Kuge 3: Celý svet v každom kvete

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Na strane dva sme sa dostali do polovice druhého odseku, takže si prečítam text od začiatku odseku až po to miesto.

Len tí, ktorí sú v línii Buddhovej pravdy, vedia, že otvárajúci sa kvet je svet, ktorý sa prejavuje. A otvárajúci sa kvet je každý z mnohých a rozmanitých skutočných javov. Vesmír je úplný súbor týchto jednotlivých javov, zhromaždených dohromady, aby vytvorili niečo jasné. Keď sme pochopili tento pojem, môžeme sa pozrieť na jar a jeseň. Kvety a plody nie sú iba na jar a na jeseň; čas-prítomnosť vždy kvitne a prináša plody. Kvety a plody vždy udržiavajú svoje vlastné čas-prítomnosti a sú nimi udržiavané a každá čas-prítomnosť vždy udržiava kvety a plody a je nimi udržiavaná.

Majster Dógen vytvára obrazy celého vesmíru ako kvetov, ktoré sa otvárajú, a potom plodov, ktoré dozrievajú. Môžeme povedať, že „otvárajúci sa kvet“ je jav, niečo, čo sa deje, a „plod dozrieva“ môžeme povedať, že je následok príčiny. Takže vždy, keď sa niečo stane, je to príčina, a čokoľvek sa tam potom stane, je jej následok, takže následok je plod. Maľuje teda obraz, v ktorom vesmír nie je nejaký veľký, plne sformovaný útvar, ale súbor týchto bezprostredných kvitnutí.

Zvyčajne si v mysli nosíme obraz svojho života alebo vesmíru alebo sveta alebo Škótska. Všetky tieto predstavované priestory máme v hlave. A napríklad ja sa môžem prechádzať po svojom priestore. Ak si v hlave predstavím Tokio, môžem po ňom v hlave cestovať, ísť z jedného miesta na druhé, nastúpiť do vlaku a potom ísť popri ... Takže máme v mysli mapu miest, ktoré zvyčajne zažívame; a tiež máme akúsi nejasnejšiu mapu krajiny, v ktorej žijeme; a potom ešte o niečo nejasnejšiu mapu sveta, najmä teraz, keď komunikácia svet zmenšila; a potom máme aj akúsi mapu vesmíru, však viete, ‚Mliečna dráha je tam hore, tie čierne diery, ktoré objavil Stephen Hawking, sú tam a‘, však viete, ‚slnko je tu.‘ Všetci to máme; vytvorilo sa to v našom vedomí naším vzdelaním a poznatkami. A povieme: ‚Čo je vesmír?‘, ‚No, je to všetko toto, však viete.‘

Ale majster Dógen tu vytvára iný obraz, a to – niečo nastane, kvet sa otvorí, to je celý svet; a ďalší kvet sa otvorí, to je celý svet; a ďalší kvet sa otvorí, to je celý svet. A to, čo si v mysli zložíme do obrazu toho, kde sme, kde žijeme, krajiny, v ktorej sme, sveta, vesmíru, je v skutočnosti súbor všetkých týchto vecí, ktoré sme dali dokopy a vytvorili z nich niečo celé. Ale nikto nikdy celok v skutočnosti nevidel, pretože všetko, čo kedy vidíme, je to, čo máme pred sebou tu a teraz. Môžeme zažiť teraz iba to, čo je okolo nás, tu v tejto miestnosti. Ak má niekto mobilný telefón a telefón zazvoní, môže zažiť, že počúva hlas niekoho na druhom konci; ale toho človeka nevidí, takže si predstaví: ‚Dobre, takže ten človek je v Dumfriese.‘ To je miesto, ktoré poznáme všetci, Dumfries. Niektorí z nás si nie sú celkom istí, náš obraz je trochu nejasný, ale tento obraz máme a všetko je tam poskladané a všetci tomu veríme: ‚takže to musí byť pravda.‘ A keď sme preskúmali kozmický priestor, náš obraz sa spresnil. Vidíme zábery z raketoplánu, astronautov, ktorí sa prechádzajú vo veľkých bielych skafandroch, a môžeme si predstaviť jedného z nich, ako sa pozerá späť na planétu; ale on nevidí to, čo vidíme my. Z kozmického priestoru vidí modrú planétu, ale nemôže si byť istý, či svet, ktorý opustil, je ešte stále tam dole, pretože tam už nie je. My však nepochybujeme. Ja si nemôžem byť istý, či moja manželka Yoko naozaj existuje v Tokiu, ale nepochybujem o tom. Takže obraz, ktorý tu majster Dógen vytvára, je obraz sveta ako množstva bezprostredných javov, ktoré kvitnú v prítomnosti, v prítomnosti, v prítomnosti. A potom to všetko pomaly dáte dokopy a vytvoríte nejaký veľký súhrnný obraz. A on naznačuje, že každý kvet a čas, keď sa deje, sú to isté, „navzájom sa udržiavajú“. Tento prítomný okamih, keď pohnem rukou, moja ruka udržiava tento okamih a tento okamih udržiava moju ruku. A ja udržiavam vás a vy udržiavate mňa. Inými slovami, všetci sme v tom spolu. Tento okamih sme my všetci v tom spolu, robíme to, čo robíme, a nerobíme to, čo nerobíme.

Otázka: Je „udržiavanie“ tu správny preklad?

Mike: No, v origináli je „zachovávané a opierané“. Vidíte, tieto výklady robím podľa toho, čo dáva zmysel mne, takže niekomu môže dávať väčší zmysel povedať „každý kvet zachováva tento okamih času a opiera sa oň“, ale tieto slová ku mne nehovoria, tak som ich zmenil. Slová majstra Dógena sú v knihe preložené ako „zachováva a opiera sa o“. Takže „opierať sa o“ je druhá strana „zachovávania“.

Účastník: Áno, len že „udržiava“ ... Je to vlastne akosi samozrejmé, normálne – priestor a čas sú spontánne úplné, sú oddelené len [nepočuteľné]. Ale predstava, že sa navzájom udržiavajú alebo zachovávajú, je len iný výraz [nepočuteľné].

Mike: Áno, ale je to aj jeho spôsob, ako veci obracia – chce, aby sme videli veci z dvoch strán naraz. A v čínštine a japončine sa to dá urobiť slovami. V angličtine musíme povedať „zachovávané a opierané“ alebo „udržiavané a udržiavajúce“. Ale v japončine alebo čínštine môžete povedať len ... Nepamätám si pôvodné kanji, ale napríklad ďalší príklad je ‚telo a myseľ‘ – v čínštine môžete povedať ‚telomyseľ‘, shinjin. Nikto nikdy nedáva medzi znaky ‚a‘. Kanji je obrázok, takže máte dva obrázky vedľa seba, takže je to viac prepojené; zatiaľ čo my máme dva oddelené pojmy s malým spájacím slovom.

Otázka: [nepočuteľné]

Mike: Neviem, čo znamená ‚symbiotický‘. Čo je ‚symbióza‘, vie niekto?

Účastník: Vzájomné zachovávanie.

Mike: No áno.

Účastník: Ako parazit na žralokovi.

Účastník: [nepočuteľné]

Mike: Áno, to je ten obraz. Ťažkosť, ktorú máme, najmä v angličtine, je, že nás náš jazyk od toho odvádza. Lebo napríklad sedím na tomto vankúši. A ‚sedím na vankúši‘ je: ja, stred sveta; vankúš, predmet. Ale vlastne ma vankúš podporuje. Takže skutočná situácia nie je len ‚sedím na vankúši‘, je to ‚sedím na vankúši, ktorý ma podporuje‘, dohromady.

Účastník: Ktorý je zase podporovaný domom, ktorý je podporovaný a tak ďalej, a tak ďalej.

Mike: Áno, áno. Čo môžeme povedať?

Účastník: Celok.

Mike: Celok. Dógen chce dať toto do slov. A v čínštine alebo japončine to dokážete jednoduchšie ako v angličtine, ktorá je jazykom, ktorý rozlišuje.

Účastník: Toto akosi konfrontuje našu predstavu času ako nádoby, akoby sa udalosti diali ‚v čase‘ [nepočuteľné].

