Shoaku Makusa 3: Rovnováha a nerobenie zlého

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Predtým, než začneme s kapitolou, by som rád povedal pár slov o zazene. Majster Dógen opisuje, ako praktizovať zazen, vo svojich spisoch niekoľkokrát, vo Fukanzazengi aj na iných miestach. Jeho pokyny sú veľmi priamočiare: stačí sedieť vzpriamene, nenakláňať sa dopredu, dozadu ani nabok a tak ďalej. Ale ak praktizujeme zazen dlho, pomaly získavame malé nápovede, ako pohodlne sedieť. A jedna vec, ktorú som si za tie roky všimol, je, že som mal a stále mám v tele nevedomé napätia. Pretože sú nevedomé, neviem o nich. A výsledky týchto nevedomých napätí potom pociťujeme. Takže napríklad v mojom prípade, pretože mám dosť pohyblivé boky a každý deň sedím v plnom lotose v rovnakej pozícii, tlačil som na stehennú kosť na ľavej strane. Takže hruškovitý sval vzadu, ktorý drží kĺb pokope, bol stále napätý, ale neuvedomoval som si to. Takže približne za posledný rok som zistil akýsi problém s tým, že tento sval tuhne. A týmto svalom uprostred prechádza sedací nerv, takže mám bolesti, ktoré mi vyžarujú do nôh. Je veľmi zvláštne, že mi po takmer tridsiatich rokoch praktizovania zazenu zrazu začali vyžarovať bolesti do nôh, ale pomaly som to vystopoval až k tomuto svalu, pretože stále drží môj kĺb. Takže už dvadsaťpäť rokov držím v zazene kĺb pokope a neuvedomoval som si to napätie. Čudné je, že teraz, keď to viem, si to napätie dokážem všimnúť a uvoľniť ho. Ale trvá dlho, kým si tieto veci všimneme. A všetci máme svoje napätia. Keď ráno chodím po zendo, zvyčajne, ak vidím niekoho, kto vyzerá trochu stuhnuto – nemyslím tým, že pozícia je nesprávna, ale vyzerá trochu strnulo –, skúsim s ním pohnúť. A ak sa ten človek ľahko hýbe, pomyslím si: „Dobre, je to v poriadku.“ Ale ak sa nehýbe, myslím, že to môže byť pre toho človeka znamenie, že má v tej pozícii nejaké napätie. A jedna veľmi častá vec je, že niekoľko ľudí má sklon sedieť mierne naklonených dozadu, len mierne. A to spôsobuje veľmi, veľmi jemné napätia tu (ukazuje na zadnú stranu krku) a nevšimneme si to, pretože to robíme každý deň. Ale ak, keď prídem a pohnem vami, pocítite: „Aha, takto sa hýbať nedokážem,“ tak to je znamenie, že niekde je napätie. A tiež v krku. Často sa dotknem hláv ľudí a skúšam nimi pokývať dokola a niekedy je prekvapivé, aký veľký odpor tam je. Položím ruku niekomu na hlavu, len aby som ňou jemne pokýval, a je strnulá! A ak ňou tlačím týmto smerom, nehýbe sa! To je teda znamenie, že sa držíme v nejakej pozícii. A hoci majster Dógen hovorí, že zazen je sedenie vzpriamene, je to jemné vzpriamené sedenie, pri ktorom, hoci sedíme vzpriamene, vzpriamenosť nevzniká tým, že sa držíme v nejakej pozícii, ale rovnováhou telesnej váhy smerom nadol cez chrbticu, nadol cez krk a nadol cez chrbticu až do panvy. Je teda veľmi užitočné pred zazenom aj počas zazenu sa trochu pohupovať. A aj počas zazenu môžeme skontrolovať, či sa držíme v nejakej pozícii. Ak sa držíme v nejakej pozícii, je dobré ju pustiť. Ak si myslíme, že by sme mali byť veľmi vzpriamení, môžeme sa držať takto (predvádza strnulú pozíciu). Ale takáto pozícia vytvára veľa napätia. A ak to robíme zo zvyku, prestaneme si to uvedomovať. Zazen je teda ako sedieť so stavcami naukladanými na sebe ako hromada kamienkov, jeden na druhom. Takže ak k nám niekto príde a postrčí nás, mali by sme ľahko ísť tým smerom, ktorým nás postrčí. Samozrejme, to je ideál, ale všetci máme svoje vlastné telá, a ak ma niekto postrčí, asi si pomyslím: „Uf!“ Ale ideálne – môžeme mať predstavu – zazen je rovnováha. A teda rovnováha bez toho, aby sme sa držali.

Účastník: Myslím, že keď sedím a všimnem si, že mi myšlienky odbehli k niečomu inému, a pomyslím si: „Len si narovnám chrbát,“ ale myslím, že pretože to robím dosť často, tak z toho, však viete, veľmi akosi stuhnem, ako ste práve hovorili.

Mike: Presne, áno. Pozícia v zazene je teda veľmi jemná. Ak si pomyslíme: „Tak sa narovnám,“ tá vzpriamená pozícia nie je pozíciou v zazene. Ani zhrbená pozícia nie je. Je medzi nimi. A dosiahnuť tú pozíciu medzi nimi je dôvod, prečo sedíme. Takže nám môže byť ťažké rozpoznať akúkoľvek pozíciu medzi vzpriameným sedením a zvyčajným mierne zhrbeným sedením. Ale existuje. Existuje poloha medzi nimi. Naše svaly dostávajú počas bežného života dosť zabrať, takže všetci nadobúdame v svaloch ustálené formy a napätia, od šoférovania alebo práce na počítači či čohokoľvek iného. Keď teda majster Dógen hovorí o „odpadnutí tela a mysle“, môžeme do toho zahrnúť aj „odpadnutie všetkých napätí v našom tele“.

Účastník: Poloha hlavy mi pripadá dosť ťažká.

Mike: Áno.

Otázka: Lebo keď sedíte v zazene, však viete, temeno hlavy je najvyšší bod a keď začnem sedieť, trochu ho natiahnem nahor, vytiahnem chrbticu hore a potom to akosi nechám znova uvoľniť nadol. Ale počas zazenu, najmä na sesshinoch, mi tuhne krk, pretože vlastne to… aj vrátiť sa k tomu a potom to uvoľniť je dosť neprirodzené, je to dosť neprirodzená poloha pre hlavu. Takže by ma zaujímalo, čo by ste k tomu mohli povedať.

Mike: Neprirodzená v akom zmysle?

Účastník: Iná než to, ako hlavu držíme prirodzene.

Mike: Takže to, ako hlavu držíme prirodzene, je v poriadku. Ale nie to, ako ju držíme zo zvyku. Ja veľa pracujem na počítači a pravdepodobne držím hlavu zo zvyku takto (vysunie hlavu dopredu). Ale prirodzene sa moja hlava vyvažuje na ramenách.

Účastník: No, prirodzene zisťujem, že hlava ide mierne viac dopredu, než je to v tej polohe zazenu, ktorá vyťahuje chrbticu nahor. Akosi sa trochu vysunie.

Mike: O ktorej polohe zazenu, ktorá vyťahuje chrbticu nahor, hovoríte?

Účastník: Keď zaujmete polohu zazenu, temeno hlavy je tu a oči nastavím, najprv natiahnem chrbticu nahor a potom ju nechám uvoľniť nadol, a brada sa pritom prirodzene akosi zasunie (predvádza polohu hlavy).

Mike: Dobre.

Účastník: Ale to je iné než… to je niečo, čo človek nerobí nikde inde, ja nerobím nikde inde.

Mike: Takže to v zazene tiež nerobím. Myslím, že pokyn zasunúť bradu je vlastne len pokyn natočiť hlavu. Natočenie hlavy je teda to isté ako zasunutie brady. Ale ak učíme natiahnuť sa nahor a zasunúť bradu, vytvoríme tu dole dosť silné napätie (ukazuje na zadnú stranu krku). Takže ľuďom nikdy nehovorím, aby to robili.

Účastník: V našej prirodzenej pozícii sú ucho, rameno, bok a päta v jednej línii. Iba keď sa naša pozícia trochu pokriví, musíme, však viete, niekedy … [nepočuteľné].

Mike: Áno, ale kde je prirodzená poloha, to nevieme. Ak sa teda v zazene neustále pýtame, či je správna, alebo nie, je to v poriadku, neustále sa pýtať, či je to správna pozícia, alebo nie. Ale ak dokážeme rozpoznať napätie v krku, tak možno máme hlavu stiahnutú príliš dozadu. Ale ak necháme krk uvoľnený a potom sa pokúsime pocítiť váhu svojej hlavy, čo je dosť ťažké, hoci niečo váži, tú váhu necítime. Ale ak sa pohneme, jemne ju môžeme pocítiť a potom sa ju pokúsiť vyvážiť. A to je najlepšie, čo vieme urobiť. Ale myslím, že vyhnúť sa pevnej pozícii je dosť dôležité. A sú členovia Dogen Sanghy, ktorí učia, ako upraviť našu pozíciu, ľudia ako Mike Cross, pomocou iných techník. A existuje veľa rôznych techník na úpravu našej pozície.

Otázka: Môžem sa opýtať na ruky? Dlho mi pri sedení ruky spočívali na opore, to bol môj akýsi základný spôsob, myslím, že tak ma k sedeniu uviedli, takže to u mňa bolo dosť zafixované. A teraz, keď ruky o nič neopieram, zdá sa, že pri kratších obdobiach sedenia, aké bežne máme, je to v poriadku, ale zisťujem, že pri dlhšom sedení mám dosť veľké bolesti v dolnej časti chrbta.

Mike: Je to z toho, že držíte ruky?

Účastník: No, predtým to u mňa nebolo, takže predpokladám, že to musí byť z toho. Neviem teda s istotou, či to znamená, že mám zlú výšku, alebo je to niečo, čo treba akosi pretrpieť, pretože si na to moje telo len akosi zvyká.

Mike: Nie, nemali by ste to pretrpieť. Ak držíte ruky… je veľmi ťažké to opísať. Ja nemám pocit, že držím ruky. Ale moje ruky nespočívajú na nohách. A nemám žiadny pocit, že ich držím. Možno ak ich trochu spustíte, kým pocítite, že to zmizne. Dôvod, myslím, že som to už hovoril, dôvod, prečo ich nedávame na nohy, je ten, že ak to robíme, stratíme pocit, kde je naše telo vo zvislom smere. Ak sa niečoho dotýkate, nemôžete cítiť svoju rovnováhu. Ak si dáte ruky na kolená, máte sklon podopierať sa, aj keď podvedome. Ak dáte ruky z kolien preč, ste odkázaní sami na seba.

Otázka: Aký veľký má byť odstup medzi trupom a pažami? Len podľa toho, čo sa mi zdá správne?

Mike: Len nechajte ramená uvoľniť a nechajte ich visieť tam, kde visia.

Účastník: Asi sa snažím vedome vytvárať priestor.

Mike: A ak cítite, že máte napätie… Často, ak je naša myseľ zaneprázdnená, cítime tlak medzi palcami. Zdá sa, že to nejako súvisí s naším duševným stavom. Ak teda cítime tlak tam, môžeme sa len uvoľniť.

Účastník: Nesúhlasím úplne s tým, že ak sa niečoho dotýkame, naša rovnováha je narušená; závisí to od toho, ako sa toho dotýkame a načo to používame. Napríklad ja používam vankúš, lebo cítim, že môžem položiť malíček tesne pod pupok a nechať ho tam a tiež držať lakte von, čo je príjemné, bez akéhokoľvek napätia z nutnosti držať paže svalmi nahor, s čím má možno problémy Anne. Takže nemám pocit, že by moje ruky tým, že nakoniec spočívajú na vankúši, narúšali moju rovnováhu, lebo mi to tiež pomáha sústrediť sa na túto konkrétnu časť tela.

Mike: Dobre. Čo, dávate si vankúš sem dolu (ukazuje na dolnú časť brucha)?

Účastník: Áno, akurát taká výška, aby…

Mike: Áno, alebo môžete použiť kúsok oblečenia, však viete.

Účastník: Aha, áno, jasné, jasné…

Účastník: Predtým to bolo tak, že moje ruky podopieralo niečo, čo ich dvíhalo zhruba až sem.

Účastník: Myslím, že to môže byť vec mysle, že vlastne… vlastne akosi robíte niečo, čo spôsobuje, že držíte ruky podopreté. Lebo aj mne kedysi niečo takéto slúžilo ako opora a odkedy sa sem vraciam, došlo mi, že nič nepoužívam, ale posilňujem si chrbát. A práve teraz, keď ste to povedali, ma napadlo, že to môže byť dôvodom. Takže možno sa vlastne podvedome akosi, možno, mierne napínate.

Účastník: Je to dosť pravdepodobné, pretože je to viac… Premýšľam o tom.

Účastník: Lebo je to aj v tej oblasti, kde chcete mať ruky.

Mike: Áno, nemyslím tým, však viete, že sa vaše ruky nesmú ničoho dotýkať. Ale ak sa niečoho dotknú, je nevyhnutné, že na tom spočinú. Však viete, často sa v oblečení vytvorí akýsi záhyb, na ktorý ruky padnú. Ale niektorí ľudia praktizujú s rukami na kolenách. Alebo niektorí ľudia dajú ruky dole do lona, a to nie je spôsob, akým nám to majster Dógen predpisuje. A ja pre to vidím dôvod.

Účastník: Je to veľmi ťažké, no, samozrejme, že je… No, o tom to vlastne je!

Mike: (Smeje sa.) Áno, je to výcvik.

Účastník: Áno, lebo, však viete, [nepočuteľné]… Snažím sa sedieť vzpriamene, čo je, samozrejme, zásadný problém. Ale potom sa, samozrejme, však viete, snažím uvoľniť, snažím sa zo všetkých síl dostať do dobrej pozície, dýcham a akosi sa snažím do nej uvoľniť. A potom, však viete, to, čo zisťujem, však viete, do mysle sa vám vkradnú myšlienky a zrazu si uvedomíte, že ste sa veľmi jemne pohli [nepočuteľné]… jemne ste sa akosi trochu zosunuli. A potom tam sedíte a akosi si poviete: „Tak dobre.“ Je veľmi ťažké nedostať sa do neprirodzenej pozície, pretože sa, však viete, snažíte vrátiť sa a akosi prejsť ten proces znova. A niekedy, ako hovoríte, premeškáte, vlastne väčšinou premeškáte okamih, keď ste…

Účastník: Je zaujímavé, že to samo o sebe… Aj s tým mám skúsenosť, že keď sa do toho skutočne zošmyknem, tak tým, že napätie skutočne pocítim, lebo v tom napätie je, a potom ho jednoducho pustím, ma to vráti späť. Namiesto myslenia na to, že sa mám vytiahnuť nahor, skutočne pocítim napätie, do ktorého ma dostalo akési zošmyknutie do zhrbenia, lebo, teda, vytvára to napätie tam aj na rôznych iných miestach, a už tým, že to pustím, ma to vráti späť.

Účastník: Nie, napätie akosi necítim. Len si akosi uvedomím, že som preč…

Mike: Áno, no, to je zazen, však?

Účastník: Je, áno.

Mike: Áno. Zazen je akýsi výcvik. Výcvik teda znamená, že sme…

Účastník: Nekonečne praktizujeme.

Mike: … Sme, áno, presne tak, nekonečne ho praktizujeme.

Účastník: Prijímanie a využívanie seba.

Mike: Prijímanie a využívanie seba.

Otázka: A čo dýchanie, [nepočuteľné]?

Mike: Prirodzene.

Otázka: Len prirodzene?

Mike: Áno. Zvyčajne dýcham bez akejkoľvek námahy. Myslím, že väčšina ľudí áno.

Účastník: Mám sklon zabúdať dýchať, jednoducho pri všetkom, čo robím, takže si to musím pripomínať.

Mike: Áno? Takže si to môžete pripomínať, áno. (Smeje sa.) Inak (napodobňuje zrútenie)… „No tak, zase to urobila!“ Buch! „Aha, to je Elspeth!“

(Smiech.)

Tak či onak, chcel som povedať len pár nápovedí. Pokyny majstra Dógena sú veľmi jednoduché. Ale naša skutočná skúsenosť s vlastným telom sa neustále mení.

