Odpadnutie srdca, mysle a tela
Mike o výraze shinjin datsuraku: stredný stav v kolísaní zazenu, vždy prítomný, aj pri prvom zazene
Michael Eido Luetchford
Jún 2007 — Padmafarma, 1. prednáška.
Miesto konania: Padmafarma, Bělá u Jevíčka, Česko.
Michael Eido Luetchford · Jún 2007 — Padmafarma, 1. prednáška
Zdroj: zvukový prepis.
Z ústraniaFotkyNahrávky3Kronika
Audio
Padma Farm 2007 - Talk 1.mp3 v priečinku na Google Drive
Čo hovorí prednáška (stručný prehľad) — O týchto prehľadoch
Mike vysvetľuje Dógenov výraz shinjin datsuraku, nechať odpadnúť srdce, myseľ a telo, ako prestať niečo držať, a nie to od seba odtláčať. Stav, ktorý tento výraz pomenúva, podľa neho leží uprostred kolísania medzi telom a mysľou, z ktorého skutočný zazen pozostáva, a je v našom zazene vždy prítomný, aj prvýkrát a aj vtedy, keď sa zazen cíti zmätený, hoci je ťažké si ho všimnúť, ak nepraktizujeme pravidelne.
Vysvetľuje, že shin znamená myseľ a aj srdce, lebo japonská kultúra pôvodne nerobila rozdiel medzi mysliacou mysľou a citovým srdcom, že druhý znak, jin, ktorý sa tiež vyslovuje shin, znamená telo a že datsuraku je sloveso s významom nechať odpadnúť. Nechať odpadnúť sa líši od odhodenia, lebo čo odhodíme, od seba odtlačíme, kým to, čo necháme odpadnúť, prestaneme držať. Dógen povedal, že praktizovať zazen je nechať odpadnúť srdce, myseľ a telo, až keď mal dvadsaťsedem rokov, a Mike rozpráva, ako po rokoch mníšskeho života, keď sa pýtal, načo je všetko to úsilie, počul učiteľa v čínskom chráme povedať mníchovi vedľa seba, že zazen nie je o spánku, ale o odpadnutí, a pochopil, že sa nesnažíme nič získať, ale nechať všetko odpadnúť. Mike to chápe ako odkladanie vrstiev návykov, mentálnych vnímaní, spôsobov myslenia, rozlišovania medzi dobrým a zlým a starostí o seba a návrat k tomu, čo tu bolo pred nimi. Keďže ľudia vedia myslieť, vytvárame si obrazy, ktoré sa líšia od toho, ako veci sú, napríklad keď si pred príchodom predstavujeme Padma Farm, čo je podľa neho mimoriadne dôležité pre civilizáciu, no ak si obraz pomýlime s realitou, je to príčina nešťastia. V zazene praktizujeme odhadzovanie takých obrazov, ale nie v bežnom živote, kde by odhodenie tvorivosti v práci mohlo byť katastrofálne, takže ide o to všimnúť si rozdiel medzi svojimi obrazmi a tým, čo je pred nami. Pri tele poukazuje na šport, kde športovec, ktorý sa trápi polohou rúk a nôh či bolesťou v nohách, nemôže podať výkon, takže odhodiť telo znamená konať a keď konáme, strácame vedomie častí svojho tela.
