Únik a útočisko v zazene

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame pozrieť si aj pôvodný videozáznam.

Dnes ráno si nie som istý, o čom budeme hovoriť. Roman ma požiadal, aby som hovoril o tom, ako mi budhizmus pomohol v ťažkých okolnostiach môjho života. Je to veľmi zaujímavá otázka, ale zaujímavá môže byť aj odpoveď. Myslím, že mi vôbec nepomohol, a vysvetlím prečo. Keď sa dostanem do ťažkých okolností, na budhizmus úplne zabudnem. Som do tých okolností úplne ponorený a musím sa s nimi vyrovnať zo svojho vlastného charakteru. Keď si napríklad pomyslím na ťažké okolnosti, nedokážem si v nich spomenúť na nič budhistické. Nemyslím na budhizmus ani sa nesnažím uplatniť nijaké budhistické pravidlo, vôbec nie.

Žil som v Japonsku 25 rokov a všimol som si, že Japonci majú budhistické návyky, ale nie sú si toho vedomí. Napríklad v budhizme je predpis: nehnevaj sa. A v japonskej spoločnosti sa ľudia vo všeobecnosti veľmi snažia vyhnúť sa hnevu. Samozrejme, ľudia sa v Japonsku hnevajú. Ale medzi Japoncami existuje akési spoločné porozumenie, že keď sa nahneváme, je to, akoby sme do krvi vypustili jed. Takže je to veľmi rušivé pre človeka, ktorý sa hnevá, počas doby, keď sa hnevá, a ešte nejaký čas potom. Preto sa tomu vyhýbajú. Medzi ľuďmi je dohoda, že sa tomu vyhnú, ak môžu. Myslím, že to pochádza z budhistického učenia, pretože až do roku 1900 bolo budhistické učenie v Japonsku veľmi priamočiare a jednoduché. Takže spoločnosť bola týmto jednoduchým učením veľmi silno ovplyvnená.

Keď sa pozerám na to, ako majú Japonci budhistické návyky alebo budhistické správanie bez toho, aby o tom vedeli, možno ich mám aj ja. Ale neviem, či ich mám, alebo nie. Myslím, že mám. Určite som teraz iný, než keď som bol mladší. Ale je pre mňa ťažké vedieť, nakoľko iný. Je ten rozdiel spôsobený budhizmom? Ale nikdy sa nesnažím používať budhizmus na riešenie svojich problémov. Pamätám si možno jeden prípad, asi pred dvadsiatimi rokmi, keď sme sa s Yoko veľmi pohádali. Pomyslel som si: Budem sedieť v zazene. To ten problém vyrieši. Tak som sedel v zazene, veľmi prísne a nahnevane. Ale nič to nevyriešilo. Myslím, že po mne niečím hodila. Pretože to bol únik. A myslím, že budhizmus, a predpokladám, že aj iné veci, môžeme používať na to, aby sme unikli. Môžeme používať budhizmus a myšlienky rovnováhy v zazene, aby sme unikli zo svojich životov, zo svojho skutočného problému. Myslím, že keď používame zazen takto, je možné všimnúť si, že je to akýsi únik.

Samozrejme, ak ste nahnevaní a potom sa cítite rozrušení, keď si sadnete do zazenu, môže vám to pomôcť upokojiť sa. Ale sedieť v zazene nahnevane nefunguje.

Môj učiteľ, Nishijima Roshi, pred mnohými rokmi, asi pred tridsiatimi rokmi, povedal, že všetko, čo v našom živote potrebujeme, je zazen. A že ak budeme cvičiť zazen, vyrieši to všetky naše problémy. Mal som asi 35 rokov a veril som tomu. Tak som cvičil zazen týmto spôsobom. V tom čase som mával veľmi silné bolesti hlavy, migrény, dosť často. Pamätám si, ako som sedel v zazene s migrénami a dúfal som, že pominú. Ale zvyčajne som musel ísť do postele a prestať. Myslel som si tiež, že Nishijima tým mienil, že zazenom môžeme vyliečiť chorobu. Takže som si myslel, že ak budeme cvičiť zazen, nikdy neochorieme. A potom, asi v roku 1985, Nishijima Roshi veľmi ochorel. Takže som si pomyslel: aha, cvičí zazen, a predsa veľmi ochorel. Takže to nezabráni tomu, aby ste ochoreli.

