Tri učenia z Japonska

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

Práve som dostal túto novú poéziu. Ak chcete jednu, môžete mi zaplatiť. Takže, máme talk. V utorok večer som mal talk v Banskej Štiavnici. Je to streda?

Robert: Áno.

Mike: Dobre. No, lebo už je to preč. A ľudia prišli z mesta, myslím. A chcel som im vysvetliť dôležité učenia, ktoré som sa naučil v Japonsku. Ale v skutočnosti je nemožné povedať ľuďom o dôležitých učeniach za jednu hodinu, takže je veľa vecí, o ktorých som nehovoril. Ale rád by som vám len načrtol, čo som povedal, že bolo pre mňa dôležité. Samozrejme, keď som bol v Japonsku, praktizovali sme zazen japonským spôsobom: dosť formálne a s množstvom úklonov.

Praktizovali sme v dojo v japonskom štýle, ktoré nájdete iba v chráme. Inde dojo zvyčajne nenájdete. Napríklad nenájdete horskú chatu s dojo, pretože Japonci tradične považujú zazen za budhistické náboženstvo. A väčšina Japoncov zazen robiť nerada, pretože keď boli v škole, museli zazen robiť.

A povedali im, že musia sedieť v pozícii a nehýbať sa, a nemali na výber. Takže si to pamätajú z čias, keď boli školáci: ako nepríjemný a bolestivý zážitok.

Takže keď poviete Japoncovi, že praktizujete zazen, zvyčajne povie: ‚Och.‘ Môžete to preložiť?

Robert: Budú si myslieť, že ste blázon.

Mike: Áno, áno. Ale zároveň je budhistická tradícia hlboko v japonskej spoločnosti. Takže aj keď nerobia zazen, japonská spoločnosť je založená na niektorých budhistických presvedčeniach. Ale ja som sa naučil budhistické zvyky, pretože som tam žil toľko rokov a pretože som často praktizoval v chráme. Naučil som sa jesť podľa chrámovej tradície, s tromi miskami a so spevom, takú tradíciu. A pre mňa sa to stalo akýmsi zvykom.

Ale v skutočnosti v Indii takto asi nejedli, takže nemôžeme povedať, že je to súčasť pôvodného budhizmu. Samozrejme, stalo sa to súčasťou budhizmu, ak praktizujete zen, ale to je všetko. Takže ak máme nejaký zvyk, nejakú tradíciu, nejaký obyčaj, ktorý máme spoločný, uľahčuje to život na retreate. Takže nezáleží na tom, či to robíme tak, ako ste to zvykli robiť v skupine Kaisen, alebo spôsobom, akým sme to zvykli robiť v skupine Dogen Sangha. Ale ak sa dohodneme a všetci to vedia, potom to môžeme robiť ľahko.

Ale odbočil som od svojho pôvodného talku, v ktorom som vám chcel povedať o dôležitých veciach, ktoré som sa naučil v Japonsku. Jedna dôležitá vec, ktorú som sa naučil v Japonsku a o ktorej som v stredu nehovoril, je, že je v poriadku robiť veci v skupine. Niektorí ľudia majú pocit: ak všetci robia to isté, ja to robiť nechcem. A aj tento postoj je veľmi dôležitý. Áno, ale keď sme na retreate, robiť veci spoločným spôsobom robí život veľmi jednoduchým, niečím veľmi jednoduchým.

Najdôležitejšia vec, ktorú som sa v Japonsku naučil, pochádzala z budhistického učenia, ktoré hovorí, že realita je iba tu a teraz. Takže minulosť je druh spomienky.

A budúcnosť je druh predstavy a jedinou realitou je prítomnosť. A to znie veľmi pekne, ale v skutočnosti je veľmi ťažké žiť iba v prítomnosti. Takže som hovoril o žití v prítomnosti, alebo o bytí tu, najmä v dnešnej dobe. Často sme na tomto mieste, ale naša myseľ je na inom mieste. A to je čoraz bežnejšie kvôli technológiám. Že stojím tu vonku na poli a rozprávam sa so svojou partnerkou, ktorá je v Anglicku, je veľmi zvláštne.

Pravdaže, berieme to ako samozrejmosť, ale v skutočnosti je to veľmi zvláštne. A rozprávame sa s ňou. To je zvláštne. Takže tento druh virtuálneho sveta sa stal súčasťou našich životov. Takže je skutočný. Ale zároveň nás odvádza od prítomnosti, takže v tomto zmysle nás vyrušuje.

Takže každý, kto pracuje s počítačom, vie, že virtuálny svet, život vo virtuálnom svete internetu, vás môže veľmi vyrušovať. Takže v Európe žijeme vo virtuálnom svete predstáv a presvedčení.

Ale v Japonsku a Číne a vo východných krajinách žijú viac v prítomnosti. Samozrejme, nie úplne, ale to, čo sa deje tu, pokladajú za dôležitejšie než to, čo sa deje v ich hlave. A všimol som si ten veľký rozdiel a veľmi mi to pomohlo. Potom druhá dôležitá vec, ktorú som sa naučil z učenia v Japonsku, bola budhistická myšlienka príčiny a následku. Samozrejme, príčinu a následok som už poznal iným spôsobom, pretože veda je založená na príčine a následku.

Ale myšlienka, ktorú som mal hlboko v sebe, bola akási kresťanská myšlienka: ak robíte zlé, budete hriešni a Boh vás potrestá. Samozrejme, nie je to vedomé, ale je to vo mne veľmi hlboko. Takže ak robím hriešne veci, bude zlý výsledok. Ak robím dobré veci, bude dobrý výsledok.

Podľa mojej skúsenosti v Európe je hlboko vo mne a možno aj v iných ľuďoch myšlienka dobra a zla, správneho a nesprávneho: naše správanie musí byť dobré, naše správanie nesmie byť zlé. Ale keď som prišiel do Japonska, zistil som, že také presvedčenie tam nie je. Ich presvedčenie vychádza z budhistického vysvetlenia príčiny a následku.

V budhizme učenie hovorí: čokoľvek urobíte, čo je príčina, vždy bude nejaký následok, bez akejkoľvek výnimky. Ale nie je tam žiadne morálne hodnotenie, iba jednoduchý fakt. Ak urobíte niečo správne, následok môže byť dobrý. A ak urobíte niečo nesprávne, následok môže byť zlý. Ale v budhizme je úplne iné vysvetlenie toho, čo je dobré a čo je zlé.

Samozrejme, ľudia majú v spoločnosti rovnaký morálny kódex. Napríklad nesmiete niekoho zabiť, a ak niekomu pomôžete, je to dobré. Ale nemajú hodnotenie, že dobré je ako Boh a zlé je diabolské. Iba jednoduché presvedčenie.

Pavel: To je jednoduchá věc.

Mike: Keď urobíte niečo správne, výsledok je správny. Keď urobíte niečo nesprávne, výsledok je nesprávny. Nie je tam žiadne hodnotenie, pretože dostávate výsledok svojho vlastného konania, vždy. To mi prišlo veľmi upokojujúce. Takže napríklad, vyrastal som v Anglicku v 50. rokoch a v Anglicku 50. rokov bol postoj k sexu veľmi staromódny. Takže to nie je veľmi dobré.

‚Myslím si, že je zlé, ak nie ste zosobášení,‘ alebo mnoho podobných vecí. Ale zistil som, že v Japonsku nič také necítia. Hovoria: ach, sex je dobrý, ale ak sa nesprávate slušne, vyrušíte seba aj iných ľudí. Takže ich kritériom nie je dobré a zlé, ale to, či to vyrušuje iných ľudí, alebo nie. A to mi prišlo veľmi oslobodzujúce.

Potom tretia vec, o ktorej som povedal, že bola dôležitá, je to, čo sa v budhizme nazýva prajñā. Prajñā je sanskrtské slovo v budhizme a niektorí ľudia ho prekladajú ako ‚múdry‘. A dnes ráno sme recitovali Prajñā Paramita, Sútru srdca. Takže to slovo je všade v starovekom budhizme. A ľuďom vysvetľujem, že v prajñā znamená pra to isté ako pre vás pred a jñā je to isté ako gnosis v gréčtine. Takže: pred poznaním alebo pred myslením. Takže som našiel učenie, ktoré hovorí, že predtým, než začneme o niečom premýšľať, je tam niečo dôležité.

A na Západe je mnoho životných štýlov, ktoré to poznajú a ktoré k tomu povzbudzujú: urobiť niečo predtým, než o tom premýšľate. Ale vo všeobecnosti nás učia o veciach premýšľať, plánovať a potom konať. Samozrejme, obe tieto veci sú dôležité. Ale na Západe sa premýšľanie o veciach predtým, než ich urobíme, stalo oveľa, oveľa dôležitejším a robenie niečoho predtým, než o tom premýšľame, sa stalo oveľa menej dôležitým. Takže pre mňa bolo veľmi dôležité pochopiť: nemusím premýšľať, aby som žil.

Žijem, aj keď o tom nepremýšľam. Takže život je niečo iné ako myslenie. No, bolo pre mňa skvelé to počuť. Samozrejme, nemôžete žiť bez myslenia; spoločnosť bez myslenia nefunguje. Ale ak nás učia a vychovávajú tak, že musíme o všetkom premýšľať predtým, než konáme, sme väzňami svojho mozgu. Takže to je tá ďalšia vec, ktorá bola pre mňa dôležitá. Takže pomocou týchto troch vecí, troch pochopení, troch učení, som pomaly zmenil spôsob, akým žijem. Nemusím premýšľať o svojom živote. Samozrejme, potrebujem premýšľať, aby som mohol žiť v spoločnosti, ale môžem konať bez toho, aby som o niečom príliš premýšľal.

Môžem dôverovať prajñā. Aj keď neviem, čo to je, môžem jej dôverovať. A môžem sa sústrediť na prítomnosť a nespomínať príliš na minulosť a nerobiť si príliš starosti s budúcnosťou. Ale všetko, čo robím, má následok, takže moje konanie je veľmi dôležité. Takže som tak začal žiť, pomaly. Ale nerozhodol som sa tak žiť; stalo sa to. A je to celkom príjemný spôsob života.

Takže to odporúčam každému. To je všetko. S talkom o týchto témach je veľa ťažkostí, pretože ľudia chcú vedieť: no, čo je prajñā? A potom si myslia: och, ako môžem žiť v prítomnosti? Musím zatelefonovať kvôli zajtrajšku. A začnú premýšľať o tom, čo som povedal, a nakoniec si pomyslia: ach nie, to nie je možné.

Ale v našej hlave si môžeme myslieť, že niečo nie je možné, ale v našom skutočnom živote to dokážeme. A možno naše životy žijú nás viac, než my žijeme svoje životy. Alebo si vždy myslíme: žijem svoj život, takže budúci rok urobím toto, a minulý rok som urobil tamto, a myslíme si: mám svoj život pod kontrolou. Ale medzitým, kým takto premýšľame, náš život žije nás, inak, než je vaša predstava.

Takže si môžeme všimnúť svoj skutočný život. A niekedy si môžeme všimnúť, kam ideme, a nie je to vždy tam, kam si myslíme. Takže ak chcete diskutovať, prosím.

Boris: Jedna dôležitá vec, ktorú si mi včera povedal: že prajñā sa nedá jesť.

Mike: Prajñā sa nedá jesť. Nie, je to pravda, zabudol som. Prajñā sa nedá jesť.

Boris: Pretože som zabudol uvariť jedlo. Ak zostaneš v prajñā, môžeš zabudnúť uvariť jedlo.