Otázka: Prepáčte, ešte jedna vec. Je pre mňa zmätočné, prečo sú jeho pokyny také jednoduché, keď by sa o tom dalo napísať obrovské množstvo, a pritom iné oblasti, napríklad morálka, sú, však viete, v kánone akosi dobre zdokumentované a preskúmané. Ale samotná prax zazenu nie je v žiadnej tradícii vlastne preskúmaná. Je to preto, že je to v podstate niečo, čo musíme robiť sami?

Mike: Ale môžeme začať teraz. Stovky rokov už zazen… Zazen, na rozdiel od dhyāna, meditácie, existuje v Číne a v Japonsku, a v Japonsku ho uchovávali mnísi a podobne, a nikdy o ňom nenapísali viac. Ale skúmať zazen je dobré! A ak môžeme počas tohto skúmania dať viac nápovedí, je to dobré. Neviem, prečo to majster Dógen nezapísal. Ale myslím, že v trinástom storočí bola paradigma, v ktorej ľudia žili, úplne iná. A na to zabúdame. Predstavujeme si, že majster Dógen bol ako my, a preto mohol napísať viac, ale možno to tak nebolo. Alebo možno ľudia nemali v tele toľko napätí.

Účastník: Vtedy ešte neboli počítače!

Mike: Žiadne počítače. Vlastne si to neviem predstaviť.

Účastník: Zaujímalo by ma, či to nie je preto, že všetko, čo sa o tom pokúsite povedať, sa stane veľmi navádzajúcim a takmer iste zavádzajúcim. Iné tradície, ktoré sa to pokúsili učiť podrobnejšie, určite skončia tým, že sa vydajú čudným smerom. Napríklad takou vynútenou statickou pozíciou a, však viete, musíte sa sústrediť na tanden a všetky tieto druhy predstáv, ktoré sa stanú zavádzajúcimi.

Mike: Áno.

Účastník: Zaujímalo by ma teda, či vlastne, však viete, nenapísal čo najmenej zámerne a ide o človeka, ktorý robí skúmanie.

Mike: Áno, mohlo by to tak byť. Už budem mlčať!

Otázka: Môžem sa vás spýtať ešte na jednu vec? Písal o… Akosi fyzicky, vlastne, je akosi lepšie, ak sa nohy menia, striedajú. Učil nejakú nohu cez druhú, iba jednu konkrétnu stranu alebo niečo také?

Mike: Nie, neučil, nie. No, jeho opis je jedna strana. Jeho písaný opis popisuje, že pravá noha sa dáva na ľavé stehno. Ale nemyslí tým, že sa to má robiť iba takto.

Účastník: Nie, teda môžem len, no, aj tak neviem veľmi dobre sedieť, môžem sedieť so skríženými nohami len jedným spôsobom, vlastne, hoci to tu a tam skúsim, pretože vlastne je to…

Mike: Úplne iné.

Účastník: Áno, myslím, že je vlastne dosť dobré to striedať, ak sa dá, je to lepšie pre panvu.

Mike: Áno. Takže možno môžeme o zazene niečo povedať, ale nemali by sme o ňom hovoriť priveľa. Ale určite by sme o ňom nemali mlčať.

Účastník: Je to zaujímavé, lebo už roky sedávam s jednou nohou v jednej polohe a druhému spôsobu sa vyhýbam, lebo sa mi zdalo, že bude ťažší. A keď to skutočne skúsim, je to ľahšie! Tento víkend ma ohromilo, že sedieť druhým spôsobom je oveľa ľahšie, než sa mi zdalo, že bude. Lebo pri pár pokusoch to bolelo, ale keď ste v inej situácii a skúsite to znova…

Mike: Áno, presne tak. Áno, naše telo sa mení, však, a mení sa aj náš postoj, náš pocit. Tak či onak, pokračujme v kapitole. … V predchádzajúcich pár odsekoch, ktoré sú dosť ťažké, majster Dógen trvá na tom, že dôležité je nerobiť zle. Pojem nesprávneho nie je to isté ako nerobenie zlého. Určenie nesprávneho nie je to isté ako nerobenie zlého. Popieranie nesprávneho nie je to isté ako nerobenie zlého. A tak ďalej. A potom v poslednom odseku, ktorý sme čítali, sa zdá, že hovorí, že nerobenie zlého je akýsi prirodzený stav. A ako ilustrácie prirodzeného stavu spomína borovicu na jar, chryzantémy na jeseň, buddhov, stĺpy, ktoré držia strechu chrámu, lampáše v areáli chrámu, metličku alebo hossu, ktorú by držal, keď prednáša; je to vyrezávaná drevená rúčka, z ktorej vychádzajú biele konské vlasy; alebo palicu, budhistickú palicu. O všetkom tomto hovorí, že je to nerobenie zlého. A tým myslí, že sú v nejakom stave a že tento stav sám je nerobenie zlého. Slovo „stav“ je však samo pravdepodobne nevhodné slovo, lebo nič nie je statické. Nedarí sa mi nájsť iné slovo namiesto „stav“. Rád by som vymyslel nové slovo nazvané „dyne“. Anglické „state“ (stav) pochádza zo „static“ (statický) a „dyne“ pochádza z „dynamic“ (dynamický). Myslím teda, že hovorí o tom, že sme v „dyne“ nazývanom nerobenie zlého.

Otázka: Nemohli by sme povedať „takosť“?

Mike: „Takosť“? „V takosti nerobenia zlého.“

Otázka: Ako by ste definovali „dyne“?