Skutočný zazen však nie je ako obraz toho, že necháme všetko odpadnúť, lebo bolesť v bedre sa stane veľmi dôležitou, zmizne a vráti sa, takže zazen je akési kolísanie. Keď sa kolíšeme medzi silným telom a silnou mysľou, vždy prechádzame stredom a v tomto strednom stave môžeme nechať odpadnúť všetko, pričom tento stav spočiatku len zbadáme a neskôr ho vidíme jasnejšie. Aký zazen je, závisí od nášho života, takže rušný a stresovaný človek v ňom zbadá ten stres a oddýchnutý človek sa cíti pokojnejšie, ale v oboch prípadoch sa kolíšeme okolo toho istého bodu rovnováhy. Pokiaľ ide o stres, hovorí, že Západ sa ho snaží zbaviť tým, že niečo robí, zatiaľ čo budhizmus praktizuje nerobenie niečoho, takže stres nahromadený v nás pri tichom sedení odpadne veľmi pomaly, a hoci je ťažké uveriť, že sedenie pôsobí ako posilňovňa alebo dlhá prechádzka, on sám tomu úplne verí a hovorí, že to musíme vyskúšať vo vlastnej skúsenosti. Na otázku, či si to človek všimne v danej chvíli, alebo až potom, odpovedá, že spočiatku si nevšimol vôbec nič, ale dnes, o tridsať rokov neskôr, si to všimnúť dokáže, a prirovnáva to k učeniu sa korčuľovať, kde sa veľmi úzka rovnováha nejako rozšíri. Na otázky o pocite, že tu nie sme, a o ospalosti hovorí, že sa musíme neustále vracať tam, kde sme, a že zazen nás zvyčajne nerobí menej ospalými, ale ukáže nám, že sme ospalí, takže za dlhší čas môžeme zmeniť niečo malé, napríklad ísť skôr spať, čo je veľmi pomalá revolúcia. Zazen nám ukazuje skutočného človeka, ktorý sme a ktorého niekedy nemáme radi, a všimnúť si to oddelene od toho, čo sa nám páči alebo nepáči, nás mení spôsobom, ktorý Mike nevie ani vysvetliť, ani dokázať, takže tomu môžeme len veriť. Končí Dógenovým druhým výrazom, shikantaza, iba sedieť, netrápiť sa tým, či nás zazen zlepšuje, alebo či je dobrý alebo zlý, čo označuje za veľmi ťažké, a dodáva, že Dógenove výroky sú také jednoduché, že im ťažko rozumieme.
Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch
Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.
Takže zaspievajme Kaikyoge.
[recitácia, 00:00:05–00:00:38]
Ako som vysvetľoval o spevoch pri jedle, aj Japoncom je ťažké porozumieť ich významu, pretože znaky sú čínske znaky, zo stredovekej Číny. A výslovnosť je japonská výslovnosť. Niektorí ľudia teda môžu poznať ich význam, ale väčšina bežných ľudí v Japonsku význam nepozná. Takže spievajú len ako skupinovú činnosť. Nikdy som nepočul, že by sa nejaký Japonec pýtal na význam. Ale my na Západe radi vieme význam toho, čo robíme. A ak s významom nesúhlasíme, nechceme to robiť. Spievať tieto bezvýznamné spevy je teda pre nás Európanov pekný spôsob, ako odhodiť svoje zvyky. Radi všetkému presne rozumieme a potom chceme vyberať. Toto sa mi páči. Toto sa mi nepáči. Toto je dobré. Toto je zlé. A tento postoj je základom našej vynikajúcej civilizácie. Je to základ našej vynikajúcej civilizácie. Ale je to aj základ nášho nešťastia. Budhizmus teda učí nevyberať si. Čo znie hrozne.
Dnes som chcel hovoriť o zazene. Niektorí z vás praktizujete zazen už dlho. A iní ho praktizujete prvýkrát. Majster Dógen, japonský mních z 13. storočia, ktorého učenie nasledujem, povedal, že prvý raz, keď praktizujeme zazen, je to isté ako deväťstý raz, keď ho praktizujeme. Ale je to ťažké uveriť. Niekedy sa prvých pár razy, keď praktizujeme zazen, zdá byť len bolesťou. Alebo len zmätkom. Alebo len myslením. Ako to môže byť to isté? A niekto, kto praktizoval tridsať rokov alebo štyridsať rokov. Je to záhadné tvrdenie.
Chcem sa teda pozrieť na význam zazenu, ktorý učil majster Dógen, a to na základe dvoch výrazov, ktoré veľmi rozšíril. Výrazy sú japonské, ale myslím, že niektorí z vás ich možno počuli. Prvý je shinjin datsuraku. Počul to niekto? Počulo to málo ľudí, predpokladám.
Účastník: Áno.
Účastník: Áno.
Mike: Shinjin datsuraku. Ak sa niekoho v Japonsku opýtate: počuli ste o shinjin datsuraku? Povedia: ach áno, áno, niečo ako budhizmus, áno, áno. Učili sme sa to v škole. A potom povedia: Ach, ale zazen, och. A dôvod je ten, že mnohých japonských školákov brávali do chrámu na školský výlet, každý rok. A museli v chráme sedieť v zazene a veľmi prísny kňaz s veľkou palicou ich udiera po pleci. Tie deti sa teda veľmi báli. A tento strach zo zazenu je v japonskej spoločnosti dosť bežný. A dôvod je ten, že japonský úrad pre vzdelávanie chcel urobiť zazen populárnym. Ale zazen, ktorý učil majster Dógen, je dosť iný.
Pozrime sa teda na výraz shinjin datsuraku. Shin znamená myseľ, ale nie celkom myseľ v anglickom zmysle. Neviem, či české slovo pre myseľ má taký veľmi úzky intelektuálny význam.
Účastník: Nie.
Mike: V angličtine má dosť úzky význam. Myseľ je myslenie. V japončine a čínštine znak shin znamená aj srdce. Takže srdce-myseľ. V japonskej kultúre nie je rozdelenie medzi mysliacou mysľou a citovým srdcom. Samozrejme, v moderných časoch robia rovnaké rozdelenie, pretože študujú západnú psychológiu. Ale pôvodne shin znamená srdce-myseľ. Druhý znak, jin, sa tiež vyslovuje shin. Ale keď dáte tie dva dokopy, nepoviete shin shin, poviete shinjin. Neviem, či máte takéto frázy v češtine. Ale v japončine je to veľmi bežné. Výslovnosť druhého znaku sa mení, keď je spolu s prvým znakom.
A druhé shin znamená telo. Úplne iné. Takže keď počujete shin, neviete, ktoré z nich to je. Myslíte myseľ, alebo myslíte telo? Musíte vidieť napísaný znak. A keď vidíte znak pre srdce-myseľ, je úplne odlišný od znaku pre telo. Shinjin, srdce-myseľ telo. Datsuraku. Datsuraku je sloveso. Znamená nechať odpadnúť, čo je iné než odhodiť. Ak niečo odhodíme, odtlačíme to od seba. Zámer. Ak necháme niečo odpadnúť, prestaneme to držať. Takže výraz shinjin datsuraku znamená nechať odpadnúť srdce, myseľ a telo.
Ak máte otázku alebo vám nie je jasné, čo hovorím, prosím, nečakajte do konca. Môžete teraz niečo povedať. Majster Dógen povedal: praktizovať zazen je nechať odpadnúť srdce, myseľ a telo. Ale povedal to, až keď mal dvadsaťsedem rokov. Mníchom sa stal, keď mal trinásť. Veľmi úprimne chcel zistiť: čo to robím? O čom je môj život? Obaja jeho rodičia zomreli, keď bol veľmi malý. A nemohol v živote nájsť nič, o čo by sa mohol oprieť.
Vstúpil teda do chrámu ako mladý mních. Všetci ľudia v chráme vynakladali veľké úsilie praktizovať a spievať a robiť mnoho vecí. A on sa čudoval, čo to robia. Čo tým získavajú? Pýtal sa teda starších mníchov. Ale nikto mu nevedel odpovedať. Samozrejme, dávali mu odpovede, ale tie odpovede mu nedodali pocit uspokojenia. Takže viac než desať rokov praktizoval všetky obrady a čítal sútry. Potom praktizoval zazen.
Ale nechápal: kam sa snažím dostať? Prečo musím vynakladať toľko úsilia? Po mnohých rokoch teda odišiel do Číny, odkiaľ prišiel budhizmus. A navštívil niekoľko čínskych chrámov. A v týchto chrámoch hľadal odpoveď na svoju otázku. Vynakladáme veľa úsilia. Čo sa to snažíme urobiť? Napokon prišiel do chrámu, ktorý viedol istý učiteľ, a keď praktizoval zazen, tento učiteľ povedal pár slov mníchovi, ktorý sedel vedľa majstra Dógena. A tie slová boli celkom jednoduché. Učiteľ povedal mníchovi: Zazen nie je o spánku. Je o odpadnutí. V tej chvíli majster Dógen pochopil: Aha. Nesnažíme sa nič získať. Snažíme sa nechať všetko odpadnúť.
A to veľmi jednoduché uvedomenie mu dalo pochopiť, že sedenie v zazene je odkladanie všetkých vrstiev návykov, mentálnych vnímaní, mentálnych spôsobov myslenia, rozlišovania medzi dobrým a zlým, starostí o seba a návrat k niečomu, čo tu bolo pred všetkými tými vrstvami. Takže ak chcete, zazen je vyzliekanie sa. Hoci to neodporúčam, pretože sa stávame roztržitými.
Toto je veľmi dôležité z jedného hlavného dôvodu. Ľudské bytosti majú vynikajúcu schopnosť myslieť. A keď myslíme, môžeme si vytvoriť obraz, ktorý sa líši od toho, kde sme, a od toho, ako veci teraz sú. Obraz môže byť: ach, idem na Padma Farm. Bude to krásna budova s množstvom zelených polí. Ľudia by boli takíto. Jedlo by bolo takéto. A naučím sa zazen. Prídeme a všetko je úplne iné. Ach. No dobre. Taká je naša povaha ľudských bytostí. Vytvárame si obraz, ktorý sa líši od toho, ako veci sú.
Toto je mimoriadne dôležité pre ľudskú civilizáciu. Bez vytvárania obrazov o realite, ktoré sa líšia od reality, by sme nemohli vytvoriť úžasnú modernú civilizáciu. Ale obraz si pletieme s realitou. Takže máme sklon veriť, že obraz je správny a realita zlá. Tak sa potom stávame nešťastnými. Želám si, aby to bolo takto. Keď praktizujeme zazen, praktizujeme odhadzovanie svojich obrazov. Ale to neznamená, že by sme sa mali pokúšať odhodiť svoje obrazy v bežnom živote.
Ak by sme sa pokúsili odhodiť svoju tvorivosť alebo predstavivosť v práci, môže to byť katastrofálne. Čo budeme robiť budúci mesiac? Som budhista, na tom nezáleží. Ale musíme si všímať, akí sme. Takže pravidelným praktizovaním zazenu sa môžeme naučiť nechať odpadnúť všetky vrstvy, ktoré potrebujeme na to, aby sme mohli žiť v spoločnosti, a vrátiť sa k niečomu jednoduchšiemu. Keď sa potom vrátime do bežnej spoločnosti, môžeme si všimnúť rozdiel medzi svojimi obrazmi, svojimi nápadmi, svojimi snami a tým, čo je pred nami. Všímať si tento rozdiel je teda veľmi dôležité.
Majster Dógen hovorí, že môžeme nechať odpadnúť všetko naše myslenie a cítenie. Ale hovorí aj: nechaj odpadnúť telo. To sa zdá byť iné. Ak však praktizujeme nejaký šport, nie je to také ľahké a nie je to také ťažké pochopiť. Nechať odpadnúť telo. Ak trénujete nejaký fyzický šport, hoci sa sústreďujete na fyzickú aktivitu, keď tú fyzickú aktivitu praktizujete, napríklad tanec, alebo plávanie, futbal. Čokoľvek. Musíme zabudnúť na svoje telo, aby sme podali dobrý výkon. Ak sa futbalista trápi tým, aká je poloha jeho rúk a nôh, napätím vo svaloch, bolesťou v nohách, tak nemôže podať výkon. Takže každý športovec vie, ako odhodiť telo. Môžeme povedať, že odhodiť telo znamená konať. A keď konáme, strácame vedomie častí svojho tela. A stávame sa niečím celistvým, čo koná. Ak to teda dáme dokopy, nechať odpadnúť srdce, myseľ a telo znamená nechať odpadnúť všetky naše myšlienky, obrazy, návyky alebo starosti. A tiež nechať odpadnúť všetko naše vedomie fyzického tela.
Ale ak sa pozrieme na svoj skutočný zazen, zistíme, že to tak nie je. Ak sedíme v zazene a máme bolesť v kolene, dnes mám bolesť v bedre, potom sa bolesť v mojom bedre stane veľmi, veľmi dôležitou. A vytrháva ma z pokojného stavu. Ale potom zmizne. A potom sa zase vráti. V zazene teda môžeme zažívať akési kolísanie. Niekedy nás chytí nepohodlná pozícia. A niekedy všetky problémy zmiznú. Môžeme teda povedať, že zazen je akési kolísanie. Hoci majster Dógen opísal zazen ako nechať odpadnúť myseľ, srdce a telo, obraz, ktorý to v našej mysli vytvára, je len obraz. Náš skutočný zazen sa od toho obrazu líši.