Účastník: [nepočuteľné komentáre]

Účastník: Ide mu o to, že neexistuje abstraktná jar, do ktorej by sa hodili všetky kvety. Každý kvet je v rovnakej miere jar ako ktorýkoľvek iný kvet, ktorý kvitne.

Mike: Myslím, že hovorí „tento kvet, ktorý kvitne“. Takže hoci to znie všeobecne, snaží sa nám ukázať, že povaha skutočnosti je to, čo kvitne na tomto mieste. Všetko to, ‚čo kvitne na tomto mieste‘, tvorí náš predstavovaný svet. Ale to, čo skutočne existuje, je len kvitnutie tohto miesta, kvitnutie tohto miesta, kvitnutie tohto miesta. A to je pre nás veľmi ťažké.

Účastník: [nepočuteľné]

Mike: To je pravda, každý okamih je všetko, čo v každom okamihu je; ale naše silné mysle nás unášajú ďalej a prenášajú ďalej. Nie je na tom nič zlé, je to fakt; ale uvedomiť si tento fakt nám umožňuje vidieť, že tento okamih je všetko. A ak vidíme, že tento okamih je všetko, môžeme sa sústrediť na to, čo robíme teraz, a odtrhnúť sa od toho, čo sme práve urobili. Napríklad dnes ráno sme robili workshop rakusu a David odmeriaval látku a keďže ho sledujem, môžem si všimnúť veci – keď pozorujeme niekoho iného, môžeme si všimnúť veci. David teda meria a potom nakreslil body na látku a chce tie body spojiť čiarou – takže potom, čo veľmi, veľmi starostlivo odmeral body, priloží pravítko pozdĺž čiary a chystá sa čiaru nakresliť. Potom sa znova trápi kvôli bodom. ‚Sú body na správnom mieste?‘ To platí aj o mne, preto vidím, čo David robil. Tak som povedal Davidovi a povedal som aj sebe: ‚Nie, body si už urobil. Teraz je čas urobiť čiaru. Či sú tvoje body presné, alebo nie, je výsledkom tvojho minulého úsilia. Takže vynaložíš úsilie a ideš ďalej.‘ Ale toto je trvalé úsilie pre všetkých ľudí, pretože myslíme.

Účastník: Čítal som knihu Thicha Nhata Hanha o všímavosti (mindfulness) a jedna z pascí, do ktorých som spadol, bola tá, že uvedomovať si (aware) okamihovú povahu skutočnosti je jedna vec, ale ak sa chytíte predstavy ‚všímavosti (mindfulness)‘, ak nedáte pozor, môžete sa dostať von z prítomného okamihu ...

Mike: Do predstavy ‚všímavosti (mindfulness)‘.

Účastník: Áno.

Mike: Áno, to je pravda. Preto to slovo nemám rád. Ale ak to slovo znamená ‚robiť to, čo práve robíme‘, tak je to v poriadku. Ale to slovo nemám rád. Myslím, že máme sklon myslieť si: ‚Dobre, musím sa sledovať, uistiť sa, že som všímavý (mindful)‘, a to nie je celkom to, o čo ide. [nepočuteľné] ... jednoducho robiť. A je to stále úsilie. Je to náš život.

Otázka: [nepočuteľné] ... naznačujete, že by sme mali, alebo stačí, ak si len uvedomujeme (aware)?

Mike: No, stačí si uvedomovať (aware) a potom navyše chceme vedieť, že si uvedomujeme. Však viete, máme tie zvláštne šieste zmysly, ktoré prichádzajú, ale ja nemám spôsob, ako to vedieť. Takže môžem veriť, že Yoko je v Tokiu, ale celkom neviem, čo robí.

Otázka: Keď to pustíme, nič nie je problém. Vyplýva to z textu, však viete, že keď naozaj necháme kvety kvitnúť a plody dozrievať, nie je problém?

Mike: Áno. Presne tak, ako to je.

