Dógenovo učenie ako spôsob života

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame vypočuť si aj pôvodný zvukový záznam.

Dobre. Volám sa Mike. Žijem vo Veľkej Británii, v Londýne. Ale dvadsaťtri rokov som žil v Japonsku. A počas tých dvadsiatich troch rokov som študoval to, čomu ľudia hovoria zen. Ľudia v Japonsku to zen nenazývajú. Zen znamená meditácia a je to polovica slova zazen. A zazen znamená meditácia v sede. Študoval som teda u japonského mnícha.

A dvadsaťtri rokov ubehlo veľmi rýchlo. Vrátil som sa v roku 2000. Keď som sa vrátil, európska kultúra ma znova veľmi šokovala, pretože je veľmi odlišná od japonskej kultúry. Takže mi trvalo štyri alebo päť rokov, kým som si znova zvykol na európske zvyky.

Ale v Anglicku, kde som žil, som založil malú skupinu meditácie v sede. A nejakým záhadným spôsobom mám teraz ľudí, ktorí so mnou praktizujú na siedmich alebo ôsmich miestach v Anglicku a v Česku a na Slovensku. Ani neviem prečo. Ale keď ma ľudia o niečo požiadajú, zvyčajne poviem áno. Napríklad Boris ma požiadal, aby som sem prišiel, tak som povedal áno. A potom Robert zariadil, aby tu neďaleko bol retreat. Tak som povedal áno.

Takže ma veľmi teší, že môžem povedať áno. Myslím, že názov dnešného talku… videl som plagát so sebou a bolo na ňom Ako žiť v dnešnom svete, alebo niečo také. Ako… Správne, a ja nemôžem nikomu povedať, ako nájsť vlastnú cestu. Ale ja som svoju vlastnú cestu našiel, to, čomu ľudia hovoria zen, alebo čo ja rád nazývam učeniami buddhov. Našiel som spôsob, ako žiť. Nie je to jediný spôsob, ako žiť. Je veľa spôsobov, ako žiť.

Ale mne vyhovuje. A hlavné body mojej filozofie pochádzajú z budhistických učení, ktoré som študoval v Japonsku a ktoré boli veľmi odlišné od kultúry, v ktorej som vyrastal, a to bola v podstate kresťanská kultúra. Hoci na povrchu nebola kresťanská, pod povrchom kresťanská bola. Takže keď som dvadsaťtri rokov žil v Japonsku, všimol som si tie rozdiely.

Keď hovorím, že som si všimol rozdiely, bolo to veľmi ťažké, keď som prvý raz prišiel do tejto veľmi odlišnej kultúry. Asi po roku som si začal myslieť, že Japonci sú blázni. Majú iný spôsob myslenia. A mal som pocit, že môj spôsob myslenia musí byť správny, takže ich spôsob myslenia musí byť nesprávny.

A po troch alebo štyroch rokoch, keď som si tento fakt všimol, uvedomil som si jeden veľký rozdiel: pretože som bol z Európy, uvažoval som v kategóriách správne a nesprávne. Ja mám pravdu, a preto ty nemáš pravdu. Alebo ty máš pravdu, a preto ja musím byť na omyle. Ach jaj, ach jaj. Táto polarizácia medzi správnym a nesprávnym je teda v európskej kultúre veľmi silná.

Možno je to v rôznych krajinách Európy rôzne, ale je to tam ako súčasť kultúry. A v Japonsku takú polarizáciu nemajú. Je to neurčitejšie. A tak by ľudia mohli povedať, ako som to cítil ja: ach, Japonci nemajú žiadnu morálku, pretože nemajú jasné správne alebo nesprávne, áno alebo nie, čiernu alebo bielu. Ale pomaly som si uvedomil, že ich kultúra fungovala po svojom a že polarizácia mojej kultúry mala nejaké nevýhody. Takže veľa takých rozdielov ma prinútilo premýšľať o sebe. A neviem, prečo som odišiel do Japonska. A neviem, prečo som sa z Japonska vrátil.

A jediný spôsob, ako nájsť dôvod, je pozrieť sa dozadu. Keď sa pozriem dozadu, vidím svoje stopy. A tak vidím: aha, prišiel som odtiaľ, takže musím ísť týmto smerom. Možno je to nezvyčajné. Ale myslím si, že veľa ľudí nevie, kam ide ani prečo tam ide. Tak si vymýšľajú dôvody a tie dôvody im prinášajú uspokojenie. Takže sú šťastní. Ale úprimne povedané, je veľa vecí o mojom živote, ktoré neviem: kam idem, prečo to robím a tak ďalej.

A odkedy som sa vrátil z Japonska a rozprávam sa s ľuďmi, zistil som, že súkromne alebo potajomky to tak cíti veľa iných ľudí. Samozrejme, iným ľuďom to povedať nemôžete, takže si to nechávate pre seba, však? Ale idem. Všetky tieto veci sa vo mne prevaľovali počas času, keď som bol v Japonsku. A potom som narazil na budhistické učenia, ale nie ako na nejaké náboženstvo. Náboženstvo ma nezaujíma. Vlastne náboženstvo nemám rád, pretože má taký účinok, že vás zavrie do väzenia. Ale keď som študoval niektoré učenia starého japonského mnícha z 13. storočia, zistil som, že hovorí veci, ktoré odpovedali na moje neistoty. Takže by som vám rád o niektorých z nich porozprával. Ten japonský mních z 13. storočia sa volá Dógen. A napísal veľa esejí, ktoré ľudia v Japonsku viac ako päťsto rokov ignorovali.

