Shoaku Makusa 4: Robiť správne bez konajúceho
Mike číta Dógena o „robiť správne“ a odpovedá na otázky o myslení, karme a vyváženom stave
Michael Eido Luetchford
Zima 2006 — Shoaku Makusa, 4. prednáška.
Miesto konania: Rowardennan.
Michael Eido Luetchford · Zima 2006 — Shoaku Makusa, 4. prednáška
Čo hovorí prednáška (stručný prehľad) — O týchto prehľadoch
V štvrtom talku o Dógenovej kapitole Shoaku Makusa, „nerobiť zle“, Mike číta Dógena o „robiť správne“ a hovorí, že pre Dógena naše pojmy a príklady správneho nie sú skutočné, že nie je nič, čo sa nazýva „správne“ a čo čaká na urobenie, a že existuje niečo, čo sa nazýva správne konanie. Mike hovorí, že v tejto pasáži Dógen opisuje konkrétne správne konanie ako okamžité konanie a že konanie v okamihu nemá konajúceho; v okamihu konania nie je žiadne ja, nie je osoba, ktorá by konala, a nie je svet, na ktorý by sa pôsobilo, je však celistvosť v prítomnom okamihu.
Mike hovorí, že Dógen opisuje všetky podoby správnosti, ktoré si vieme predstaviť, ako vtiahnuté na miesto, kde sa robí správne, akoby magnetom, a na otázku, či mali v trinástom storočí magnety, odpovedá, že si myslí, že Dógen vlastne nepovedal „magnet“, ale „vietor vairambhaka“, hoci by to mohlo byť akýsi magnet, a že magnety v tých časoch ľudia mali, len o tom nevedeli. Mike hovorí, že buddhovia všetkých vekov učia pravdu v podobe, v akej sa prejavuje v ich čase, ale že pravda, ktorú učia, je okamžitá, mimo času a mimo intelektuálneho rozpoznania. Mike hovorí, že „správne“ človeka, ktorý usiluje o pravdu intelektuálnym štúdiom a presvedčením, by mohlo byť abstraktné „správne“, zatiaľ čo „správne“ človeka, ktorý o ňu usiluje konaním, je konkrétnejšie, a ako príklad si predstavuje, že v televízii vidíme vojakov bojujúcich niekde v cudzine, napríklad v Iraku: ich činy by sme mohli posudzovať ako správne alebo nesprávne, ale súd skutočného vojaka o jeho konaní v tom okamihu je úplne odlišný a posudzovanie sveta silami našej mysle spôsobuje konflikt. Mike vysvetľuje, že šrávaka, intelektuálny budhista, považuje za zásadné, že predpisy nesmieme nikdy porušiť, zatiaľ čo bódhisattva má realistickejší názor, že v určitej situácii musíme konať podľa situácie a že ak porušíme predpisy, nemali by sme sa trápiť, a dodáva, že Dógen v inej kapitole hovorí, že je lepšie konať správne a porušiť predpisy, než ich dodržiavať. Mike hovorí, že Dógen tu popiera, že správne konanie vychádza z okolností, v ktorých sme, alebo že má príčinu, hoci nie úplne; ťažké na Dógenových spisoch je podľa Mikea to, že niečo na jednom mieste popiera a na inom to potvrdzuje podľa toho, aký pohľad zaujíma. Mike hovorí, že slovami „nezakalené vnímanie budhistov je ako pohľad na slnko či mesiac“ Dógen myslí veľmi jednoduchý stav, v ktorom by sme mohli dnes večer vyjsť pred dvere, ak je obloha jasná, a pozrieť sa hore na mesiac, celistvý stav, zatiaľ čo intelektuálne pohľady sa rozdeľujú na mňa a svet. Mike hovorí, že máme pojem správneho, ale keď skutočne robíme správne, robíme správne skutočným, a že náš pojem správneho a skutočné správne nie sú oddelené; dodáva, že podľa Dógena správnosť nevzniká v okamihu po prvýkrát ani nezostáva v konajúcom a že správne môžeme robiť, ale nemôžeme sa stať dobrými a zostať dobrými.