Mike: Rozumiem. Nie, prajñā je slovo. Ale to, o čom hovorím, je niečo, čo máme všetci. Keď sme malé deti, máme to, a keď sme bábätká, máme to. A potom si to všimnú dospelí, a tak nás dajú do školy. A povedia: dobre, zakryjeme to: musíš robiť, čo poviem ja, a ja ti poviem o svete, ako funguje. Takže prosím, seď ticho a počúvaj.

Ale deti majú prajñā ľahko, no naša socializácia ju zakrýva. Takže ju môžeme odkryť. A Dógen, mních z 13. storočia, ktorého učenie študujem, povedal, že praktizovať zazen je odhadzovať veci.

Alebo skladať veci zo seba, ako keď si vyzliekate šaty. A keď si vyzlečiete všetky tieto krásne šaty, ste nahí. To je ľudská bytosť. Prosím, nerobte to teraz. Budem šťastnejší, áno, neskôr. Takže, samozrejme, Dógen nepovedal, aby ste si vyzliekli šaty.

Povedal odhodenie tela a mysle. Ale myslí tým odhodiť všetky veci, ktoré si kladieme na seba: našu silnú ambíciu, našu pýchu, nejakú masku, ktorú používame, všetko také, o čom si myslíme, že to v spoločnosti potrebujeme. A Dógen hovorí: počas zazenu ich všetky odložte. A potom si ich môžete znova obliecť, ak chcete. Ale ak si ich vyzlečiete a potom znova oblečiete, všimnete si, čo sú zač.

Takže hovorí o zazene ako o poznávaní seba samých. Takže praktizujeme zazen a skladáme zo seba všetky masky, a potom si ich nasadzujeme späť, a tak ich veľmi dobre spoznáme.

Pavel: Díky.

Robert: Ale myslím, že táto myšlienka, že deti majú taký zvláštny stav, alebo že túto vec majú prirodzene, je pekná, ale nemajú iné dôležité veci, ktoré potrebujú, takže škola je nevyhnutná.

Pavel: Ó ano, nevyhnutelná.

Robert: Ešte si nevieme stiahnuť nejaký softvér do mysle.

Pavel: Aha, zatím ne.

Robert: Takže škola je nevyhnutná. Takže je to v poriadku, možno to deti majú, ale potrebujú školu, aby ich učila, a celé to má zmysel, takže v škole dostanú iné dôležité veci.

Mike: Áno, majú to, áno. Ale je to…

Boris: No, tak by ju mali zrušiť. Ak vezmeš austrálskych domorodcov, tí to nemusia robiť v škole. Jednoducho žijú.

Pavel: Dobře, ale my nechceme žít jako austrálští domorodci, protože nechodíme na záchod. Používáme splachovací záchod a topení a všechno, vařené jídlo a tak dále. Většina z nás nechce žít jako austrálští domorodci. Nejsme s tím moc spokojení.

Boris: Nie je to fér. Sú šťastnejší než väčšina Európanov.

Mike: Neviem.

Boris: Je dôležité zvoliť taký spôsob vzdelávania, ktorý úplne nenaruší a nezabije tvoj prirodzený stav.

Mike: Nemyslím tým, že by sme nemali posielať deti do školy. Hovorím len to, že keď nás poslali do školy, zakryli niečo dôležité, čo stále máme. To je všetko. Takže nehodnotím, iba konštatujem fakt. Takže existujú školy, ktoré sa snažia to nerobiť. Myslím, že Gabika učí na waldorfskej škole.

Účastník: Nemyslím si, že ani to je najlepšie.

Mike: Nie, ani to nie je najlepšie.

Účastník: Neviem.

Mike: Bolo mnoho experimentov, ako urobiť naše deti vhodnými pre spoločnosť. To je veľmi dôležité. Ale na Západe máme sklon učiť naše deti, že život je v našej mysli, alebo že život je poznanie, alebo že život je myslenie.