Ale nedávno ľudia začali prekladať, čo napísal, a zistili, že jeho myšlienky sú veľmi moderné. Takže sa stal veľmi populárnym v Amerike a medzi bádateľmi budhizmu a tak ďalej. Ale jeho spisy sú z 13. storočia, takže sú veľmi ťažko zrozumiteľné. Ja som však osemnásť rokov pomáhal prekladať jeho diela do angličtiny a vydal som knihy v angličtine. Takže som nakoniec dokázal pochopiť, čo hovorí. Prvá vec, ktorú hovorí, je: život je iba tu a teraz. Nerobte si starosti so zajtrajškom.

Nerobte si starosti so včerajškom. Znie to príliš ľahko. Ak sa pokúsime nemyslieť na zajtrajšok a nespomínať na včerajšok, zdá sa to takmer nemožné. Napriek tomu to znie naozaj pekne. Žite pre dnešok. Znie to skvele. Robí vás to šťastnými. A neodkladajme to. Teraz je jediný čas. To je skvelé. Potom však pokračuje: ale všetko, čo robíte, má nejaký účinok. Takže to je trochu sklamanie. Sklamanie.

Len pokračuj, pokračuj. Je to sklamanie, pretože keď niekto povie Žite pre dnešok, máte pocit: som slobodný, môžem robiť, čo chcem. Ale potom povie: áno, ale nech robíte čokoľvek, dostanete výsledok, bez akejkoľvek výnimky, aj keď o tom neviete. Keď tieto dve veci spojíme, vyplýva z toho, že môžeme žiť pre dnešok, pre teraz, ale musíme sa sústrediť na to, čo práve robíme. To je veľmi, veľmi jednoduchá vec. Ale je veľmi, veľmi, veľmi ťažké to robiť.

Momentálne sa sústreďujeme na svoju budúcnosť. Neviem. Viete, viete, aké to je. Snažíme sa žiť pre teraz a sústrediť sa na prítomnosť, ale niečo nás ťahá na iné miesto. Ako by sme mali vyriešiť tento problém? Učenie hovorí, že by sme mali žiť pre prítomnosť, sústrediť sa na prítomnosť.

A dbať na to, aby to, čo robíme teraz, bolo v poriadku. To je skvelé. Ale ak sa rozprávame do telefónu a nevidíme, kam ideme, môže nás zraziť auto. Potom dostaneme výsledok. Takže veľmi, veľmi jednoduché učenie. Veľmi jednoduché. Ale najmä v modernom technologickom svete veľmi ťažké na uskutočnenie. Tak to máme.

Máme veľmi pekné učenie, ale je veľmi ťažké podľa neho žiť. Je veľa príbehov v Dógenových spisoch aj v iných budhistických spisoch, ktoré hovoria o sústredení na to, čo práve robíme. Ďalšia vec, ktorú hovorí a ktorá veľmi pomáha, je pre nás v západnej kultúre tiež veľmi ťažká. Hovorí, že životom neprechádzame tak, že si ho premyslíme. Ale keď som vyrastal, ľudia mi hovorili: Premýšľaj, skôr ako niečo urobíš.

Ale Dógen povedal, že nie je nevyhnutné premýšľať, skôr ako niečo urobíte. Nepovedal: Nepremýšľajte, skôr ako niečo urobíte. Ale povedal, že to nie je nevyhnutné. My vždy premýšľame, skôr ako niečo urobíme, najmä v práci. Musíme plánovať. A je nemožné prísť do práce a povedať: Som budhista, nemusím premýšľať, skôr ako niečo urobím. Ale keď si to vysvetlenie trochu viac preštudujeme, je v tom učení niečo veľmi zaujímavé. V týchto učeniach, ktoré ľudia nazývajú budhizmus, je veľa slov. Ľudia, ktorí sa nazývajú budhistami, všetci tieto slová poznajú. Jedno z týchto slov je prajñā. Ach, prajñā, áno. Čo je prajñā?

Nuž, prajñā je sanskrtské slovo a pra znamená to isté ako latinské pre. A jñā je to isté ako grécke gnos, čo znamená poznanie alebo porozumenie. Takže prajñā znamená pred poznaním, pred porozumením. Niektorí ľudia hovoria, že prajñā znamená múdrosť. Veľmi múdri ľudia vedia, ako žiť. Ale zdá sa mi, že skutočný význam prajñā je v tom, že niečo robíme skôr, ako tomu porozumieme alebo skôr, ako o tom premýšľame.

Takže to, čo učil Dógen a čo po ňom učilo veľa ľudí, je, že môžeme žiť bez toho, aby sme premýšľali o tom, ako žiť. A mnohým ľuďom to pripadá veľmi zvláštne. Ale myslím si, že ak ste možno trochu umelecká povaha, nie je to až také zvláštne. Môžeme to nazvať nejakou intuíciou alebo tvorivým impulzom, alebo poznaním vopred (pre-knowledge). Ale je to niečo, čo nám hovorí, čo máme robiť, skôr ako o tom jasne premýšľame. A všetci to máme, stále. Ale zakrývame to. Vlastne to za nás zakryjú iní. Keď sme malé deti, máme veľa prajñā. A potom nám ľudia povedia: Máš priveľa prajñā.

