Zazen nie je meditácia

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

Každú stredu večer sa od začiatku minulého roka, počas lockdownu, stretávam cez Zoom so skupinou Dogen Sangha v Londýne a študujeme kapitoly Shobogenzo: najprv sedíme, potom študujeme. Posledná, ktorú sme robili, bola v druhej knihe a volá sa Juki. Juki znamená prijatie potvrdenia. Viete, čo znamená potvrdenie (affirmation)? Použil som to slovo včera.

Boris: Čo to znamená?

Mike: Potvrdenie, áno? Dobre. V Dógenovej dobe sa Juki ako výraz veľmi bežne používal v zmysle, že dostanete potvrdenie, že ak praktizujete zazen, stanete sa buddhom, alebo že budete osvietení. To bolo bežné chápanie. Keď teda praktizujete, dostanete od svojho učiteľa alebo od praxe potvrdenie, že v budúcnosti, ak budete pokračovať, sa stanete buddhom. A Dógen v tej kapitole, ako zvyčajne, také chápanie tak trochu rozbije a hovorí: Keď sedíte v zazene, ste buddha. Ste osvietení. Takže dnes ráno chcem hovoriť o zazene.

V Amerike a v Európe je dnes veľmi bežný jeden výraz: zen majster. Znamená mýtickú osobu, ktorá je osvietená a má nejaké zvláštne schopnosti a podobne. Ale v skutočnosti znamená niekoho, kto zvládol sedenie v zazene. Byť v niečom majstrom (to master) znamená po anglicky dôkladne pochopiť a uvedomiť si, čo to je. Môžete povedať majster hrnčiar. Môžete povedať majster stoličkár. Máte aj vy taký istý…? Áno. To je ten význam. Ale, žiaľ, zen majster sa začal používať v zmysle niečoho dosť duchovného alebo mystického. Ako sa teda stať majstrom zenu?

Nuž, stanete sa ním tak, že sedíte každý deň veľmi dlho. Keď začíname sedieť, hoci to robíme, nie sme si istí, čo to vlastne robíme. Tak pokračujeme v sedení a potom máme pri sedení veľa rôznych skúseností. Niekedy máme zvláštne skúsenosti. Niekedy máme bolestivé skúsenosti. Ale ak pokračujeme v sedení mnoho rokov, možno viac ako desať rokov, môžeme pomaly začať chápať, čo to vlastne robíme. Môj učiteľ, Nishijima Roshi, zvykol trvať na tom, že sedieť v zazene znamená sedieť vo vyváženom stave. Vyvážený stav — čo to znamená?

Nuž, vieme, že v ranom budhizme bolo učenie, ktoré tam stále je, že naša telesná a naša duševná stránka sú súčasťou jedného celku. Nemáme telo a myseľ, ktoré by boli oddelené — a to platí aj o duchu —, ale sú to dva aspekty jedného celku a tým celkom je celý človek, o ktorom si nie sme istí, čo vlastne je. Sedieť v zazene teda, ako hovorieval môj učiteľ, znamená dosiahnuť rovnováhu tela a mysle. Vychádzalo to z Dógenových spisov. Mnohokrát písal o rovnováhe medzi telom a mysľou, o rovnováhe medzi telesným a duševným, alebo medzi telesným a duchovným, ak chcete.

Ale keď sedíme, máme v skutočnosti mnoho rôznych stavov, pretože je to dynamická prax. Stále sa mení. Dógen vo svojom opise zazenu napísal, že to nie je pevný stav. Tým myslel, že sa nedá zafixovať, lebo naše telo sedí a naša poloha je dynamická. Takže keď sedíme, ako všetci viete, máme mnoho rôznych skúseností. Ktorá z tých skúseností je tým vyváženým stavom, ktorý ľudia nazývajú osvietením? Je to tá skúsenosť, keď premýšľam, čo si dám na večeru? Je to to premýšľanie, keď si spomínam, čo sa stalo pred dvoma rokmi?

