám pravdu a nie je tu nič nesprávne“ – moje vlastné správanie v tej chvíli je to, čo je nesprávne. Takže pri rozoberaní nesprávneho v minulosti prehliadame nesprávne v prítomnosti.

Otázka: Ako ďaleko chcete tento argument dotiahnuť? Mali by sa Japonci ospravedlniť Číňanom za to, čo urobili vo vojne? Mal by sa celý anglický národ ospravedlniť Afrike za otroctvo? Ako ďaleko do minulosti pôjdete? Mali by sa Anglosasi ospravedlniť Jutom za niečo, čo urobili v roku 3000 pred Kristom?

Mike: Mali by sa Japonci ospravedlniť Číňanom? Mali by sa Američania ospravedlniť Japoncom? Áno, to je veľký problém v modernom svete, však? Ak sa ospravedlníme, niekedy to má dobrý účinok a niekedy nie. Napríklad ak sa ospravedlníme za niečo, čo naozaj necítime, potom sa pri tom necítime dobre. A to môže byť zárodok niečoho iného, čo sa objaví. Je to teda celý labyrint: „Ako sa s tým vysporiadať?“ To je ten problém, ako vôbec nerobiť zle?

Otázka: Môžem si niečo overiť, pretože toto je to najbližšie k čomukoľvek od Dógena, čo, ako si myslím, chápem, takže mám podozrenie, že som na nesprávnej stope.

(Smiech.)

Otázka: Chcem si to overiť, skôr než zájdem príliš ďaleko mimo zjazdovky. Ide o to … že ak ste v tomto vyváženom telesnom a duševnom stave, to, čo urobíte, bude jednoducho plynúť s tým, čo sa deje okolo? Že to nie je pravidlo, že nie je tak, že sa musíte vždy ľuďom ospravedlniť, ale ak ste v tom vyváženom telesnom a duševnom stave, potom to, čo urobíte, bude zodpovedať okolnostiam, a nikdy to nie je vzorec, ale jednoducho to bude plynúť.

Mike: Áno.

Otázka: A len sa to vracia k tomu…

Mike: Áno.

Otázka: … a rozpoznanie, že to pochádza z toho telesného a duševného stavu.

Mike: Áno. Áno, je to tak.

Otázka: Takže nie som príliš ďaleko mimo zjazdovky. Dobre, toto je prvýkrát.

(Smiech.)

Mike: Nemýlite sa. Je mi ľúto, že to trvalo tak dlho.

(Smiech.)

Ale keď to hovorím – áno, súhlasím, to je to, čo mi hovorí – dôležité je, ako tomu veríme. Ak tomu môžeme veriť, môžeme konať určitým spôsobom. Ak v to nemôžeme mať nijakú dôveru, sú to len slová. Kľúčový bod teda je: ak hovorí, praktizujte zazen a všetko je v poriadku, je to také paušálne tvrdenie, ako tomu môže niekto naozaj veriť? Aj keď praktizujem zazen každý deň, ako tomu môžem veriť ja? A čítaním jeho spisov takto môžeme pomaly získať akúsi dôveru. Aspoň ja môžem. Pretože ľudské bytosti zápasia s otázkou správneho a nesprávneho, odkedy vyšli z mora. Bolo to more, z ktorého sme prišli?

Účastník: Dávno.

(Smiech.)

Účastník: Ale zo slov nemôžeme získať dôveru bez praktizovania zazenu, pretože potom nemajú nijaký kontext.

Mike: Áno. Áno. Pozrime sa, čo hovorí, keď pôjdeme ďalej.

… prejavujeme stav, v ktorom nie je nijaké robenie zlého, a zlé sa naďalej nerobí.

A to naozaj znie ako recept na slobodu, však? Lenže potom si myslíme, že to znamená slobodu, v ktorej môžeme robiť zle bez toho, aby sme robili zle.

Práve v tomto čase si uvedomujeme silu praktizovania zazenu. A naša realizácia je taká široká ako celá zem, celý svet, celý čas a celá skutočnosť. Takto široké je nerobenie zlého.

Naznačuje teda, že stav nerobenia zlého má v sebe niečo široké. A to by naznačovalo nie sústredený intelektuálny stav. Nie stav sústredený do bodu, ale stav bez okrajov. … Mám pokračovať? V ďalšom odseku hovorí niečo, čomu je ešte ťažšie uveriť.