Ale ak zazen praktizujeme pravidelne, môžeme si všimnúť, že v strede našej skúsenosti v zazene je stav, ktorým je nechať odpadnúť myseľ, srdce a telo. Niekedy máme silné telo. Niekedy máme silnú myseľ. Ale keď sa kolíšeme medzi nimi, vždy prechádzame stredom. V tomto strednom stave môžeme nechať odpadnúť všetko. Keď začíname praktizovať, možno sa veľmi kolíšeme. Takže si nevšímame stav, ktorý je v strede. Ak praktizujeme pravidelne, znova a znova a znova.
Všimneme si, že uprostred medzi všetkými rôznymi stavmi, ktoré v zazene prichádzajú a odchádzajú, je stav, ktorý majster Dógen nazýva shinjin datsuraku. Len ho na chvíľu zbadáme. Ak potom praktizujeme pravidelne, vidíme ho jasnejšie. Takže tento stav je v našom zazene vždy, aj keď ho praktizujeme prvýkrát. Ale je ťažké si ho všimnúť, ak nepraktizujeme pravidelne. Ale pretože je tento stav v našom zazene vždy, aj keď sa náš zazen cíti veľmi zmätený, máme zo zazenu úžitok. Niekedy je náš zazen takýto. Myšlienky, starosti, bolesť, všetko. A niekedy je náš zazen takýto. Závisí to od nášho života. Ak vedieme veľmi rušný, veľmi stresujúci život a sedíme v zazene, všimneme si tú rušnú, stresovanú osobu. Ak sa pár týždňov pekne oddýchneme a praktizujeme zazen, môžeme sa cítiť pokojnejšie. Ale to, čo robíme, je to isté. Kolíšeme sa okolo bodu uprostred, ktorý je bodom rovnováhy. A uvedomenie majstra Dógena o zazene opisuje shinjin datsuraku, ten stred alebo stredný bod, ktorý všetci dnes zažívame, bez výnimky.
Ale myslím si, že môžeme aj zmierniť svoj stres. Na Západe teda zvyčajne cítime: mám stres. Aby som sa zbavil stresu, musím niečo robiť. Budhizmus hovorí: mám stres. Aby som sa zbavil stresu, praktizujem nerobenie niečoho. Toto sa teda spolieha na náš prirodzený stav. Inými slovami, ak sedíme v pokoji a nerušíme sa, stres, ktorý sa v nás nahromadil, odpadne, veľmi pomaly. Je ťažké to uspokojivo vysvetliť v moderných pojmoch, ale môžeme si myslieť, že stres súvisí s dvoma hlavnými vecami. S fyzickým napätím. Keď sme v strese, často máme napätie, možno v krku, vo svaloch, a tak ďalej. Možno nám práca pri počítači dáva určitý druh napätia. A tiež so stavom nášho nervového systému, ktorý riadi rovnováhu medzi činnosťami našich orgánov, ako srdce, pľúca a tak ďalej. Sedenie v zazene alebo praktizovanie nejakej fyzickej aktivity teda znižuje náš stres. Môžeme to chápať tak, že ideme do posilňovne trénovať. Po tréningu vieme, že sa môžeme zbaviť stresu. Ak ideme na dlhú prechádzku do prírody, môžeme sa zbaviť svojho stresu. Vrátime sa a cítime uvoľnenie. Ale sedieť takto, je pre nás ťažké uveriť, že nás to môže zbaviť veľkého množstva stresu. Musíme to teda vyskúšať. Ale v mojom prípade úplne verím, že sedenie takto—zdá sa, že sa nehýbe—má rovnaký účinok ako napríklad lezenie po horách. Ale musíme si to vyskúšať vo vlastnej skúsenosti.
Otázka: Keď hovoril, že napríklad tí, ktorí začínajú so zazenom, si to nevšimnú, tak by ma zaujímalo, či náhodou on nevie, či si to všimne, či v tej chvíli, keď je v tom stave, si to všíma, alebo či si to uvedomí až potom, že… Takže každý má túto skúsenosť počas zazenu. Takže všímate si, keď praktizujete? Všímate si, že to robíte, alebo si to všimnete až potom, čo sa to stalo?