Boris: Koľko ste vtedy mali rokov?

Mike: Ja? Áno. Tridsaťšesť, tridsaťsedem, tridsaťosem. Nishijima mal asi šesťdesiat. A jeho choroba bola spôsobená veľmi nízkym počtom bielych krviniek, čo bolo spôsobené liekom, ktorý užíval na dnu, chorobu, ktorá sa volá dna. Viete, čo je dna? Nie, nie, nie, nie, nie. V krvi sa tvoria kryštály.

Účastník: Aha, dna.

Mike: Veľmi to bolí. Kyselina močová?

Mike: Dôvod, prečo mal dnu, bol ten, že keď bol mladší, pil príliš veľa. Takže jeho choroba v šesťdesiatich bola vedľajším účinkom lieku, ktorý užíval na vyliečenie svojej choroby, keď bol mladý. Potom som začal premýšľať o tom, čo povedal o zazene. A uvedomil som si, že nemyslel tým, že ak budete cvičiť zazen, nikdy neochoriete, že to má akýsi magický účinok. Ale jednoducho to, že ak budete cvičiť zazen, môžete zostať zdraví.

V mojom živote to platí. Cvičenie zazenu ma udržalo zdravého. Keď som žil v Tokiu, čo je veľmi rušné, preplnené mesto, a nie je tam veľa príležitostí cvičiť ani chodiť po prírode. Ale cvičenie zazenu každý deň, myslím, ma udržiava vo forme. To je moja skúsenosť. Ale či cvičenie zazenu vyriešilo moje problémy, alebo nie, neviem. Možno to vynieslo moje problémy z vnútra na povrch, vyjadrilo moje problémy. Učil som zazen v Bristole takmer desať rokov, keď som stretol svoju súčasnú partnerku Lisu. Je to umelkyňa, takže má veľmi odlišný charakter a štýl života než ja. Prvých pár rokov sme mali veľmi ťažký vzťah kvôli rozdielnym pohľadom.

Jedna vec, ktorú som si uvedomil a od nej sa naučil, je, že som používal zazen ako alternatívu k plnšiemu životu. Rozumiete?

Účastník: Nie.

Mike: Ona to povedala. Nie, ja som si to uvedomil. Je to priveľa? Chcete povedať nejaký príklad? Prepáčte, prepáčte. Dobre. Je tam nejaký vážny problém. No, pretože som učil budhizmus v dosť jednoduchej forme. Ťažko sa to vysvetľuje. Svoj život som zakladal na akejsi rutine. Do istej miery som tú rutinu používal na to, aby som unikol pred možnosťou

Účastník: zmeny.

Mike: Ak učíte budhizmus a praktizujete budhizmus, neustále si posilňujete to, čo hovoríte. Keď prednášate, posilňujete si to. Takže sa to môže stať akýmsi strnulým. Takže myslím, že som to robil. Ale Lisin život je chaotickejší, čo som chcel odmietnuť. Pretože môj strnulý, nie strnulý, nie príliš silný, môj zvyčajný život založený na mojom učení sa stal akýmsi plášťom alebo krytom, ochranou.

Takže si uvedomujem, že môžeme používať budhizmus ako únik, a ja som to robil. Používal som zazen ako únik, a nie ako útočisko. Ten rozdiel medzi únikom a útočiskom je jemný. Takže, aby som odpovedal na Romanovu pôvodnú otázku: ako mi budhizmus pomohol s mojím problémom? Myslím, že moje problémy pomáhajú mne s budhizmom viac.

Uvedomujem si, že učenie budhizmu nepatrí budhizmu. Veľmi jasne. Takže skupiny, ktoré si myslia, že majú nejaké zvláštne učenie, alebo nejaké zvláštne vzdelanie, nejaké zvláštne postavenie v spoločnosti, nejakú zvláštnu morálnu prednosť, myslím, že poškodzujú budhizmus, alebo poškodzujú pravdu.

