Zazen bez zámerného cieľa

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

Ďakujem. Zarecitujeme na začiatok talku Kaikyoge?

[recitácia, 00:01:10–00:01:53]

Jeden z dôvodov, prečo praktizujeme zazen čelom k stene, je, aby sme si vyvinuli oči vzadu na hlave. Keď si vyvinieme oči vzadu na hlave, dokážeme si všimnúť, keď prejdeme dverami, že zostali otvorené.

Ale vážnejšie: najmä v západnej kultúre sa sústreďujeme na to, čo je pred nami, čo vidíme a čo si myslíme. Vďaka tomu vynikáme v premietaní do budúcnosti, v premietaní do priestoru pred sebou. A kvôli tomuto kultúrnemu zvyku sa pohybujeme dopredu. Ak máme nejaký zámer, pohybujeme sa dopredu k tomu zámeru. Ak máme niečo urobiť, pohybujeme sa k tomu, čo treba urobiť. Ak zazvoní telefón, pohybujeme sa k telefónu. A úplne zabúdame na to, kde sme, alebo na miesto, ktoré sme práve nechali za sebou. Takže sa ženieme dopredu do budúcnosti a veľa vecí necháme za sebou.

Jedna účinná prax je, že sa môžeme cvičiť v tom, aby sme boli tam, kde sme, a aby sme sa pozerali aj zadnou časťou hlavy a bokmi hlavy. Alebo, všeobecne povedané, jednoducho si byť vedomí. Byť si vedomý znamená, že sa musíme vzdať dychtivosti po tom, čo chceme urobiť. Takže sa musíme vzdať svojej dychtivosti, alebo ju ovládať, aspoň trochu. Tak to skúste. Dáva to zmysel?

Účastník: Chcem povedať, bolo by rozumné byť… Chcem povedať, je v poriadku byť dychtivý, ale byť dychtivý stále, viete, v každom okamihu, aby si človek naďalej zachoval taký ten pozitívny postoj, ale stále bol v danom okamihu, a pritom stále dychtivý. Namiesto toho, aby bol dychtivý dostať sa do cieľa, môže byť človek dychtivý aj počas toho, ako sa tam naozaj dostáva, a pritom je stále…

Mike: Nuž, keď hovorím dychtivosť, myslím tým našu tendenciu chcieť byť niekde, na čo myslíme. Ale samozrejme existuje aj iný druh dychtivosti, alebo vitality, ktorú môžeme mať v každom okamihu. Má niekto nejaké otázky alebo pripomienky, všeobecne k zazenu, alebo k téme, o ktorej hovorím?

Účastník: Dnes ráno ste hovorili, že v budhizme sú rôzne frakcie.

Mike: Áno.

Účastník: Sú aj rôzne frakcie zazenu, ktoré sa akosi odtrhli, alebo…

Mike: Áno, sú. Už dlho existuje tradícia presvedčenia, že ak praktizujeme zazen, môžeme sa urobiť lepším človekom, ktorý žije v nejakom zvláštnom stave. A v škole Rinzai boli japonskí učitelia, nie však sám Rinzai, ktorí učili, že ak praktizujete zazen, môžete získať niečo veľmi zvláštne, čomu hovoria osvietenie. Takže to v človeku, ktorý praktizuje zazen, vyvoláva akúsi nádej alebo dychtivosť získať niečo lepšie, stať sa zvláštnym, dosiahnuť nejaký zvláštny stav. Ale podľa učenia Dógena, mnícha z 13. storočia, ktorý založil učenie, ktorým sa riadim, je zazen vzdaním sa všetkých takýchto nádejí a všetkých takýchto presvedčení a všetkej nádeje stať sa lepším človekom.

Keď sa vzdáme všetkej nádeje stať sa lepším človekom, alebo zvláštnym človekom v zvláštnom stave, potom sa staneme normálnou ľudskou bytosťou, ktorá je prebudená do sveta. V budhizme sa tomu hovorí Buddha. Takže to je, myslím, dosť odlišný pohľad.