Samozrejme, je to pravda, polopravda, ale často ich neučíme, že život je niečo iné. Samozrejme, v niektorých predmetoch áno. Takže výsledkom je, že ako dospelí strácame kontakt so svojím dieťaťom, s dieťaťom v nás.

Robert: Myslíš so stavom, v ktorom sme boli ako deti?

Mike: S naším prirodzeným stavom. Takže keď praktizujeme zazen, môžeme sa vrátiť do svojho prirodzeného stavu: nie do zvláštneho stavu, do jednoduchého stavu.

Boris: Väčšina ľudí robí svoje smerovanie v spoločnosti alebo čokoľvek, do školy, zo strachu, ktorý majú vlastne v sebe. Máš strach, a potom chceš nejakú stabilitu, nejakú istotu. A potom premýšľaš o stabilite, hľadáš stabilitu, hľadáš vedomosti, partnerstvo. Ale stále je to v tebe, bez strachu, ak to chceš vidieť. A potom je to v poriadku. V skutočnosti tá istota, tá stabilita je v tom človeku samom; je to to, čo hovorí Mike, že nemusíme nikam ísť, ono to je stále tu. Takže sa mnohokrát bojíme, že niečo nemáme, alebo že nám niečo ujde, alebo že o niečo prídeme.

Účastník: A co když tu vnitřní stabilitu v sobě nemáš a v nějaké situaci se najednou ztratíš?

Mike: Áno. Ak máte v živote nejaké narušenie, môžete ju stratiť. A mnoho detí má narušené životy, takže strácajú svoj prirodzený stav. Takže potom, ako dospelí, sa môžeme pozrieť na to, čo je prirodzený stav. A budhistické učenia naznačujú, že je to akási rovnováha, teda nie extrémy. Ale deti sa, samozrejme, zdajú byť extrémne: plačú veľmi nahlas; teda, smejú sa. Ale nemyslím takýto druh extrému.

Takže ak sme mali narušené detstvo, alebo keď sme boli mladší, môžeme znovu nastoliť svoju rovnováhu. A je to, samozrejme, ťažká práca, pretože napríklad ak sme mali desať alebo pätnásť rokov, keď bol náš život narušený, stane sa to normálnym. Takže deti, ktoré mali veľmi ťažký život, si niekedy neuvedomujú, že ich život bol ťažký.

Myslia si, že život je taký. Ale ako dospelí môžeme situáciu pochopiť jasnejšie a pokúsiť sa znovu nastoliť vo svojom živote nejakú rovnováhu. Dógen hovorí, že zazen je prax rovnováhy, ale hovorí, že existuje mnoho iných praxí rovnováhy. Takže môžeme nájsť mnoho spôsobov, ako znovu nastoliť rovnováhu vo svojom živote. Trvá to dlho, ale dokážeme to.

Účastník: Mladí sú už viac zameraní na prítomný okamih.

Mike: Áno, sú.

Účastník: Pretože moje bezprostredné vnímanie, keď som sa vrátil do Európy, bolo: ach, kde sú všetky farby? Všetci ľudia vyzerali sivo, ako v tuneli, zameraní na to, čo sa stane ďalej, ďalej, ďalej, ďalej. Chcel som sa s niekým rozprávať tak, ako som sa rozprával v Indii alebo Indonézii, hneď, s bezprostredným kontaktom, a nebolo možné dostať taký pocit. Proste to zmizne; zmizli vo svojej, povedzme, mysli alebo programe mysle. Pre mňa tá skúsenosť v Ázii, o ktorej hovoril Mike na začiatku, bola konkrétna skúsenosť z Indie a Indonézie, kde som strávil mesiac, respektíve tri týždne. Keď som sa vrátil do Európy, nebolo pre mňa možné rozprávať sa s ľuďmi bezprostredne: mal som pocit, že sa rozprávam s programami, ktoré si tí ľudia vytvorili v hlave, že toto sa stane teraz, potom tamto, potom tamto, a nemal som možnosť viesť normálny rozhovor v prítomnom okamihu.