Myslím, že pri všetkých druhoch učenia je tendencia udržať si učenie ako moje alebo ako patriace mojej skupine. Ak to učiteľ robí, môže vyšplhať na vrchol skupiny. Ale ak to prestane držať pre seba, môže spadnúť. Takže učitelia majú tendenciu chcieť si niečo ponechať. Sme zvláštni, máme niečo zvláštne. Takže sme iní. A tak ďalej. Ale nemyslím si... nie je to pravda. Je to dosť škodlivé.

Robert: Je to negatívne. Ale ja si myslím, že my, Dogen Sangha, sme výnimoční, svojím spôsobom jedineční.

Mike: Vy ste výnimoční?

Robert: Nie. Myslím, že Dogen Sangha je ako skupina medzi inými budhistickými skupinami dosť jedinečná a má určité výhody.

Mike: Dobre. Ale pravdu vidíme iba medzi protikladmi.

Účastník: To je pravda.

Mike: To je pravda. Ale pravdy, ktoré budhistickí učitelia učili od dávnych čias, sa objavujú všade. Takže budhistickí učitelia sa snažia poukázať na pravdy, ktoré sú všade, nie učiť pravdu, ktorú nikto nepozná, ale poukázať na pravdu, ktorú všetci máme. Už ju máme. Vždy sme ju mali. Vždy ju máme. Vždy ju budeme mať. To je môj názor.

Otázka: Mohli by ste nám dať príklad, ako ste sa zmenili, alebo čo sa stalo, keď ste stretli Lisu a stali ste sa otvorenejším?

Mike: Vlastne neviem. No, keď som bol na začiatku v Bristole, určite si Pavel pamätá, bol som prísnejší. Viac som prednášal o Shobogenzo. Nepovedal by som „prísny“. Povedal by som „sústredený“. Ale teraz som menej sústredený.

Otázka: Zmenili ste teda trochu svoj životný štýl? Začali ste kajakovať na mori, alebo ste trochu zmenili svoju dennú rutinu?

Mike: Samozrejme, moja denná rutina sa zmenila, keď žijem s iným človekom. Je to prirodzené. Ale toto je dosť zaujímavé, lebo myslím, že vzťahy medzi pármi, muž a žena, alebo muž a muž, žena a žena, obsahujú dva prvky, mužský prvok a ženský prvok. To neznamená, že žena je celá ženská a muž je celý mužský, ale existujú nejaké charakteristické ženské prvky a charakteristické mužské prvky. Charakteristické mužské prvky sú konzervatívne, odpor voči zmene, investícia do moci pre seba, a niektoré z nich. Ženské prvky zahŕňajú citlivosť na druhých, nie, schopnosť pomáhať druhým rozvíjať sa, vzťahové zručnosti. Máme oboje. Ale vo väčšine vzťahov je polarita. Muž nechápe, že žena sa ho snaží zmeniť pre jeho dobro. Takže odporuje, nedokáže dôverovať. Myslím, že to je, podľa mojej skúsenosti, bežná situácia. A aj pre mňa. Takže predpokladám, že sa ten proces odohral znova aj u mňa. Takže teraz niekedy robím, čo mi povedia. Ale niekedy teraz vidím múdrosť v ženskom. Nemyslím tým ženu, myslím tým ženské. Ale ženské vám chce pomôcť a rozvíjať vás.

Boris: Áno. Tak? Premýšľajte. Dobre, ak chcete. Je to ako čierna diera.

Mike: Čierna diera?

Boris: Myslím, že je to môj pocit, že vy... Potom úplne zmiznete.

Mike: Áno.

Boris: Dobre. Myslím, že je to cesta.

Mike: Ja zmiznem. Ja zmiznem. To je to, čoho sa bojíte.

Boris: Áno, áno, viem. Ale je to cesta. Mohla by to byť cesta, dobre? Mohla by to byť prax.

Mike: Áno, určite. Dobre.

Boris: Ale chcem povedať, že mám rovnakú skúsenosť s Kaisenom, ako ste hovorili o Nishijimovi, že zazen pomáha snáď pri všetkých problémoch, malo by pomáhať, alebo aj pri zdraví. To je to isté učenie. Niečo by malo byť v japonskom myslení alebo v japonskom umení myslenia... Je vždy taký? No, pretože som sa s ním stretol, povedal som vám pred pár dňami, a stále si drží túto predstavu. Vidíte, teraz veľmi jasne vidím tie rozdiely. Je to ako slnko a mesiac. Pre vás, pre mňa to bol mesiac a slnko, možno to nie je také dôležité, ale dobre. Ale mám rovnakú skúsenosť, akú máte vy s Nishijimom, a potom ste sa zmenili. A potom ste išli inou cestou.