Je to ten hlboký meditatívny stav, keď mám zatvorené oči a som niekde hlboko v sebe? Kde to je? Nuž, ak praktizujeme stále ďalej a ďalej, všetky tieto dynamické stavy prechádzajú jeden do druhého. Keď sedíme, prechádzame z jedného stavu do druhého. Nie je to len jedna jediná skúsenosť; je to mnoho skúseností. Mnohí ľudia si mysleli, a stále si myslia, že zazen je druh meditácie. V Dógenovej dobe existoval výraz sanzen a sanzen znamená zen dosahovania. Opisoval teda sedenie v zazene s cieľom niečo získať. A on veľmi jasne povedal, že nezískate nič.

Odmietal, že by zazen bol sanzen. Treba tiež povedať, že zazen nie je meditácia. Nie je to žiadna forma meditácie. V meditácii — a je veľa rôznych druhov meditácie — môžeme vstúpiť do akéhosi vnútorného priestoru, ktorý môžeme nazvať duchovným a v ktorom môžeme prežívať obrazy, pocity a podobne. Zazen nie je toto. Zazen je telesný tréning, ktorý má aj duševnú stránku. Alebo je to duševný tréning, ktorý má aj telesnú stránku. Môžete sa naň pozerať z dvoch strán. Zo všetkých tých stavov, ktorými prechádzame, keď sedíme v zazene, vám niektoré opíšem.

Moje oči nie sú zaostrené. Hoci mám oči otvorené, som niekde vo svojom vnútri, možno premýšľam, možno cítim, prežívam niečo vo svojom vnútri. Oči mám otvorené, ale som niekde inde, ak chcete. Potom sa niečo stane a — oh — oči sa mi zaostria a vidím, kde som. Potom ma začne bolieť noha, tak sa sústredím na bolesť v nohe alebo na bolesť v chrbte, alebo cítim svoju pozíciu. Takže sa presúvam z vnútorného k vonkajšiemu, ak chcete, z duševnej alebo duchovnej vnútornej skúsenosti k telesnej vonkajšej skúsenosti. Ťažisko mojej pozornosti sa presúva tam a späť.

Stav rovnováhy v zazene nie je ani jedno z toho. Niektorí z vás ma to už počuli hovoriť, ale ak si predstavíme korčuľovanie alebo bicyklovanie, vieme, že keď začíname, sú dve situácie: na túto stranu a na tú stranu. Viete, kolieskové korčule alebo korčuľovanie. Takže ideme takto. Pomaly, po cvičení, zisťujeme, že medzi týmito dvoma stavmi je ešte iný stav, o ktorom sme nevedeli. A tak sa naučíme korčuľovať. Je to zázrak. Tá malá rovnováha medzi ľavou a pravou stranou sa rozširuje, a keď korčuľovanie zvládneme, tá rovnováha, ktorú sme na začiatku nevedeli nájsť, sa stane celou oblasťou.

Potom sme majstri korčuliari. A rovnako je to s bicyklovaním. Ale ako vidíte pri bicyklovaní, keď jazdíme, nikdy nie sme dokonale v strede. Vždy sa trochu kolíšeme. So zazenom je to rovnaké. Je tu ten vnútorný duševný alebo duchovný priestor, ktorý je niekedy celkom príjemný, najmä keď zatvoríme oči. Zatvorte počas zazenu oči, choďte dovnútra a môžete tam mať úžasné skúsenosti. Vyjdete von a — oh — potom cítite svoje telo a tak ďalej. Takže keď prechádzame tam a späť a praktizujeme deň za dňom, mesiac za mesiacom, rok za rokom, nájdeme oblasť medzi týmito dvoma.

V tej oblasti máme oči otvorené. Nemusia byť dokorán; môžu byť len pootvorené. Čo vidíme pred sebou, je len to, čo je pred nami. Čo cítime vo svojom tele, je len to, čo cítime vo svojom tele. Táto skúsenosť je úplne normálna: nie je duchovná a nie je telesná. Je to niečo úplne normálne. Nepremýšľame a nesústreďujeme sa na svoje telesné pocity. Niekde sa vznášame — poznáte slovo vznášať sa (hovering) — medzi tými dvoma. To je podstatný stav v zazene.

Takže keď sedíme a stratíme sa vo svojom vnútri, zrazu sa zase vynoríme: Aha, som tu. Kde som bol? Keď sa takto vynoríme, najlepšie je narovnať si pozíciu. Pretože zazen je telesná prax, telesná pozícia, samotná pozícia je veľmi dôležitá. Nechcem v tom byť strnulý, pretože všetci máme telá rôznych tvarov. Niektorí ľudia majú chrbticu tvarovanú takto. Niektorí ľudia majú chrbticu tvarovanú takto. Niektorí ľudia majú dlhý trup a krátke nohy. Niektorí ľudia majú krátky trup a dlhé nohy. Niektorí ľudia majú veľmi pohyblivé bedrá a niektorí nie.

Takže to, čo vám hovorím, je akýsi dokonalý model. V tomto dokonalom modeli je pozícia zazenu sedieť v telesnej rovnováhe. To znamená, že vaša chrbtica by mala byť prirodzene vzpriamená a vaša váha by mala byť nad krížovou kosťou. Môžete si to v zazene vyskúšať, ako mnohí z vás vedia, jednoducho tak, že sa zakolíšete dopredu a dozadu. Môžete to robiť počas zazenu, len trochu, aby ste pocítili rovnováhu. Keď ste v rovnováhe, môžete ju cítiť. Je to akési telesné potvrdenie. Dobre. A potom musí byť vaša hlava vyvážená nad ramenami.

Ak ide takto, potom je váha na svaloch tu vzadu. Tak ju potiahnete dozadu a, nakoľko vám to vaše vlastné telo dovolí, udržiavate hlavu vyváženú nad ramenami. A opäť, ak chcete, môžete si ju počas zazenu upraviť. Takže sedíte ako kopa kameňov, jeden na druhom, v rovnováhe. To je podstata zazenu. Ak nesedíte v rovnováhe, nemôžete dosiahnuť vyvážený stav. Rovnováha, ktorú dosiahnete so svojím telom, závisí od vás, od vašej vlastnej telesnej situácie.

V každodennom živote, určite keď pracujem pri počítači, sedím takto. Moje svaly si na to zvyknú. Myslia si, že je to normálne. Takže keď sedím v rovnováhe, hovoria: Fíha, toto sa nezdá správne. Chcem sa vrátiť do normálu. Je to teda akýsi telesný tréning. Prečo potrebujeme trénovať svaly? Nuž, zvyky, ktoré si naše svaly vytvoria, ťahajú našu chrbticu nadol, skracujú chrbticu. A ako vedia tí z vás, ktorí cvičia jogu, predlžovanie chrbtice je pre zdravie veľmi prospešné.

Zazen je jeden zo spôsobov, ako predĺžiť chrbticu, pretože keď sedíme vo vyváženom stave, svaly, ktoré riadia našu rovnováhu, môžu pracovať vyváženým spôsobom. Medzi stavcami máme veľa malých svalov a tie väčšie svaly sa môžu naučiť, ako byť v prirodzenej situácii. Z duševného hľadiska to Dógen nazýva odhodením tela. Nemal na to jazyk. Odhodenie tela znamená uvoľnenie napätia, telesného napätia v našich svaloch. V zazene uvoľňujeme telesné napätie vo svaloch tým, že udržiavame pozíciu. Takže ak si všimneme, že sa nakláňame dopredu, vzpriamime sa.

Niekedy si to, samozrejme, nevšimneme. Ak sme stratení vo vnútornom stave, nevšimneme si to. Ale zrazu sa vynoríme, a keď sa vynoríme, môžeme sa upraviť. Takže zazen je dynamický. Stále sa pohybujeme medzi rôznymi stavmi, ale stále sa opravujeme späť do rovnováhy. Mnohí ľudia, väčšina ľudí, radi sedia s rukami v lone. Myslím si, že je dosť ťažké sedieť tak, ako hovorí Dógen, teda bez rúk v lone. Prečo to hovorí? Je to veľmi nepohodlné. Ach, to sa mi nepáči. Prečo to hovorí? Nuž, vyskúšajte to. Skúste takto sedieť.

Väčšina ľudí sedí takto. Potom zdvihnite ruky a zistíte, že keď máte ruky takto, v skutočnosti pôsobí sila medzi vašimi ramenami a rukami. Bez toho, aby ste o tom vedeli, používate ruky, aby ste sa podopreli, niekedy veľmi, niekedy takmer vôbec, ale vždy tam niečo je, a je to pohodlné. Ach, som unavený. Svaly na mňa kričia. Chcem sa vrátiť do normálu. Položím si ruky na nohy. Tak je to lepšie. Mám nejakú oporu. Ak sa dáte takto, nemáte žiadnu oporu. Vaše telo sa úplne spolieha na rovnováhu. Takže Dógen odporúča sedieť takto. Viem, že je to ťažké.