A potom je veľa iných rôznych foriem meditácie, pri ktorých majú ľudia vedome niečo v mysli alebo vedome meditujú o nejakom námete alebo nejakom obraze. Ale taký druh praxe je od zazenu úplne odlišný.

Robert: Mám otázku k zazenu. Mám taký pocit, že počas zazenu príliš veľa premýšľam, a niekedy mám dokonca pocit, že premýšľam viac ako v bežnom živote, proste jedna myšlienka za druhou. Asi sa pýtam túto otázku, ale možno by ste k tomu mohli niečo povedať.

Mike: Keď sedíme v zazene, všímame si, akí sme. Ak napríklad trávime veľa času premýšľaním ako súčasťou našej práce, alebo jednoducho ako súčasťou našej povahy, potom keď praktizujeme zazen, všímame si svoje premýšľanie. Ale naše premýšľanie nemá žiadny cieľ.

Takže keď premýšľame ako súčasť našej práce, napríklad moja práca je práca s počítačom, takže trávim veľa času premýšľaním a potom písaním na klávesnici. Ale premýšľanie si nevšímam oddelene od písania. Je to moja práca; jednoducho pracujem. Keď praktizujem zazen, nepíšem; zostáva iba premýšľanie. Takže si niekedy všimneme, že tak veľmi premýšľame. Je to teda výsledok nášho života. Náš zazen je výsledkom toho, ako žijeme. A aj keď praktizujeme zazen a všimneme si, že veľa premýšľame, aj keď je to tak…

Ak sedíme vo vyváženej pozícii a ak sa zastavíme zakaždým, keď si všimneme, že premýšľame, potom sa trochu viac usadíme. Takže nemôžeme čakať zázraky. Ak máme za sebou pár veľmi, veľmi rušných a stresových týždňov a potom praktizujeme zazen, cítime, ako z nás vychádza celý ten stres. Ak máme pár dní príjemnú dovolenku a cítime sa oddýchnutí a šťastní, potom bude náš zazen zvyčajne pokojnejší. Takže zazen nie je spôsob, ako sa zbaviť všetkých vecí, ktoré sme v živote urobili. To, ako žijeme, sa v našom zazene prejaví, bez výnimky.

Takže účinok zazenu je veľmi jemný a pomalý. Aj keď máme prácu veľmi založenú na premýšľaní, ak praktizujeme zazen každý deň, môžeme sa jednoducho nechať trochu usadiť. Aj keď je to len trochu, je to veľmi veľká pomoc.

Takže niekedy používam prirovnanie k poháru vody, v ktorom je trochu popola. Vložíme prst do vody a vodu premiešame, a voda je zakalená. Ak prst z vody vytiahneme a prestaneme miešať, voda, ten zákal, sa usadí. Popol sa usadí na dne. Takže to je ako naše vedomie. Stále svoje vedomie miešame. A aj v zazene vytiahneme prst, a potom… Takže sa musíme cvičiť: vytiahni prst. Znova a znova a znova a znova a znova. Takže toto cvičenie je veľmi cenné.

Účastník: Ak dovolíte, položím možno hlbšiu otázku. Myslíte, že je možno prospešné, ak je počas zazenu veľa myšlienok? Väčšinou tie myšlienky nie sú veľmi užitočné, alebo sú hlúpe a tak ďalej. Ale niekedy sa môže stať, že príde myšlienka, ktorá by vám v bežnom, uponáhľanom živote nenapadla, lebo ste príliš zaneprázdnení myslením na niečo iné. A zaujíma ma, čo robíte, ak napríklad máte takúto myšlienku, ako k nej pristupujete. Analyzujete túto myšlienku, povedzme po zazene, a hovoríte si, čo tá myšlienka znamenala? Lebo si myslím, že niektoré myšlienky môžu byť pre človeka prospešné, aj keď prídu v zazene. Takže si myslím, že možno nie je dobrý nápad nasledovať ich v zazene, lebo by ste ich mali jednoducho nechať odísť. Ale po zazene to možno môže pomôcť, neviem.

