Správne a nesprávne v konaní

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

[recitácia, 00:00:01–00:01:19]

Správne a nesprávne. V spisoch majstra Dógena napísal esej s názvom Nerobiť zlé. Ale v skutočnosti je táto kapitola o význame správneho a nesprávneho v budhizme. V bežnom živote poznáme význam správneho a nesprávneho. V mysli nosíme pojem toho, čo je správne, a pojem toho, čo je nesprávne. A trávime veľa času snahou rozhodnúť sa, či konáme správne, alebo nesprávne. Stále premýšľame: mám toto urobiť, alebo nemám? Ak toto urobím, je to dobré, alebo zlé?

Hoci si to neuvedomujeme tak vedome, stále sa snažíme rozhodnúť, čo je najlepšie alebo správne urobiť. Ale v západnej spoločnosti máme pojmy správneho a nesprávneho. A vo východných spoločnostiach majú pojmy správneho a nesprávneho. Ale niekedy sa líšia. Môžeme teda povedať, že správne a nesprávne niekedy závisí od spoločnosti, v ktorej žijeme. Ale existujú aj veci, na ktorých sa môžeme zhodnúť, aj keď pochádzame z rôznych spoločností. V západných spoločnostiach je väčšina nášho morálneho kódexu založená na kresťanských ideáloch.

Kresťanstvo nás učí, že vo svete existuje správne a nesprávne. Správne je dobré a nesprávne je zlé. Boh je správny a diabol je zlý. Nesprávny. Kresťanské náboženstvo teda úplne oddeľuje dobré a zlé, alebo správne a nesprávne. Vidíme to vo viere v nebo a peklo. Úplne oddelené. A úbohí ľudia uprostred. Takže ak konáme správne, v poriadku. Ak konáme nesprávne, úplne nesprávne. Táto viera je v nás veľmi hlboko. Preto veľa premýšľame o správnom a nesprávnom. Ale v budhizme je význam správneho a nesprávneho dosť odlišný. Samozrejme, v budhizme správne a nesprávne existuje. Ale podľa Dógenovho učenia neexistuje nič, čo by sa volalo správne a niekde existovalo, čakajúc, kým to nájdeme. Alebo inými slovami, hovorí, že pojem správneho je len myšlienka.

A hovorí, že nesprávne nečaká niekde, aby do nás vstúpilo. Toto je veľmi odlišné napríklad od kresťanskej viery. Správne alebo dobré tam čaká, aby sme to našli. Diabol, alebo zlé, alebo nesprávne, čaká, aby prišiel a dostal nás. V Dógenovom učení budhizmu tieto predstavy vôbec neexistujú.

Hovorí, že sa v mysli môžeme zhodnúť na niečom, čo je správne. Napríklad sa všetci môžeme zhodnúť, že by sme nemali zabíjať. Ale žiaľ, zhodnúť sa alebo veriť, že by sme nemali zabíjať, je úplne iné ako nezabíjať. Napríklad v kresťanských spoločnostiach bolo mnoho vojen. A v iných duchovných náboženstvách, napríklad v islame, bolo mnoho vojen. Duchovné náboženstvá teda rady bojujú za to, čo je dobré. A dokonca zabíjať ľudí za to, čo je dobré, sa zdá byť v poriadku.

V budhizme je však dôležité to, čo robíme, nie to, čomu veríme. Či veríme, že toto je správne, alebo či veríme, že toto je nesprávne, jediné dôležité je to, čo robíme. Inými slovami, správne alebo nesprávne existuje v našom konaní. Nie iba ako myšlienky v našej mysli. Veľmi často môžeme mať predstavu o niečom, čo je dobré, alebo o niečom, čo je zlé. A potom, keď konáme, urobíme opak. Budhizmus teda uznáva veľmi veľký ľudský problém, že aj keď v mysli vieme, čo je správne alebo čo je nesprávne, často nemôžeme urobiť to, čo máme v mysli. A existuje ďalší z čínskych príbehov o tejto téme.