Mike: Keď som prvýkrát začal praktizovať zazen, vôbec som si nič nevšimol. Ale teraz, keď praktizujem zazen, o tridsať rokov neskôr, dokážem si to všimnúť. Pustiť to a usadiť to. Pre mňa je pekným vysvetlením učenie sa lyžovať alebo korčuľovať. Keď sa učíte korčuľovať, balansujete na veľmi úzkej hrane korčule. Takže korčuľujete takto. Ale ak nespadnete, korčuľujete. Ak však budete pokračovať v praktizovaní, táto veľmi úzka rovnováha sa nejako rozšíri a môžete stáť na korčuli a plynulo ísť. Ako sa teda veľmi úzky bod rovnováhy na korčuli stane širším? Toto je moje vysvetlenie toho, čo sa deje v zazene.
Otázka: No, niekedy mám pocit, že som bol buď neviem kde, alebo zrazu zistím, že som celý čas myslel na niečo iné. A je nejaký spôsob, ako to využiť?
Mike: Pravdepodobne o tom bude hovoriť váš sprievodca. Niekedy počas zazenu veľa myslíme. Je to pravda. Niekedy v zazene cítime, že tu nie sme.
Účastník: Áno.
Mike: Takže v zazene máme akúsi ťažkú prácu, aby sme sa neustále vracali tam, kde sme. Znova a znova a znova.
Otázka: Takže ak sa cítite akosi ospalí a unavení a duchom neprítomní, mali by ste pokračovať ďalej?
Mike: Áno. Keď praktizujem, vždy to odráža môj stav. Ak sa teda počas zazenu cítim ospalý, vždy si poviem: aha, som ospalý. Musím ísť skôr spať. Ak sa teda cítime ospalí, zvyčajne potrebujeme spať. Praktizovanie zazenu nás zvyčajne nerobí menej ospalými. Ale v dlhšom období si pri praktizovaní zazenu môžeme všimnúť: nevyspím sa dosť. Zmeníme teda v živote nejakú malú vec. A napríklad si povieme: ak pôjdem každú noc o trochu skôr spať, môžem vstať a praktizovať zazen. Takže veľmi, veľmi, veľmi pomalá revolúcia. Zazen nám teda nezabráni byť ospalými, ale ukáže nám, že sme ospalí. Ukáže nám, či sme napätí. Ukáže nám, či sme rozrušení. Ukáže nám, či sme nešťastní. Ukáže nám skutočného človeka, ktorý sme, ktorého niekedy nemáme radi. A všimnúť si, kto sme, oddelene od toho, čo sa nám páči alebo nepáči, má nejaký účinok, ktorý nás mení. Ale je takmer nemožné pochopiť ten účinok. Keď si všimneme, akí naozaj sme, oddelene od toho, čo sa nám páči alebo nepáči, oddelene od milého človeka, nemilého človeka, oddelene od sebeckého alebo nesebeckého, a tak ďalej, všimnutie si tejto skutočnosti nás mení. Ale nemôžeme pochopiť ako. Je to druh prijatia. Môžeme teda iba veriť, že všímanie si seba samých nejako— Nemôžeme to dokázať. Nemôžeme to vysvetliť, ale môžeme tomu veriť.
Dógen použil aj iný výraz na opis zazenu, shikantaza. Shikantaza je veľmi zvláštny výraz. Shikan znamená iba. Nič iné. Nič iné než. Ta znamená len, alebo iba. Za znamená sedieť. Nič iné, iba len sedieť. To bol jeho opis. Netrápiť sa tým, či nás zazen zlepšuje. Netrápiť sa tým, či je náš zazen dobrý alebo zlý. Sedieť. Veľmi ťažké. Pretože jeho výroky sú také jednoduché, ťažko im rozumieme. Na konci talku teda zarecitujme Fueko. Prvé štyri riadky sú v rovnakej rýchlosti ako prvý spev a posledné tri riadky sú oveľa pomalšie. Skúsme to.
[recitácia, 00:52:34–00:53:15]