Choď si sadnúť do školy a rob, čo ti poviem. Seď ticho. Poviem ti, aký je svet. A dieťa chce povedať: Ja viem, aký je svet. Nechcem sedieť ticho. Dokážem to zistiť aj bez toho, aby som ťa počúvalo.

Ale nie je to nič platné. Okrem veľmi ťažkých malých detí, ktoré sú veľmi tvrdohlavé. Možno z vás vyrastú umelci alebo hudobníci alebo niečo, kde treba byť tvrdohlavý a ísť za niečím. Takže toto je istý druh prajñā. Keď som bol mladý, moja prajñā bola dlho zakrytá. Potom, keď som počul o týchto učeniach, pomyslel som si: dobre, nechcem všetky tie hlúposti navrchu. Chcem byť sám sebou.

Takže môžem jednoducho robiť, čo chcem, pokiaľ si pamätám, že dostanem výsledok svojho konania. Toto je teda akýsi náčrt spôsobu života, o ktorom hovorí človek, ktorého som študoval. Dobre, teda sústreďte sa na prítomnosť. Nič iné nie je. Takže si nerobte toľko starostí s tým, čo sa stane budúci rok alebo o dva roky alebo o desať rokov. Pamätajte, že všetko, čo robíte, má výsledok. A nemusíte premýšľať o všetkom, čo robíte. Znie to dobre.

Tak som začal takto žiť. Nie preto, že by som sa rozhodol takto žiť. Jednoducho sa to stalo. A funguje to. A to ma ohromilo. Takže po desiatich alebo pätnástich rokoch som si uvedomil: aha, je to dobrý spôsob života. Takže je to platný spôsob, ako žiť. Takže možno sú aj iní ľudia, ktorí by chceli takto žiť. Tak som začal mať talky a skončil som tu v tejto miestnosti. Takže všetko ostatné, čo o budhizme počujete, ma nezaujíma.

Mám niečo, čomu sa hovorí rakusu. Veľmi posvätné. Toto zo mňa teraz robí budhistu. Je to nejaký symbol. Ale v skutočnosti to nie je nič. Je to kus látky. Keď si to dám na seba, spomeniem si na budhistického mnícha, u ktorého som študoval a ktorý tu na zadnú stranu písal. Je to veľmi tvrdohlavý človek a niekedy strácal nervy.

Takže som sa od neho veľa naučil. Ale nie je to dôležité. Pre mňa je dôležitá akási sloboda od môjho premýšľania a od mojich starostí a od môjho nedostatku sebadôvery a od mnohých takých vecí. Pretože môžem mať dôveru v seba. Možno to, čo robím, nie je až také dobré, ale je to to najlepšie, čo dokážem. A za tridsať rokov som zistil, že môj život nie je až taký zlý.

Hádam sa so svojou partnerkou a robím zlé rozhodnutia, ale je to skvelý spôsob, ako žiť. A rád odstraňujem všetky tie hlúposti, o ktorých hovoria skupiny, ktoré učia budhizmus. Baví ma to. Pretože podľa mňa, a to je iba môj osobný pohľad, minuli sa podstaty. Takže môj spôsob učenia je veľmi jednoduchý. Veľmi jednoduché na učenie. Veľmi ťažké na uskutočnenie. Takže sa stále snažím.

Takže by som tu rád skončil. A ak sa niekto chce na niečo opýtať alebo so mnou nesúhlasiť, je to v poriadku. Riaďte sa svojou intuíciou vo vnútri seba. Hlúpe otázky sú najdôležitejšie. Čím hlúpejšie, tým lepšie, pretože všetci sme hlúpi, nikto nie je lepší. Čím hlúpejšie, tým lepšie.

Boris: Keď sa povie, že sa má žiť pre súčasnosť, tak čo je tá mierka súčasnosti? Či hipisácka mierka, tento deň, alebo štandardná mierka nejakého normálneho ľudského života, že povedzme sa plánuje ako súčasť kultúry? Alebo iba tento deň? Alebo je to štandardné vnímanie v kultúre pre človeka, ktorý premýšľa o bežnom živote v nejakom časovom období, mesiacoch, rokoch? Tak čo je potom súčasnosť?

Mike: Áno, to je dobrá otázka. Ja mám svoju prítomnosť, vy máte svoju prítomnosť. Ja poznám svoju prítomnosť; vy musíte nájsť svoju prítomnosť. A to, čo som práve povedal vo svojom talku, je akýsi ideál. Vlastne, kde je prítomnosť?

Účastník: Přítomnost je taky široká. Přítomnost, to je jedna chvíle, jeden moment.

Robert: Navrhla iný preklad slova „present“, iné slovenské slovo.

Mike: Dobre. Takže ak mi zazvoní telefón a ja ho zdvihnem, to je prítomnosť. Ak moje dieťa plače vo vedľajšej izbe a ja…, to je prítomnosť. Ako teda môžeme rozhodnúť, čo je prítomnosť? To je veľmi veľká otázka. Ale vždy vieme, keď nie sme v prítomnosti. Viete, stretnete sa s priateľom, dobre, a pijete spolu kávu, a potom tam do miestnosti vojde veľmi príťažlivá, čo ja viem, žena. A vy hovoríte: ach áno, áno. Nie ste v prítomnosti.