Účastník: Presne tak, ako to je? No, pamätám si jeden prípad, keď som všetko jednoducho pustil, pred stanicou v [nepočuteľné], a vedel som, že musím v tom okamihu zostať v okamihu. A priateľ, ktorého som nevidel pätnásť rokov, zrazu vyšiel zo stanice metra a nebol žiadny problém, viete, nebol žiadny problém. Rozumiete, čo mám na mysli? Kým keby som ho šiel hľadať, mohol som skončiť v Tokiu alebo niekde.

Mike: No, takéto drobnosti sa dejú s nami neustále. Niekedy sa môžeme zamyslieť a všimnúť si, čo sme urobili, niekedy si ani nevšimneme, čo robíme. Zostaneme na nejakom mieste a stane sa niečo, čo by sa nestalo, keby sme sa pohli – robíme to neustále, každý okamih. To, čo robíme, mení svet. Každý náš čin mení celý vesmír. Ale takto na to nemyslíme.

Účastník: Súvisí to s našou ovládajúcou povahou, ktorej sa musíme zbaviť. Prestaňte riadiť vesmír.

Mike: Jasné, dobre. Pokúsim sa.

(Smiech.)

Takto má každý jav svoje kvety a plody. Každý strom má svoje kvety a plody. Všetky hmotné javy majú svoje kvety a plody. Všetky súčasti týchto javov majú svoje kvety a plody. Existuje kvitnutie ľudských bytostí a existuje kvitnutie ľudských kvetov; existuje dokonca kvitnutie starých a vychudnutých ľudí.

Takže opäť vytvára obraz kvetov, ktoré sa objavujú, ako symbol toho, že sa veci dejú, veci sa rozvíjajú alebo sa rozvíja skutočnosť.

Keďže je to všetko tak, existujú kvety v priestore, o ktorých hovoril Buddha.

„Kvety v priestore, o ktorých hovoril Buddha,“ sú v básni na ďalšej strane, približne v dvoch tretinách jej výšky, a k tej básni sa dostane neskôr. Ale môžeme predpokladať, že poslucháči niekedy poznali kontext, o ktorom hovoril – napríklad by tú báseň poznali. Takže začína hovoriť o básni skôr, než nám povie, čo to je.

Ľudia s úzkymi vedomosťami a obmedzeným vhľadom nevedia, že kvety v priestore majú farbu, jas, listy a lupene; sotva počuli o fráze „kvety v priestore“.

Môžeme povedať, že táto fráza, „Ľudia s úzkymi vedomosťami nevedia, že kvety v priestore majú farbu, jas, listy a lupene,“ porovnáva ľudí, ktorí žijú vo svojej mysli, napríklad žijú vo svete úzkosti alebo očakávania alebo žijú vo svojich snoch – nevšímajú si krásu okamihu, jas okamihu, farbu okamihu a tak ďalej.

Pamätajte: ľudia, ktorí nasledujú Buddhovu cestu, hovoria o kvetoch v priestore, ale nebudhisti o nich nevedia a tým menej im rozumejú. Len buddhovia a ich potomkovia vedia, ako kvety v priestore a kvety na zemi rozkvitajú a opadávajú; len oni vedia, ako rozkvitajú a opadávajú kvety vo svete; len oni vedia, že tieto kvety v priestore, na zemi a vo svete sú učeniami pravdy. Sú uznávaným spôsobom, ako sa naučiť, čo je budhistický stav. Pretože kvety v priestore sú vozidlom, v ktorom cestujú buddhovia a ich potomkovia, všetky Buddhove učenia a svet buddhov sú jednoducho tieto kvety v priestore.