Na otázku, čo znamená Dógenova veta, že myslenie založené na nezakalenom vnímaní nie je to isté ako iné druhy myslenia, Mike odpovedá, že nemá potuchy, a potom hovorí, že Dógen tým myslí, že keď sme vo vyváženom stave, máme jasný pohľad; dodáva, že nám veda hovorí, že mozog pracuje vždy, a že by sme mohli povedať, že existuje nejaký druh myslenia, ale nie obvyklý. Na otázku, či je Dógenovo slovo také úzke ako „myslenie“, Mike hovorí, že nemá pôvodnú japončinu a že táto oblasť nebola objasnená – „myseľ“ je v čínštine a japončine shin, čo znamená „srdce-myseľ“, a „myslenie“ v japončine znamená „myslenie-cítenie“ – a na návrh, že môžu byť myšlienky bez toho, kto myslí, odpovedá, že si nikdy nemôžeme byť istí; keď hľadáme myslenie, vždy myslíme, a keď prestaneme myslieť, nie je nikto, kto by ho hľadal. Na otázku, či môžeme konať bez myslenia, Mike odpovedá „Ale áno“ a hovorí, že nikto zatiaľ nevie, čo sa myslí slovom „myslenie“, a na poznámku, že organizmus nemôže konať bez nejakých pokynov z mozgu, odpovedá, že sa zdá, že je to tak, a že by sme mohli predpokladať, že Dógen v trinástom storočí hádal, že medzi mozgom a nervami sa neustále niečo deje, hoci na to nemal žiadny základ. Mike hovorí, že „príčiny a okolnosti“ bol akýsi štandardný budhistický výraz v čínskom budhizme pre veci okolo, ktoré majú vplyv na to, čo sa deje, že Dógen hovorí, že s konaním nesúvisia, a že keď nekonáme, môžeme vytvoriť virtuálny svet a myslieť si, že v ňom žijeme, ale keď konáme, robíme svet skutočným. Na otázku, či je to, čo hovorí Dógen, sofistikovanejšie než jednoduchá predstava karmy, Mike odpovedá, že to presahuje predstavu karmy, že Dógen hovorí, že karma je absolútna – výsledkom svojich činov nemôžeme nikdy uniknúť – a zároveň že v skutočnom okamihu, v ktorom konáme, karma nehrá žiadnu úlohu, že verí v oboje a že rozpor existuje v našich mysliach, nie v skutočnosti. Na otázku, či Dógen hovorí, že cieľ nesvätí prostriedky, Mike odpovedá „Nie“ a hovorí, že Dógen hovorí, že ak niečo začne správne, skončí správne, a že Dógen by nepovedal, aby sa urobili nesprávne kroky na dosiahnutie dobrého cieľa, ale „konajte správne teraz“; Mike sa ho nemôže opýtať, ale je si istý, že by vyvrátil „prostriedky svätia cieľ“. Mike hovorí, že Dógen výrazom „správne konanie“ nemyslí robenie niečoho, čo je „správne“; ak si to myslíme, sme späť vo svojej pasci; ale keď urobíme jedno skutočné správne konanie zo všetkých predstáv, ktoré môžeme mať o tom, čo správne konanie je, potom je všetko urobené skutočným a v učení majstra Dógena konať znamená robiť svet a nás samých skutočnými. Keď účastníci poznamenajú, že „vyvážený stav“ znie ako konkrétny stav a že je to skôr „dyne“, Mike odpovedá „vyvážené dyne“ a hovorí, že stále si myslíme, že všetko je niečo, čo existuje a do čoho sa musíme dostať, že predstavujeme si niečo, čo nie je, a potom sa tam snažíme dostať, a že si predstavujeme vyvážený stav, do ktorého by sme sa mali snažiť dostať, a zabúdame, že sme v ňom práve sedeli. Mike hovorí, že musíme sa presvedčiť o veľmi jednoduchých veciach, napríklad o tom, že toto je jediný život, aký máme, a o tom, že existuje niečo veľmi jednoduché, čo všetci robíme neustále a čomu hovoríme konanie, a myslí si, že šport učí ľudí jednoduchú povahu konania; na otázku, prečo si jednoducho neprídeme sadnúť, hovorí, že existuje akási základná potreba, aby sme sa presvedčili, diskutovali a objasnili, až kým tomu vieme uveriť, alebo nie.
Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch
Dnes ráno sme sa dostali na spodok strany 3, v pravom stĺpci:
Robiť správne.
Majster Dógen prešiel na druhý riadok básne, „Robiť správne“.
Správnosť je jednou z troch pojmových vlastností: nesprávne, správne a ani správne, ani nesprávne. Pojem správnosti pokrýva mnohé konkrétne správne činy, ale to neznamená, že správne konanie už niekde existuje a čaká, kým príde niekto a urobí ho. Samotný okamih, keď niekto robí správne, však obsahuje všetky tie mnohé pojmy správnosti. Všetky tie mnohé podoby správnosti, ktoré si vieme predstaviť, sú vtiahnuté na miesto, kde sa robí správne, akoby magnetom. Nič na Zemi nemôže zabrániť tomuto splynutiu mnohých podôb správnosti a samotného správneho konania.
Takže chce povedať, že naše pojmy správneho, naše príklady správneho, sú všetko len príklady, nie sú skutočné. Ale keď sa skutočne udeje niečo správne, všetky naše opisy správneho s tým správnym konaním splynú – „akoby vtiahnuté magnetom,“ hovorí.
Otázka: Mali v trinástom storočí magnety?
Mike: Nie, vlastne nepovedal „magnet“. Myslím, že povedal „vietor vairambhaka“. Ale mohlo by to byť akýsi magnet. No, magnety v tých časoch mali, áno, len o tom nevedeli. Existovali magnetické materiály. Nepomenovali to, takže to nepoznali.
Na druhej strane, rovnako ako pri nesprávnom, to, čo rozpoznávame ako správne, sa líši medzi rôznymi spoločnosťami a kultúrami. Rovnako ako buddhovia minulosti, prítomnosti a budúcnosti učia pravdu v podobe, v akej ju vidia, aj to, čo my vidíme ako správne, nazývame správnym. Ale hoci učia pravdu svojich čias vo svete tak, ako ho vidia, keďže aj ich existencia je okamžitá, všetci učia pravdu, ktorá je mimo intelektuálneho rozlišovania.
Takže chce povedať, že vo svojich príkladoch buddhovia – všetci buddhovia všetkých vekov – učia pravdu v podobe, v akej sa prejavuje v ich čase; ale že pravda, ktorú učia, je okamžitá, a preto je mimo času. A mimo intelektuálneho rozpoznania.
Takže hoci existuje len jeden druh správneho, „správne“ človeka, ktorý usiluje o pravdu intelektuálnym štúdiom a presvedčením, a „správne“ človeka, ktorý usiluje o pravdu konaním, sú veľmi odlišné.
„‚Správne‘ človeka, ktorý usiluje o pravdu intelektuálnym štúdiom a presvedčením“ by mohlo byť abstraktné „správne“. Mohli by povedať: „Takáto vec je správna.“ Ale „‚správne‘ človeka, ktorý usiluje o pravdu konaním“ je konkrétnejšie. V konkrétnej situácii sa teda to, čo vidíme ako správne, líši od toho, čo za správne považujeme. Dobrým príkladom by teda mohlo byť, keby sme sedeli a pozerali televíziu a videli zábery vojakov, ktorí bojujú niekde v cudzine, napríklad v Iraku, a mohli by sme ich činy posudzovať ako správne alebo nesprávne, ale pre skutočného vojaka na bojisku je jeho súd o vlastnom konaní v tom okamihu úplne odlišný. Nehovorí, že jedno je správne a druhé nesprávne, len hovorí, že sú odlišné. Takže posudzovať svet silami našej mysle vytvára iný druh správneho než správne konanie na konkrétnom mieste. Spôsobuje to konflikt.
Napríklad spôsob, akým intelektuálni budhisti dodržiavajú predpisy, porušuje predpisy tak, ako ich dodržiavajú budhisti, ktorí usilujú o pravdu vo svojom každodennom živote.
„Intelektuálni budhisti“ je v origináli šrávaka. A šrávaka je názov pre ľudí, ktorí študujú budhizmus prostredníctvom písiem a intelektuálneho štúdia. A „budhisti, ktorí usilujú o pravdu vo svojom každodennom živote“ je bódhisattva. Bódhisattvovia teda usilujú o pravdu vo svete tak, ako ho zažívajú, nie prostredníctvom písiem. Hovorí teda, že dodržiavanie predpisov je u týchto dvoch skupín odlišné. Takže napríklad, ak čítame predpisy a hovoria: „Nerobte toto, nerobte tamto,“ potom pre šrávaku, alebo intelektuálneho budhistu, je zásadné, že to nesmiete nikdy urobiť. Ale bódhisattva má realistickejší názor – hoci niečo môže byť proti predpisom, v určitej situácii musíme konať podľa situácie. A v tej situácii, ak porušíme predpisy, nemali by sme sa trápiť. Majster Dógen teda hovorí, nie v tejto kapitole, ale v inej kapitole, že je lepšie konať správne a porušiť predpisy, než ich dodržiavať.
Konkrétne správne činy nevznikajú z príčin a okolností, ani ich príčiny a okolnosti nespôsobia, aby zanikli.
O „nerobení zlého“ použil presne ten istý výraz. A v tejto vete popiera, že správne konanie vychádza z okolností, v ktorých sme, alebo že má príčinu. Nepopiera to úplne, a to je, ako niektorí z vás vedia, to ťažké na spisoch majstra Dógena – niečo niekde popiera a potom to inde potvrdzuje, podľa toho, aký pohľad zaujíma. Ale na tomto určitom mieste chce opísať konkrétne správne konanie ako okamžité konanie. A v okamžitom konaní nie je miesto pre príčinu či okolnosti, alebo sú tam nepodstatné. Len konanie v okamihu prítomnosti.
Konkrétne správne činy sú skutočné udalosti, ale nie všetky skutočné udalosti sú konkrétne správne konanie.
Takže chce zdôrazniť, že sa deje veľa vecí, ale nie všetky sú konkrétne správne konanie.
Jedna podobnosť medzi vznikaním a zanikaním príčin a okolností a konkrétnymi správnymi činmi je, že ak začnú správne, skončia správne.
V jeho opise má konkrétne správne konanie správny začiatok a správny koniec.
Konkrétne správne konanie je to, čo sa myslí slovami robenie správneho. Ale nerobí ho ja a ja ho nemôže rozpoznať; svet ho tiež nerobí ani nerozpoznáva.
To je zvláštna veta! Chce z robenia správneho odstrániť podmet. Hoci môžeme hovoriť o „robení správneho“, chce povedať, že neexistuje nikto, kto by to robenie robil. A to je jedna z čŕt jeho opisu prítomného okamihu: konanie v okamihu nemá konajúceho. Je to aj veľká téma v Nagardžunovom písaní. Takže oddeliť to, čo sa deje, rozdeliť udalosť na konanie a konajúceho znamená rozdeliť skutočnosť na dve časti. Ale v okamihu konania chce povedať, že nie je žiadne ja, nie je osoba, ktorá by konala, a nie je svet, na ktorý by sa pôsobilo. Inými slovami, v prítomnom okamihu je celistvosť.
V intelektuálnych pohľadoch, ktoré sú založené na oddelenosti ja a sveta, je aj vnímanie založené na oddelení ja a sveta. Ale nezakalené vnímanie budhistov je ako pohľad na slnko či mesiac; to je robenie správneho.
Slovami „nezakalené vnímanie budhistov je ako pohľad na slnko či mesiac“ myslí veľmi jednoduchý stav, v ktorom by sme mohli dnes večer vyjsť pred dvere, ak je obloha jasná, a pozrieť sa hore na mesiac. Celistvý stav. Ale intelektuálne pohľady sa rozdeľujú na mňa a svet. Ale „nezakalené vnímanie budhistov“ podľa majstra Dógena nie je oddelené a takéto vnímanie je robenie správneho.
V okamihu, keď sa robí správne, robíme správnosť skutočnou.
Máme pojem správneho, ale keď skutočne robíme správne, robíme správne skutočným, dávame slovu skutočný význam. Takže náš pojem správneho a skutočné správne nie sú oddelené.
Ale táto skutočná správnosť nevzniká v tom okamihu po prvýkrát, ani tam nezostáva v konajúcom. Nemôžeme ju teda nazvať naším pôvodným správaním.
Chce úplne vylúčiť možnosť, že existuje niečo, čo sa nazýva „správne“, čo vstupuje do konania alebo trvalo existuje. Duchovné náboženstvá a duchovné spoločnosti si zvyčajne myslia, že existuje niečo, čo sa nazýva „dobré“ alebo „správne“. Alebo to možno zosobňujú a nazývajú to „Boh“, o ktorom veria, že existuje. A tá dobrá existencia existuje a vkladá dobro do vecí, ľudí a udalostí. Ale majster Dógen hovorí, že „správnosť nevzniká v okamihu po prvýkrát, ani tam nezostáva v konajúcom.“ Môžeme teda robiť správne, ale nemôžeme si správne udržať. Nemôžeme si ho ponechať v sebe. Nemôžeme sa stať dobrými a zostať dobrými.
Účastník: Ibaže sme mesiac.
Mike: Môže mesiac zostať dobrý?
Účastník: Alebo chryzantémy na jeseň.
Mike: Áno, asi áno. Ale museli by ste sa ich neustále pýtať, aby ste si boli istí, že sú ešte stále dobré. Nie, v okamžitom pohľade na vesmír nie je nič trvalé, ale zároveň sa nič nevytvára. Tieto témy sú opäť prítomné aj v Nagardžunovom písaní.
Správne konanie je robenie správneho, ale nemali by sme mu rozumieť intelektuálne. Robenie správneho v prítomnosti je nezakalené vnímanie, ale nemali by sme mu rozumieť intelektuálne. Naše nezakalené vnímanie sa neobjavuje preto, aby sme o ňom mohli intelektuálne premýšľať. Myslenie založené na nezakalenom vnímaní nie je to isté ako iné druhy myslenia.
Otázka: Čo to znamená, Michael?
Mike: Nemám potuchy!
(Smiech.)
Nepýtajte sa ma, neviem! Vôbec tomu nerozumiem!
Otázka: Znamená to myslenie po nezakalenom vnímaní? Čo znamená „myslenie založené na nezakalenom vnímaní“?
Mike: No, myslí tým, že keď sme vo vyváženom stave, máme jasný pohľad. To znamená to jednoduché, jasné prijatie všetkého. Ale v tomto stave nemôžeme povedať, že náš mozog nepracuje, pretože nám veda hovorí, že mozog pracuje vždy. Napríklad už len na udržiavanie základného napätia vo svaloch a podobne. Mohli by sme teda povedať, že existuje nejaký druh myslenia, ale nie je to obvyklý druh myslenia.
Otázka: Hovorí teda, že v okamihu nezakaleného vnímania prebieha myslenie?
Mike: Hovorí?
Účastník: Neviem. Hovorí „založené na“.
Mike: Nie, myslenie, ktoré prebieha, keď sme vo vyváženom stave, nie je to isté ako bežné myslenie… Radšej o tom popremýšľajme! Ale máme o tom premýšľať bežným myslením, alebo iným druhom myslenia? To je tá myšlienka.
Účastník: Človek má sklon nemyslieť na… Ak človek rozmýšľa o tom, že je v nezakalenom stave…
Mike: Prichádzajú oblaky!
Účastník: Pol pinty red bullu s vodkou má sklon veci trochu zakaliť!
(Smiech.)
Otázka: Je slovo, ktoré majster Dógen používa, také úzke ako „myslenie“? Myslí len duševnú činnosť?
Mike: Nemám pôvodnú japončinu, ale v knihe je „myslenie“, takže v origináli som si istý, že to bolo „myslenie“. Ale čo je myslenie? Zatiaľ si nie sme celkom istí, však?
Účastník: Predpokladám, že tak, ako to používame, je to akoby kognitívna činnosť. Takže by sme za myslenie nepovažovali napríklad snívanie, alebo nejakú traumu či niečo také. Ale všetky tieto veci by sa objavovali v našom vedomí, takže by mohli byť [nepočuteľné] duševnou činnosťou. To bol vlastne dôvod mojej otázky.
Mike: Áno. Je to problém, ktorý sa zatiaľ nevyriešil. Pretože napríklad v čínštine a japončine je „myseľ“ shin. Ale shin neznamená „myseľ“, znamená „srdce-myseľ“. V japončine teda „myslenie“ neznamená „kognitívne myslenie“, znamená „myslenie-cítenie“.
Účastník: Existuje kniha s názvom „Thought Without A Thinker“, čo je podľa mňa dobrý názov pre knihu. Úprimne povedané, nebolo mi to celkom jasné, ale myslím, že to je ten problém. Myslím, že môžete mať myšlienky, ale pretože existuje stav celistvosti našej existencie, keď nemáte toto rozdelenie na subjekt a objekt, možno môžete mať myšlienky bez toho, aby tam bol ten, kto myslí.
Mike: Ale nikdy si nemôžeme byť istí, pretože len čo o tom premýšľame, myslíme. Boli teda ľudia, ktorí hovorili, že v zazene je vždy myslenie. A takému jednému človeku, ktorý na tom veľmi trval, som napísal a povedal som mu, že ak v zazene hľadáte myslenie, vždy ho nájdete. Keď teda hľadáme myslenie, vždy myslíme. A keď prestaneme myslieť, nie je nikto, kto by ho hľadal. Nemôžeme teda vidieť samých seba, keď nemyslíme.
Otázka: Môžeme konať bez myslenia?
Mike: Ale áno.
Otázka: Môžeme? Vidíte, teda, priame vnímanie…
Mike: No, problém nie je jasný, pretože nikto nevie, čo myslí slovom „myslenie“. Vo vedomí prebieha akýsi zhluk procesov; ale ktoré z nich prinášajú aké výsledky, to ľudia zatiaľ nevedia, však?
Účastník: Nie, ale ja len, teda, ja len rozmýšľam…
(Smiech.)
Účastník: … Však viete, tu zjavne hovorí o inom druhu myslenia, nech je to čokoľvek. Ale zdalo by sa mi, že organizmus nemôže konať bez nejakých pokynov z mozgu.
Mike: Zdá sa, že je to tak, však? Bolo by pre nás ťažké veriť, že je to inak. Mohli by sme teda predpokladať, že keď hovorí „iný druh myslenia“, v trinástom storočí, hádal, že hoci možno nerobíme kognitívne výpočty, medzi mozgom a nervami a tak ďalej sa neustále niečo deje. Ale nemal na to žiadny základ. My na to dnes máme veľa základov, však? Je takmer nemožné uveriť, že sa náš mozog môže skutočne zastaviť a my sa stále môžeme hýbať.
Otázka: Nie je to ako intuitívne myslenie? Len akosi robiť niečo intuitívne, že akosi nerozmýšľate nad všetkými vecami, len idete a robíte to, lebo niečo…
Mike: Je to myslenie?
Účastník: Neviem, pýtam sa.
Mike: Áno, myslel som, že to [nepočuteľné]… Táto oblasť nebola objasnená. A dokonca aj medzi rôznymi kultúrami slová, ktoré v rôznych kultúrach používame, naznačujú rôzne hranice medzi tým, čo je myslenie, čo je cítenie, čo je intuitívne, čo je racionálne, a tak ďalej. Existuje celá táto oblasť, ktorá zatiaľ nie je jasná žiadnemu z výskumníkov. Hoci sa môže ujasniť.
Otázka: Myslia zvieratá?
Mike: Predpokladám, že myslieť môžu, predpokladám, že áno.
Účastník: Lebo mi napadlo, že sme v „Bussho“ diskutovali o tom, či má pes buddha-prirodzenosť, alebo nie. Takže ak by ste vychádzali z toho, že zvieratá nemyslia, len konajú inštinktívne, ale my myslíme, a to nás od zvierat oddeľuje. To je diskutabilné, viem – ale keď sa snažíme dostať do vyváženého stavu, v ktorom konáme bez myslenia, snažíme sa zbaviť aspektov myslenia, ktoré z nás robia ľudské bytosti. Ale je to v istom zmysle tak trochu paradox, že môžeme hovoriť o budhizme a snažiť sa dospieť k tomu, aby sme boli vo svojom konaní prirodzení, ale potom musíme myslieť, aby sme prešli procesom pochopenia toho, čo je konanie.
Mike: Áno, ale ak počas konania myslíme racionálne a logicky, nemyslím si, že veci fungujú tak ľahko.
Účastník: Nie, nefunguje to.
Mike: Myslím, že to môžeme vo všeobecnosti prijať. Ale keby budhizmus mal povedať, že ľudské bytosti by mali prestať myslieť, je to smiešne, však.
Účastník: V knihe sa píše: „Úvaha živými očami nie je nikdy to isté ako úvaha inými vecami.“
Mike: „Úvaha“?
Účastník: Áno. Teda, nemení to to, čo bolo povedané, len pre záznam.
Mike: Jasné. „Živé oči“ sú metafora pre niekoho, kto vidí jasne, a teda metafora pre niekoho v budhistickom stave.
Otázka: Niekedy existuje rozpor medzi očami a ušami, takže jedno znamená akési intelektuálne, druhé intuitívne. Ale nepamätám si, ktoré je ktoré. Zaujímalo by ma, či sú oči intuitívne a uši…?
Mike: Je to tak?