V starovekej Číne žil muž menom Haku Kyoi. Bol akýmsi vládnym úradníkom. Bol teda dosť významný. Ale študoval budhizmus u majstra Nyomana. A tento veľmi významný muž chcel vedieť o budhizme. Tak sa opýtal svojho majstra: ‘Čo je podstatou budhizmu?’ A jeho majster povedal: ‘Nerobiť zlé, robiť správne.’ Významný úradník odpovedal: ‘Môže to byť pravda? Aj trojročné dieťa mi môže dať takú odpoveď.’

Potom majster odpovedal: ‘Áno, aj trojročné dieťa môže dať takú odpoveď. Ale aj osemdesiatročný starec ako ja nedokáže urobiť to, čo hovorí to dieťa.’ A úradník sa pred majstrom poklonil až k zemi a potom odišiel. Zdá sa, že bol dosť rozrušený, pretože chcel nejakú veľmi podrobnú odpoveď o budhizme. Ale dostal veľmi jednoduchú odpoveď. Problém v tom príbehu je však môj problém. A možno aj váš problém. Ako konať správne?

Môžeme sa rozhodnúť, čo je správne. Ale nemôžeme to urobiť. Môžeme sa rozhodnúť, čo je nesprávne. Ale nemôžeme s tým prestať. Majster Dógen hovorí, že základom správneho konania v budhizme nie je morálne, intelektuálne rozhodnutie, ale rozhodnutie, ktoré robíme intuitívne svojím telom a mysľou.

To, čo robíme, teda nezávisí len od našej mysle, ale aj od nášho tela. Je to celkom jasné, ak sa zamyslíme napríklad nad tým, že keď sa cítime chorí alebo nás bolí hlava, ťažko sa nám koná. Alebo ak sme veľmi nahnevaní, môžeme konať veľmi nevyrovnane. Alebo ak sme veľmi zamilovaní, môžeme konať nevyrovnane. A majster Dógen hovorí: nielen naša myseľ, ale aj naše telo. Ak teda chceme konať správne, musíme sa starať o svoj telesný stav. Nielen o svoj duševný stav.

Hovorí niečo veľmi prekvapivé. Hovorí: len cvičte zazen. A môžeme dosiahnuť vyrovnaný stav. Vo vyrovnanom stave nemôžeme konať nesprávne. Je veľmi ťažké tomu uveriť. Tak to hovorí. Ale v mysli dokážeme správne a nesprávne vždy oddeliť. Takže ak poviem, že vo vyrovnanom stave nemôžeme robiť nič nesprávne, hneď si môžeme vymyslieť iný príklad. Nedáva to zmysel. Alebo čo taký a taký? Čo niekto, kto cvičí zazen a potom niekoho zastrelí zo zbrane?

Môžeme vymyslieť množstvo rôznych príkladov. Ale v skutočnosti majster Dógen hovorí o tom, keď sme vo vyrovnanom stave, nie v nejakom dokonalom vyrovnanom stave, ale v skutočnom vyrovnanom stave, napríklad ako všetci tu. Ach nie, ja nie. Možno o desať rokov. Teraz nie. Stále si vyberáme, stále sa rozhodujeme. Nie som dobrý, som zlý, nie som dosť dobrý. Ale on hovorí, že ľudia ako my tu, keď konáme, naše činy sú naozaj vyrovnané. Nie extrémne, v strede. To je skutočný význam správneho. Ak sa pokúsime robiť nejaký ideálny význam správneho, vytvárame nesprávne. Ak sa pokúsime urobiť niečo ideálne dobré, vytvárame zlé. Môžeme teda povedať napríklad, že kresťanstvo vytvorilo diabla. Islam vytvoril diabla. Ale v myslení majstra Dógena sú dobré a zlé niečo, čo ľudské bytosti oddeľujú. My oddeľujeme.

Realita pred nami neobsahuje nič, čo by sa volalo dobré alebo zlé. Ak konáme prirodzene vyrovnaným spôsobom, je to najlepšie, čo môžeme urobiť. Samozrejme, v živote budeme mať problémy. Ale problémy nie sú výsledkom dobrého a zlého. Sú len ako vlny na mori. Náš život samotný. Učenie majstra Dógena je veľmi optimistické. A učí akúsi slobodu. Ak cvičíme zazen a získame vyrovnaný stav tela a mysle, môžeme robiť, čo chceme. Môžete robiť, čo chcete.