Mike: V zazene často máme myšlienky a nemôžeme ich zastaviť, kým si ich nevšimneme. Ale zvyčajne už sme premýšľali a až potom si to všimneme. Všimneme si to, až keď už premýšľame, takže to potom nemôžeme zastaviť. Spätne to zastaviť nemôžeme. Takže v zazene je premýšľanie nevyhnutné. Ale nepremýšľame zámerne a zámerne v premýšľaní nepokračujeme. Takže myšlienky, ktoré prichádzajú, sú niekedy zvláštne. Niekedy dávajú zmysel, niekedy nie. Niekedy si ich potom pamätáme; niekedy úplne zabudneme. Ak si ich potom pamätáme, môžeme s tými myšlienkami robiť, čo chceme, celkom slobodne. Iba počas zazenu zastavíme svoj sled myšlienok, keď si ho všimneme. A po zazene môžeme robiť, čo chceme.

Účastník: Zazen a ten najvyšší čistý stav, shunyata, Buddha. Len pár slov.

Roman: Ako súvisí stav shunyata, Buddha, so zazenom?

Mike: Slovo shunyata v sanskrte znamená prázdnota. Ale nie som si istý, aký význam má prázdnota, keď ju preložíte do češtiny. V angličtine prázdnota (emptiness) naznačuje vôbec nič. A tak sa o slove shunyata v budhistických kruhoch veľa diskutovalo. Ale podľa Dógena a podľa môjho učiteľa je pravý význam shunyaty ten veľmi jemný a príjemný vyvážený stav, ktorý v živote zažívame, niekedy počas zazenu, keď sa naša zaneprázdnená myseľ usadí: napríklad keď sme pár dní praktizovali na sesshine, alebo keď idete na dlhú túru do hôr, sadnete si k obedu a vaša myseľ je prázdna od všetkého premýšľania a cítite sa jednoducho spokojní. Takže to je prázdnota od zaneprázdnenosti v našom vedomí, neprítomnosť zaneprázdnenosti v našom vedomí. Dáva to zmysel? Takže to všetci zažívame, každý, nielen budhisti. Ale nezostáva to. Prichádza to a odchádza.

Účastník: Mike, v minulosti ste, ako viem, hovorili o niektorých športoch, alebo ste ich spájali s praktizovaním zazenu, a o podobnom stave, ktorý možno človek dosiahne v oboch. Tak prečo by sme mali praktizovať zazen, a nie jednoducho ísť športovať?

Mike: Áno, myslím si, že zazen je najjednoduchší šport. A dokonca aj Dógen vo svojich učeniach píše, že zazen je iba jeden spôsob, ako dosiahnuť vyvážený stav, a že existujú milióny iných spôsobov. Ale ak sa venujeme nejakému športu, vďaka svojmu úsiliu dosiahneme veľmi príjemný vyvážený stav tela a mysle. Väčšina športov má nejaký zámerný cieľ a ten zámerný cieľ niekedy, často, ruší príjemný stav športovca. Ale veľmi vynikajúci športovci sa cvičia v tom, aby zostali vo vyváženom stave a aby sa vzdali svojho zámeru vyhrať.

Na najvyššej úrovni súťaže, ak máte silný zámer vyhrať, často robíte chyby. Takže šport je vynikajúci spôsob, ako dosiahnuť vyvážený stav, ale je veľmi ľahké ho stratiť. Takže pretože zazen nemá nijaký zámerný cieľ, je oveľa silnejší, pretože môžeme dosiahnuť vyvážený stav a nie je dôvod sa ho zbaviť.

Účastník: Vždy mi hovorili, že človek sa môže poučiť zo svojich chýb, a ak človek v zazene dosiahne akýsi dokonalý stav, potom teoreticky nikdy neurobí chybu.

Mike: Áno, to je pravda. Práve v tú jednu sekundu, keď máte dokonalý stav, nikdy neurobíte žiadnu chybu. Takže to platí na jednu milisekundu.

Ale často, napríklad, keď prídeme na sesshin a nejaký čas praktizujeme zazen a držíme sa ďalej od rušivých vplyvov každodenného života, potom ideme domov a cítime sa, ach, veľmi príjemne, šťastne, vyvážene a spokojne. A potom niekedy z nášho hlbokého podvedomia cítime, že nám to vyrušovanie chýba. Takže si povieme, ach, dnes večer si dám len pár pohárov vína. Alebo, hm, cítim sa príliš pokojne, tak si… A potom sa trochu vyrušíme a cítime sa lepšie.

Účastník: Áno, a vlastne sme sa tu rozprávali o tom, že zazen je prostriedok k nejakému vyváženému stavu a že aj šport je prostriedok k nemu; či je zámerom alebo účelom zazenu vôbec dosiahnuť ten vyvážený stav.

Roman: Rozprávali sme sa o zazene a o športe ako o dvoch rôznych spôsoboch, ako dosiahnuť vyvážený stav.

Mike: Áno.

Roman: Ale je pravda, že v zazene je taký zámer? Snažíme sa v zazene zámerne dosiahnuť vyvážený stav?

Mike: Nie.

Účastník: Nie. Myslím, že otázka je trochu iná. Prepáčte, možno odbočujem od témy.

Roman: Či je účelom zazenu vyvážený stav.

Mike: Áno, to je dobrá otázka.

Roman: Áno, je.

Mike: Ale ten účel je v našej mysli. Takže predtým, ako praktizujeme zazen, môžeme mať zámer: idem sedieť, aby som sa vyvážil.

Roman: Viete, moja žena sa ma pýta: Prečo praktizuješ zazen?

Mike: Na toto viem odpovedať. Je to otázka rozdielu medzi myslením a konaním. V mysli si povieme: chcem byť vyváženejší, tak praktizujem zazen; budem praktizovať zazen. To je ten zámer. Chceme to urobiť; máme v úmysle to urobiť. Ale keď si sadneme na podušku a zaujmeme pozíciu zazenu, musíme sa tej nádeje vzdať, pretože to je jediný spôsob, ako sa vyvážiť. Takže chceme byť vyváženejší, a potom si sadneme a tej nádeje byť vyváženejší sa vzdáme. Je to veľmi zvláštne, ale v športe je to rovnaké. Niekto, kto hrá súťažný šport, chce vyhrať. Napríklad v súťaži v džude chce človek vyhrať, chce vyhrať. Ale keď vstúpi na žinenku, musí sa toho zámeru vyhrať vzdať, aby mal čo najlepšiu šancu vyhrať. Takže najlepšia šanca byť vyvážený je prestať chcieť byť vyvážený.

Účastník: Zdá sa, že to súvisí s tým, čo ste hovorili dnes ráno o tom, že nemáme mať nijakú hierarchiu.

Mike: Áno. Samozrejme, v mysliach máme stále veľa zámerov. Ale v budhizme je naším zámerom nemať žiadny zámer, alebo naším cieľom je žiadny cieľ.

Účastník: Takže keď idete von do hôr…

Roman: Keď ideš na túru do hôr, dosiahneš tento vyvážený stav. Ale myslíš si, že keď praktizuješ zazen, stav, ktorý dosiahneš, má väčšiu hodnotu? Lebo ani v horách, ani keď praktizuješ zazen, nezískaš nič zvláštne. Má teda zazen nejaký hlbší význam?

Mike: Nie, ale je silnejší, pretože nás nič nerozptyľuje. Ak ideme na prechádzku do hôr, niekedy môžeme vlastne celý čas prerozprávať so svojimi spoločníkmi o nejakej situácii, ktorú sme nechali za sebou. Takže nekráčame v jednoduchom stave. Je veľa spôsobov chôdze. Ale ak praktizujeme zazen, situácia je holejšia, strohejšia. A v tomto zmysle je silnejší. Preto hovorím, že zazen je najjednoduchší šport.

Účastník: Je to tak? Je to preto, že výsledkom je skôr nič ako niečo? Výsledkom je nič, je to prázdnota.

Mike: Nie, jednoducho preto, že je jednoduchý. Jednoduchý a prísny.

Účastník: Mike, predtým ste hovorili, že keď si všimneme myšlienku, máme ju zastaviť.