Účastník: Zdá sa, že to tak používa.
Mike: No… Hm. Nepamätám si žiadne také miesta… Niekedy hovorí, že by sme mali vidieť ušami a počuť očami. A to naznačuje, že hoci si myslíme, že zrak a sluch sú oddelené schopnosti, v skutočnosti to tak byť nemusí.
Nejde o to, či konkrétne správne konanie existuje alebo neexistuje, ani o to, či pochádza z telesnej alebo duševnej stránky; je to len robenie správneho. Správne konanie je – na všetkých miestach a vo všetkých časoch bez výnimky – skutočné. Robenie správneho je vždy konkrétne konanie. Konanie robí veci skutočnými a vznikanie a zanikanie príčin a okolností s ním nesúvisia.
Dôvod, prečo sa výraz „príčiny a okolnosti“ objavuje tak často, je ten, že to bol akýsi štandardný budhistický výraz v čínskom budhizme, ktorý zahŕňal veci okolo, ktoré majú vplyv na to, čo sa deje. Takže hovorí, že veci okolo, ktoré majú vplyv na to, čo sa deje, nesúvisia s konaním. A že „robenie správneho je vždy konkrétne konanie“. A konaním robíme veci skutočnými. Keď nekonáme, môžeme vytvoriť virtuálny svet. A môžeme si myslieť, že žijeme v tom virtuálnom svete. Ale keď konáme, robíme svet skutočným.
Účastník: „Príčiny a okolnosti“ sú aj súbehom dvoch pohľadov na skutočnosť – jeden je príčina a následok a druhý okamžitý. A konanie je od oboch slobodné, ale vlastne vzájomne vytvára okamih, v ktorom sa vykonáva, a je ním vytvárané.
Mike: Dobre! Áno.
Otázka: Napadlo mi… Možno je to trochu mimo témy, ale „príčiny a okolnosti“ alebo „príčiny a podmienky“ sa často spájajú aj s karmou, však?
Mike: Presne tak, odtiaľ to pochádza.
Otázka: Jednoduchá predstava karmy – neviem, toto je veľmi jednoduché a pravdepodobne nesprávne…
Mike: Nesprávne? Alebo správne?
(Smiech.)
Otázka: … je, že v karme je akási správnosť, takpovediac, ale karma sa musí aktivovať. Tak či onak, neviem, len mi zrazu napadlo, že to nejako súvisí s tým. Zdá sa, že to, čo hovorí, je sofistikovanejšie než jednoduchá predstava karmy, je to tak?
Mike: Presahuje to predstavu karmy. V skutočnosti nehovorí v pojmoch, v akých hovoria mnohé školy, ktoré sa veľmi zameriavajú na karmu, čo je príčina a následok. Hovorí, že príčine a následku nemôžeme nikdy uniknúť. Takže výsledkom našich činov nemôžeme nikdy uniknúť. Nikdy, za žiadnych okolností, nemôžeme uniknúť výsledkom svojich činov. Mohli by ste teda povedať: „karma je absolútna“. Ale zároveň hovorí, že keď konáme v okamihu prítomnosti, jediné, čo je skutočné, je tento okamih, a v tomto okamihu nie je minulé konanie ani budúci výsledok, takže karma je nevhodná. V skutočnom okamihu, v ktorom konáme, teda karma nehrá žiadnu úlohu. Ale to neznamená, že karmu popiera. Má teda dva protichodné pohľady. Jedným je, že karma je absolútna, a druhým, že karma nemá účinok. A verí v oba.
Účastník: No, mne to dáva veľa zmyslu, však viete. Teda, karma v jednoduchom zmysle, že sa uplatňuje, však viete, je takmer kresťanský pohľad na správne a nesprávne, ak to vezmete príliš jednoducho.
Mike: Karma majstra Dógena je totožná s príčinou a následkom, ktoré sú základom vedeckého presvedčenia. Takže ak sa niečo stane, je to príčina a je tu následok. Všetko, čo sa stane, má následok, a tento následok sa stáva príčinou a tá príčina má následok. A tak svet ide ďalej. Ale podľa jeho presvedčenia je povedať „svet ide ďalej“ lineárnym pohľadom na čas, a to je jeden z pohľadov na skutočnosť. Ale naša skutočná skúsenosť skutočnosti nie je ako náš pohľad na skutočnosť. Naša skutočná skúsenosť skutočnosti je vždy tu, vždy v prítomnosti. Takže v základe celej tej záležitosti je rozpor. A tento rozpor sa odráža v tom, čo píše. Ale rozpor existuje v našich mysliach, nie v skutočnosti. Takže len preto, že môžeme byť v okamihu slobodní od karmy, a pritom je karma absolútna, neznamená, že kamene, skaly a domy poskakujú a hovoria: „Počkajte chvíľu, toto nedáva zmysel!“ Je to len v nás, v našich mysliach. Rozpor je len tu (ukazuje na hlavu). Skutočnosť neobsahuje žiaden rozpor; ale rozpor existuje a je v jeho spisoch, pretože je v tom, ako máme pohľady, ktorými skutočnosť pojímame.
Účastník: Je to každou minútou zložitejšie, však!
(Smiech.)