Mike: „Dyne“ je tento okamih. Činnosť v tomto okamihu. Aby sme si tento okamih predstavili alebo o ňom hovorili, zmrazíme ho v mysli, ale samotný okamih nie je zmrazený a statický, je dynamický. Namiesto „stav“ by sme ho teda mali nazývať „dyne“.

Otázka: A čo „tok“?

Mike: Tok. To je pekné.

Otázka: Alebo plazma, je to niečo podobné, však?

Otázka: A čo „dynamo“?

(Smiech.)

Mike: Áno. Ale tak či onak, to, o čom hovorí a pre čo som použil slovo „stav“, borovica na jar, tým myslí okamžitý stav, o ktorom by som rád povedal, že je to „dyne“. To je moja voľba.

Praktické štúdium týmto spôsobom z oboch hľadísk, subjektívneho aj objektívneho, je uskutočnený Vesmír a je to aj univerzálne uvedomenie. Keď sme už v stave nerobenia zlého, nemožno urobiť nič zlé, a dokonca aj ľútosť nad tým, že sme urobili niečo, čo sme nemali urobiť, je len energia, ktorá podporuje naše úsilie nerobiť zle. Ale ak si niekto myslí, že keďže stav nerobenia zlého je takýto, môžeme úmyselne robiť zle, potom kráča na sever a očakáva, že dorazí na južné pobrežie.

Máme teda sklon intelektualizovať to, čo hovorí, a povedať si: „Dobre, takže kým som v tomto stave, nemôžem urobiť nič zlé, takže môžem robiť, čo chcem.“ Hovorí teda: „Nie, ak si myslíte, že len preto, že existuje stav, v ktorom nemôžeme robiť zle, môžete robiť, čo chcete, bez toho, aby ste kedy robili zle, tak si to premyslite znova.“ V stave nerobenia zlého nerobíme zle. Ak robíme zle, stratíme stav nerobenia zlého. Nehovorí, že nesprávne neexistuje. Nehovorí, že nemôžeme robiť zle. Hovorí, že existuje stav, ktorý je nerobenie zlého. V stave prirodzenej rovnováhy teda nesprávne neexistuje; ale potom môžeme vytvoriť nesprávne a robiť zle.

Vzťah, ktorý chcem vyjadriť medzi nesprávnym a nerobením, nie je jednostranný. Hoci keď sa somár pozerá do studne, studňa sa pozerá nahor na somára, studňa sa pozerá aj na samu seba a somár sa pozerá na samého seba; človek sa pozerá sám na seba, hory sa pozerajú samy na seba. Je to preto, že budhizmus učí tento princíp úplného prejavenia sa v prítomnosti, že nesprávne je len otázka nerobenia.

Žiaľ, keď používame jazyk, vytvárame vzťahy medzi slovami a pojmami, ktoré sami vytvárame. Ale on chce tento vzťah opísať ako jednotu. A robí to týmto malým príkladom somára, ktorý sa pozerá do studne. Používa ho preto, že pochádza z jedného z čínskych kóanových príbehov. Myslím, že samotný príbeh je v knihe citovaný: žiak vyjadruje majstrovi svoje poznanie tým, že povie: „Somár sa pozerá na studňu,“ a majster povie: „Povedal si mi len polovicu príbehu, studňa sa pozerá aj na somára.“ A to naznačuje, že všetko má dve strany. Hoci sa teda často pozeráme zo subjektívneho hľadiska, ja v protiklade k tomu druhému, majster Dógen chce trvať na tom, že existuje aj opačné hľadisko, ten druhý sa pozerá na mňa. „Niečo robím“ sa teda dá vyjadriť aj ako „Niečo je urobené mnou“ alebo „Niečo robí mňa“. A môžeme povedať napríklad: „Zazen praktizuje mňa.“ A niekedy môžeme v tomto vyjadrení zachytiť pravdu. Zazen robí mňa. Chôdza robí mňa. Ide teda ďalej a hovorí: „To, že somár sa pozerá na studňu, je aj studňa, ktorá sa pozerá na somára, ale je to aj človek, ktorý sa pozerá na človeka, a hory, ktoré sa pozerajú na hory.“ A Shunryu Suzuki vo svojich knihách, vo svojom učení, často vyjadroval túto vzájomnú súvislosť alebo jednotu vecí, ktoré bežne oddeľujeme, frázou „veci-ako-to-je“ (things-as-it-is), presne tak. Zámerne má v tej istej vete množné aj jednotné číslo. Gramaticky chybné, ale budhisticky dokonalé. Veci-ako-to-je. Toto je teda „princíp úplného prejavenia sa v prítomnosti“.

Skutočná podoba v Buddhovom svete je ako priestor; každá vec spôsobuje, že sa prejavuje svojou podobou inak, ako mnohé rôzne vodné hladiny odrážajúce obraz mesiaca. Nerobenie zlého je vec, ktorá sa prejavuje v prítomnosti, a tak sa uskutočňuje s každou skutočnou podobou.

„Nerobenie zlého“ je teda pojem v našej mysli, ale to, čo sa prejavuje v prítomnosti, preberá podobu svojho okolia. Inými slovami, skutočné nerobenie zlého nie je pevné, nemusí sa nevyhnutne zhodovať s naším pojmom „nerobenia zlého“, preberá podobu okolností priestoru, v ktorom je.

