Genjo-koan: byť prebudený je byť tu
Mike o úvodných odsekoch a štyroch hľadiskách: veľmi silné úsilie byť prítomný je ilúzia
Michael Eido Luetchford
Máj 2014 — Banský Studenec, 4. prednáška.
Miesto konania: Banský Studenec.
Michael Eido Luetchford · Máj 2014 — Banský Studenec, 4. prednáška
Zdroj: video prepis.
Video
Čo hovorí prednáška (stručný prehľad) — O týchto prehľadoch
Malé čísla, napríklad 4, vedú na úsek úplného textu, z ktorého veta prehľadu vychádza. Kliknutím sa tam dostaneš a tlačidlom Späť sa vrátiš sem.
Mike predstavuje úvodné odseky Genjo-koanu a hovorí, že Dógen píše zo štyroch hľadísk, ktoré pri vysvetľovaní budhizmu často používa: z idealistického, z prízemného materiálneho, z tretieho, ktoré sa snaží spojiť prvé dve, a z básnického. Podľa Mikea Dógen hovorí, že Buddhovo učenie sa nenachádza v oblasti, kde svet analyzujeme na protiklady, ako osvietený alebo v ilúzii, ale súvisí so stavom v tomto okamihu, a že pre Dógena znamená byť prebudený jednoducho byť tu,4 nebyť stratený v myšlienkach ani uväznený v emóciách. Mike dodáva, že ak vynaložíme veľmi silné úsilie byť prítomní, nefunguje to a je to ilúzia,3 zatiaľ čo ak si jednoducho dovolíme byť tam, kde sme, sme prebudení v realite.
Mike poznamenáva, že v niektorých verziách Shobogenzo je Genjo-koan prvá kapitola, ale v „našej knihe“, ako ju nazýva, je tretia, pretože Nishijima Roshi sa rozhodol usporiadať kapitoly podľa dátumu, keď Dógen napísal esej alebo predniesol prednášku, a Genjo-koan bol napísaný v polovici jesene roku 1233. Pri opise prvého odseku Mike hovorí, že z prvého hľadiska si vo svojej mysli rozdeľujeme veci na protiklady, ako osvietený alebo v ilúzii, živý alebo mŕtvy, Buddha alebo obyčajný človek, zatiaľ čo z druhého hľadiska v živote tieto protiklady nie vždy dokážeme nájsť, pretože Buddha aj obyčajný človek majú dve nohy, dve ruky a dve oči a obaja pijú čaj, jedia a spia. Zo štvrtého hľadiska je svet taký, aký je: niekedy premýšľame, niekedy sme zapojení do fyzického sveta, niekedy len žijeme v prítomnosti a niekedy sú veci také, ako ich chceme, a niekedy nie. Mike hovorí, že tento prvý odsek obsahuje akési vyhlásenie celej Dógenovej filozofie. V druhom odseku, ako ho podáva, ľudia, ktorí si myslia, že majú predstavu o tom, čo je realita, a nadšene o nej hovoria, možno klamú sami seba, zatiaľ čo ľudia, ktorí si uvedomujú, aké je to byť v ilúzii, môžu byť jednoducho prítomní. Musíme si preto uvedomiť, že sme niekedy v ilúzii, skôr než môžeme byť jednoducho prebudení, ako to vyjadruje Dógen. Dógen tiež hovorí, že si nemusíme všimnúť, že sme prebudení, a aj keď si to nevšimneme, ďalej to zažívame, je to veľmi jednoduchý stav, ktorý všetci poznáme a do ktorého vstupujeme a z ktorého vystupujeme. Ľudia, ktorí poznajú rozdiel medzi tým, že sú tu, a tým, že sú niekde vo svojej mysli alebo uväznení vo svojich emóciách, dokážu byť v realite a pomaly si čoraz jasnejšie uvedomovať, kedy sú tu.
Jeden z účastníkov upozorňuje, že najväčší budhistickí učitelia sa zdajú byť nadšení, keď vysvetľujú pravdu, a Mike odpovedá, že to súvisí so zámerom, a dodáva, že realita nie je mimoriadna, je jednoducho tu,5 a že ako hovorievali starí učitelia, je to nosenie vody. Hovorí, že keď to niekomu vysvetľujeme nadšene, míňame podstatu, ktorou je, že je to jednoduchšie, len byť normálny a byť tu, napríklad dbať na to, aby sa polievka nepripaľovala, a rozpráva kóan, v ktorom majster na otázku o ústrednej pravde budhizmu odpovie otázkou, či žiak už dojedol, a keď dojedol, povie mu, aby išiel umyť svoju misku. Hovorí, že je pre nás ťažké byť v jednoduchom každodennom živote, že sme veľmi inteligentní a máme sklon prisudzovať rôznym činnostiam rôznu hodnotu, a že majster Dógen napriek tomu povedal, že kuchár je najdôležitejšia osoba. Keď účastník naznačí, že Dógenova náročná filozofia by teda nemala byť oddelená od každodenného života, Mike odpovie „myslím, že áno“ a dodá, že to nehovorí, čo by malo alebo nemalo byť, a že o budhizme možno písať, koľko chceme, len nesmieme zabudnúť, že je pol šiestej a čas na čaj. V ďalších odsekoch Dógen podľa Mikea hovorí, že keď zažívame to, čo je pred nami, je to veľmi priame a nie dualistické a že zistiť, kto sme, znamená zabudnúť, kto sme,7 takže keď zabudneme, kto sme, môžeme sa stať jedným so všetkým. Mike to spája s bežnou skúsenosťou byť v prúde, ako hudobník, športovec alebo v kancelárii, keď ego zmizne a oddelenie medzi nami a svetom nie je dôležité. Dógen potom podľa Mikea ďalej vysvetľuje, že keď začneme hľadať realitu, hľadáme ju niekde inde a neuvedomujeme si, že to, čo hľadáme, je tam, kde sme, a hovorí, že keď sa vrátime k realite, vidíme, že svet nie je sústredený okolo nás a že sme súčasťou niečoho veľkého.
Úplný slovenský preklad — O prepisoch a prekladoch
Redakčná poznámka: Prepis hovorenej prednášky sme jazykovo ľahko upravili, aby sa dobre čítal aj ako písaný text; zachovali sme hlas hovoriaceho aj význam jeho slov a znenie sme upravovali s veľkou starostlivosťou. Odporúčame pozrieť si aj pôvodný videozáznam.
Majster Dógen nenapísal knihu. Shobogenzo je len zbierka jeho esejí alebo prednášok a existujú rôzne verzie. Niektoré verzie obsahujú viac esejí. V niektorých verziách je Genjo-koan prvý, ale v našej knihe je tretí. Ďakujem. Je to preto, že Nishijima Roshi sa rozhodol usporiadať kapitoly podľa dátumu, keď majster Dógen esej napísal alebo prednášku predniesol. Genjo-koan napísal v polovici jesene roku 1233, čo je už dávno.
V tejto kapitole hovorí zo štyroch rôznych hľadísk. Tieto štyri hľadiská často používa, keď vysvetľuje budhizmus. Tými štyrmi hľadiskami sú: po prvé idealistické hľadisko, teda idea alebo pojem či náčrt princípu, o ktorom chce hovoriť. Druhé hľadisko je akési prízemné, materiálne vysvetlenie, ktoré často zahŕňa možno príbeh o ľuďoch alebo nejakú situáciu. Tretie hľadisko je často ťažké pochopiť, pretože Dógen sa snaží spojiť idealistické a materialistické hľadisko, aby sa priblížil k realistickému opisu. A štvrté hľadisko je akési celkové, často básnické vysvetlenie alebo básnické uchopenie toho, o čom hovorí.
V tomto prvom odseku hovorí o budhizme zo štyroch hľadísk. Hovorí, že z prvého hľadiska rozlišujeme protikladné situácie. Napríklad v budhizme byť osvietený alebo byť v ilúzii, byť živý alebo mŕtvy, byť Buddha alebo obyčajný človek. Keď niečo analyzujeme vo svojej mysli, polarizujeme to, teda rozdeľujeme to na protiklady. Potom z druhého hľadiska, na druhej strane, hovorí, že v živote v skutočnosti tieto protiklady nie vždy nájdeme. Napríklad rozdiel medzi Buddhom a obyčajným človekom: obaja majú dve nohy, dve ruky, dve oči. Obaja pijú čaj, jedia, spia. V našej každodennej situácii teda v skutočnosti nenachádzame rozlíšenia, ktoré si robíme vo svojej mysli, byť v ilúzii alebo byť osvietený. A hovorí, že Buddhovo učenie nie je v oblasti, kde svet analyzujeme, kde rozlišujeme medzi protikladmi. Súvisí so stavom v tomto okamihu. