Život majstra Dógena

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

Dnes ráno chcem hovoriť o živote a hľadaní majstra Dógena. Narodil sa v roku 1200. A zomrel, keď mal 53 rokov. Bol to nemanželský syn, nie z manželstva, jedného politika, a nemohol žiť so svojím otcom. Žil teda s matkou, na predmestí Kyota. Keď mal dva roky, jeho otec zomrel. A keď mal sedem rokov, zomrela jeho matka. Bol to teda osamelý malý chlapec. Ale bol veľmi výborný v štúdiu: keď mal päť rokov, už vedel čítať čínske budhistické sútry. Keď mu zomreli matka aj otec, išiel žiť k strýkovi. Ale cítil, že chce v živote nájsť niečo, čo by bolo spoľahlivé. Niečo, na čo by sa mohol spoľahnúť.

Keď mal dvanásť rokov, rozhodol sa, že chce byť budhistickým mníchom. Ale strýko to odmietol. Takže keď mal trinásť, utiekol do chrámu v Kyote, ktorý sa volal Enryakuji a bol to chrám školy Tendai budhizmu. Škola Tendai študovala budhizmus teoreticky. Ale nemali žiadnu prax. Zostal v chráme Enryakuji asi tri roky. A veľmi podrobne prečítal všetky budhistické sútry. Ale mal jednu veľmi jednoduchú otázku. V sútrach školy Tendai sa hovorilo, že ľudské bytosti sú vrodene dokonalé, pôvodne dokonalé. A že sú Buddhovia. Mladý majster Dógen mal teda jednu otázku. Ak sme všetci dokonalí, prečo musíme tak tvrdo študovať? Ale nikto mu nevedel odpovedať. Dôvod bol ten, že jeho otázka bola veľmi praktická. Ale mnísi školy Tendai boli veľmi teoretickí.

Nemohol sa teda zbaviť tejto otázky. A mnísi boli z tej otázky unavení. Povedali mu preto, aby šiel do iného chrámu, ktorý bol neďaleko. Išiel do chrámu, ktorý sa volal Onjoji. A opýtal sa mníchov v chráme Onjoji, ak sme všetci dokonalí, prečo musíme tak tvrdo pracovať? Ale nevedeli mu odpovedať.

Jeden z mníchov v Onjoji mu povedal, aby šiel a opýtal sa starého mnícha, ktorý sa práve vrátil z Číny a býval v chráme zvanom Kenninji. Išiel teda do Kenninji. A opýtal sa starého mnícha, ak sme všetci dokonalí, ak sme všetci Buddhovia, prečo musíme tak tvrdo študovať a pracovať? Starý mních, ktorý sa volal Eisai, mu povedal: ‚Neviem nič o Buddhoch v minulosti ani v budúcnosti. Ale vidím skutočné mačky a skutočné kravy.‘ A majster Dógen bol šokovaný, že dostal takú realistickú odpoveď, veľmi praktickú odpoveď.

Zostal v chráme Kenninji asi desať rokov. Chrám Kenninji patril škole Rinzai budhizmu. Praktizovali teda zazen. Ale pri praktizovaní mali veľmi silný zámer. Chceli sa stať osvietenými. Majster Dógen teda praktizoval a praktizoval a praktizoval, snažil sa dosiahnuť osvietenie, ale nedokázal to. A zistil, že majster chrámu má ten istý problém. Hoci praktizovali ďalej a ďalej, nedokázali nájsť niečo, čomu sa hovorí osvietenie. Obaja sa teda rozhodli ísť do Číny. Možno by v Číne mohli nájsť cestu k osvieteniu. Cestovali teda do Číny. A dva roky chodili z jedného chrámu do druhého. Ale, žiaľ, všetky chrámy, ktoré navštívili, boli chrámy školy Rinzai. Takže všetci hľadali osvietenie. Nemali teda odpoveď na svoj problém.

Potom majster, ktorý Dógena sprevádzal, zomrel v Číne. Ale neviem príčinu. Majster Dógen si teda pomyslel: ‚Je to zbytočné. Musím sa vrátiť do Japonska.‘ Pripravoval sa na návrat do Japonska a stretol veľmi starého mnícha. Ten veľmi starý mních mu povedal: ‚Mal by si ísť do chrámu Tendo. Lebo v chráme Tendo je nový majster, ktorý je veľmi, veľmi vynikajúci. Povie ti odpoveď na tvoju otázku.‘ Majster Dógen išiel do chrámu Tendo. Vlastne tam už predtým bol, ale vtedy tam bol iný majster. Išiel teda do chrámu Tendo a stretol tam toho nového majstra, ktorý sa volal Tendo Nyojo, alebo po čínsky Ryujin.