Nikto, kto je plne v tomto čase a na tomto mieste, nemôže urobiť nič zlé, aj keď žije na mieste, kde by mohol robiť zle, čelí okolnostiam, v ktorých by mohol robiť zle, a stýka sa s priateľmi, ktorí robia zle. Sila nerobenia zlého sa uvádza do činnosti, nerobí sa nijaké konkrétne zlé, a tak sa neobjavujú vlastnosti, ktoré charakterizujú zlé konanie.

Naznačuje teda, že existuje stav, v ktorom nerobíme zle. A to je dosť ťažké prijať, ak sa nad tým zamyslíme.

Ide len o fakt, či robíme, alebo nerobíme. Práve v tom okamihu si uvedomujeme pravdu, že nesprávne nie je niečo, čo nás napáda alebo čo musíme zničiť.

Hovorí, že v okamihu, keď nerobíme zle, v okamihu, keď sme v tom stave, si uvedomujeme, že neexistuje niečo, čo sa volá nesprávne, čo do nás vchádza. Veľmi rozšírené presvedčenie v duchovných náboženstvách, a určite v kresťanstve v stredoveku, bolo, že Diabol vchádza do ľudí alebo že zlo vstupuje do ľudí, a ľudí upaľovali ako posadnutých Diablom a tak ďalej. Hovorí teda, že neexistuje nič, čo sa volá nesprávne, čo by do nás mohlo vstúpiť. Nemôžeme byť napadnutí zlom. Takže to neexistuje ako oddelená vec. Ak to, čo hovorí, domyslíme ďalej, môžeme povedať, že neverí, že zlo existuje ako oddelená vec, ktorá sa niekde vznáša a môže do nás vstúpiť alebo ju musíme zničiť. Ja som bol vychovaný ako kresťan a to, čo som z toho, čo ma učili, pochopil, je, že svet je plný dvoch vecí – dobra a zla – a našou úlohou je zničiť zlo a všetko urobiť dobrým. Zdalo sa mi, že o tom je kresťanstvo, zbaviť sa zla a ponechať len dobro. Hovorí, že neexistuje nijaká vec, ktorá sa volá nesprávne, alebo by sme mohli povedať zlo či zlé, ktorá sa vznáša ako akási vlastnosť, ktorá nás napadne, alebo ktorej sa musíme zbaviť. To je pre mňa úľava.

Keď konáme plne, zjednocujúc telo a myseľ, vtedy jasne vidíme situáciu tesne pred okamihom konania a potom si v zadnej časti mysle všimneme fakt, že sme neurobili nič zlé.

Opisuje teda náš skutočný čin. „Konanie plne, zjednocujúc telo a myseľ“ naznačuje vyvážené konanie alebo úplné konanie. A už sme o tom hovorili, ale môžeme povedať, že je možné konať, keď premýšľame, ale naše konanie je potom čiastočné, neuspokojivé a neúspešné. A každý športovec vie, že ak premýšľa, kým koná, jeho konanie je neúplné a neúspešné. Tenista alebo tenistka pobehuje po základnej čiare tam a späť a snaží sa dostať úplne do okamihu, zabudnúť na posledný prehraný bod alebo na ďalší bod, ktorý získa, a byť jednoducho celý vo svojom konaní. A v tom stave môžeme vidieť „tesne pred okamihom“, ako hovorí majster Dógen, „môžeme jasne vidieť situáciu tesne pred okamihom“, máme akúsi jasnosť; a „tesne po okamihu si všimneme, že sme neurobili nič zlé.“ A to by naznačovalo akúsi úplnú celistvosť konania. Teda niečo také, že ak konáme z vyváženého stavu, plne a úplne, sme jasní, keď konáme, a potom necítime nijaký pocit typu „Ach, toto som nemal urobiť.“ Niečo úplné a jednoduché. A nemusíme si myslieť, že hovorí o komplikovaných druhoch morálnych činov, ako napríklad, však viete: „Mám na túto osobu podať žalobu, alebo nie?“ Môžu to byť veľmi jednoduché veci. Napríklad spôsob, akým zdvihneme šálku zo stola, alebo spôsob, akým nalejeme čaj z čajníka do šálky. Aj na tej úrovni existuje úplné konanie. A môžeme povedať, že úplné konanie je jasné tesne predtým a potom je niečím uspokojivým. Je to teda jednoduché; nevšímame si to.

Otázka: Môžeme sa tak cítiť, ale čo sa stane, ak má náš partner alebo naša spoločenská skupina úplne iný názor?

Mike: To nevieme až do okamihu potom. A v okamihu potom, keď sa ozve skupina, sme v inom okamihu a máme iné správne a nesprávne, s ktorým sa musíme vyrovnať, a iný čin. Takže vždy konáme v každom okamihu. A majster Dógen hovorí o tomto okamžitom, jednoduchom konaní, z ktorého sa skladá náš život.

