Prajñā: stav pred myslením

Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch

Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame pozrieť si aj pôvodný videozáznam.

Dnes popoludní chcem hovoriť o význame prajñā. Čo je prajñā? Odkiaľ pochádza? Mnohé budhistické skupiny, ktoré poznám, recitujú Maha Prajñā Paramita Sutra, ktorá je v japončine známa ako Hannya Shingyo. Ľudia ju radi recitujú, pretože nie je veľmi dlhá a v japončine má akýsi rytmus. Hannya Shingyo, čiže Maha Prajñā Paramita Sutra, je chválou prajñā. Maha znamená veľký. Paramita, prax, sútra: v angličtine to znamená prax veľkej prajñā, ktorú ľudia často prekladajú ako múdrosť. Ale rozmýšľam, čo vlastne znamená múdrosť.

Myslím, že som to už vysvetľoval. Ak sa pozrieme na sanskrtské slovo prajñā, skladá sa z predpony pra a príčastia jnana. Pra znamená pred a jnana znamená intelektuálne myslenie. Prajñā teda znamená pred intelektuálnym myslením. Naznačuje niečo, čo je pred myslením, čosi ako intuíciu. Ale čo je intuícia? Niekto napísal sútru, ktorá intuíciu velebí: Hannya Shingyo.

Ale ak si tú sútru prečítate, v skutočnosti hovorí o niečom, čo súvisí so zazenom. Sútre, ktorú recitujeme, chýba úvod a chýba jej aj záver. Je to len stredná časť toho, čo bolo napísané. Ak si však prečítate úvod, opisuje sesshin, ktorý Gautama Buddha viedol na Supom vrchu s množstvom budhistov. Buddha, Šáriputra a... Nefunguje mi mozog.

Roman: Avalokitéšvara?

Mike: Avalokitéšvara. Avalokitéšvara môže byť akási legendárna postava, niekedy považovaná za budhistického boha. Takže je to veľmi stará sútra. Ale tak či onak, sú na sesshine a práve skončili praktizovať niečo, čo sa volá Prajñā Paramita, prax múdrosti. Buddha, Šáriputra a Avalokitéšvara vedú rozhovor, v ktorom sa Avalokitéšvara pýta Šáriputru: Ako mám vysvetliť stav v praxi múdrosti mladým ľuďom, ktorí by ju možno chceli praktizovať? A potom Šáriputra vysvetľuje, ako chce ten stav opísať.

Tu sa začína sútra, ktorú recitujeme. Sútra akoby hovorila, že stav prajñā paramita je bez všetkého, stav, v ktorom oči, uši, nos, ústa a tak ďalej, to všetko prestáva existovať. V skutočnosti sa však snaží opísať pokojný stav v zazene, keď prestaneme myslieť na svet. Keď prestaneme myslieť na svet, prestaneme rozlišovať. Prestaneme v mozgu používať slová a pojmy na to, aby sme si vykladali svet. To opisuje Hannya Shingyo a tento stav sa nazýva prajñā. Zdá sa teda, že prax múdrosti je prax zazenu alebo prax dhyāna, meditácie.

Čo je však to, čo zo zazenu získavame a čo môžeme nazvať prajñā, múdrosťou alebo intuíciou? Dostávame sa do kontaktu s nejakou vyššou mocou, ktorá nám dáva osobitné poznanie, osobitné informácie alebo osobitný spôsob videnia? Alebo je to niečo v nás? Čo je prajñā, čiže múdrosť? Čo je tento stav pred myslením? Je dosť ťažké ho opísať. V modernom svete by sme si zvyčajne mysleli, že stav bez akýchkoľvek pojmov je hlúpy stav, pretože naše spoločnosti a naša civilizácia sú založené na intelektuálnom poznaní, myšlienkach a pojmoch, ktoré sa ľudským úsilím stali skutočnosťou.

Naše spoločnosti si cenia pojmy a myšlienky, ktoré nazývame princípy. Princípy sú myšlienky natoľko silné, že im veríme. Veríme, že tieto myšlienky sú veľmi, veľmi dôležité. Stojí za to pre ne zomrieť aj pre ne žiť. Preto nás učia, aby sme sa držali svojich princípov. Ale stav pred myslením princípy neobsahuje. To znie veľmi nebezpečne. Stav pred myslením neobsahuje žiadne myšlienky ani pojmy.