Najprv hovorí: „Len buddhovia a ich potomkovia vedia, ako kvety v priestore a kvety na zemi rozkvitajú a opadávajú; len oni vedia, ako rozkvitajú a opadávajú kvety vo svete; len oni vedia, že tieto kvety v priestore, na zemi a vo svete sú učeniami pravdy.“ Takže naznačuje, opäť svojím obrazom kvetov, že „nasledovanie Buddhovej cesty“ – to znamená praktizovať zazen; to znamená praktizovať videnie toho, čo je pred nami – nás učí. To, čo je pred nami, nás učí, ak to nevynecháme. A na „kvety, ktoré rozkvitajú a opadávajú“ môžeme myslieť mnohými rôznymi spôsobmi. Ten obraz je veľmi, veľmi široký. V kapitole „Genjo-koan“ v Shobogenzo, ktorá je treťou kapitolou v našej knihe, majster Dógen hovorí, že „skutočnosť je opadávanie kvetov a rast burín“. Takže obraz nielen udalostí, ktoré sa dejú a potom miznú, ale niečoho, čo súvisí s istým sklamaním alebo smútkom – napríklad z niečoho, čo sa stalo a už je preč; alebo z niečoho, čo sa deje a teraz pominie; alebo dokonca, ak „kvety“ vidíme nielen ako skutočné udalosti, ale aj ako svoje predstavy, tak „opadávanie kvetu“ môže naznačovať, že naša predstavivosť mizne. Takže napríklad: ‚Tento víkend idem na retreat v Rowardennane a bude to nádherné‘ – a vybudujem si v mysli akýsi kvetnatý obraz, a potom prídem, a som tam príliš skoro, dvere sú zamknuté, leje ako z krhly a všetci ostatní sa stretli v hoteli kúsok ďalej po ceste a sedia tam, takže spadnem do hlbokej depresie. Takže by sme mohli povedať, že kvety vytvárame a potom opadávajú, v prenesenom zmysle. Takže existuje veľa rôznych obrazov, ktoré tu vytvára, a presne nedefinuje, čo sú. Takže sa musíte sami seba spýtať: viete, čo sú „kvety, ktoré rozkvitajú a opadávajú“? A viete, že sú učeniami pravdy? A viete, že sú uznávaným spôsobom, ako sa naučiť, čo je budhistický stav? ... Odpovede pošlite na pohľadnici.

(Smiech.)

Takže majster Dógen sa domnieva, že najmä budhizmus, čiže cesta skúmania povahy toho, o čom to celé je, praktizovaním zazenu, nám umožňuje pochopiť, čo sú kvety, keď kvitnú a keď opadávajú, a tak ďalej.

Ale keď nevedomí obyčajní ľudia…

Tu takí nie sú!

(Smiech.)

…počujú Buddhove slová, že zakalené oči vidia kvety v priestore

Táto fráza, „zakalené oči vidia kvety v priestore“, už cituje riadok z básne, ktorú ešte necitoval, takže sa rýchlo pozrime nižšie na tej strane, aby sme videli, čo povedal Buddha:

„Šákjamuni Buddha povedal:
Je to, akoby človek so zakalenými očami
Videl kvety v prázdnom vzduchu/priestore;
Keď sa choroba v jeho zakalených očiach vylieči,
Kvety v prázdnom vzduchu/priestore zmiznú.“

Toto je citát od Buddhu a neviem, odkiaľ pochádza. Niekto to určite vie. A je to zjavne komentár k nejakej situácii, o ktorej hovoril, a ja neviem, aká to bola situácia. Takže niečo, „Je to“ – „Je to, akoby človek so zakalenými očami / Videl kvety v prázdnom priestore; / Keď sa choroba v jeho zakalených očiach vylieči, / Kvety v prázdnom priestore zmiznú.“ V tej básni sa zdá, že Buddha hovorí, že ak ste v ilúzii, uvidíte nejaké vymyslené veci, a keď prestanete byť v ilúzii, vaše vymyslené veci zmiznú. Zdá sa, že to dáva zmysel. Výklad majstra Dógena však hovorí niečo iné. Vráťme sa na začiatok strany: „Ale keď nevedomí obyčajní ľudia počujú Buddhove slová, že zakalené oči vidia kvety v priestore,“

si predstavujú, že zakalené oči sa vzťahujú na zakalenie očí, ktoré postihuje obyčajných ľudí. Predstavujú si, že títo ľudia majú choré oči a preto vidia neexistujúce kvety vznášajúce sa v prázdnom vzduchu.

Takže komentuje jednoduchý, priamočiary výklad tej básne, že ak máme vo vnímaní nejaké oblaky, vidíme veci, ktoré neexistujú, a keď sa nám oči vyjasnia, zmiznú. A pokračuje komentárom, že títo ľudia, o ktorých hovorí, z toho usudzujú, že pojmy, o ktorých hovorí budhizmus, naozaj neexistujú:

Pretože sú títo nevedomí ľudia pripútaní k tomuto výkladu, usudzujú, že tri svety, šesť ríš, mať buddha-prirodzenosť a nemať buddha-prirodzenosť sú všetko ilúzie a naozaj neexistujú.