Samozrejme, nemôžeme poprieť abstraktný morálny kódex, ktorý spoločnosť stanovuje. Máme teda príkaz dodržiavať pravidlá spoločnosti. Ó. Ale pri dodržiavaní bežných pravidiel spoločnosti môžeme robiť, čo chceme. Nemusíme sa trápiť tým, či sme sebeckí, alebo nie. Alebo či robíme chybu, alebo nie. Len môžeme konať. Ale moje slová znejú príliš ľahko. A je pravda, že sú. Tak teda prestanem hovoriť.

Môžem byť vyrovnaný, aby som mohol robiť, čo chcem? Naozaj? Ja?

Jana: Áno. Možno jediný, kto je vyrovnaný, ste len vy, len vy a Jana.

Mike: Aj vy?

Účastník: Čo?

Jana: Čo?

Mike: Áno.

Jana: Čo?

Mike: Zaujíma ma, či je v poriadku mlčať. Možno by som mal hovoriť. Čo je lepšie? Máte nejaké otázky? Komentáre? Veríte tomu?

Otázka: Takže zjednodušene povedané, môžem mať pred sebou nejakú situáciu, keď nebudem vedieť, ako sa mám zachovať, čo je akoby správne, správnejšie, dobré, zlé, tak mám jednoducho urobiť, čo ma napadne, hocičo. Takto jednoduché to naozaj je.

Mike: Konať. Áno. Urobte jeden krok.

Otázka: V tej chvíli, keď sa človek rozhoduje, tak do toho rozhodovania zasahujú aj emócie. Takže keď v tej chvíli nedokážem rozlíšiť, čo je intuícia a čo sú emócie, tak to môže mať možno negatívne následky, keď do toho konania jednoducho vložím tie emócie. Tie emócie tam jednoducho v tej chvíli sú, keď sa rozhodujem.

Mike: Áno.

Jana: Čo s tým robiť, alebo je to...?

Mike: Len to urobiť. Áno.

Jana: Len to urobiť, aj keď je to emocionálne?

Mike: Môžeme zabrániť tomu, aby emócie ovplyvňovali rozhodnutie? V tom je podstata.

Otázka: Myslím, že teraz predpokladám, že ma emócie možno niekam vedú. Možno... azda, neviem, možno to bolo moje nesprávne rozhodnutie a nesprávne konanie. Neviem. Možno, možno. Môžem možno, môžem zastaviť emóciu, ale vidím, že ma niekam vedie, a neviem v tej chvíli, ako sa rozhodnúť. Takže—

Jana: Vedie ho jeho emócia a v tej chvíli nevie, ako sa rozhodnúť.

Mike: Áno, presne tak.

Otázka: Prepáčte, môžem zastaviť svoje konanie pod emocionálnym tlakom. Teda moje emócie ma tlačia nejakým smerom a ja sa stále môžem rozhodnúť: mlčať, alebo nemlčať, len to nerobiť, alebo ísť za tým. Takže odporúčate ísť za touto emóciou, alebo...?

Mike: Nie. Vo vašej skutočnej situácii nie je dobré žiadne odporúčanie. Len musíte ten problém vyriešiť v tej chvíli. V tej chvíli to, či urobíte podľa svojej emócie alebo nie, závisí od vášho stavu v tej chvíli. Takže nevieme hádať, ktorým smerom pôjdete. Môžeme o tom diskutovať, ale naozaj to nevieme. Po konaní môžeme povedať: Ach, urobil som chybu, alebo môžete povedať: Ach, je neskoro. No, ďalší okamih. Ako povedal Dógen, robíme jednu chybu za druhou. Napíšte to. Ukážte, že to tak nie je.

Jana: Robíme chybu za chybou. To, čo povedal.

Mike: Áno. Znova.

Otázka: Samozrejme, tá situácia môže byť rôzna, ale ak je tá možnosť, tak je asi dobré to rozhodnutie odložiť, však?