Keď toho majstra stretol, intuitívne pocítil: ‚Toto je muž, ktorého hľadám.‘ A keď majster, Tendo Nyojo, uvidel tohto veľmi nadšeného mladého japonského mnícha, pocítil: ‚Toto je muž, ktorého hľadám.‘ Zostal teda v chráme dva roky, počúval učenie majstra Tendo a praktizoval zazen. Jedného dňa, keď praktizoval zazen, majster Tendo zakričal na iného mnícha, ktorý sedel blízko majstra Dógena: ‚Prestaň spať! Zazen je odhodenie tela a odhodenie mysle.‘ Keď to majster Dógen počul, konečne niečomu porozumel. Až do tej chvíle dúfal, že zo zazenu niečo získa. Ale majster Tendo povedal: ‚Odhoď všetko.‘ Keď to počul, uvedomil si: ‚Aha. Zazen nie je získavanie niečoho. Je to zbavovanie sa všetkého.‘ Bol teda veľmi šťastný.

Nakoniec sa po ďalšom roku vrátil do Japonska s požehnaním od svojho majstra. Po návrate do Japonska chcel v Japonsku učiť ľudí zazen, z ktorého nemožno nič získať. Spočiatku sa vrátil do chrámu Kenninji. Ale nebol veľmi šťastný. Mnísi tam neboli veľmi úprimní, a tak Kenninji opustil a založil si vlastný malý chrám, ktorý nazval Kosho Orinji. Zostal tam desať rokov, písal o tom, čo sa naučil v Číne, a učil ľudí praktizovať zazen.

Jeho chrám sa stal veľmi populárnym. Ale, žiaľ, ostatné chrámy začali žiarliť a situácia sa zhoršila. Jeden z mužov, ktorí ho finančne podporovali, mu navrhol, aby opustil Kyoto, odišiel do hôr a postavil chrám. Tak to urobil a chrám nazval Eiheiji. V Eiheiji ďalej učil svojich žiakov asi desať rokov. Ale potom, keď mal 52 rokov, ochorel. Možno to bola tuberkulóza. Išiel do Kyota na liečenie, ale neuzdravil sa a zomrel tam, v roku 1253. To je teda život majstra Dógena.

Teraz by som chcel hovoriť o tom, čo učil. Učil štyri veci. Prvá vec bola vôľa k pravde. Vôľa nájsť pravdu. V sanskrite je to bodhicitta, alebo body-mind. V japončine bushin. A povedal, ak nemáme vôľu k pravde—

Účastník: Áno, no, to slovo tam v taliančine je, myslím, vlastne. Len tam stojí body-mind, ale je to ako telo. Nemyslím, že s tým telom súhlasím, ako, ach—

Mike: Prepáčte. Body, body.

Účastník: Áno, bodhi znamená múdry, múdrosť.

Mike: Povedal teda, že ak nemáme vôľu nájsť pravdu, je ťažké pravdu nájsť. A ak sa chceme stať slávnymi, alebo dosiahnuť ekonomický zisk, zakrývame svoju vôľu k pravde. Odporúčal teda, aby sme našli svoju vôľu k pravde, ktorou je naša vnútorná túžba zistiť, čo je skutočné. To je jeho prvé učenie. Jeho druhé učenie bolo o príčine a následku. Povedal, že príčina a následok sú absolútne. To, čo robíme, má výsledok. Vždy dostaneme výsledok toho, čo sme urobili. Nikdy nemôžeme uniknúť. To je jeho druhé učenie.

Jeho tretie učenie bolo, že realita je len v tomto okamihu. Hoci myslíme na minulosť, spomíname si na minulosť, je nemožné vrátiť sa do minulosti. Hoci snívame o budúcnosti alebo na ňu myslíme, je nemožné ísť do budúcnosti. Sme vždy v prítomnosti. To bolo jeho tretie učenie. Jeho štvrtým učením bol zazen. Povedal, že praktizovanie zazenu je stredom budhizmu. Samozrejme, nezáleží na tom, či tomu hovoríme zazen, alebo dhyāna, alebo jhāna.