Pojmy, o ktorých hovorí budhizmus, sú: „tri svety“ – tri svety sú mentálny alebo duchovný svet, fyzický svet a skutočný svet. „Šesť ríš“ – ktoré sú ríše alebo svety pekla, hladných duchov, zvierat, démonov, ľudských bytostí a bohov. Bol to spôsob, ako v budhizme opísať kruhový spôsob, ktorým ľudské bytosti prechádzajú akýmsi cyklom duševných stavov: začíname ako ľudská bytosť; potom sa staneme veľmi hrdými alebo spokojnými a myslíme si, že sme ako boh; a potom sa niečo stane a vyhodí nás z neba a padneme do pekla; pomaly sa vraciame a sme zviera; potom démon; potom ľudská bytosť. Takže opisuje ten cyklus, keď sa cítime naozaj: ‚Ach, môj život je presne taký, aký chcem, dokonalý, čertovsky dobrý!‘ A potom sa na druhý deň niečo stane a cítime sa úplne opačne, a potom sa pomaly vraciame. A ten cyklus sa opakuje. Tomu sa v budhizme hovorí „šesť ríš“. A „mať buddha-prirodzenosť a nemať buddha-prirodzenosť“ tvoria predmet príbehu, o ktorom sme hovorili v kapitole nazvanej „Bussho“. Bolo to naposledy, keď sme tu boli?

Účastník: Predposledný raz.

Mike: Jasné. Takže „tri svety“ je výklad, „šesť ríš“ je výklad, „mať buddha-prirodzenosť a nemať buddha-prirodzenosť“ sú výklady. A zdá sa, že kritizuje obyčajných ľudí za to, že hovoria, že tieto výklady alebo tieto pojmy neexistujú. Zdá sa, že hovorí, že existujú.

Otázka: [nepočuteľné] hovorí, že „si predstavujú, že ‚zakalené oči‘ sa vzťahujú na zakalenie očí, ktoré postihuje obyčajných ľudí“. Hovorí to?

Mike: Mohol by naznačovať, že ľudia si myslia, že vaše oči sú naozaj zakalené, fyzicky, a že nevidíte správne. Alebo to môže používať trochu metaforickejšie. Nie som si celkom istý.

Nadchýnajú sa možnosťou vyliečiť chorobu, ktorá spôsobila ich zakalené oči, po ktorej by už nevideli žiadne kvety v priestore, a hovoria, že toto je význam frázy „priestor je pôvodne bez kvetov“. Takí ľudia, ktorí nevedia, kedy kvety v priestore, o ktorých hovorí Buddha, existujú, kedy sa objavujú a kedy miznú, sú hodní ľútosti.

Fráza „priestor je pôvodne bez kvetov“ je citát od nejakého budhistického majstra; ale opäť neviem, od koho. Chcel by niekto povedať, o čom si myslí, že tento odsek hovorí?

Účastník: Je to úplný rozpor! Najprv nám hovorí, že existujú kvety v priestore, a teraz nám hovorí, že neexistujú!

Mike: Hovorí nám, že neexistujú?

Účastník: Rozlišuje medzi „kvetmi v prázdnom priestore“ a „kvetmi v priestore“. „Kvety v priestore“ na začiatku kapitoly sú skutočné; „kvety v prázdnom priestore“ sú [nepočuteľné].

Účastník: [nepočuteľné] Myslím, že ľudia, ktorí ich vidia a sú v ilúzii, sa od nás nijako nelíšia. Sme všetci rovnakí, však viete, všetci máme sklon vidieť kvety v priestore, nie je to len o ľuďoch so šedým zákalom alebo o chorých ľuďoch, sme to všetci. A ak z toho urobíme rozlišovanie, hodnotiaci súd, tak sa dostaneme do akéhosi cyklu duality, z ktorého nikdy nemôžeme uniknúť. A včera večer to u mňa prebiehalo a stále to prebieha, však viete, táto vec ...