Viete to okamžite. Ak vaše dieťa plače a vy myslíte na niečo iné, máte pocit, že nie ste v prítomnosti. Takže byť v prítomnosti je istý druh pocitu. Aj keď vám niekto pošle správu: ak si prečítate správu a všetko ostatné ignorujete, môžete cítiť, že ste prítomnosť stratili. Napríklad ak poviete: Moment, prosím, prišla mi správa, len si ju prečítam, dobre? – je to iný pocit.

Takže musíme sami pre seba nájsť, čo je prítomnosť. Čo je byť v prítomnosti? Je to istý druh pocitu. V dávnych časoch písali: majte nohy na zemi. Ale je to veľmi dôležitá otázka, na ktorú neviem odpovedať. Takže nemám v úmysle navrhovať nejaký druh života, napríklad hipisácky život alebo čokoľvek iné. Jednoducho vnímajte spôsob života, spôsob života, nech si zvolíte akýkoľvek život. Áno.

Účastník: Nuž, keď o tom premýšľame v mozgu, môžete povedať: keby som to nebol naplánoval, teraz by som sem neprišiel. A neviem si predstaviť, viete…

Mike: Ale ja neviem, kam idem. Samozrejme, musíme plánovať. Dobre, takže si môžeme urobiť plán. Ale môžeme si pamätať, že je to iba plán. A v polovici plánu môžeme povedať: ach nie. Áno, stretnete niekoho a poviete si: s týmto človekom chcem byť navždy. Po pár mesiacoch si pomyslíte: nie. Áno, môžeme sa zmeniť. Nemusíme byť dôslední.

Otázka: A zodpovednosť?

Mike: Niekedy zmeniť názor je byť zodpovedný. Poznám niekoho, kto mal veľmi bohatú priateľku. A tá veľmi bohatá priateľka ich pozvala, aby s ňou išli bývať na vidiek, do jej veľmi veľkého domu. A ona povedala áno. Ale v hĺbke duše vedela, že to nie je dobré. Ale mala veľa pocitov záväzku: asi by som mala. V hĺbke duše to vedela. Takže keby bola povedala nie alebo aj zmenila názor, možno by to bolo lepšie. Áno.

Účastník: Myslím, že to je oveľa ťažšie.

Mike: Oveľa ťažšie. Ako teda môžete byť zodpovedná?

Účastník: Chcela som povedať… zabudla som, o čom sme hovorili predtým. Ako môžem byť zodpovedná? Keď ste hovorili, myslela som tým, že niekam idem a v polovici cesty sa rozhodnem inak. Rozhodnem sa inak. Ale niekedy, ak nie ste vo svojej práci sami a vaše rozhodnutia majú vplyv na iných ľudí, môže byť niekedy sebecké robiť rozhodnutia, keď myslíte iba sám za seba. Hanba vám. Čo je správne? Ako to, čo cítite, že toto je ono, alebo aj to, čím ste?

Mike: Áno, ja viem. To sú veľmi ťažké otázky. Čo je správne? A tento kňaz z 13. storočia menom Dógen povedal, že neexistuje žiadne správne, ktoré čaká, aby sme ho urobili. Myslí tým teda, že nemôžeme vymyslieť, čo je správne, a potom sa prinútiť to urobiť. Ale môžeme konať správne. Znie to zvláštne, pretože nás učili najprv premýšľať a potom konať. Úprimne, priamo, naše konanie je to najlepšie, čo dokážeme. A to je to najlepšie, čo dokážeme. Nie je to veľmi dobrá odpoveď.

Takže trávime veľa času, spotrebujeme veľa času tým, že si robíme starosti. Chcem robiť správne, nechcem robiť nesprávne, čo mám robiť? Dógen hovorí: jednoducho konajte. Dôverujte si. Dôverujte si, dôverujte si a konajte. Nemyslí tým robiť hocičo alebo byť nezodpovedný alebo sebecký. Ale je to niečo, o čom sa ťažko hovorí. Pred mnohými rokmi naša kultúra oddelila myslenie a myseľ od tela. Takže v stredoveku je duchovný svet tu a fyzický svet je tu.

Dokonca si mysleli, že Boh nás možno ovláda ako bábky. A fyzický svet nie je posvätný, možno je dokonca hriešny. Možno je dokonca hriešny. Takže musíme uctievať duchovný svet. Mali by sme sa stať celistvými.

Celistvý znamená všetko: dobré, zlé, sebecké, nesebecké, správne, nesprávne, všetko spolu. Keď konáme, v našom konaní je nejaká inteligencia. Ale učili nás, že inteligencia funguje takto: najprv premýšľame, potom ovládame svoje telo, potom konáme. A Dógen povedal, že nie. Môžete to zažiť najmä v športe.

Tenista dá raketu k loptičke. Nie je čas premýšľať. A veľa rôznych príkladov je v hudbe. A moja partnerka je keramikárka, robí hrnce. Nevychádza to odtiaľto. Vychádza to odtiaľto. Každý tvorivý človek vie, že niečo, čo tvoríte naplno, celou svojou bytosťou… Alebo hudobník, ktorý hrá. Skladateľ.