Rovnako ako priestor sa prejavuje svojou podobou v každej samostatnej prítomnosti. Je to ako obrazy mesiaca odrážané v mnohých vodných hladinách a zároveň ako mnohé hladiny, ktoré sú uskutočňované obrazmi mesiaca, ktoré odrážajú. Nemali by sme pochybovať o tom, že tento stav nerobenia zlého sa uskutočňuje v každom okamihu.

V tomto odseku teda hovorí o rozdiele medzi naším pojmovým uchopením toho, o čom hovorí, a podobou, v ktorej sa to prejavuje. Hovorí teda, že nerobenie zlého sa prejavuje podľa skutočnosti v danom čase.

Otázka: Takže hovorí, akoby neexistovalo absolútne správne a nesprávne, že to závisí od okolností?

Mike: Áno aj nie. Neexistuje absolútne správne a nesprávne, ktoré by zodpovedalo nášmu pojmu správneho a nesprávneho. Ale on hovorí, že absolútne správne a nesprávne existuje; sú to samotné činy v prítomnosti.

Otázka: Prejavujú to?

Mike: Áno. To je teda absolútne; ale prejavenie nie je pevné.

Účastník: Prepáčte, tomu odseku hore vôbec nerozumiem: od „Keď sme už v stave“ až po „južné pobrežie“. Nerozumiem tam ani jednému slovu.

Mike: „Keď sme v stave nerobenia zlého, nemožno urobiť nič zlé.“ Však?

Účastník: To je v poriadku. Potom pokračuje tým, že vytiahne koberec spod nôh.

Mike: „A ak ľutujeme, že sme urobili niečo zlé, táto energia len podporuje naše úsilie nerobiť zle.“

Otázka: A čo to znamená?

Mike: Znamená to, že ak ľutujete a myslíte si, že ste urobili niečo zlé, a je vám to ľúto a robíte si z toho starosti, tak toto ľutovanie a robenie si starostí vám len pomáha nerobiť zle.

Otázka: Je to teda pozitívne? Nehovorí, že by sme si nemali robiť starosti z [nepočuteľné]?

Mike: Nie. … Dve polovice vety, zdá sa, k sebe nesedia, však? Dobre. Toto je len môj prvý návrh, takže ho môžeme zmeniť a vylepšiť, čo je jedna z vecí, ktoré s Johnom v dôsledku týchto talkov dúfame urobiť.

Otázka: Hovorí, že hoci môžete ľutovať, že ste urobili niečo zlé, a že to podporuje vaše úsilie nerobiť zle, vaše úsilie nerobiť zle je len byť prítomný v prítomnom okamihu? Takže hoci si môžete robiť starosti z toho, že ste urobili zle, nerobiť zle práve teraz je len byť prítomný práve teraz?

Mike: Áno, to je pravda. Ale spôsobom, akým som to napísal, na seba dve polovice vety nenadväzujú, takže to môžem nejako zmeniť.

Účastník: Nesnažím sa nájsť gramatické chyby alebo niečo také, len nerozumiem, čo znamená celý ten odsek.

Mike: Áno, ale to je funkcia gramatiky rovnako ako iných vecí, však? Takže ak…

Účastník: Ani poslednej vete nerozumiem: „Ale ak si niekto myslí, že keďže stav nerobenia zlého je takýto, …“

Mike: Takže ak získate predstavu, že existuje akýsi stav, ktorý je nerobenie zlého, a preto v tomto stave nemôžete urobiť nič zlé, ako predstava je to veľmi lákavé. Potom začnete myslieť: „No, tak potom môžem robiť čokoľvek!“ Počul som ľudí hovoriť: „No, budhizmus hovorí, že potom môžete robiť čokoľvek!“ Ale nehovorí. Ak teda myslíte, že môžete robiť zle v rámci predstavy, že existuje stav nazývaný nerobenie zlého, mýlite sa. Alebo napríklad ak si poviete: „No, mám za sebou celý víkend zazenu, som späť v Bristole, a chcem urobiť toto a viem, že je to zlé, ale urobím to, lebo viem všetko o nerobení zlého,“ mýlite sa.

Otázka: Lebo sa „nerobenie zlého“ stalo predstavou? Pojmom?

Mike: Áno. Prechod zo stavu nerobenia zlého k spomienke na stav nerobenia zlého je teda veľmi rýchly. V stave nerobenia zlého nemyslíme na správne a nesprávne, len konáme prirodzene.

Otázka: Je teda oveľa jednoduchšie jednoducho nerobiť zle?

Mike: Nerobíme zle! Napríklad všetci praktizujeme zazen, potom všetci jeme a ideme do kuchyne a v kuchyni sú stovky a tisíce ľudí, ktorí prichádzajú a odchádzajú s vecami z raňajok, ktoré treba umyť, a je tam Mike, ktorý sa snaží všetko usporiadať, ale my sa celkom hladko obchádzame. A nepremýšľame o tom. Nepremýšľame o tom: „Hm, mám ísť tam, alebo mám urobiť toto?“ Naše pohyby teda plynú celkom prirodzene.

Otázka: To je teda nerobenie zlého?

Mike: To je nerobenie zlého.

Otázka: Ak teda hovoríte, že nerobiť zle znamená byť prítomný v tomto okamihu, je to také, že by bolo nesprávne myslieť… áno, ako hovoríte, existuje predstava: „No, ak nemôžete urobiť nič zlé, je jedno, čo robím.“ Ale skutočnosť je taká, že aby ste nerobili zle, buďte prítomní v prítomnom okamihu a nebudete robiť nič zlé? A ak ste prítomní v prítomnom okamihu, nie je tam nič nesprávne?