Len vám hovorím, čo sa odporúča; môj učiteľ takto sedel a ja zvyčajne sedím takto. Takže chcem zdôrazniť, že zazen nie je meditácia. Zazen je rovnako telesný ako duševný alebo duchovný. Je to dynamická prax. Je to prax. Cvičíte sa v tom, že vraciate svoje telo späť do vyváženého stavu, pretože v normálnom živote ťaháme svoje telo do všelijakých situácií, polôh. Robí to každý: krútenie panvy, svaly tu sú stuhnuté. Niektorí ľudia takto veľa sedia. Niektorí ľudia sa s vami nedokážu rozprávať, ak nie sú takto.

Niektorí ľudia neradi sedia takto. Je to pre nich nepohodlné. Prečo? Pretože na to nie sú zvyknutí. Niektorí ľudia musia mať prekrížené nohy. Ja som mal zvyk prekrižovať si nohy; ešte stále ho mám. Ach, tak je to oveľa lepšie. Mám skrútenú panvu, takže mi to pripadá pohodlné. Ale v zazene všetky tieto zvyky odložíme, len na nejaký čas. Pretože je to telesná prax, je to ťažká práca. Takže zazen nie je nejaký stav uvoľnenia. Nie je to ani stav napätia, pretože sa snažíme svoje napätie uvoľniť. Ale nie je to pokojná… Hoci Dógen píše: Je to pokojná brána k Dharme, nemyslí tým, že nie sú žiadne problémy.

Boris: Ako viete, že je to pokojná brána?

Mike: Ako to viem? Viem to, pretože som štyridsať rokov študoval všetky jeho spisy a štyridsaťpäť rokov som každý deň sedel. Tak to viem. A ak budete robiť to isté, môžete to vedieť tiež.

Boris: Áno, áno. Ale prečo písal „pokojná brána“?

Mike: Pretože ak praktizujete rovnováhu a vaše telo sa prispôsobí, je to pokojná brána.

Boris: Dobre. Spoliehať sa… spoliehať sa trochu viac.

Mike: A tú pokojnú bránu môžete nájsť, keď prechádzate tam a späť cez svoje telesné, duševné, telesné, duševné — bolí telo, myseľ je zaneprázdnená — niekde uprostred toho všetkého. Na jednu sekundu, na jednu minútu nájdete pokojný pohľad. Je to rovnaké, ako keď sa učíte korčuľovať. Bolia vás členky, telo máte unavené, ale potom ste na jednu minútu korčuľovali. A tak praktizujete. A ak praktizujete, nájdete to.

Ale dôležitejšie je, že tak ako pri bicyklovaní, kde sa musíte kolísať — aj pri korčuľovaní sa kolíšete —, je skutočná rovnováha iná ako naša dokonalá rovnováha, ktorá je v našej mysli. Skutočná rovnováha je kolísanie sem a tam. Takže pokiaľ praktizujeme zazen, sedíme v rovnováhe a robíme, čo najlepšie vieme, sme vo vyváženom stave. Len náš vyvážený stav sa na začiatku kolíše na všetky strany. Ale keď dieťa jazdí na bicykli takto, nepoviete mu: Ty nejazdíš na bicykli. Poviete: Výborne, zlepšuješ sa.

Jedna ťažkosť so zazenom je, že keď o ňom hovoríme, ako teraz, vytvoríme si predstavu a tá predstava je iná ako zazen. Model je iný ako skutočnosť. Chcem to zdôrazniť, pretože existuje veľa rôznych foriem meditácie. Neviem, aké niektoré z nich sú; nikdy som ich nerobil. Viem, ako môžem ísť do svojho vnútra a mať veľa skúseností, ale to nie je zazen. V zazene je vyvážený stav jednoduchý, veľmi jednoduchý stav, v ktorom vidíte stenu alebo podlahu, a je to len stena alebo podlaha. Vaše oči nie sú zahmlené.