Áno, ale mám priateľa, ktorý hrá v orchestri. Hrá na violončelo. A raz na jednom talku som povedal: Musí byť úžasné byť hudobníkom, vtedy ste vy a váš nástroj jedno. A on povedal: Nie, nie, zvyčajne premýšľam, čo si dám na večeru. Ale viete, čo tým myslím. Keď poviem robiť niečo naplno, vieme. Keď poviem byť v prítomnosti, vieme, aké je to nebyť v prítomnosti. Takže je to akási plnosť. Alebo intuitívny pocit (gut feeling). Dáva to zmysel?

Účastník: Zabudla som otázku. Chcem sa vás opýtať, ako teraz spojiť všetky veci, ktoré ste práve povedali, s týmto: prečo je dôležité, alebo myslíte si, že je dôležité praktizovať meditáciu?

Mike: Áno. Nuž, meditácia nie je jediná cesta. Ale v podstate zazen, alebo to, čomu ľudia hovoria meditácia, je spôsob, ako sa vyvážiť. Takže napríklad teraz sedím opretý o stoličku, na pravú stranu, s tlakom tu a s nohami tu pod sebou. A táto pozícia má účinok na moje telo aj na moju myseľ.

Alebo keď pozerám televíziu, kde je ovládač? Viete, po hodine alebo tak cítite… Takže naša pozícia má účinok na nás všetkých. Takže keď meditujeme, sedíme. Rovnováha teda znamená neopierať sa nikam. A keď je to nejako možné, prestaneme sa rozdeľovať a necháme sa zísť dohromady.

Keď idete behať, robíte to isté. Ktokoľvek tu chodí behať: prvých desať minút premýšľate a po polhodine cítite: ach. Takže niečo, čo nás robí celistvými. Vieme, kedy sa cítime celiství. Cítime sa celkom šťastní, spokojní. Robiť zazen je teda veľmi jednoduchý spôsob, ako to dosiahnuť. Môžeme nájsť fyziologické vysvetlenie účinku pozície na nervový systém. Nuž, v skutočnosti najlepšie je skúsiť to. Dvadsať rokov vediem meditačné retreaty a, samozrejme, ľudia, ktorí to robili predtým, to radi robia znova.

Ale často sú tam jeden alebo dvaja ľudia, ktorí to predtým neskúšali. A takmer nikdy som nenašiel nikoho, kto by sa po pár dňoch necítil celistvý. Takže si myslím, že pre mňa je zazen pekný spôsob, ako sa cítiť sám v sebe ako doma. To je všetko. Nie je to nič výnimočnejšie. Ľudia hovoria, že je to nejaká výnimočná cesta, ako sa stať osvieteným budhistom.

Ale to sú hlúposti. Môžete sa stať ľudskou bytosťou. A ak zistíte, ako žiť, a ak ste väčšinu času sami so sebou spokojní, to je istý druh osvietenia. Ach, viem, kto som.

Hádavý, tvrdohlavý, láskavý, sebecký.

Účastník: Neviem, či dokážem sformulovať svoju otázku; možno vynechám niektoré jazykové…

Mike: Dobre.

Účastník: Týka sa to vás. Povedali ste nám, že vás náboženstvo veľmi nezaujíma. Ale viete, keď hovoríte o budhizme, je to veľmi úzko spojené s náboženstvom. A tento talk je tiež skôr o tom, ako tu byť a ako tu žiť. Takže myslíte, že vôbec nepremýšľame o iných otázkach, napríklad, viete, čo je potom?

Mike: Počkám a uvidím. Stačí. Ani neviem, čo je zajtra. Ako môžem vedieť, čo je potom? Takže čakám na zajtrajšok a potom na ďalší deň.

Účastník: Možno to povedal tento mních, ten na vašej fotke.

Mike: Toto povedal tento mních. Áno. Ale nejde o to, že to povedal ten mních, a tak tomu verím. Vedel som to v sebe už predtým. To je podstata. Takže či je život po smrti… Bolo by to pekné, ak je to pekný život. Ale neviem. Bolo by to pekné. A študoval som niekoľkých budhistických majstrov, napríklad Nagardžunu, ktorý je veľmi starý majster. A on povedal: Po tomto živote nemôžete pokračovať ďalším životom. Ach, dobre, myslel som si to. Áno, máš pravdu. Takže neviem, či mám pravdu. Zistím to neskôr. Ale vlastne ma to nezaujíma.

Otázka: Prijatie situácie? Prečo o tom premýšľate? Svojej situácie, svojho života, dokonca aj toho, čo je potom…

Mike: Nuž, svojím spôsobom, ale aj prijatie môjho postoja. Takže napríklad v januári som celkom nečakane zistil, že musím ísť na operáciu srdca. Tak som musel ísť na operáciu srdca. Potom som bol veľmi, veľmi, veľmi deprimovaný.

A nahnevaný a kričal som na svoju partnerku. Takže to musím prijať. Takže keď si poviem: Ach, ty si budhistický učiteľ, musíš byť…, a potom sa hnevám sám na seba a tak ďalej, nie je to dobré. Takže musím prijať sám seba. Musíme to prijať. Áno. Takže musíme prijať, akí sme.