Ale samotné praktizovanie je veľmi dôležité. Lebo keď praktizujeme zazen, všimneme si, že práve teraz žijeme. Niekedy zablúdime do zvláštnych oblastí myslenia. Sny, duchovné videnia. Ale keď praktizujeme zazen, všimneme si, že stále sedíme na vankúši. Odporúčal nám teda praktizovať zazen každý deň, aby sme sa naučili byť v prítomnosti. Samozrejme, nepopieral históriu ani budúcnosť.

Ale povedal, že minulosť a budúcnosť sú len v našej pamäti, ktorá zahŕňa naše fyzické telo. Ale žijeme v prítomnosti. Takže to sú štyri učenia, na ktorých založil svoju prácu. Počas celého života po návrate do Japonska mal mnoho prednášok pre svojich žiakov. Niekto jeho prednášky zapisoval, alebo ich niekedy napísal sám na papier. A tieto prednášky boli zozbierané v knihe nazvanej Shobogenzo. Sho znamená správny alebo pravdivý. Bo, alebo ho, znamená Dharma, alebo zákon, univerzálny zákon. Gen znamená oko. Zo znamená skladisko. Skladisko očí, ktoré vidia pravdivý univerzálny zákon. Napísal to teda sem a my sme to preložili do angličtiny v štyroch knihách. Toto je teda dielo jeho života.

V týchto knihách píše o všetkom, čo súvisí so životom v chráme. Ako variť. Ako ísť na toaletu. Ako si strihať nechty. Čistiť si zuby. Ako vstupovať do sály zazenu. Všetko, čo sa naučil v Číne. Je tu jedna dôležitá vec pre nás v modernej dobe. Majster Dógen učil budhistický život, ktorý našiel v Číne. A učil ho japonských ľudí, ktorých nazýval ľuďmi nízkeho postavenia, nie takými vidieckymi, nie takými sofistikovanými. Ak teda uvažujeme, čo by sme mali o majstrovi Dógenovi učiť v modernom svete, musíme sa realisticky pozrieť na to, čo ľudia potrebujú. V Japonsku v 13. storočí ľudia potrebovali nejakú hygienu, pravidlá pre život a tak ďalej, a tiež filozofiu. A čo potrebujeme v modernom svete? To je otázka. Tak teraz prestanem a poďme mať diskusiu, alebo otázky— Kto chce, môže hovoriť.

Otázka: Z tých štyroch vecí, ktoré majster Dógen učil, kladie na niečo osobitný dôraz? Bola niektorá z nich dôležitejšia ako ostatné, alebo ich považoval za rovnocenné?

Mike: Povedal, že bez zazenu niet budhizmu. Ale bez vôle k pravde by sme nikdy nezačali praktizovať zazen. A vôľa k pravde niekedy závisí od príčiny a následku. A naša situácia je vždy v prítomnom okamihu. Takže prosím, vyberte si to dôležité.

Otázka: A ešte, ako je v tých štyroch zväzkoch zahrnutá Brána bez brány majstra Mumona z obdobia Sung, ktorá má štyridsaťdeväť kóanov?

Mike: Nie, nie je to zahrnuté. Ale majster Dógen, keď bol v Číne, zozbieral tristo kóanových príbehov, ktoré sú rozhovormi medzi majstrami a žiakmi. A používal ich na diskusiu o budhizme. Nájdete ich teda v Shobogenzo. A tiež sme vydali knihu kóanov, len tých tristo.

Účastník: Zaujímalo by ma porovnať, ako sa tie dve zhodujú. Bolo by super vedieť, ako—

Mike: Rozoberá tých tristo príbehov, väčšinu z nich v Shobogenzo. Niekedy ľudí v príbehoch kritizuje a niekedy ich chváli. Zaujímalo by ma, či sú to tie isté príbehy ako v Bráne bez brány.

Otázka: Líšila sa tá podoba zazenu, ako ho robil majster Dógen, od toho, ako ho robíme my, možno veľmi?

Mike: Dúfam, že nie. Napísal v Shobogenzo jeden opis zazenu. A opisuje, ako praktizovať zazen: Zazenki. Fukan Zazengi. Ups. Toto je jeho opis toho, ako praktizovať zazen: poloha tela, poloha hlavy, poloha rúk a oči, ústa. Takže dúfam, že je to rovnaké. Ale nemôžem sa ho opýtať.