Vaše oči nie sú zatvorené. Vaše oči nie sú dokorán. Sú len prirodzené. To, čo vidíte pred sebou a čo cítite, je normálne. Preto sa to nazýva aj prirodzený stav. Aby sme dosiahli prirodzený stav, praktizujeme sedenie v prirodzenom stave. Keď vidíte sedieť malé dieťa, sedí veľmi prirodzene, nádherne. Malé bábätko, ktoré už vie sedieť, sedí takto: prázdna myseľ, krásna pozícia. Ale potom vstúpime do tranzu a ten nás ťahá takto, a potom naše telá nesú naše skúsenosti.

Nedávno som bol na túre pri Hradci Králové a na konci túry som prichádzal na železničnú stanicu a predo mnou išla žena. Bola mladšia ako ja a kráčala takto. Pre ňu to bolo úplne normálne. Vôbec netušila, že takto kráča. A vidíte ľudí, ktorí chodia s jedným ramenom vyššie ako druhým, a nevedia o tom. Skvelý spôsob, ako vrátiť naše svaly do prirodzeného stavu, je cvičiť jogu.

Je to úžasná metóda a odporúčam popri sedení cvičiť nejakú jednoduchú jogu, pretože keď sedíme, naše svaly sú často veľmi napäté. Ak sú naše svaly naozaj napäté z toho, čo sme robili minulý týždeň alebo včera, treba veľa zazenu, aby sa uvoľnili. Ale jogou, nejakým strečingom alebo športom môžeme napätie uvoľniť a potom sa sedí ľahšie. Ak sedím a je to naozaj, naozaj ťažké, ak ma telo naozaj bolí, prestanem. Vstanem a idem sa prejsť, alebo si urobím nejaký strečing, alebo sa idem povoziť na bicykli.

Pretože ak vaše telo naozaj nesie váhu vášho života, len polhodina sedenia v zazene veľa nezmení. Máte vo svaloch veľa napätia. Máte veľa stresu. Takže Dógen píše, aj v trinástom storočí: Praktizovať zazen je jeden zo spôsobov, ako dosiahnuť vyvážený stav. Hovorí, že je nespočetné množstvo — myriad znamená nespočetný — nespočetné množstvo spôsobov, a naozaj sú. Ale ak idete do posilňovne — hovoríte tomu posilňovňa?

Účastník: Áno.

Mike: Áno, cvičenie. Vidíte ľudí na rotopedoch, však? Šliapu takto, majú na ušiach slúchadlá a rozprávajú sa so susedom vedľa. Takže hoci majú príležitosť zažiť tento úžasný stav, sami sa z neho vytrhnú tým, že sa rozprávajú alebo počúvajú hudbu, čo je skvelé, ale niečo im uniká, uniká im jedna skúsenosť. Takže skončím. Aké sú vaše skúsenosti so zazenom? Aké máte otázky?

Účastník: Mám dve veci, ktoré podporujú to, čo ste povedali.

Mike: Dobre, podporu mám rád.

Účastník: Z mojej skúsenosti — praktizujem zazen menej rokov ako vy, tridsať rokov — a je to fakt: myslím, že mi trvalo dvadsaťpäť rokov, kým sa mi ľavé rameno prestalo počas zazenu samo dvíhať. Asi dvadsaťpäť rokov, keď som praktizoval zazen, som išiel takto, pomaly. Takže po desiatich minútach… A pred pár rokmi som si všimol, že sa to už nedeje. Ide o to, že keď praktizujete mnoho rokov, niektoré zvláštne zvyky môžu ustúpiť. Môžete uvoľniť niektoré zvláštne napätia, ale z nejakého dôvodu to trvá roky, a ak by ste cvičili nejakú špecifickú jogu, asi by ste to dokázali rýchlo.

Mike: Myslím, že joga by pomohla.

Účastník: Áno, ale ďalšia vec: po dvadsiatich, dvadsiatich piatich rokoch som sa tiež zbavil niektorých zvláštnych potrieb, duševných potrieb — potrebujem toto, chcem byť takýto. Proste som to vzdal. Ale nedokázal som to tak, že by som sa rozhodol, viete, nechcem toto, chcem byť uvoľnený. Po dvadsiatich alebo dvadsiatich piatich rokoch zazenu som jedného dňa prestal mať starosť o niečo, čoho som sa obával celý život. Jedného dňa to bolo proste tak, že mi na tom už nezáleží. Asi zazen, asi. A pokiaľ ide o to pokojné — ako hovoríte, pochybujete, že je to pokojná brána. Keď idem —

Mike: To som nepovedal, ale pokračujte.