Akú hodnotu to teda má v spoločnosti alebo civilizácii, ktorá je založená na myšlienkach, pojmoch a princípoch? Čo môže robiť človek oslobodený od myšlienok, pojmov a princípov? Nebol by žiadny smer, žiadna morálka, žiadne správne a nesprávne, nič, čo by nám povedalo, ktorým smerom ísť. Wow. To je to isté.

Roman: No, přejímáme anglické výrazy. Přebíráme výrazy jako wow.

Mike: Wow. Cool.

Roman: Ano, říkáme cool.

Mike: Cool. Dobre.

Ale budhizmus si tento stav cení, chválili ho učitelia minulosti, a my nevieme, čo to je, ani ako môže byť hodnotný. Aby sme pochopili hodnotu stavu prajñā, musíme si predstaviť, aké je to nemať myseľ oddelenú od tela, nemať telo oddelené od mysle. Musíme si to predstaviť, lebo o tom nemôžeme premýšľať. Čo to môže byť? Zvyčajne máme pocit, že tu som ja, moja myseľ, moje vedomie, ktoré sedí v mojom tele a ovláda ho: poď sem, choď tam. Moje vedomie je ako akési riadiace centrum a moje telo robí to, čo chcem. Znie to dobre. Niekedy však naše telo urobí niečo, čo sme mu neprikázali. V modernom výskume umelej inteligencie si niektorí výskumníci všímajú, že model ľudského mozgu ako akéhosi riadiaceho centra, pričom telo je ako stroj, ktorý poslúcha povely, nemusí byť pravdivý.

Roman: Tenhle výzkum nemusí...

Mike: Byť pravdivý. Áno. Kvôli istým problémom s tým, ako dlho trvá, kým signály prejdú nervami. Hľadajú teda iný model človeka, ktorý sa líši od mentálneho riadiaceho centra ovládajúceho fyzické telo. No, budhistickí učitelia už od dávnych čias trvajú na tom, že neexistuje žiadne riadiace centrum oddelené od tela. Neexistuje telo oddelené od riadiaceho centra. Existuje jedno celé telo-myseľ. To je ústredné presvedčenie budhistického učenia. Ľudia sa však stali veľmi zručnými v oddeľovaní svojich mentálnych schopností od fyzických, alebo skôr v presvedčení, že mentálne a fyzické schopnosti sú dve odlišné veci.

V priebehu storočí teda vzniklo mnoho teórií o tom, kde je myseľ. Existuje v našom tele? Alebo existuje okolo nášho tela? Alebo niekde inde? Veľké náboženstvá naznačovali, že existuje akási nefyzická moc, s ktorou prichádzame do kontaktu a ktorá sa zvyčajne nazýva Boh. Ak prídeme do kontaktu s Bohom, môžeme dostať pekné pokyny, ako ovládať svoje telo. Volá sa to modlitba. Prosím, všemohúci, abstraktný Bože.

Bohužiaľ, niekedy sa v komunikácii niečo pokazí a ľudia, ktorí sa snažia dostať pokyny, robia veľmi strašné veci, zabíjajú ľudí alebo... sa nesprávajú, ako by mali. Takže pre mňa nedáva zmysel toto presvedčenie, že existuje akási duchovná sila mimo sveta, ktorá nám povie, čo máme robiť. Tomu sa hovorí spiritualizmus alebo idealizmus. Spôsob, akým žijeme, zakladáme na duchovnom poznaní alebo na myšlienkach, pojmoch či princípoch, ktoré sú pravdivé.

Namiesto toho som sa od budhistických učiteľov naučil, že ak prestanem oddeľovať svoje mentálne od svojho duchovného, ak si dovolím stať sa celistvým, potom môžem jednoducho robiť to, čo je prirodzené.

Je dosť ťažké to pochopiť, pretože pevne veríme, že skôr než niečo urobíme, musíme myslieť. Preto je ťažké si čo i len predstaviť stav, v ktorom sú naše myslenie a naše fyzické telo jedno. Nemyslíme a potom robíme, ale myslíme-robíme, alebo robíme-myslíme, a aké to asi musí byť? Stav prajñā, pred myslením, je práve tento stav. Nepochádza odnikiaľ.