Mike: Cyklus duality?

Účastník: Áno, viete – pred dvoma sekundami sa mi zdalo, že som v poriadku a som v okamihu a nehodnotím a nič nenaháňam; a potom v ďalšej sekunde naháňam ten okamih, ktorý som práve opustil, lebo to bol dobrý okamih, viete. A to je niečo, k čomu máme všetci sklon. To, čo ste mi včera večer hovorili, bola dosť veľká úľava, viete, že to nerobím len ja. Práve ten cyklus sa pokúšam zastaviť, ale nedá sa zastaviť hodnotiacimi súdmi, nedá sa zastaviť ...

Mike: Povedali by ste, že keď Dógen hovorí „nadchýnajú sa možnosťou vyliečiť chorobu, ktorá spôsobila ich zakalené oči, po ktorej by už nevideli žiadne kvety v priestore“, naznačuje to, že zo svojho cyklu nikdy nemôžete uniknúť?

Účastník: ... Akási predstava súdiaceho osvietenia, ktoré ukončí všetko osvietenie, však viete, takáto predstava, o ktorej sme sa včera rozprávali, predstava, že máte okamih a všetka tá prax s tým nič nezmôže.

Otázka: Neprotirečí si Dógen? Na strane dva hovorí: „Len buddhovia a ich potomkovia vedia, ako kvety v priestore a tak ďalej ...; len oni vedia, že tieto kvety v priestore sú učeniami pravdy. ... Všetky Buddhove učenia a svet buddhov sú jednoducho tieto kvety v priestore.“ A bez prestávky potom hovorí, že „nevedomí obyčajní ľudia“ si predstavujú, že vidia kvety v priestore!

Otázka: [nepočuteľné] Je to ako povedať: ‚Ak tieto kvety v priestore len odstránim, aby mi zostal čistý, prázdny priestor‘, tak sme len vytvorili ďalší ... však viete, ‚prázdny priestor‘ je len ďalší pojem.

Otázka: Je to súčasť jeho štvorfázového prístupu, ktorý sa mi nikdy nepodarilo celkom presne uchopiť, však viete, jeho duchovno-teoretického vysvetlenia niečoho hmotného alebo praktického? Je to to, čo práve urobil tu? Myslím, že je to jeden z tých rozporov, ktoré sa u Dógena objavujú [nepočuteľné].

Účastník: [nepočuteľné komentáre]

Otázka: Hovorí to, aby sme jednoducho robili to, čo robíme – namiesto toho, aby sme stáli bokom a premýšľali, mali by sme jednoducho robiť to, čo máme robiť?

Mike: Ešte nejaké kvety?

(Smiech.)

Účastník: Využíva nejednoznačnosť slova ‚ku‘. Takže je to ‚priestor‘, ale aj ‚prázdny‘. [nepočuteľné]

Mike: No áno, v japončine je to tak. V čínštine a japončine používajú znak kanji ku a ku sa v bežnom jazyku používa v zmysle ‚vzduch‘ alebo ‚obloha‘. Takže napríklad ‚letisko‘ je v japončine kuko. Takže ku znamená ‚vzduch‘. Ale v budhizme sa používalo aj v zmysle prázdnoty alebo ničoty sunyata. A znamená aj prázdno, ako v priestore. Takže samotné slovo je v japončine trochu nejednoznačné, a preto som do tej básne dal „vzduch/priestor“.

Účastník: [nepočuteľné] Takže inými slovami, používanie jazyka je takmer ako pasca pre intelekt, v ktorej sa potkýnate a uvedomíte si niečo, čo by v jednoznačnom jazyku, alebo v jazyku, viete, ako z učebnice, bolo v porovnaní s tým triviálne. Takže už samotný spôsob, akým je to akosi štruktúrované, podporuje ten druh myslenia, ktorého produktom je jeho disciplína. Viete, tým, že sa takto rozprávame, naše mysle si začínajú uvedomovať podobnosť ilúzie a skutočnosti v našich mysliach, pretože on používa tú istú frázu na opis oboch – „kvety v priestore“ ako ilúziu, „kvety v priestore“ ako čistú skutočnosť. Viete, to je ten problém, však? Polovicu času si myslíte, že ste v kontakte so skutočnosťou, a zistíte, že je to ilúzia, pretože ste premietali svoje predsudky na veci, ktorým to neprospieva.