Účastník: Stále premýšľam o skutočnom živote, veľmi jednoducho, možno s vašou každodennou realitou. A v našej realite to nie je veľmi ľahké. A musíte, pretože máte deti a nemáte peniaze, takže nejako musíte myslieť, ach, musíte…

Mike: Áno. Musíte konať.

Účastník: Možno mám takýto sklon plánovať si nejako budúcnosť, aby som sa kvôli tomu cítila uvoľnenejšie, pretože mám rodinu. Nemôžem naozaj žiť iba zo dňa na deň, pretože myslím na nich, aby som im dala čo najviac. Ale aj to ma znervózňuje, pretože to môžem urobiť teraz. Ako to vyvážiť?

Mike: Ako to vyvážiť, presne tak. Presne tak. Takže v skutočnosti ide vo všetkom o rovnováhu. Nemôžeme prestať plánovať, ak žijeme v ľudskej spoločnosti. A nemôžeme prestať mať problémy, pretože problémy sú život. Niet života bez problémov. Takže môžeme robiť plány, ale musíme si všímať, že naše plány nie vždy vyjdú. Takže ak si urobíme plán a držíme sa ho, strácame svoju slobodu. Takže si urobíme plán a potom sa ho nedržíme.

Účastník: To ste povedali už predtým.

Mike: Takže rovnováha, áno. Áno. Aj starosti: nemôžeme si prestať robiť starosti. Ale môžeme si pamätať, že starosti v skutočnosti nerobia nič, iba nás unavujú. Ale nemôžeme prestať. Sme ľudské bytosti.

Boris: Hovoril si, že keď si prišiel do Japonska, nejaký čas si si myslel, že sú to blázni. A keď si sa vrátil do Európy, mal si pocit, že blázni sú Európania. Mohol by si o tom niečo povedať, čo si cítil alebo aké to bolo?

Mike: Blázni. Dobre.

Robert: Alebo že Japonci sú blázni, keď sa vrátiš?

Mike: To je prvá vec. Keď som prišiel do Japonska. Toto je len malý príklad: ľudia čakajú, kým budú môcť prejsť cez cestu, a na semafore je červená.

Všetci čakajú. Stojí veľa a veľa ľudí. Nejde žiadna premávka. A všetci čakajú. A potom, pretože som cudzinec, pozerám sa okolo, a tak prejdem. Blázni. No toto. To je jedna vec. Potom sa vrátim do Anglicka a idem do banky po nejaké peniaze.

A človek v banke odpočítava peniaze. A kým odpočítava peniaze, rozpráva sa so mnou: Mali ste pekné prázdniny? A ja si myslím: Počítajte tie peniaze. Je to šialené. Alebo…

Robert: Možno všetci majú stroje na počítanie.

Mike: Nuž, teraz majú, áno, teraz majú. Takže sú to maličkosti, ale, myslím…

Robert: Takže zovšeobecnenie, vieš: aký je rozdiel, alebo v čom?

Mike: Rozdiel: napríklad Angličania sa celkom radi hádajú, nesúhlasia. Ja mám pravdu, ty nemáš pravdu. Nuž, neviem, či je to na Slovensku rovnaké. V politike: My máme pravdu a vy ste hlúpi, hlúpi ľudia, a my sme veľmi dobrí ľudia. To je nemožné. Každý vie, že je to nemožné.

Áno, títo dospelí ľudia hovoria takéto veci. A v Japonsku to takto nikdy nehovoria. A keď ľudia nikdy nepovedia ja mám pravdu a ty nemáš pravdu, vždy hľadajú niečo uprostred. Áno, teda kompromis. Ale samozrejme, to má nevýhody. Niekedy kompromis nepotrebujete; potrebujete zatlačiť. Takže je to iné. Ale v Európe nachádzam polarizáciu v politike.

Môžu povedať: Ja mám pravdu a on sa mýli? Nedáva mi to žiadny zmysel.

Robert: Kto klame lepšie, ako je pravda? Kto lepšie klame, ako je pravda? Ten má pravdu. Kto klame lepšie? Kto lepšie klame?

Mike: Prepáč, nerozumiem.

Robert: Kto je lepší klamár, ten má pravdu.

Mike: Dobre.

Účastník: Alebo čím lepšie klameš, tým viac máš pravdu.

Mike: Dobre.

Robert: Áno, možno nejako tak.

Mike: Áno, áno, áno, áno. Áno, pretože chcete presvedčiť sám seba. Áno.

Takže keď si pomyslím, viete, v spoločnosti je veľa problémov, ale spôsob, akým ich musíme riešiť, je hádať sa. Aj ja. Viete, hádam sa so svojou partnerkou o nejakú hlúposť. Ale v Japonsku som zistil, že je veľmi pekné, keď môžete povedať: nie, poďme nájsť stred. A možno by sa Japonci mali viac hádať.

Účastník: Kultúry sú rôzne. Ľudia sa radšej predvádzajú alebo chcú byť vypočutí, namiesto toho, aby počúvali. A ja mám pocit, že počúvanie je veľká duchovná prax, pretože sa akoby zrazu zastavíte a začnete počúvať.

Mike: Áno. Počúvanie je pekné. Myslím si, že veľa ľudí má pocit, že ak iba počúvajú, je to príliš pasívne.