Účastník: Ale môžete konať činy, ktoré spĺňajú Dógenove kritériá, ak sa tak dá povedať, ale všetci ostatní okolo vás by o nich povedali, že sú nesprávne alebo že boli nesprávne.

Mike: Možno, áno.

Otázka: Ako do toho zapadá zodpovednosť? Ste zodpovedný za tieto činy, ktoré nastali skôr, než si ich vedome uvedomíte?

Mike: Nie činy, ktoré nastanú skôr, než si ich vedome uvedomíme. Pri konaní sme normálne pri vedomí, ale byť si vedomý svojho konania a premýšľať o svojom konaní sú rôzne veci. A kde je v našom konaní zodpovednosť? Prichádza pred ním, alebo po ňom, alebo oboje? Alebo počas? Podľa vás?

Účastník: No, vaša zodpovednosť voči vašej spoločenskej skupine alebo vašej kultúre – ak nejakú máte, predpokladajme, že áno – potom by ste si svoju zodpovednosť uvedomili po tom, čo by ste vykonali čin, ktorý bol proti vašej spoločenskej skupine. Ale prijímate túto zodpovednosť a hovoríte: „Porušil som pravidlá svojej spoločnosti,“ alebo…

Mike: Samozrejme.

Otázka: Prijímate ju? Takže máte zodpovednosť voči svojej spoločnosti?

Mike: Samozrejme, voči spoločnosti, v ktorej sme, máme úplnú zodpovednosť. Jeden z budhistických predpisov je dodržiavať pravidlá spoločnosti. A za to, čo robíme, sme vždy zodpovední, či to cítime, alebo nie.

Účastník: Ale pri menšom svete, ktorý máme, si uvedomujeme mnoho rôznych spoločností…

Mike: Áno.

Otázka: Takže ak ste Číňan medzi päťdesiatimi miliónmi Číňanov, ale chcete mať i-pod a počúvať nejakú kultovú hudbu, máte zodpovednosť voči čínskej spoločnosti? Alebo voči americkej spoločnosti? Teraz je to zložité, pretože si uvedomujete toľko rôznych spoločností.

Mike: Áno, a toto je náš problém. A je to problém mnohých Číňanov, mnohých mladých Číňanov; ich zodpovednosť alebo ich lojalita sa môže meniť, takže necítia lojalitu k spoločnosti, v ktorej žijú, tak silno ako napríklad ich rodičia. Takže ak sa budú riadiť svojím pocitom, môžu dostať zabrať.

Účastník: Nerozumiem tvrdeniu, že by ste sa mali držať pravidiel svojej spoločnosti. Povedzme napríklad, že táto spoločnosť hovorí: „Nezabiješ,“ a vy máte staršieho rodiča alebo niekoho, kto má degeneratívne ochorenie, a chce, aby ste mu pomohli zomrieť. Ak to urobíte otvorene v tejto spoločnosti, dostanete zabrať od všetkých súdov a od všetkého ostatného. Ale pokiaľ ide o to, čo je v tej situácii správne, môže byť správne pomôcť mu zomrieť.

Mike: Áno, ale to, o čom hovoríme, je akýsi intelektuálny problém. Skutočným problémom môže byť, že keď vezieme človeka na kliniku vo Švajčiarsku, kde môže dostať eutanáziu, zastavia nás za prekročenie rýchlosti. Porušili sme pravidlá spoločnosti a dostaneme pokutu. Sústredíte sa teda na jednu vec, ktorou je akýsi intelektuálny morálny problém: „Mali by sme to môcť urobiť, alebo nie?“ Ale o týchto veciach sa môžeme rozhodovať na úrovni spoločnosti, na úrovni spoločenských pravidiel: „Mala by spoločnosť dovoliť ľuďom ukončiť vlastný život?“ Ale to je iný druh morálky. Je to budovanie spoločenských zákonov. A keď sme zákony vybudovali, mali by sme ich dodržiavať, pretože ak nie, naše životy nebudú šťastné. Ale niekedy ich potrebujeme porušiť, tie zákony nie sú správne. Lenže potom sa dostaneme k otázke: „Kedy by sme ich mali dodržiavať a kedy porušiť?“ Existuje teda veľa rôznych úrovní, však? Ale ako sa môžete rozhodnúť, pre všetky časy a pre všetkých ľudí, či by ľuďom malo byť dovolené ukončiť vlastný život, alebo nie?