Mike: Ale myslím, že som to nepochopil správne. Myslím, že v Japonsku je zvyk, že učitelia majú byť silní. Deshimaru. Samuraj. Môj učiteľ taký nebol. Ale keď niečo povedal, bolo to veľmi priame. Povedal napríklad: ak budete cvičiť zazen, všetky vaše problémy sa vyriešia. A ja som tomu rozumel presne podľa jeho slov, ale on to tak nemyslel. Nežil tak. Takže myslím, že to bolo moje nepochopenie. Mike Cross, ďalší člen Dogen Sanghy v Japonsku, ktorý prekladal Shobogenzo s Nishijimom Roshim, mal tiež rovnaké nepochopenie. Nishijima Roshi zvykol hovoriť: seď vzpriamene a zatiahni bradu. A seď. Mike Cross si teda pomyslel: musím sedieť vzpriamene, musím zatiahnuť bradu, a keď to budem robiť veľa, budem lepší. Tak takto sedel niekoľko rokov a samozrejme z toho bol veľmi napätý. Potom, po niekoľkých rokoch, sa vrátil do Anglicka a študoval Alexanderovu techniku a povedali mu: uvoľni sa, nechaj svoje telo byť prirodzené. A uvedomil si, aký bol napätý a aké idealistické bolo jeho chápanie. Takže môj problém bol, že som to, čo povedal Nishijima Roshi, chápal idealisticky. Cvičíš zazen a nemáš žiadnu chorobu. Žiadne problémy, všetko je v poriadku. Je to šialené. Takže myslím, že je to akýsi proces štúdia budhizmu.

Účastník: Mám jednu otázku. Nishijima Roshi mal v zazene vzpriamenú pozíciu. Bol disciplinovaný.

Mike: Sedel vzpriamene. Ale nie strnulo. A vždy mal sklon nakláňať hlavu na jednu stranu. Bez toho, aby to vedel. Ale nie, nenakláňal. Nesedel takto. Nebol, napríklad, ako Deshimaru. A Shunryu Suzuki je opak. Bol to veľmi jemný muž. Takže Nishijima bol možno medzi Suzukim a Deshimaruom. A bol to muž svojej doby, Japonec svojej doby. Narodil sa v roku 1919. Mal teda kultúrne návyky Japonca narodeného v roku 1919. Hoci zvykol hovoriť, že muži a ženy sú si rovní. Majster Dógen povedal, že muži a ženy sú rovnakí. A predsa mal niekedy japonský zvyk zaobchádzať so ženami ako so sluhami. Nie vždy. Takže sme ľudia svojej doby.

Otázka: Môžem sa ešte spýtať k Mikeovi a jeho skúsenosti s budhizmom. Hovoril o tom, že budhizmus mu nepomáha v problémoch a... Mohli by ste mi povedať, prečo sa vlastne teda budhizmu venuje? Lebo prečo ste budhisti a prečo nie?

Mike: Nehovorím, že mi budhizmus s mojím problémom nepomohol. Neviem, či mi pomohol, lebo keď som do problému zapletený, vôbec nemyslím na budhizmus. Ale môže to byť vo mne. No, prečo pokračujem v budhizme? Jeden dôvod je, že rád cvičím zazen. Zazen mi dáva akýsi základ, základ alebo pôdu. A udržiava ma zdravého. Verím v podstatné myšlienky. Príčina a následok sú absolútne. Prítomný čas je jediná skutočnosť. Viem, že to, čo hovoria budhistické predpisy, je celkom pravda. Hoci sa nesnažím silno dodržiavať predpisy, myslím, že za niekoľko rokov predpisy nasledujú mňa. Takže predpokladám, že som sa zmenil. Tak v tom pokračujem. Ale nie tak sústredene ako, povedzme, pred desiatimi rokmi.