Mike: Samozrejme, je to príčina, je to dôvod našej vynikajúcej civilizácie. Takže bez tohto intelektuálneho prístupu nemôžeme mať modernú civilizáciu. Takže nemôžeme napísať priateľovi esemesku: Ahoj, idem, som skoro tu, kde si? Tieto dôležité veci nemôžeme robiť, ak nemáme takú vynikajúcu civilizáciu.

Nemôžeme dávať lajky stránkam na Facebooku. Áno, takže… Má to mnoho výhod. Takže opäť, je to rovnováha. Samozrejme, Miro hovorí, že východné civilizácie sú iné, ale to neznamená, že sú lepšie. Ale možno majú niektoré veci, ktoré sa môžeme naučiť my, a my máme niektoré veci, ktoré sa môžu naučiť oni. Takže vo svete môžeme vidieť akúsi rovnováhu.

Boris: Ak bude viac ľudí na svete v rovnováhe, myslíš, že svet bude lepší?

Pavel: Nevím.

Mike: Neviem. Môj učiteľ Nishijima povedal, že keď sa budhizmus rozšíri po celom svete, celý svet sa stane budhistickým.

Boris: Budhizmus by so mnou niečo urobil. To, ako budhizmus ukazuje na hlavnú vec, je… budhizmus…

Mike: Myslím, že je to pravda. Áno, ale on je starý japonský mních. Jeho víziou bolo, že všetci na svete praktizujú zazen.

Boris: Myslím, že, vieš, prepáč, Miro poukázal na tento druh skúsenosti, ktorú máme každý deň. Možno ju máme s mnohými ľuďmi: nie sú v okamihu, nemôžeš s nimi nadviazať kontakt, nemôžeš sa s nimi naozaj rozprávať. A keď je veľa ľudí v okamihu, je ľahšie porozumieť.

Mike: Je, áno.

Boris: No nie? Pre mňa je to zaujímavejšie.

Pavel: Pravda. Jo, asi se to zlepší, jo.

Robert: Ale nemyslím si, že sa zazen rozšíri, pretože v celých dvoch republikách nás je tridsaťdva, takže…

Pavel: Musíte udělat větší dojo.

Boris: A uvidíš, ovplyvňuješ, nie, ovplyvňuješ svojho partnera; ideš domov a ovplyvňuješ. Ovplyvňuješ bez čohokoľvek, bez rozprávania. Myslím, že by sme mali vždy vidieť, že ak sme v nejakej situácii v rovnováhe, nemusíme rozprávať ani podávať nejaké vysvetlenie. Je to tam, myslím; trochu to ovplyvňuje celú situáciu.

Pavel: To je moje zkušenost.

Účastník: Keď si prítomný, ľudia majú sklon byť viac prítomní.

Mike: Áno. Je tu v miestnosti bábätko? Bábätká sú vždy prítomné. Takže sa všetci pozerajú na bábätko. Je to neuveriteľná sila, úžasná sila, len preto, že bábätko je prítomné.

Robert: No, myslím, že je to naše genetické naprogramovanie, že bábätko je pre nás veľmi, veľmi dôležité, a máme to v hardvéri.

Boris: Je mnoho vysvetlení. Môžeš ísť k teórii pavúka: či pavúk najprv cíti, ako urobiť sieť, alebo ju urobí a potom… Alebo pes vonku: ktokoľvek sa hrá so psom, je šťastný a v okamihu, keď sa hrá so psom. Nič, čo treba budovať, žiadne: aký som človek? Čo to je?

Mike: Áno, zvieratá nás udržiavajú v prítomnosti. Takže je pekné mať nášho psa…

Boris: Alebo domáce zviera.

Mike: …aby nás udržiaval v prítomnosti. Môžeme už skončiť? Môžeme už skončiť? Dobre. Zazvoňte na zvon.