Mike vysvetľuje začiatok Genjo Koan cez štyri hľadiská; pre Dógena znamená byť prebudený jednoducho byť tu

Štyri hľadiská

Majster Dógen nenapísal knihu. Shobogenzo je len zbierka jeho esejí alebo prednášok a existujú rôzne verzie. V niektorých verziách je Genjo-koan prvý, ale v našej knihe je tretí, pretože Nishijima Roshi usporiadal kapitoly podľa dátumu, keď majster Dógen esej napísal alebo prednášku predniesol. Genjo-koan napísal v polovici jesene roku 1233.^[1]

V tejto kapitole hovorí zo štyroch hľadísk, ktoré často používa, keď vysvetľuje budhizmus. Po prvé idealistické hľadisko: idea alebo náčrt princípu, o ktorom chce hovoriť. Po druhé akési prízemné, materiálne vysvetlenie, často možno príbeh o ľuďoch alebo nejaká situácia. Tretie hľadisko je často ťažké pochopiť, pretože Dógen sa snaží spojiť idealistické a materialistické hľadisko, aby sa priblížil k realistickému opisu. A štvrté je akési celkové, často básnické uchopenie toho, o čom hovorí.^[1]

Prvý odsek

V tomto prvom odseku hovorí, že z prvého hľadiska rozlišujeme protikladné situácie: byť osvietený alebo v ilúzii, živý alebo mŕtvy, Buddha alebo obyčajný človek. Keď niečo analyzujeme vo svojej mysli, rozdeľujeme to na protiklady. Z druhého hľadiska hovorí, že v živote tieto protiklady nie vždy nájdeme. Buddha aj obyčajný človek majú dve nohy, dve ruky, dve oči. Obaja pijú čaj, jedia, spia.^[2]

A hovorí, že Buddhovo učenie nie je v oblasti, kde svet analyzujeme, kde rozlišujeme medzi protikladmi. Súvisí so stavom v tomto okamihu. Môžeme premýšľať o živote alebo smrti, ale v skutočnosti sme buď živí, alebo mŕtvi. Teraz žijeme, teraz sme mŕtvi, teraz sme buddhovia, teraz sme obyčajní ľudia. Priame, neanalytické učenie založené na prítomnom okamihu.^[2]

Potom hovorí, že zo štvrtého hľadiska je svet taký, aký je. Niekedy premýšľame, niekedy sme zapojení do fyzického sveta, niekedy len žijeme v prítomnosti. Niekedy sú veci také, ako ich chceme, niekedy nie. To je fakt. Takže tento prvý odsek obsahuje akési vyhlásenie celej jeho filozofie.^[2]

Druhý odsek

V druhom odseku hovorí o tom, že keď sa veľmi snažíme žiť v realite, klameme sa. Takže ak vynaložíme veľmi silné úsilie byť tu prítomní, „som tu“, nefunguje to. Je to ilúzia. Ale ak si jednoducho dovolíme byť tam, kde sme, sme prebudení v realite. Hovorí teda o snahe byť niečím podľa nejakej idey.^[3]

Hovorí, že ľudia, ktorí vedia, čo znamená byť v ilúzii, sú buddhovia. Ľudia, ktorí si myslia, že majú predstavu o tom, čo je realita, a nadšene o nej hovoria, možno klamú sami seba. Ale ľudia, ktorí si uvedomujú, aké je to byť v ilúzii, môžu byť jednoducho prítomní. Inými slovami, musíme si uvedomiť, že sme niekedy v ilúzii, skôr než môžeme byť jednoducho prebudení. To hovorí Dógen. A hovorí, že niektorým ľuďom, ktorí sú prebudení, môže byť pomaly čoraz jasnejšie, čo je skutočné, a iní ľudia sú čoraz viac v ilúzii.^[3]

Jednoduchý stav, ktorý všetci poznáme

Potom hovorí, že keď sme prebudení, keď sme Buddhom, nemusíme si to všimnúť. Aj keď si to možno nevšimneme, stav prebudenia ďalej zakúšame. Byť prebudený alebo byť Buddha pre Dógena jednoducho znamená byť prebudený, byť tu. Nebyť stratený vo svojich myšlienkach ani uväznený vo svojich emóciách, ale jednoducho byť tu. Je to veľmi jednoduchý stav, ktorý všetci poznáme. Vstupujeme doň a opúšťame ho. Ale ľudia, ktorí poznajú rozdiel medzi tým, keď sme tu, a tým, keď sme niekde vo svojej mysli alebo uväznení vo svojich emóciách, dokážu byť v realite a pomaly si čoraz jasnejšie uvedomovať, kedy sme tu.^[4]