Otázka: Skoršia veta: „Jedna podobnosť medzi vznikaním a zanikaním príčin a okolností a konkrétnymi správnymi činmi je, že ak začnú správne, skončia správne.“ Hovorí, že cieľ nesvätí prostriedky?
Mike: Nie, hovorí, že ak niečo začne správne, skončí správne.
Otázka: Takže prostriedky na dosiahnutie cieľa, prostriedky musia byť správne, inak nebude správny ani cieľ?
Mike: Ehm…
Otázka: Hovorí, že ak začnete konať a ste vo vyváženom stave, tak dokončenie konania bude skutočne správne, správne konanie?
Otázka: Nie je to okamžité?
Mike: No, v našej mysli to okamžité nie je.
Účastník: [nepočuteľné] lebo celý zmysel výrazu „prostriedky svätia cieľ“ znamená, že my…
Mike: Neviem, či ten výraz poznal.
Účastník: No, neviem, ale bežný argument je, že ak sa cieľ pojíma ako dobrý, možno budete musieť urobiť nesprávne kroky, aby ste dosiahli dobrý cieľ. Ale on hovorí, že…
Mike: Ale nie, nepovedal by, aby sme robili nesprávne kroky na dosiahnutie dobrého cieľa. Povedal by: konajte správne teraz. Takže na cieli nezáleží, konajte správne teraz. Takže, nemôžem sa ho opýtať, ale som si istý, že by vyvrátil „prostriedky svätia cieľ“.
Účastník: Aj výraz „prostriedky svätia cieľ“ pochádza z kodifikovaného systému morálky. Musíte poznať rozdiel medzi správnym a nesprávnym, musíte mať nejaký súbor akýchsi predstáv o predpisoch, aby ste mohli hovoriť v takýchto pojmoch.
Mike: Áno. Je to mínové pole, však!
(Smiech.)
[nepočuteľné komentáre]
Konanie je takéto naskrz. Keď urobíme jedno skutočné správne konanie spomedzi mnohých pomyslených „správnych činov“, tento skutočný stav robí všetko skutočným.
Nemali by sme si myslieť, že keď majster Dógen hovorí „správne konanie“, myslí tým robenie niečoho, čo je „správne“. Pretože ak si to myslíme, sme späť vo svojej pasci. Hovorí, že neexistuje nič, čo sa nazýva „správne“ a čo sa dá urobiť. Nie je nič, čo sa nazýva „správne“ a čo čaká na urobenie. Ale existuje niečo, čo sa nazýva správne konanie. A keď urobíme jedno skutočné správne konanie zo všetkých predstáv, ktoré môžeme mať o tom, čo správne konanie je, potom je všetko urobené skutočným. V učení majstra Dógena konať znamená robiť svet a nás samých skutočnými. Alebo prestať myslieť a vstúpiť do skutočnosti.
Otázka: Mike, mohli by sme povedať, že vyvážený stav by sa pri samotnom konaní neprerušoval, nerozptyľoval ani nebránil sám sebe?
Mike: Áno.
Otázka: Takže sa robí správne?
Mike: Áno. Presne to môžete povedať. Nechajte sa unášať prúdom.
Účastník: Keď hovoríte o vyváženom stave, znie to veľmi konkrétne. Však viete, znie to ako stav a vyvážený stav zvyčajne chápem akosi cez to, čím nie je, než cez to, čím je. Však viete, niektoré filozofie povedia, však viete, že to nie je toto a nie je to toto a nie je to toto. Ale keď sa hovorí o „tom“ vyváženom stave, znie to, však viete, ako nejaká vec, ktorá, neviem…
Mike: Niečo, čo existuje, čo musíme nájsť, urobiť a dostať sa do toho.
Účastník: Ale to nemyslí, očividne.
Mike: Nie, nie.
Účastník: Nie je to stav, je to „dyne“!
(Smiech.)
Mike: Áno, vyvážené „dyne“. Stále si myslíme, že všetko je niečo, čo existuje a do čoho sa musíme dostať. Myslíme si, že Buddha je niečo, čo existuje a čím sa musíme stať. Myslíme si, že obraz nás samých, o trochu lepších, než sme teraz, je niečo, čo niekde existuje, čoho sa musíme zmocniť a stať sa tým. Takto si ľudské bytosti predstavujú svet. Predstavujeme si niečo, čo nie je, a potom sa tam snažíme dostať. Predstavujeme si teda, že existuje vyvážený stav a že by sme sa doň mali snažiť dostať, a zabúdame, že sme v ňom práve sedeli – zabúdame, že všetko, čo hovoria všetky spisy majstra Dógena, je: „Praktizujte zazen. Praktizujte zazen. Praktizujte zazen. Praktizujte zazen. Ak praktizujete zazen, ste buddhom. Ak praktizujete zazen, ste buddhom. Praktizujte zazen, ste vo vyváženom stave.“ Toto všetko ide von oknom a my si myslíme: „Vyvážený stav? Ach, keby som ho vedel dosiahnuť!“ Však viete: „Môj zazen je, však viete, nie celkom dosť dobrý. Chcem ho len trochu doladiť.“
Účastník: Urobiť to vyváženejším.
Mike: Urobiť to vyváženejším, áno.
Účastník: Extra vyvážené!
(Smiech.)
Mike: To je teda to, čo myslí tým, že dobro niekde existuje a že ho chceme robiť. Nazývame to chcieť sa stať lepšími. A túžba stať sa lepšími je, myslím, veľmi, veľmi hlboko zakorenená v našej psychike. Ale majster Dógen to chce zvrátiť. Chce, aby sme zložili veci, ktoré nás vyťahujú zo skutočnosti.
Otázka: Je to tak, len že… Hovoríte „zložiť“, ale keď použijete výraz „vyvážený stav“, znie to ako „obliekanie niečoho na seba“. Ale vlastne je to skôr o odkladaní vecí?
Mike: Áno. Takže ak otvorím ústa, urobím chybu. Máme teda niečo hovoriť, alebo mlčať?
Účastník: Neviem.
Mike: Ani ja (smeje sa). Takéto to je, byť ľudskou bytosťou.
Otázka: Diskutujeme o tom všetkom preto, že sme ľudské bytosti, namiesto toho, aby sme len sedeli? Teda, nie je to celé o tom, že teraz myslíme a…
Mike: Presne tak. Musíme sa presvedčiť o úplne najjednoduchších veciach. Pretože sme takí sofistikovaní, dokážeme ľahko a veľmi, veľmi rýchlo uveriť veľmi sofistikovaným myšlienkam. Ale musíme sa presvedčiť o veľmi jednoduchých veciach.
Otázka: Musíme?
Mike: Áno. Musíme. Napríklad: „No, môj život je v poriadku. Toto je môj život. Toto je ono. Toto je jediný, aký mám, a tak by som s ním mal radšej pokračovať.“ Ale musíme si to neustále hovoriť, aby sme sa presvedčili. Inak sme na ceste, na ktorej si myslíme: „Musím sa zmeniť, nestojím za nič,“ a podobne. Narodení v prvotnom hriechu. Alebo napríklad keď hovoríme o konaní. Musíme študovať, čítať a diskutovať, donekonečna o konaní, kým si uvedomíme, že existuje niečo veľmi jednoduché, čo všetci robíme neustále a čomu hovoríme konanie. A jedným zo spôsobov, ako ho študovať, je šport. A myslím, že rast športu v modernom svete mal oveľa väčší vplyv než všetky náboženstvá sveta. Pretože ľudí učí jednoduchú povahu konania.
Účastník: Aj dostupnosť tvorivosti. Hudba a umenie a…
Mike: Ale áno. Všetko sú to športy!
(Smiech.)
Účastník: Všetko je to horolezectvo toho či onoho druhu.
Mike: Áno, presne tak! Ale najmä šport, ktorý sa rozšíril tak široko a tak rýchlo, to je podľa mňa úžasne nádherné.
Účastník: A, teda, to, čo tu v tejto kapitole hovorí, je veľmi, veľmi, veľmi jednoduché, skutočne veľmi základné.
Mike: Áno.
Účastník: A, však viete, už sme strávili hodiny a hodiny snahou presvedčiť sa o tom.
Mike: Áno, musíme sa presvedčiť, áno.
Otázka: Prečo? Prečo si jednoducho neprídeme sadnúť?
Účastník: Pretože to nevieme.
Mike: Pretože tam sedíte. Keby ste tam všetci nesedeli, povedal by som: „No, možno sa ľudia predsa len nemusia presviedčať, ide len o mňa.“ Ale všetci tam sedíte. A keby som tu nebol, išli by ste a pravdepodobne by ste našli niekoho iného. Takže existuje akási základná potreba, aby sme sa presvedčili, diskutovali, objasnili, až kým tomu vieme uveriť, alebo nie. To je všetko, neviem odpovedať, prečo.
Účastník: Na Dógenovi je tiež niečo také, že pri ňom ste neustále konfrontovaní s pravdami, ktoré sa okamžite stanú samozrejmými. Rozpoznáte ich a čudujete sa, prečo ste ich nerozpoznali o desať minút skôr, než ste ich rozpoznali, pretože je to také oslepujúco zjavné.
Mike: Áno, mal veľmi nezvyčajnú schopnosť to robiť. Žiaľ, nikto z nás ho nikdy nepoznal ako osobu. Teda, je to nejasná historická postava, ktorú poznáme cez písanie, cez jeho spisy. Ale zdá sa, že bol veľmi nezvyčajný a veľmi veľký človek… Ako sme na tom s časom?
Účastník: Máme ešte dvanásť minút.
Mike: Dvanásť minút… Čas na dvanásť správnych činov…
Účastník: Ak sa dostaneme na piatu stranu, mohli by sme to dokončiť zajtra.
Mike: Piata strana, jasné.
Príčina a následok tohto robenia správneho sú tiež skutočné správne konanie.
Takže príčina, ak si myslíme, že existuje príčina nášho správneho konania v tomto okamihu, potom aj táto príčina je správne konanie. A ak naše správne konanie v tomto okamihu má následok, potom aj ten následok je správne konanie. Naznačuje teda, že konanie vo vyváženom stave dáva vznik rovnováhe, vyváženému konaniu. Je tu teda akýsi tok rovnováhy.
Nemali by sme vždy…
(Nahrávka sa skončila pred koncom talku, lebo sa vybili batérie v nahrávacom zariadení.)