Mike: Áno, niekedy. Niekedy nie. Čo je správne? Čo je nesprávne?

Otázka: Samozrejme, niekedy to nejde, však? Niekedy si tá situácia žiada rozhodnutie teraz. A je možné aj po tom konaní, ja niekedy mám pocit, že možno neviem, či som urobil dobre, alebo zle, aj keď jednoducho…

Mike: Áno, to je pravda. Nemusíme to vedieť. Pretože je to minulosť a urobili sme to, takže teraz sme tu. Ale nemôžeme zabudnúť, nemôžeme mať čistú myseľ. Máme niečo, čo sa volá chyba, a máme niečo, o čom si myslíme, že je nesprávne, a niečo, o čom si myslíme, že je správne. Ale v skutočnosti o našom živote vždy rozhoduje naše konanie, teraz, však? Však? A nevieme, či je to správna, alebo nesprávna voľba. Dógen preto hovorí: konajte. Ale je to pre nás veľmi ťažké. Ľahšie je to napríklad pre Japoncov. Nemajú kresťanské zázemie. Nepremýšľajú o správnom a nesprávnom—

Účastník: tak ako my.

Účastník: Ale majú iný problém.

Mike: Premýšľajú o tom, či robia to isté, čo ich skupina, alebo nie. Ak skupina niečo robí, urobia to, aj keď je to strašné. Ak skupina niečo nerobí, neurobia to, aj keď je to dobré. Majú teda iný problém. Náš problém je: bolo to najlepšie? Bolo to dobré? Urobil som správne? Chceme to urobiť a potom chceme vedieť, či to bolo dobré, alebo zlé. Chceme vidieť, ako robíme dobré a zlé. Alebo ako robíme dobré, nerobíme zlé. Ale toto je len určitý zvyk.

Náš život je vlastne jednoduchší. Ale je pre nás veľmi ťažké vidieť ho jednoducho. Cvičíme preto niečo, čo sa volá zazen, čo je veľmi hlúpe. Len sedenie. A čelíme svojim hlúpym ja. Mnoho, mnoho myšlienok o hlúpych veciach, ktoré sme urobili. Alebo o veciach, ktoré urobíme. Ale robiť túto jednoduchú, hlúpu prax. To je najlepší spôsob, ako môžeme konať správne. Nie najlepší v hlave. Ale naozaj najlepší. Zazen nie je jediný spôsob, pretože telo a myseľ môžeme vyrovnávať mnohými činnosťami.

Napríklad hraním hudby, športom. Ale tieto záľuby majú niečo navyše, napríklad v športe to, či vyhráme, alebo prehráme. Zazen nemá nič navyše. Je to teda čistá prax vyrovnávania nášho tela a mysle. Takže môžeme konať správne a nekonať nesprávne. Myslím, že v živote nám stále prichádzajú a odchádzajú emócie.

Niekedy nás to posúva týmto smerom. Alebo tamtým. Je to ako druh prúdu v mori. Ale môžeme sa jednoducho nechať unášať prúdom. Šťastný, smutný, nahnevaný, smutný, odvážny, vystrašený. Všetky tieto veci, ale nie extrémne. Zazen teda neznamená, že sa nikdy nepohybujeme s emóciami alebo že sa nikdy nenahneváme a tak ďalej. Len sa kolíšeme. Ale keby som necvičil zazen.

Šiel by som takto. Veľmi nadšený, veľmi skľúčený. Veľmi šťastný, veľmi smutný. V Anglicku veľa mladých ľudí chodí v piatok a v sobotu večer piť. A veľmi, veľmi sa opijú. Veľmi šťastní. Potom—

Účastník: Poďme do krčmy.

Mike: Áno, poďme. Ja nepijem.

Účastník: Ja som celkom čudák.

Mike: V pondelok ráno boli títo šťastní ľudia veľmi, veľmi skľúčení. Potom celý týždeň pracujú. Štvrtok. Potom zase v piatok. Ó! Žijú teda takto. Mnohí japonskí obchodníci žijú rovnaký život, len ho žijú každý deň. Ráno skľúčení, večer šťastní. Naozaj? Takže ak cvičíme zazen, môžeme ísť takto. Taká nuda. Nejaké otázky?

Otázka: Ako sa vyrovnať s pojmom chýb, ako sú predchádzajúce chyby a tie, ktoré človek urobil v minulosti?

Mike: Môžeme si odpustiť.

Otázka: Ktoré sú šokujúce, takže potom môžete povedať, že by som mal odpustiť.

Mike: Ty hlúpy človek, urobil si to zase. Ale môžeme byť k sebe láskaví, pretože ak sa na svoje chyby hneváme, nemôžeme nič zmeniť. A náš hnev je namierený len proti nám samým. Myslím, že každý robí vo svojom živote veľa, veľa chýb. Ja som robil niektoré chyby znova a znova a znova a znova a znova tridsať, štyridsať rokov. Potom som si uvedomil, ach.

Otázka: Môžem sa opýtať na zazen? Je môj pohľad pevný, to jest že ním celý čas nehýbem?

Mike: Ak je vaša hlava pevná, váš pohľad... myslíte tým, že hýbete očami?

Účastník: Áno.

Mike: Áno, očami môžete hýbať.

Účastník: Dobre. Nie som upnutý na jeden bod.

Mike: Nie, myslím. Opäť, v zazene sú vždy dve protikladné situácie, pretože zazen je rovnováha. Je to rovnováha medzi dvoma vecami. Jedna je upnúť sa na pozeranie do jedného bodu. Opačný extrém je zámerne pozerať na rôzne miesta. Medzi týmito dvoma je prirodzený spôsob. Je tu hluk, takže naše oči možno idú týmto smerom, alebo sa niekto pohne tu, takže sa možno pozrieme takto. Prirodzené je teda najlepšie. Ak sa pokúsime upnúť sa, strácame akúkoľvek slobodu. Ak sa pokúsime upnúť svoj život podľa plánu, strácame svoju slobodu. Príležitosť. Takže ak sa v zazene pokúsime držať úplne v pokoji, stuhneme. Ale nemusíme sa zámerne hýbať.

Účastník: Dobre, takže ak stuhnete, nemôžete konať správne.

Mike: Áno. A ak máme veľmi silné presvedčenie a chceme podľa toho presvedčenia konať, stuhneme. A máme veľmi silné zásady. Naše názory. A nechceme sa hýbať. Nechceme robiť kompromisy. Ale je ťažké žiť takto v spoločnosti. Je ťažké takto žiť s druhým človekom. Spisy majstra Dógena o zazene spôsobujú, že zazen znie ako akási čarovná prax, ak sa nad tým zamyslíme. Ale ak cvičíme zazen, môžeme si uvedomiť, čo tým myslí v skutočnosti. Ale ak len čítame niektoré spisy— cvičíme zazen a nemôžeme robiť nič nesprávne. Stávame sa jedným s vesmírom.

Náš vplyv sa šíri po celom svete. Keď čítame takéto vety v jeho spisoch, znie to ako niečo duchovné. Ale ak pravidelne cvičíme zazen, môžeme si uvedomiť, že nemyslí duchovne, ale veľmi jednoduchým, praktickým spôsobom.

Otázka: Čo je to pravidelne?

Mike: Hovorí, že pre mníchov žijúcich v chráme štyrikrát denne. Ale pre väčšinu ľudí je to nemožné. Takže raz alebo dvakrát denne. Ak cvičíte tridsať minút každé ráno a tridsať minút každý večer, je to veľmi pekné. Ale ak cvičíte desať minút ráno a večer zabudnete cvičiť, je to tiež pekné.

Ak teda povieme: budem cvičiť po skončení tohto ústrania, vrátim sa do Brna, budem cvičiť každý deň, tridsať minút. Pondelok. Dobre. Utorok. Dobre. Streda, dvadsať minút. Štvrtok. Ach, nemám čas. Piatok. Je to preč. Takže je lepšie možno desať minút, päť minút, každý deň, každý deň, každý deň.

Otázka: Ja by som sa chcel opýtať majstra, či nemá nejaký tajný trik, aby to človeka viac bavilo.

Mike: Áno, myslím, že áno.