Mike: Áno. Presne tak. Ale potom to okamžite prenesieme do predstavy. A keď to raz prenesieme do predstavy, chceme to robiť. Takže si pomyslíme: „Dobre, budem prítomný a nemôžem urobiť nič zlé! Takže ak sa len prinútim byť prítomný, môžem robiť všetko, čo chcem!“ Ale to nehovorí.

Účastník: Takže stratiť alebo nebyť plne prítomný v prítomnom okamihu, to je, keď robíte zle, a vtedy…

Mike: No, to je extrapolácia z toho, čo hovorí.

Otázka: A preto sa veci môžu zdať, akoby boli nesprávne, lebo nie ste plne prítomní v prítomnom okamihu?

Mike: Ak sa plne venujete tomu, čo robíte, nemáte čas premýšľať o tom, či je to správne, alebo nesprávne.

Otázka: Tá časť o „energii, ktorá podporuje naše úsilie nerobiť zle“. Náhle mi to pripomenulo, čo ste hovorili o svojom kĺbe – že ak nie ste plne prítomní, neuvedomujete si (aware), že ste nejakým spôsobom akosi mimo zarovnania, ale len čo si to začnete uvedomovať, toto uvedomovanie (awareness) vás môže priviesť k tomu, že urobíte niečo, čo vás potom opäť zarovná, ale musíte si to uvedomovať. Má to uvedomovanie si a získavanie tohto uvedomovania, ktoré vás z toho skutočne znova vyvedie, nejaký význam?

Mike: Dalo by sa to tak povedať, áno. Náš problém je v tom, že máme predstavu o tom, čo je nesprávne. Hoci diskutujeme o nerobení zlého, všetci máme takmer nepohnuteľnú predstavu o nesprávnom. Všetci si myslíme, že existuje niečo, čo sa nazýva nesprávne, a že majster Dógen hovorí o tom, aby sme to nerobili. Ale to nehovorí. Ale túto predstavu nevieme posunúť, vyrástli sme s veľmi, veľmi pevným, hlbokým presvedčením, že existuje niečo, čo sa nazýva nesprávne. Takže ak niekto povie niečo iné, nevieme sa toho zbaviť. Nerobenie zlého je pre nás teda nerobenie niečoho. A to niečo je to, o čom veríme, že je nesprávne. Ale on nehovorí nerobenie niečoho. Veľmi ťažké, však?

Otázka: Nehovorí „nerobiť niečo“, len to jednoducho nerobí?

Mike: Hovorí, že podstata veci je v nerobení zlého. Ak chceme hovoriť o správnom a nesprávnom, mali by sme si uvedomiť, že jediná dôležitá vec je nerobiť to. A jeho vysvetlenie nerobenia je byť vyvážený, byť v stave nerobenia zlého. Ale stav nerobenia zlého neznamená, že existuje niečo nazývané nesprávne, čo on nerobí. Ale to je vec, o ktorej sa nám ťažko premýšľa.

Otázka: Takže nerobenie zlého nemá nič spoločné so správnym a nesprávnym?

Mike: Hm… dá sa to tak povedať, áno, na jednej úrovni, áno.

Účastník: Lebo keď to robíte, nie ste…

Mike: Nezaujímate sa!

Účastník: … o rozdiel medzi správnym a nesprávnym.

Mike: Presne.

Otázka: Mike, je nerobenie zlého to isté ako správne konanie?

Mike: Dá sa to tak povedať, áno.

Otázka: Lebo správne konanie… Nerozumiem gramatike, ale… nie je to „správne“ ako v „správne a nesprávne“, je to iný uhol pohľadu na slovo „správne“, však?

Mike: Áno.

Účastník: Kým keď počujem, ako hovoríte, slovo „nesprávne“, automaticky mám v sebe akési naprogramované, že mi vravia, že je to niečo negatívne alebo hriešne alebo nejako škodlivé.

Mike: Áno, čo nerobíme.

Účastník: Áno.

Mike: Áno, presne tak, to je to, čo je pre nás ťažké obísť. Naučili nás veriť, že existuje niečo, čo sa nazýva nesprávne.

Účastník: No, „správnemu konaniu“ rozumiem, to má niečo, čoho sa môžem chytiť a čo nepôsobí negatívne.

Mike: Dobre. Majster Dógen sa teda ako obvykle pomaly posúva k dekonštrukcii a spojeniu všetkých pojmov do jedného.

Otázka: Ak použijeme zazen ako mikrokozmos, aký je, tak nájdeme napätie a podobne, prijmeme napätie, dovolíme ho, uvoľníme ho, všimnutie si ho v podstate rozptýli. Takže v našom každodennom živote nás prijímanie a dovoľovanie príčin a podmienok od nich oslobodzuje, takže toto je konanie nerobenia. A pretože nerobíme nesprávne veci, ktoré spočívajú v uchopovaní týchto vecí a v robení niečoho z nich, deje sa správne. Je to…?

Mike: Nie, nemyslím si. To je vysvetlenie, áno. Ale problém je v tom, že aby sme vysvetlili, vytvárame proces, vytvárame sériu udalostí – takže, viete, robíme zle, rozpoznáme to a potom napätie zmizne, takže… Vlastne rozpoznanie napätia a zmiznutie napätia je v okamihu to isté. Vytvárame teda proces a potom v proces veríme. A majster Dógen hovorí o niečom, čo je zásadnejšie. To je to najlepšie, čo dokážem, neodpovedá to na to, čo ste povedali.

Účastník: Ale nie, odpovedá, odpovedá. Mojou snahou bolo vysvetliť nerobenie.