Účastník: Aktívne počúvanie, nielen ušami, ale aj empatiou a všetkým, čo s tým súvisí.

Mike: Áno. Áno, áno. Samozrejme, dávam vám obraz, ktorý nie je pravdivý. Všetky obrazy nie sú pravdivé. Ani to, čo vám dnes večer hovorím o učení, nie je pravdivé. Absolútne. Realita nie je taká jednoduchá.

Účastník: Dá sa povedať, že toto učenie nie je o nasledovaní určitých dogiem alebo o tom, čo máme a nemáme robiť, ale o hľadaní tej jednej cesty k samému sebe?

Mike: Áno. Áno, presne tak. Existujú niektoré budhistické predpisy, desať. A neviem, ako je to v slovenčine, ale v angličtine doslova preložené: toto nerob, on sa nemá hnevať, a tak ďalej. Ale nemyslím si, že to tak myslia. Myslia tým, že ak to urobíte, rušíte seba aj iných ľudí. Takže ak sa nahneváte, rušíte seba aj iných ľudí.

Ak kritizujete, ak ostro kritizujete, rušíte seba aj iných ľudí. Takže to nie sú nejaké pravidlá. Sú ako smerovníky. To je všetko. To je ono. Nemám pocit, že budhizmus je náboženstvo. A nemôžem uveriť, že to bolo náboženstvo pre človeka menom Gautama Buddha, pretože si to vytvoril z vlastnej skúsenosti.

Moja skúsenosť s náboženstvom je s kresťanstvom a vôbec mi naozaj nepomohlo. Hoci kresťania a moslimovia obrovsky prispeli spoločnosti. Ale to, čo hľadám, nie je náboženstvo, ale praktický spôsob, ako žiť. Šťastne, alebo trochu šťastne.

Boris: Neatomizuje to skôr viacej tú spoločnosť, že to ponára tých ľudí do seba?

Robert: Neatomizuje to ľudí v Japonsku, ak sa neobracajú dovnútra.

Boris: Je to kultúra. Budhizmus je hlavný.

Mike: Nie, nie je. Aj v Japonsku sa z budhizmu urobilo náboženstvo. Radi to robíme. Robíme to tak, že si nájdeme niekoho, kto môže byť naším učiteľom, a potom naňho premietneme všetko, čím chceme byť. A potom ho vytlačíme nahor. A potom máme náboženstvo. Nuž, v Japonsku to robia tiež. A potom, keď niekoho vytlačíte nahor, aby bol vaším náboženstvom, pretože sú to tu dôležití ľudia, potom máme peknú organizáciu. Vy neviete, čo povedal; ja to viem. A toto je organizácia. Tak to Japonci… neviem, ľudia to radi robia. Namiesto toho, aby sa pozreli na seba, chcú mať nejakého úžasného učiteľa, ktorý je dokonalý. A naozaj to nikomu nepomáha.

Robert: Je toto dôvod hľadať korene budhizmu?

Mike: Nuž, je to akási štrukturálna analýza.

Robert: Uniknúť týmto organizáciám alebo hierarchii?

Mike: Niet úniku. Vyhnúť sa, áno. Áno, môžete sa pokúsiť vyhnúť sa, áno.

Účastník: Ako keď niečo hľadáte, napríklad čím ste, čo potom robíte? Je toto dôvod, prečo ste študovali pôvod, aby ste sa tomu vyhli?

Boris: Bol v tvojom prípade toto ten dôvod, prečo si sa snažil nájsť tie pôvodné korene týchto…

Mike: V mojej povahe… Niektorí ľudia radi premýšľajú a plánujú, cítia sa pohodlne, potom… Iní ľudia radi skáču. Nemyslím si, že je to lepšie alebo horšie. Prídem do reštaurácie, všetci v reštaurácii sa už rozhodli: Dám si toto? Čo si dáš ty? Ja zvyčajne poviem: dám si tamto. A potom, keď prichádza jedlo, si pomyslím: ach, keby som to bol radšej nepovedal. Takže keď som odišiel do Japonska, skočil som. Jednoducho som šiel. A keď som prijal budhistické predpisy, jednoducho som skočil. Takže som sa stal budhistom tak, že som skočil.

A hlavný dôvod, prečo ma to zaujalo, bol tento. Keď som bol mladší, veľa som chodil po horách a liezol po skalách. A robilo ma to veľmi šťastným, pretože som už vtedy bol veľmi intelektuálny človek. Ale po lezení po skalách som cítil: teraz som spokojný. A potom som v Tokiu prišiel na jedno stretnutie, kde ľudia praktizovali meditáciu.

Tak som praktizoval zazen, viete, dva alebo… Zistil som: ach, to je ten istý pocit. Ach, pomyslel som si, budem to robiť. A robil som to. Je to asi hlúpe. Takže som o budhizme nemal žiadnu predstavu ani o ňom nič nevedel.

Ale potom ma to začalo zaujímať, myslím, že preto, lebo môj učiteľ mi o tom rozprával. Pomyslel som si: ach áno, toto mi dáva zmysel.