Účastník: Nie, on povedal — Dógen povedal, že je to pokojná brána.

Mike: Dobre. Áno.

Účastník: Povedali ste pokojná. Poznáte ma, nevyzerám veľmi pokojne. V živote som veľmi zaneprázdnený. Rád som aktívny, rád chodím na pláž a plávam v mori a som plný energie a šťastný. Ale potom si sadnem na pláž — a už sa dostávam k veci — sedím na pláži takto a pozerám na ženy, a potom si uvedomím: prečo si taký nepokojný? Je tu krásne more, Grécko, všetko je nádherné, ryby, plávanie, čistá voda. Prečo sa neupokojíš? Pretože sa naozaj stále cítim trochu nepokojný, nie pokojný. Takže čo navrhujem, je —

Pavel: Kvôli tej žene. Áno, áno, áno.

Účastník: Som šťastný, viete, ako to myslím? Na dovolenke som šťastný, ale niečo chýba. Niečo — prečo sa trochu neupokojíš? Takže čo robím: urobím si z piesku zafu a sadnem si do pozície zazenu na podložku. Ľudia si myslia, že som blázon alebo nejaký jogín. Ale nikto nevie, že až vtedy sa konečne uvoľním a pustím a môžem proste — to je pokojná brána blázna. V každodennom živote, keď mám veľa práce v škole, v zamestnaní a so všelijakými vecami, jediný čas, keď naozaj nájdem trochu pokoja, je často len vtedy, keď sedím v zazene, aj keď sú to len dve minúty alebo päť minút. Takže to robím každé ráno a pomáha mi to prežiť — a večer. Takže chcem podporiť blázna, ako som ja, nepokojného, ktorý trepe nezmysly a bla bla bla. Ľudia hovoria: Ten chlap nie je budhista. Nemôžeš byť budhista. Nikto nevie, že keď praktizujem zazen, dokážem sa upokojiť. Možno o tom vie Palina.

Mike: V skutočnosti nemusíte byť budhista.

Účastník: Áno, viem, viem. Už mi na tom nezáleží. Kedysi mi na tom záležalo. Takže podporujem obe tieto veci: uvoľnite telo a uvoľnite myseľ.

Boris: Prečo niektorí ľudia, povedzme po desiatich, dvadsiatich rokoch praktizovania, prestanú praktizovať?

Mike: Prečo?

Boris: Čo myslíte, prečo? Ak o tom máte nejakú predstavu.

Mike: Máte na mysli nejakého človeka, o ktorom hovoríte, alebo všeobecne?

Boris: Napríklad možno môjho bratranca. Igora?

Mike: Neviem.

Boris: A niektorých blízkych priateľov.

Mike: Spýtajte sa Igora. Dobre. Každý je iný. Niektorí ľudia praktizujú zazen, pretože…

Boris: Viete, tá skupina v Bristole, o ktorej ste mi včera hovorili, dvadsať ľudí, neviem, ako dlho praktizovali. Prosím? Povedali ste mi, že tá skupina v Bristole, možno dvadsať ľudí, ktorí sedeli zazen v Bristole neviem ako dlho, prestala.

Mike: Nie, nie. Povedal som, že skupina v Bristole momentálne prestala sedieť spolu.

Boris: Prestali sedieť spolu, dobre.

Mike: Tých dvadsať ľudí… Paul je teraz so svojou skupinou vo Wellse. Martin je so svojou skupinou v Londýne. Všetci sa rozišli na rôzne miesta. Takže dôvod, prečo ich tam nie je dvadsať, je ten, že sa všetci rozišli na rôzne miesta.

Boris: Dobre. Tú druhú časť ste mi nepovedali. No áno, ale sú ľudia, ktorí so sedením prestali.

Mike: Vždy sú ľudia, ktorí so sedením prestanú.

Účastník: Myslím, že Boris sa pýtal, aký máte názor, alebo či ste sa ich pýtali, aký mali dôvod prestať sedieť.