Mike: Takže napríklad existujú ľudia, ktorí tvrdia, že ak prestaneme robiť, ak sa inhibujeme, potom sa správna vec urobí sama.

Účastník: Alexanderova technika.

Mike: Áno. Ak teda prestaneme robiť seba, potom dovolíme sebe. A to je platné vysvetlenie, ale nie je to to, o čom hovorí majster Dógen. Nehovorí o tom, že rozpoznáme niečo, čo by sme nemali robiť, prestaneme to robiť a potom dovolíme, aby sa stalo niečo iné. Nepopieram, že Alexanderovo vysvetlenie je platné vysvetlenie, ale o tom on nehovorí. Keď hovorí „nerobenie zlého“, nehovorí o inhibovaní robenia niečoho, čo je zlé.

Účastník: Nie, ale nerobením odstránite činiteľa, takže tam je…

Mike: Čo je nerobenie?

Účastník: Je to doslova nerobenie.

Mike: Čo je to, čo nerobíme?

Účastník: Nestavíme sa do cesty svojej existencii, nestojíme si v ceste tým, že napríklad reagujeme na okolnosti negatívne. Lebo vyvážený stav toto nevyrába, čo by bola prekážka.

Mike: Áno. Áno, vyvážený stav sa dá takto opísať. Ale uvažoval som, či nemáte na mysli napríklad Alexanderovo vysvetlenie toho, ako môžeme napraviť svoj zvyk uháňať životom tým, že sa inhibujeme a potom dovolíme sebe. Napríklad zazvoní telefón a namiesto toho, aby ste vyskočili zo stoličky, počkáte a potom pomaly vstanete. A to je veľmi platné, ale nie je to to, čo hovorí majster Dógen. Nehovorí: „Inhibujte sa od robenia toho, čo je zlé.“ Hovorí, že existuje stav, ktorý je nerobenie zlého. Nie ako stav, ktorý je nerobenie, takže by sme mali prestať niečo robiť. Ale existuje stav, v ktorom nemožno urobiť nič zlé. A je to vlastne jemne odlišné. Vidíte ten rozdiel?

Účastník: Áno.

Mike: Nevyvracia to veci ako Alexanderovo vysvetlenie.

Otázka: Je to teda stav konania aj nekonania zároveň?

Mike: Eh… áno.

Účastník: Jasné, to odpovedá na otázku!

(Smiech.)

Účastník: Inhibícia je však konanie, však? Ak si všimnem, že sa mi trasie noha, alebo si všimnem, že sa mi noha chystá trasať a inhibujem to, niečo robím, však? Je to len skôr, je to jemnejšie.

Mike: Áno. Ide teda o kvalitu toho, čo robíme. Je teda iné, či to robíme preto, že sa snažíme zabrániť sebe robiť niečo iné, alebo to jednoducho robíme.

Účastník: Zatiaľ čo Mikeova myšlienka je, že máme akési bežné presvedčenie, že niekde vnútri je celá zoo vašej nesprávnosti, ktorá, však viete, sa každú chvíľu chystá vyjsť, takže sa len, však viete, štípeme, aby to vlastne nevyskočilo.

(Smiech.)

Mike: Áno. V Mikeových dialógoch, ktoré niektorí z vás občas čítate, vidíte, že Mike Cross – pred dvoma rokmi mal veľmi silné presvedčenie o Alexanderovej myšlienke, že by sme sa mali inhibovať a nechať správne, aby sa urobilo samo. A to bolo všetko, o čom hovoril; napísali by ste mu e-mail a tri dni by neodpovedal a vedeli by ste, že sa Mike inhibuje, a potom by odpovedal.

Účastník: Áno, len si uvedomil niečo iné.

Mike: Áno, presne tak. Uvedomil si, že nemožno urobiť nič zlé!

Účastník: Presne tak. Je to vlastne dosť vtipné, lebo je to takmer, akoby minul prístav a akosi sa vydal na poriadne dlhú obchádzku a vrátil sa na to isté miesto. Ale vlastne si myslím, že dosť veľa ľudí ten prístav nikdy neminulo.

Mike: (Smeje sa.) Áno. Hm… Vráťme sa teda k textu. Dolná časť tretej strany:

Robiť správne.

Dobre, prechádzame do ďalšej fázy.

Robiť správne. Správnosť je jednou z troch pojmových vlastností: nesprávne, správne a ani správne, ani nesprávne. Pojem správnosti pokrýva mnohé konkrétne správne činy, ale to neznamená, že správne konanie už niekde existuje a čaká, kým príde niekto a urobí ho.

„Robiť správne“ je druhý riadok básne, ktorá otvára kapitolu, ak si spomínate. Správnosť je pojem. „Pojem správneho konania pokrýva mnoho rôznych konkrétnych príkladov.“ Inými slovami, máme pojem správneho konania a môžeme ho použiť na opis mnohých rôznych konkrétnych príkladov. Ale to, že existuje pojem správneho konania, neznamená, že správne konanie niekde existuje a čaká a my ho len musíme nájsť a urobiť. Takmer zábavne znie, že tak myslíme, ale naozaj tak myslíme. Naozaj si myslíme, že správne na nás čaká, aby sme prišli a urobili to, a naozaj si myslíme, že nesprávne na nás čaká, a preto by sme sa mali vyhnúť tomu, aby sme to robili. Tak nás vychovali, že tak myslíme. Poukazuje teda na to, že to nie je pravda. Andrew sa chystá zazvoniť na zvon!

(Zazvoní zvon.)

Veľmi pekne ďakujem.