Mike: Môžeme povedať, že to je jeden druh kvetu, ktorý opadáva.

Účastník: Priestor bez kvetov však mať nemôžete. Všetko je jedno – jedna celá, nerozdelená skutočnosť. Takže ak obyčajní ľudia [nepočuteľné].

Mike: [nepočuteľné] si predstavujú veci, veci, ktoré si vytvárame v mysli. A že hovorí, že obyčajní ľudia to vytvárajú, pretože majú akúsi chorobu zraku. Takže sklon je chcieť vyliečiť chorobu zraku, aby sme mohli vidieť veci jasne, bez akýchkoľvek vymyslených ozdôb. Tak sa zdá, že hovorí tá báseň, však? Ale majster Dógen, zdá sa, hovorí: ‚Nie, takto myslia len obyčajní ľudia.‘ Prečo teda hovorí ‚takto myslia len obyčajní ľudia‘? ‚Len obyčajní ľudia si myslia, že sa dá zbaviť ilúzií.‘

Účastník: [nepočuteľné komentáre]

Mike: [nepočuteľné] všimnúť si ten rozdiel. Doteraz sme hovorili o tom, že báseň naznačuje, že by sme sa mali niečoho zbaviť, o Dógenovom trvaní na tom, že to je len ‚pohľad obyčajných ľudí‘, a že možno to nemá nič spoločné so ‚zbavením sa‘ ani s ‚vyliečením‘, ale že ide o všimnutie si faktu alebo všimnutie si rozdielu. Môže to byť tak. Všimnúť si, akí sme, samo o sebe nie je to, čo si myslíme. Keď začneme praktizovať zazen a niekto povie: ‚Praktizovať zazen znamená zistiť, kto ste‘, očakávame, že nájdeme túto krásnu osobu podobnú Buddhovi. Ale to, čo nájdeme na zafu, nie je ani trochu ako Buddha. V našich mysliach je to podráždená, ospalá, mrzutá, vznetlivá, však viete, ľudská bytosť, ktorej by sme sa radšej vyhli. Sme to my. (Smeje sa.)

Účastník: A sme v cykle súdenia, odsudzovania.

Mike: Ste?

Účastník: No, však viete, ak sa pozeráte na tú osobu, o ktorej ste zistili, že je nedokonalá [nepočuteľné] ... chyby, však? O tom to celé je ...

Mike: Je to tak?

Účastník: ... a je také ľahké to prehliadnuť. Hej, myslím, že je. Viete, je to len predstava mrkvy, ktorú vám dajú pred nos, a potom naháňate mrkvu a chytíte ju ...

Účastník: [nepočuteľné komentáre]

Mike: Pozrime sa, čo hovorí v ďalšom odseku.

(Zazvoní zvon.)

(Smiech.)

Mike: To som nepočul.

(Smiech.)

Pravdu o zakalených očiach a kvetoch v priestore, o ktorých hovorí Buddha, nemôžu vnímať obyčajní ľudia ani nebudhisti. Ale praktizovaním tohto kvetu prázdnoty, …

– tohto kvetu priestoru –

…buddhovia a tathagatovia dostávajú rúcho, postavenie učiteľa a miesto na učenie, zakúšajú, čo je skutočnosť, a získavajú úžitok. Buddha, ktorý naznačil skutočnosť tým, že zdvihol kvet a žmurkol na Mahákášjapu, bol zakalenými očami vidiacimi kvety v priestore. Podstata budhizmu a vyrovnaná a jasná myseľ, ktoré sa odovzdávajú až do súčasnosti bez prerušenia, stelesňujú zakalené oči vidiace kvety v priestore. Prebudenie k skutočnosti, bytie vo vyrovnanom a pokojnom stave, stelesňovanie skutočnosti, návrat k našej pôvodnej prirodzenosti sú iba kvet v priestore, ktorý otvára niektoré zo svojich lupeňov.

(Koniec talku.)