Účastník: Rozhodnúť sa môžete, keď ste lekár postavený pred terminálne chorého pacienta a poznáte jeho rodinu, v skutočnej situácii…

Mike: V skutočnej situácii…

Účastník: … a potom sa rozhodnete.

Mike: Áno. A to, o čom majster Dógen vždy hovorí, žiaľ, na naše sklamanie, sú naše rozhodnutia teraz, tu a teraz. Teda nie abstraktná morálka, na ktorej tvorbu a úpravu máme všetky mechanizmy a orgány moderných spoločností a kultúr, ale to, ako konáme v každom okamihu. Pretože podľa neho je to, ako konáme v každom okamihu, vlastne koreňom toho, ako sa o týchto väčších veciach rozhoduje. Ak máte napríklad, ako v Barme, vojenskú vládu, tá vojenská vláda môže v priebehu rokov uzákoniť spoločenské pravidlá, ktoré sú pre západný svet úplne neprijateľné. Takže majster Dógen hovorí, že všetky tieto vyššie úrovne pochádzajú z týchto našich jednoduchých činov tu a teraz. To je to, čo ho vždy zaujíma. Hovorí, že jediné, čo je skutočné, je tu a teraz. Ale naša myseľ je taká silná, že môžeme premýšľať o správnom a nesprávnom na historickej úrovni, o tom, či udalosti v minulosti boli správne, alebo nesprávne, či mala Amerika zhodiť bombu na Japonsko, a tak ďalej a tak ďalej, a môžeme sa vrátiť až do stredoveku alebo k Francúzskej revolúcii, alebo sa môžeme prechádzať dejinami a rozhodovať o správnom a nesprávnom. A potom môžeme ísť do budúcnosti a povedať: „Čo by sme mali robiť? Ako by sa malo ľuďom dovoliť konať? Čo by sa malo našim deťom dovoliť robiť a v čom by sme im mali zabrániť?“ A to všetko sú druhy intelektuálnych rozhodnutí. A majster Dógen hovorí, nie že nie sú dôležité, nie že by sme ich nemali robiť, ale existuje správne a nesprávne, ktoré je životne dôležitejšie, pretože je to správne a nesprávne, ktoré vytvárame tu a teraz. A jediné správne alebo jediné nesprávne, čo môžeme skutočne robiť, je tu a teraz. Nesprávne v minulosti urobiť nemôžeme; správne v budúcnosti urobiť nemôžeme. Naše činy tu a teraz sú teda náš život. Ale žiaľ pre nás, intelektuálnych moderných ľudí, nás to privádza k veľmi jednoduchým hlúpym veciam, ako napríklad, však viete, ako sedíme, ako vstávame a sadáme si, ako spolu hovoríme, ako varíme jedlo. „Ale to nie je to, o čom chcem hovoriť! Chcem hovoriť o dôležitých veciach, ako sú pravidlá pre svet!“

Účastník: Dnes ráno sme sa rozprávali s Johnom a on povedal, že sa niekto opýtal dalajlámu: „Mám teda prestať jesť zvieratá?“ a on povedal: „Neviem.“ Teraz tejto odpovedi rozumiem, pretože je to väčší argument než…

Mike: Áno, takže nie „Mám prestať jesť zvieratá?“, ale „Zjem toto mäso pred sebou, alebo nie?“ Rozhodnutie v tej chvíli – k tomuto sa zameranie majstra Dógena vždy … aspoň vracia.

Otázka: Takže ak by hypoteticky všetky spoločnosti sveta konali stále v okamihu, nevznikali by ťažkosti, pretože by neexistovalo intelektualizovanie ani …?

Mike: Môžeme mať taký sen, áno.

Otázka: Keby to tak bolo, nevznikla by žiadna z týchto otázok, pretože by všetci konali správne?

Mike: To si môžeme snívať, áno. Môžeme si to predstaviť, áno.

Otázka: Ale nebude to…?

Mike: Neviem, či to môže byť, alebo nie, nemám tušenie. Môžem si to predstaviť. Ale rozmýšľam, či sa predstavené situácie môžu niekedy stať skutočnými, alebo nie. Pretože hoci som väčšinu života strávil tým, že som si predstavoval, čo sa mi stane, keď sa to skutočne stane, nikdy to nie je to isté. Niekedy je to úplne iné; vždy je to trochu iné. … Ako sme na tom s časom?

Účastník: Prekročili sme čas.

Mike: Naozaj? Tak tu skončime a pokračujme dnes popoludní. Veľmi pekne ďakujem.