Mike: Nie, nikdy sa nepýtam. Ak chcú prestať, dobre. Neprekáža mi to. Ak chcú odísť, je to v poriadku. Takže sa nikdy nepýtam. A dôvodov musí byť mnoho, veľmi mnoho rôznych, možno. V skupinách som mal veľa ľudí, ktorí boli veľmi nadšení pár… a potom zase zmizli. Sú veľmi nadšení, pretože dúfajú, že niečo získajú, šťastie alebo osvietenie alebo niečo také. Potom si uvedomia: fíha, to je dosť ťažká práca. To je niečo iné. A tak zase odídu. Ale, viete, neviem. Naozaj neviem.

Pavel: A písal vlastne Dógen v Shobogenzo niečo o — ako to povedať — motivácii usilovať sa o pravdu, ako ju rozvíjať alebo udržať alebo živiť, viete? Pretože často hovorí o vôli k pravde. Ale napríklad na začiatku, pre začiatočníka, je vôľa k pravde prázdna fráza. Takže musí existovať nejaká motivácia a tá sa môže časom meniť. Napríklad na začiatku hľadáte šťastie, nech je to čokoľvek, a potom sa to môže zmeniť. Takže moja otázka je, či písal niečo o motivácii alebo o živení tejto vôle k pravde, tohto zmyslu pre skutočné.

Mike: Áno, písal o vôli k pravde a povedal, že ju máme všetci. Ale niekedy si ju všimneme až v ťažkých okolnostiach. Hovoril k ľuďom vo svojom chráme, takže všetci sa rozhodli viesť budhistický život. Ale napríklad môj učiteľ Nishijima Roshi zvykol hovoriť o vôli k pravde. Má ju každý a veľmi často ju objavíme, až keď nám život prestane fungovať.

Keď nám život ide dokonale, nemôžeme ju nájsť. Napríklad môžeme povedať, že ten, kto chce byť bohatý alebo slávny, istým spôsobom nasleduje akúsi vôľu alebo smer, ktorý má. Ale keď dosiahnu svoj cieľ, nie sú spokojní. No to, čo ich vedie k ich cieľu, je tá istá vôľa k pravde, ktorá nás vedie k zazenu. Takže môžete cítiť, že máte vôľu k pravde — nie je to naozaj veľmi uspokojivé slovné spojenie. Niečo nás tlačí a nevieme, kam nás tlačí, tak hľadáme okolo seba, aby sme videli, kam nás to vedie. Keď sa nám v živote nedarí, obzeráme sa, čo by sme mali robiť, kam by sme mali ísť. Ten pocit v nás, ten hnací impulz — môžeme mu dať veľa mien, ale ten podstatný hnací impulz alebo motivácia sa nazýva vôľa k pravde.

Takže ju má každý, ale hľadáme ju na rôznych miestach. Niektorí ju hľadajú v meditácii. Niektorí ju hľadajú v zazene. Niektorí ju hľadajú v sláve. Niektorí ju hľadajú v bohatom živote. Niektorí ju hľadajú v potešení. Ale nenájdu ju, pretože, napríklad, ak sa snažíte nájsť to, čo hľadáte, v potešení, ak sa ženiete za potešením ďalej a ďalej, keďže je to nevyvážený stav, nemôžete nájsť šťastie. Ak hľadáte to, čo hľadáte, v bohatstve, môžete sa stať veľmi bohatými, ale nikdy to nestačí. Aha, tak teraz mám všetko.

Mám všetky peniaze. Takže chcem ísť na Mesiac. Viem, vynájdem vesmírnu loď a poletím na Mesiac. A potom to nestačí. Môžeme to nazvať akousi detskou zvedavosťou. Je to to, čo nás, keď sme deti, núti chcieť vedieť, chcieť sa pozerať, chcieť objavovať. Ale keď sme starší, hľadáme to rôznymi smermi. Ak máme šťastie, hľadáme to smerom k praktizovaniu zazenu. Ak to hľadáme smerom k praktizovaniu zazenu a praktizujeme a praktizujeme, nakoniec to nájdeme.

Robert: Čo si myslíte o negatívnej motivácii? Pretože, úprimne, časť mojej motivácie k zazenu je často to, že vidím, že robím neporiadok sebe aj ľuďom okolo seba, a keď sedím v zazene, robím ho o niečo menej. Takže sa zdá — priznávam, že je to asi časť mojej motivácie robiť zazen.

Mike: Negatívna motivácia? Myslíte robiť niečo, čo robiť nechcete?

Robert: Nie, nie, nie.