Účastník: Viac zábavy.

Mike: Nie, nie. Nie. Ďakujem. Niektoré budhistické skupiny majú dojo. Myslím, že v Plzni máte dojo, kde sa pravidelne sedí. Ľudia potom môžu chodiť pravidelne. Ale môžete to robiť doma. Len sami. Sedieť s inými ľuďmi je veľmi príjemné. Je to druh disciplíny. Ale sedieť osamote je tiež druh disciplíny. Môže to urobiť zazen príjemným.

Účastník: Možno, áno.

Mike: Môžete mať rôzne farby vankúšov. Pre pestrosť. Potom môžete povedať: dnes—

Jana: Len vaše telo.

Otázka: Áno, že niektorí učitelia niekedy zdôrazňujú, ako sa zmení stav mysle po jednej hodine, že napríklad päť minút nie je nič. Tak sa pýtam, Mike, či by nám mohol povedať niečo o tom, akú má on skúsenosť s mysľou. Je naozaj dôležité, čo sa stane po piatich minútach alebo po jednej hodine.

Mike: Áno, rovnako ako s chôdzou. Ak idete na prechádzku do prírody na dvadsať minút, po dvadsiatich minútach možno prestanete mať starosti o zajtrajšok. A môžete si užívať scenériu. Ale keď sa vrátite domov, nemali ste kompletné cvičenie. Ale ak idete na túru na dve alebo tri hodiny, môžete sa zbaviť všetkého svojho napätia. A vrátiť sa domov spokojní.

Ak teda cvičíme zazen päť minút, môžeme získať päťminútový pekný stav. Ak budeme cvičiť tridsať minút, môžeme sa viac usadiť. Ak budeme cvičiť hodinu, môžeme mať veľmi boľavé nohy. S veľmi boľavými nohami môžeme cítiť niečo pokojné. Môžeme si teda vybrať, čo je najlepšie. Myslím, že tridsať minút je celkom dobré. Ale niekedy večer, pred spaním, cvičím len päť minút.

Účastník: A toto, mal som ten predsudok, že jeden, alebo preto, že mnohí učitelia...

Mike: Teraz sa ho môžete zbaviť.

Účastník: Áno, viem. Pomohlo mi, že som si myslel, že jeden zazen by mal trvať hodinu, inak nie je kompletný ako zazen. Roky som cvičil iba večer, pretože som si hovoril hodinu večer, a ráno som necvičil. A váš učiteľ Nishijima niekde spomenul, že ráno je dobrá polhodina. A začal som pracovať ako učiteľ na strednej škole a musím vstávať o siedmej, alebo musím začať učiť o ôsmej, takže som vedel, že budem mať celé ráno jednoducho zlú náladu. A keďže som zistil túto možnosť cvičiť zazen len tridsať minút každé ráno, začal som cvičiť každé ráno tridsať minút a naozaj mi to pomáha pri práci. A neviem si predstaviť, ako by som mohol mať túto prácu bez tohto ranného zazenu. A keďže som sa dozvedel, že stačí cvičiť zazen ráno chvíľu, päť minút alebo pol hodiny, nesmierne mi pomohlo, že dokážem ráno pracovať a mať dobrú náladu. Takže mi naozaj pomohlo, že môžem cvičiť ráno a nemusí to byť presne hodina.

Mike: Áno, tridsať minút je pekné. Ale mali by sme si všimnúť, že zazen nie je prax na to, aby sme niečo získali. Je to prax na to, aby sme niečo stratili. Zvyčajne chceme niečo získať, získavať veci, získavať vedomosti, a získavať zručnosti, a hromadíme si ich na seba. V zazene ich všetky zložíme. A pod nimi je naše prirodzené ja. Čo je celkom uspokojivé. Možno šťastné. Je to teda len odhadzovanie, alebo odnímanie, alebo zhadzovanie. Ak teda zložíme tých päť minút. Alebo ak zložíme tridsať minút.

Alebo tridsať minút, môžeme zložiť viac. Možno je čas skončiť. Nejaký ďalší komentár? Dobre, tak zarecitujme

[recitácia, 00:59:14–01:00:37]