Roman: Áno.

Účastník: A zaujíma ma, ako sa doteraz prekladá tá veta z Fukan-zazengi o podstatnej zručnosti buddhov, ktorá nie je ani myslením, ani nemyslením. Ne-myslenie (non-thinking), je to tak?

Mike: Áno, je to veľmi zaujímavá téma a je ťažké ju pochopiť, ak o nej premýšľame. A veľmi úzko súvisí s vývojom západnej civilizácie. Poznáme stav, ktorému hovoríme myslenie. Poznáme stav, ktorý je bez myslenia, keď nemáme nijakú myšlienku. Ale Dógen píše o stave, ktorý sa líši od oboch. A ak o tom probléme premýšľame, nemôžeme si ho ujasniť. Dôvod je ten, že v západnej civilizácii sme sa tisíce rokov učili oddeľovať myslenie od konania. Takže nás učia, a naša kultúra nás učí, že o niečom premýšľame a potom niečo robíme. A nie sme veľmi oboznámení so situáciou myslenia-konania (thinking doing).

Napríklad v ľudskej spoločnosti veríme, že životom prechádzame tak, že si cestu premyslíme. Plánujeme a vytvárame si stratégiu a potom konáme. A toto presvedčenie vytvorilo našu vynikajúcu civilizáciu. Takže v dôsledku toho sme začali veriť, alebo sme začali vidieť napríklad zvieratá alebo prírodu ako niečo, čo nepremýšľa. Takže ak napríklad vidíte v rohu svojho okna pavúka, ako robí pavučinu, a pavúk sa pohybuje a robí pavučinu, zvyčajne si nepredstavujeme, že pavúk o tom premýšľa: Dobre, teraz pôjdem sem hore a potom tam jedno spustím dolu.

Takže vieme, že pavúk nemá taký istý spôsob bytia, aký majú ľudské bytosti. Takže pavúk akosi robí úžasné veci, ale nepremýšľa tak, ako premýšľame my. To je výsledok nášho presvedčenia o oddelení myslenia a konania. Zabudli sme, že samotné činy obsahujú inteligenciu. Takže každý pavúkov čin má myslenie v sebe, nie oddelene od činu. Sme tak zvyknutí veriť, že myslenie je oddelené od konania, že si nevieme predstaviť niečo, čo koná a myslí zároveň. Hoci to robíme stále, neveríme tomu.

Takže to, čo robí pavúk, sa líši od myslenia. Nie je to tak, že pavúk nemyslí, a nie je to tak, že pavúk myslí. Robí myslenie. Alebo je celistvý. Nie je oddelený. Ale ľudské bytosti už tisíce rokov oddeľujú myslenie a konanie, alebo myseľ a telo. Takže sme zabudli, že môže existovať konanie, ktoré je inteligentné bez oddeleného myslenia. Ale je to veľká téma, pretože je to jadro jednej slabiny našej západnej kultúry, ale aj jej najväčšia sila. To bolo trochu ťažké, však?

Účastník: Myslíte, že je to slabina aj pre ľudí v Ázii, keďže Dógen o tejto téme písal, takže…

Mike: Áno, nielen v západnej kultúre, ale najmä v západnej kultúre. Lebo navyše sme mali Platóna a Aristotela a Platón povedal, že existuje dokonalý svet ideí a tento nedokonalý svet, ktorý je akýmsi tieňom. Takže je tu dokonalý ideál a nedokonalý fyzický svet. A potom prišlo kresťanstvo s vierou v dokonalé nebo a nedokonalý svet. Takže na Západe sa toto rozdelenie stalo oveľa silnejším ako v Ázii.

Nabudúce. Musím sa riadiť zvončekom. Veľmi pekne ďakujem.

Účastník: Zarecitujeme?

Mike: Áno. Zarecitujme Fueko. Takže prvé tri riadky sú pomalé… prepáčte, prvé štyri riadky sú pomalé. Neviem to prečítať. A posledné tri riadky… prepáčte.

[recitácia, 00:56:17–00:57:18]