Robert: Mali by sme konať podľa svojich pocitov. Keď som nahnevaný, môžem cítiť, že najlepší spôsob, ako vyriešiť túto situáciu, by bolo na niekoho zaútočiť. A hovorilo sa, že každé konanie má reakciu alebo nejaký účinok. Ak na niekoho zaútočím, možno reakcia nebude pozitívna. Ale je to môj pocit v tej chvíli.

Mike: Takže nie pocit, ale intuícia. Intuícia nie je pocit. Je jemnejšia. Ale tak či tak, chystáš sa na niekoho zaútočiť? Nie.

Robert: Ak chceš vysvetliť nejaký rozdiel medzi pocitom a prajñā: je to len to, že je jemnejšia?

Mike: Nuž, pocit, emócia je ako vlny. A všetci máme rôzne pocity v rôznych časoch. Ale intuícia je pod tým, pod tým. Vlastne neviem, ako to vysvetliť.

Robert: Áno, aj intuícia je predsa pojem, nie?

Mike: Intuícia je niečo, čo nás usmerňuje, oddelené od našich pocitov. Takže niekedy je veľmi ťažké to rozlíšiť.

Robert: To znamená, že možno nikdy nebudem schopný rozlíšiť, či je to prajñā, alebo emócia.

Mike: Áno, možno, áno. Ale na tom nezáleží.

Účastník: To hovorím. Ak emócia bolí a intuícia nie…

Mike: Možno, áno. Emócia nie vždy bolí. Niekedy je to iba…

Účastník: Nuž, cítite ju, nie?

Mike: Áno. Intuícia vás núti robiť veci bez premýšľania. Takže ak po vás niečo hodím… Alebo idete po ulici a máte pocit: prejdem tu na druhú stranu. Takže o intuícii nepremýšľame, pretože je pred premýšľaním.

Nemôžeme teda premýšľať, čo to je, a potom to zlepšiť: posilním si intuíciu. Ale môžete odstrániť všetko, čo je navrchu vašej intuície. Moja intuícia je tu a všetko je navrchu. Tak to odstráňte. Takže hovoríme, že praktizovať meditáciu znamená odstraňovať veci alebo veci odhadzovať.

A ak ste veľmi vystresovaní a ustarostení a idete na túru do Skalistých hôr, po nejakom čase veci opadnú. Potom máte niečo odkryté, a to ste vy.

Robert: Ak po mne niekto niečo hodí a ja to chytím, znamenalo by to, že intuícia je nezávislá od nášho vnímania, od našich zmyslov. Potom by som to mal chytiť, aj keby som zavrel oči, aj keby som nevidel.

Mike: Alebo je to… Nie je to nezávislé, ale… Prekladať je veľmi ťažké, však? Veľmi únavné.

Robert: Áno.

Účastník: Nemám predstavu, aké to je. Neviem ani pomenovať, aké negatívne… Ak sa nahneváte, potrebujete z toho uniknúť, nie? Ale potrebujem sa opýtať na tú predchádzajúcu otázku. Povedali ste, že treba…

Mike: O intuícii sa hovorí veľmi ťažko.

Účastník: Nebolo to o intuícii.

Mike: Dobre.

Účastník: Hovorila som len o prvej otázke, o tom, že môžem niekomu ublížiť. Povedala som, že nemôžete iba konať, ale myslím, že ste povedali, že treba myslieť aj na seba. Niekedy je to veľmi ťažké. Ak ste nahnevaní, nebola by to sloboda, bol by to hnev.

Mike: Keď ste nahnevaní, je veľmi ťažké pomyslieť si: nesmiem sa hnevať.

Účastník: Vraj by ste nemali… Nesprávam sa… Vždy, keď sa nesprávam, je to preto, že som ľudská bytosť a som tu, živá.

Mike: Áno. Takže je to veľmi ťažké.

Účastník: Mojou povinnosťou je nejako sa ovládať.

Mike: Ak to dokážete.

Účastník: Povedané zle. Alebo stále.

Mike: Áno. Sebaovládanie. Áno.

Otázka: Pomáha meditácia sebaovládaniu?

Mike: Sebaovládaniu áno. Naučte sa sedieť sami so sebou. Ach, to som zase ja. To som ja. To som zase ja.

Účastník: Ale keď ste vyvážení, je ľahšie sa ovládať. Takže je to veľmi nové. Tu sa to robí takto. Myslím, že to tak musí byť. Neviem.

Mike: Áno. Áno. Choďte každý deň do posilňovne a nebudete sa toľko hnevať. Dobre.

Takže budeme pokračovať, alebo skončíme? Stačí, dobre. Áno, ale ja neviem po slovensky. Takže ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť. A možno sa niekedy znova uvidíme, pretože toto miesto mám rád. Dobre.

Robert: Chce ti poďakovať, že si nás navštívil.

Boris: A že ešte nie si pripravený odísť.

Robert: Dobre, dobre. Je to muž, ktorý chodí v tielku.

Mike: Áno. Je to nové tričko. Nuž, páči sa vám? Je fantastické. Áno. Nuž, každopádne je pekné. Mám rád Slovensko. Angličania sú veľmi, veľmi intelektuálni. Zisťujem, že na Slovensku ste pragmatickejší, a to sa mi naozaj páči. Nie, je to veľmi dôležité: pragmatický, pragmatizmus. Takže kto odíde prvý? Ďakujem, Robert, veľmi pekne.