Mike: Čo to znamená?

Robert: Robím veľa neporiadku sebe aj ľuďom okolo seba. Keď sedím v zazene, robím ho o niečo menej, zdá sa.

Mike: Nuž, možno ten neporiadok ľuďom okolo seba nerobíte, ale cítite ho. Možno problém je v tom, že ho cítite. Možno žiadny neporiadok nie je. Premýšľali ste o tom?

Účastník: Áno. Nie.

Mike: Nechcete o tom takto premýšľať. Potrebujete cítiť, že robíte neporiadok. Nie?

Robert: Nie, nie, nie, nie som si istý. Možno som zvyknutý to cítiť. Ale moja žena hovorí, že robím veľa neporiadku.

Boris: Aký druh neporiadku? Sú nejaké zvláštne druhy neporiadku, alebo…?

Robert: Len začnú byť nervózni, nie sú k sebe milí, nie sú spokojní s, viete…

Mike: Normálny vzťah.

Robert: Ale potom vidíte, ako ma deti napodobňujú, a je to, že fíha, budú mať… Vidíte, prenášam tieto zlé zvyky na svoje deti.

Mike: Nuž, to robíme, aj keď nechceme.

Robert: Áno, presne.

Mike: Všetci to robíme. Prenášame na svoje deti veci, ktoré si neuvedomujeme.

Účastník: A prvá vznešená pravda: život je neporiadok.

Robert: Áno, áno, áno.

Mike: Nerozumiem negatívnej motivácii. Nedokážem pochopiť, čo to znamená. Teda, často robím veci, ktoré nerobím rád, ale robím ich, pretože si všímam, že môj pocit šťastia alebo nešťastia, alebo strachu alebo čohokoľvek, niekedy nie je realistický. Takže nechce sa mi ísť na retreat. Nechce sa mi mať talk. Chcem zostať doma. Ale keď idem, nie je to tak. Takže to je druh negatívnej… Neviem, čo to je, ale je vo mne jedna časť, ktorá ma tlačí to urobiť.

Robert: To znie správne, áno. Táto negatívna motivácia je v čase, keď sa rozhodujem, čo by som mal robiť, keď plánujem, nie v okamihu zazenu. Keď si nastavujem budík, či ráno vstanem alebo nie, či pôjdem na retreat alebo…

Mike: Nuž, viete, možno pomáha, keď máme radi sami seba.

Boris: Dógen o tom nepíše. Ak by Dógen o tom písal — o tom, mať rád sám seba — niekde, medzi slovami…

Mike: Mať radi sami seba. Áno, nepoužil slovo láska.

Boris: Áno, nepoužil.

Mike: Nie — nuž, nie, Dógen nepovedal, že by sme mali mať radi sami seba. To hovorím ja.

Boris: Dobre. Myslím, že je to veľmi dôležité. Narobíme veľa, veľa neporiadku.

Mike: Áno, ale mať radi sami seba neznamená byť k sebe láskaví alebo si myslieť, že sme skvelí. Znamená to prijať, kým sme, aj s tým všetkým svinstvom. A mať rád niekoho iného je tiež to isté: nie romantická láska, ale jednoducho povedať: prijímam toho človeka presne takého, aký je. Je to pre nás ťažké. Vždy si vytvoríme obraz toho druhého a vytvoríme si obraz seba samých a nedorastáme k obrazu, ktorý si vytvoríme. Zbavte sa teda obrazu a pozrite sa na človeka. Ani to Dógen nenapísal.

Možno to napísal. Musím sa pozrieť.

Ak cez tento víkend počas zazenu zažijete len krátku chvíľu, keď vidíte všetko presne také, aké to je, môžete pocítiť akési potvrdenie. To je to potvrdenie, o ktorom hovorí Dógen v kapitole Juki, ktorú práve preberáme s londýnskou skupinou. Ale nehľadajte ho.

Robert: A ak sa ho pokúsite chytiť, pokazíte to, však?

Mike: Áno. Je to ako snažiť sa chytiť tú moru. Ale musíme sa na to pozerať z mnohých rôznych uhlov, aby sme videli, čo je za slovami. Môžeme skončiť?

Účastník: Áno. Alebo sú ešte nejaké poznámky, niečo? Nie. Dobre.

Mike: Ďakujem.