Existuje už predtým, než sa vycvičíme myslieť na to, ako veci robiť, predtým, než sa vycvičíme veriť, že musíme premýšľať o tom, čo robíme, a potom to urobiť. Stav prajñā tam je. Možno ho vidíme u bábätiek. Možno ho vidíme u zvierat. Možno ho dokážeme vycítiť, keď sme blízko bábätiek alebo zvierat: prirodzenosť, slobodu žiť svoj život bez toho, aby sme pred konaním premýšľali. Toto je význam prajñā.

Nie je to duchovná sila. Nie je to fyzická sila. Je to prirodzený stav živých bytostí, keď neoddeľujú svoju mentálnu oblasť od fyzickej oblasti. Keď sedíme v zazene, opúšťame svoje mentálne myšlienky a sústreďujeme sa na svoje telo, sme v stave prajñā, niekedy nie nadlho, lebo myšlienky sa vracajú a premýšľame, čo robiť. Ale z času na čas v zazene vstúpime do stavu celistvosti, do stavu bez pojmov, myšlienok či princípov, bez správneho a nesprávneho, bez dobrého a zlého. Len stav bytia.

Možno stav malého bábätka. Možno stav psa. Je to stav, ktorý budhizmus ctí, lebo má svoju vlastnú múdrosť. Ale je pre nás také ťažké dôverovať tomu, že naše vlastné správanie, naše vlastné konanie, môže byť správne. Veľkú časť života premýšľame, či bolo naše konanie nesprávne alebo správne, a rozhodujeme sa, či máme urobiť toto alebo tamto. Čo je najlepšie? A tak ďalej.

Prastaré učenia budhizmu hovoria: vráťte sa do stavu prajñā, vráťte sa do pôvodného stavu, vráťte sa do stavu pred tým, než sa narodili naši rodičia. To je zvláštny výraz. A potom môžeme robiť, čo chceme. Je veľmi ťažké tomu dôverovať, veľmi ťažké. Ale niekedy, keď je situácia veľmi nebezpečná, veľmi dôležitá alebo veľmi naliehavá, urobíme to bez toho, aby sme si to všimli. Skôr než stihneme myslieť, konáme.

A potom si často dodatočne pomyslíme: Ach, to som urobil ja? Lebo sme si tak zvykli, že to ja má kontrolu. Ak to ja nemá kontrolu, cítime sa veľmi, veľmi zraniteľní, cítime sa bezmocní, ale to môže byť ilúzia. Prajñā nemá žiadne ja. Neznamená to, že človek zmizne. Takže to je stav prajñā: nie duchovný stav, nie fyzický stav, ale stav, v ktorom neoddeľujeme, stav, ktorý budhistické učenia ctia, stav, v ktorom sme celí, a môžeme robiť, čo chceme. Veľmi ťažké.

Roman: Myslím, že existuje sport, který přesně tenhle problém ukazuje. Všiml jsem si, že u dynamických sportů jako lyžování, plavání, cyklistika, možná kajak, mořský kajak, kde lidé dělají něco dynamicky, jakoby v proudu, to dělají přesně na takové úrovni, na jaké to umějí. Dělají to tedy přirozeně. Když jsi dobrý lyžař, lyžuješ přirozeně dobře, a když jsi ještě lepší, lyžuješ líp. Myslím, že u těchto dynamických sportů nemáme čas přemýšlet a děláme něco, co nás baví, a protože nás to baví, jsme prostě přirození. Ale existuje sport, který se jmenuje golf a kterému jsem se trochu věnoval...

Mike: Trochu, trochu.

Roman: Jen půl roku.

Mike: Je to šport, ktorým si bol posadnutý.

Roman: Ano, dobře. Zajímavé je, že když si člověk čte o golfu, najde spoustu knih, spoustu literatury, spoustu videí, miliony návodů. A zajímavé je, že asi 99 % všech golfistů na světě, včetně profesionálů a nejlepších golfistů světa, nemá až tak velký problém se samotným hraním golfu, ale má obrovský problém s myslí. A myslím si, že důvod je ten, že, jak víš, golf znamená stát, mít spoustu času na přemýšlení a pak něco udělat. Většina lidí cítí strach: nepovede se mi to, nejsem si jistý, jak to udělat dobře. Takže my golfisti hodně přemýšlíme a blokují to přirozené, takže oddělují mysl a tělo. A pak já... nevím, jsem si jistý... hlavně když jde o hodně důležitý úder. A když tě lidi sledují, já mám tak málo důvěry v sebe. Ale kdybys mě viděl hrát golf—

Mike: Teraz máš dôveru v seba.