Nadšenie a každodenný život

Roman: Zdá sa, že čím väčší sú budhistickí učitelia, vrátane majstra Dógena, tým sebaistejšie alebo nadšenejšie pôsobia, keď vysvetľujú pravdu. Ale vy ste povedali, že keď to robia, pravdu nepoznajú. Tak to znelo.

Súvisí to so zámerom. Realita nie je mimoriadna. Je jednoducho tu. Ako hovorievali starí učitelia, je to nosenie vody. Kým sme tu hore a hovoríme o veľmi abstraktných ideách budhizmu, Eli je možno v kuchyni a pripravuje jedlo. Takže ona je v realite a my nie. Ale tento fakt si môžeme uvedomiť. Toto je len talk. Realita je celkom normálna: pripravovať čaj, krájať zeleninu, variť polievku. Ale niekedy to niektorí z nás potrebujú mať vysvetlené. Keď to niekomu vysvetľujeme nadšene, míňame podstatu. Je to jednoduchšie. Je to len byť normálny, byť tu. Dbajte na to, aby sa polievka nepripaľovala.^[5]

V jednom kóanovom príbehu sa žiak pýta majstra: „Aká je ústredná pravda budhizmu?“ Majster hovorí: „Už si dojedol?“ „Ach áno.“ „Choď a umy si misku.“ To je realita. Ale je pre nás veľmi ťažké byť v jednoduchom každodennom živote, pretože sme veľmi inteligentní. Máme sklon prisudzovať rôznym činnostiam rôznu hodnotu, takže by sme mohli povedať: „Hovoríme o veľmi, veľmi dôležitej filozofii o živote a pravde, ale ona je v kuchyni a varí, to nie je až také dôležité.“ Ale majster Dógen povedal, že kuchár je najdôležitejšia osoba.^[5]

Roman: Takže by to nemalo byť oddelené od každodenného života. Keď majster Dógen vysvetľuje veľmi zložité filozofické pojmy, neznamená to, že zabúda, čo je každodenný život.

Myslím, že áno. Nehovorí, čo by malo alebo nemalo byť. Môžete písať o budhizme, koľko len chcete. Len nezabudnite, že je pol šiestej a treba si dať čaj.^[6]

Priama skúsenosť a prúd

V ďalšom odseku hovorí, že keď naplno zakúšame to, čo je pred nami, je to veľmi priame. Nie je to dualistické ako pozeranie sa na niečo iné, keď si môžeme byť vedomí seba, ako sa na to pozeráme. Celá skúsenosť je úplná.^[6]

V ďalšom odseku hovorí, že Buddha učil, že zisťujeme, kto sme, a zistiť, kto sme, znamená zabudnúť, kto sme. Keď zabudneme, kto sme, môžeme sa stať jedným so všetkým. Keď sa môžeme stať jedným so všetkým, pustíme moje telo a moju myseľ aj svet. Hovorí teda o stave, keď konáme úplne. Nemyslíme na seba. Dá sa povedať, že ego zmizne. Je to bežná skúsenosť, keď sme v prúde, ako hudobník alebo športovec, alebo v kancelárii. Oddelenie medzi nami a svetom nie je dôležité. Nie je tam.^[7]

Hľadanie reality niekde inde

V ďalšom dlhom odseku vysvetľuje, že keď začneme hľadať realitu, hľadáme ju niekde inde. Neuvedomujeme si, že to, čo hľadáme, je tam, kde sme. Ľahko uveríme, že máme niečo, čomu sa hovorí myseľ, niečo, čomu sa hovorí telo, a že naša myseľ trvá bez konca, oddelená od tela. Ale hovorí, že keď sa vrátime k realite, na toto miesto, vidíme, že svet nie je sústredený okolo nás. Sme súčasťou niečoho veľkého. Nie ste v jeho strede.^[7]