Otázka: Ale už sa nemôže opýtať. Ja sa opýtam. Niektoré školy kladú dôraz na polohu pri meditácii. Tu nám pán majster hovoril, že to nie je dôležité, že nemáme klásť dôraz ani na polohu, ani na myseľ. Či sa to nejako líši, ako to je s pozornosťou na myseľ, čiže či máme klásť pozornosť na polohu, alebo nie?

Mike: Áno aj nie, oboje. Ak sa nesústredíme na to, aby sme držali telo vzpriamene, zvyčajne takto sedíme. Ale keď nájdeme rovnováhu v pozícii, s váhou hlavy na ramenách a váhou ramien na panve, môžeme na pozíciu zabudnúť. Ako kopa tehál: potrebujeme sa vyvážiť, a keď je vyvážená, môžeme prestať. Takže možno sa sústredíme, potom zabudneme, potom sa sústredíme, potom zabudneme.

Otázka: Súvisí to s tým, ako je to vlastne s dychom. Práve som čítal knihu od majstra Deshimarua a on tam jednoducho opisuje tie šialené päťminútové výdychy a tak, naozaj dlhé dychové techniky, dlhé dychy. Je to teda dôležité, alebo…?

Mike: Čítali ste? Vážim si majstra Deshimarua. Ale podľa môjho majstra Deshimaru robil veľa bojových umení. A v bojových umeniach učia dýchanie z hara. To je dôležité na získanie sily v strede tela. Ale zazen nie je bojové umenie. Takže v zazene môžeme dýchať prirodzene. Majster Dógen hovorí: ‚Nech je krátky dych krátky. Nech je dlhý dych dlhý.‘ Takže ak chcete dýchať— je to v poriadku. Zvyčajne dýchame prirodzene. Ešte som nikdy neprestal dýchať. Takže v zazene dýcham prirodzene. A ešte jedna vec. Majster Dógen opisuje zazen ako jemnú rovnováhu medzi fyzickým a mentálnym.

Ak sa sústredíme na fyzické, je pravda, že prestaneme myslieť. Takže ak si počítate dych, alebo sa sústredíte na dýchanie zvláštnym spôsobom, je pravda, že prestanete myslieť. Ale namiesto toho sa sústredíte na fyzické. Majster Dógen teda hovorí: ani jedno. Ani fyzické— Ale je pre nás veľmi ťažké pochopiť, čo tým myslí. Takže si myslíme: buď môžeme v zazene myslieť na nejaké duchovné myšlienky, mantru alebo kóan. Potom možno môžeme zabudnúť, že nás bolia nohy. Alebo sa môžeme sústrediť na dýchanie a fyzický pohyb. Potom môžeme zabudnúť na myslenie. Ale ako zabudnúť na oboje? Toto je tajomstvo zazenu.

Otázka: Takže je pravda, že zazen nie je statická pozícia, ale dynamická pozícia, a že sa vždy kolíšeme medzi mysľou a telom, medzi telom a mysľou?

Mike: Áno. Ak chceme dosiahnuť rovnováhu— V mysli máme obraz. Dokonalá rovnováha. Musí byť veľmi pokojná. A nádherná. Chcem ju dosiahnuť. Ale vlastne, ak sa vyvažujem, musím sa kolísať. Chodec po lane sa kolíše takto. A keď jazdíme na bicykli, musíme sa kolísať. Takže skutočná rovnováha je iná než naša predstava o rovnováhe. Takže v zazene, hovorí majster Dógen, to nie je pevná pozícia. Nemyslí tým, že neexistuje žiadny zvláštny spôsob, myslí tým, že je dynamická. Ak sedíme strnulo, bez pohybu, je ťažké nájsť rovnováhu. Ale ak sedíme dynamicky, niekedy sa trochu pohybujeme, môžeme sa vyvážiť. Dobre?

Otázka: Ako nájdeme rovnováhu počas praxe a ako ju vyvážime v živote vo veľkomeste? Prakticky dvadsaťštyri hodín.

Mike: Môžeme sa úplne spoľahnúť na praktizovanie zazenu a len slobodne viesť svoje životy. O fyzických aspektoch zazenu budem hovoriť viac dnes popoludní. Ale majster Dógen opisuje zazen ako zvon: udrieme doň, bong, a na druhý deň doň udrieme. Takže ak praktizujeme zazen, nemusíme sa obávať. Ale môžeme sa zbaviť vyváženého, pekného stavu. Môžeme praktizovať zazen a potom ísť von do mesta a piť veľa piva, alebo— Takže môžeme ten stav udržať, alebo ho môžeme zahodiť.