Roman: Nemohlo by to být i obráceně? Nechci s Mikem nesouhlasit, protože to, co Mike říká, dává naprosto smysl, ale jestli by mohl připustit, že to pro někoho může být taky obráceně. V mém případě: já jsem byl velký bohém a můj život byl chaotický, chodil jsem spát v pět, bral jsem drogy a měl jsem vlastně velký problém dodržovat aspoň základní povinnosti v životě. Takže mám pocit, že mě zazen naopak vrací zpátky k nějakému pořádku a jednoduchosti, do takového trošku normálnějšího života, a jsem schopen chodit do práce a skoro všechny povinnosti si plnit. A ještě jsem říkal, že moje přítelkyně mi často říkaly: Už se s tebou nedá vydržet, jdi cvičit zazen. Čili je to legrace, že je to vlastně obráceně, než co Mike říkal o své partnerce. Takže připouštíte, že by to mohlo být i naopak?

Mike: Áno, hovorím vám svoju skúsenosť. Ja som nebral drogy a nebol som neporiadny. Vždy som bol dosť upätý, presný opak.

Roman: Ano. Takže dva rozdílní lidé můžou dojít k něčemu podobnému. Vy jste uvolněnější a já jsem méně nepořádný.

Mike: Keď nad tým porozmýšľame, môžete to tak povedať. Myslím — nemyslíte aj vy? — že ako pri každej skúsenosti, ak niečím prejdete, naučíte sa z toho. Niečo z toho. A keď teda cvičíte zazen, naučíte sa z neho niečo. Takže v mojom prípade, napríklad, nekričím tak veľmi na iných vodičov, ak pravidelne cvičím zazen. Ale myslím, že je to čisto preto, že sa učím nechať prerušenia prejsť, tak ako sa to robí v zazene. Je to to isté, keď idem k zubárovi. No, vidím, ako sa na mňa blíži s tou vŕtačkou. Spomeniem si na svoje skúsenosti zo zazenu. A to mi pomáha nechať bolesť a strach odísť.

Účastník: Ó, to je pravda. Nie, to je pravda. Aj ja to robím.

Mike: Myslím, že vás to učí, alebo že sa učíte, cez cvičenie zazenu, techniky, ktoré môžete používať.

Účastník: Alebo sa učí telo.

Mike: Možno áno, možno.

Otázka: Môžem sa opýtať? Pri zazene som veľmi ospalý. Je to zlé? Je to dobré? Čo s tým robiť?

Mike: Je to fakt. Nie je to dobré ani zlé, ale ak sme ospalí, zvyčajne na to je dôvod. Takže často, ak sme ospalí, potrebujeme ísť spať. A aj keď sa pokúsime sedieť v zazene, ak potrebujeme spať, nezbavíme sa ospalého pocitu. Takže môže byť lepšie ísť spať. Na druhej strane, niekedy sme ospalí, ak potláčame, potláčame nejakú emóciu. Môžeme sa rozhodnúť. Môžete sa rozhodnúť, či budete pokračovať v sedení so svojou ospalosťou, alebo vstanete a pôjdete si pospať.

Účastník: Lebo po zazene som tak živý, zrazu.

Účastník: Moja skúsenosť.

Mike: Áno. Niekedy som pri sedení veľmi, veľmi ospalý. Skoro ako po droge. Neviem prečo. Doma, niektoré dni, keď vstanem a sadnem si, nevydržím bdieť. Skoro spím. Dôvod neviem, ale vždy si pospím.

Ale mne je to ľahšie. Myslím, že môj život nie je taký rušný. Ale myslím, že ak máme veľmi stresujúci, rušný život a potom prídeme na sesshin, trvá nejaký čas, kým z nás vyjde stres, rušnosť a únava. V japončine hovoria, že únava vychádza von. Čo je pekný výraz. Takže keď si dáme pauzu od rušného života, niekedy svoju únavu vyjadríme nejakou drobnou chorobou, nachladnutím alebo bolesťou hlavy. Ako sa pomaly uvoľňujeme, únava vychádza von. Ale jednoduchá odpoveď je: ak ste veľmi, veľmi, veľmi ospalí. Choďte spať.

Robert: Ďakujem.

Mike: A koniec všetkého nášho skúmania bude v tom, že dorazíme tam, kde sme začali, a spoznáme to miesto prvýkrát. Myslím, že to je veľmi pekné.

Účastník: Takže si to dám do knihy.