Roman: Ani ne. Což je... lidi se dívají.

Mike: Zakry to.

Roman: Každopádně, protože je tam tolik myšlenek: pokazím to, nepovede se mi to, bude to trapné. A viděl jsem lidi dělat totéž, jak se trápí, protože máme čas přemýšlet a pak musíme něco udělat tělem. Takže ideální by bylo, kdyby byli všichni golfisti na světě úplně hloupí; kdyby neměli tušení, jak dobří v golfu jsou, každý by hrál golf mnohem, mnohem líp. Všichni golfisti to vědí, a tak někdy hledají jakousi... Existují golfoví psychologové, kteří ti mentálně pomáhají hrát golf, něco jako zenová meditace pro golf nebo tak. Takže je velmi těžké uvolnit se, když hraješ golf. A kolik stojí takové golfové psychologické sezení? Je to hodně drahé, to ti povím.

Mike: Ale nie je to preto, že golf je vo svojej podstate súťažný? Sám by si golf hrať nešiel, však?

Roman: Ano, někteří lidé ano. Soutěží sami se sebou. Já hraju většinou sám a jen si řeknu: wow, já nic nedělám.

Mike: Lebo si myslím, že kajak, horolezectvo alebo čokoľvek, teda iné, prirodzenejšie, normálne športy, sú niečo, čo robíš prirodzene, zatiaľ čo golf je súťažný šport.

Roman: Nechci mluvit moc, ale dám ti příklad toho, co se stalo, rozdíl mezi tím, když před jednáním nepřemýšlíš, a když přemýšlíš. Když se ze všech sil snažím zahrát úder, dobře švihnout, obvykle to pokazím. Je to docela směšná situace. Potom, když chci jen přesunout své míčky zpátky tam, kde jsem začal, jen je přesunout, přestanu přemýšlet o tom, jak to udělat. Prostě potřebuju přesunout míčky, no tak. A vždycky si řeknu: jak to, že jsem to dokázal? Vždyť nevím, jak se to dělá. Protože mi to bylo jedno, nepřemýšlel jsem, mohl jsem švihnout přirozeně, a tak všechny míčky letí dokonale. Je to proto, že se nesnažím.

Mike: Golf ťa učí prajñā.

Roman: Ano, určitě.

Mike: To je dobre. Takže by som chcel zopakovať a trvať na tom, že učenia budhizmu nepatria budhizmu. Pravdy budhizmu nepatria budhistom. Toto je veľmi dôležité. Väčšina náboženstiev alebo učení si učenia nárokuje ako svoje vlastné a to oddeľuje bežných ľudí od výnimočných. Ale to je omyl, alebo blud. Pravdy budhizmu sú všade. Môže ich objaviť niekto, kto nikdy nepočul slovo Buddha. Môže ich praktizovať niekto, kto o budhizme nikdy nepočul.

Ale budhistické učenia tieto poznatky predložili, aby nám pomohli žiť. Ak praktizujete zazen priveľa, máte problémy s telom. Ak hráte golf priveľa, máte problémy s lakťami.

Boris: Ak poznáš stav prajñā, priestor, v ktorom sa pohybuješ, je niekedy dosť veľký. Povedal si, že konáš skôr, než myslíš, ale niekedy je to veľmi zvláštne: kam ideš? Nebojíš sa toho niekedy?

Mike: Ja? Nie, nie.

Roman: Důvěřuješ?

Mike: Dôvera. Áno. Takže tá dôvera sa rozvíja v priebehu rokov. Napríklad každý má iný charakter. Keď sme mladí, často máme pocit, že náš charakter by mal byť taký istý ako charakter ostatných, a tak sa potrebujeme zmeniť, aby sme medzi ostatných zapadli. Niekedy je však náš charakter príliš silný a snaha zapadnúť do spoločnosti je veľmi bolestivá. Preto je niekedy dosť ťažké nájsť v sebe dôveru, že môžeme byť sami sebou, lebo je tu tlak byť rovnakí ako všetci ostatní.

Nájsť samých seba si vyžaduje dôveru v to, že to, čo sa nám naozaj páči, je v poriadku. Zvyčajne máme pocit, že to, čo sa nám naozaj, potajomky páči, nie je celkom v poriadku.