Je to možno príliš jednoduché. Niekedy sa pýtam, či je to pravda. Keď ma môj majster učil: ‚Len rob zazen. A o nič sa nestaraj.‘ Nemohol som tomu uveriť. Ale pomaly si myslím, že je to pravda. Ak sa pokúsim vniesť budhizmus do svojho života zámerne, robí to môj život strnulejším. Samozrejme, môžeme študovať a praktizovať v mnohých časoch dňa alebo cez víkendy. Ale nie je nič zvláštne, čo by sme museli robiť, aby sme zazen preniesli do každodenného života. Len to nezahadzujte.

Otázka: Ako často si myslíte, že by sme mali praktizovať zazen? Ako dlho by sme mali praktizovať zazen?

Mike: Mnoho ľudí chce praktizovať zazen veľmi intenzívne, týždeň alebo desať dní. Potom na konci cítia: ‚Áno!‘ Ale môj majster povedal, že je dôležitejšie praktizovať pravidelne každý deň. Lebo by sme si mali pamätať, že nie je čo získať. Ak ideme na veľmi intenzívnu prax zazenu, samozrejme, je to veľmi pekné. A je to hodnotné. Ale ak potom nepokračujeme v praxi každý deň, nie je to také dobré. Jedna hodina denne je teda veľmi pekná. Pol hodiny ráno a pol hodiny večer. Štyridsaťpäť minút ráno, pätnásť minút večer.

Je to pekný cieľ. Ale ak je náš život veľmi zaneprázdnený, je to dosť ťažké. Takže si povieme: ‚Ach, je to ťažké. Budem robiť pol hodiny denne.‘ Po dvoch týždňoch si povieme: ‚Ach, je to priveľa.‘ V takom prípade je lepšie robiť pätnásť minút každý deň. Potom môžeme pokračovať. Potom možno po roku môžeme robiť dvadsať minút. A po dvoch rokoch možno tridsať minút. Takže musíme zistiť, ako sa vytrénovať. A väčšina ľudí, ktorí praktizujú zazen, je veľmi tvrdohlavá. Takže je pre nás veľmi ťažké vytrénovať sa. Ale keď sa tvrdohlaví ľudia raz vytrénujú, pokračujú.

Otázka: Čo bolo vlastne príčinou toho, že teraz takto sedíte a učíte?

Mike: Tu? Pavel. Pavel chodil do Anglicka na náš retreat tri roky. Tri roky, od roku dvetisícdva. A povedal: ‚Chcel by som mať retreat v Prahe.‘ Tak som povedal: ‚Hmm, dobre.‘ Ale vďaka jeho veľmi výbornej organizácii som tu.

Otázka: Myslel som to v širšom meradle, povedzme: čo vás vôbec priviedlo do Japonska a k tamojšiemu štúdiu?

Mike: Keď som bol mladý, bol som horolezec. Liezol som, skalolezectvo, a v horách v Európe, a v Ázii, a v Himalájach. Hoci som si to nedokázal jasne uvedomiť, pri lezení po horách som mohol odhodiť všetky svoje starosti. Potom som prestal liezť po horách, keď som mal tridsaťtri, tridsaťdva, a náhodou som išiel do Japonska. V Japonsku je Tokio veľmi rušné mesto. A ľudia majú veľa stresu. Hľadal som teda nejaký spôsob, ako sa zbaviť stresu. A každý víkend som chodil do hôr v Japonsku. Ale cestovanie a tak ďalej je dosť hektické.

Potom som náhodou uvidel v novinách v Japonsku inzerát. Zenový seminár. V angličtine. Tak som išiel. A praktizoval som zazen. A v zazene som spoznal ten istý šťastný stav. Zbavenie sa všetkého. Takže praktizujem zazen namiesto horolezectva. Myslím si, že zazen je veľmi jednoduchý šport. Najjednoduchší šport. Nepotrebujete uniformu. Ani špeciálne topánky. Ak je zlé počasie, nevadí to.

Dnes popoludní chcem hovoriť o samotnom zazene zo štyroch rôznych hľadísk, ktoré používal majster Dógen. Okrem učenia majstra Dógena neviem takmer nič. Takže ja vás učím, čo učil on. Takže ďakujem veľmi pekne.

Účastník: Ďakujem.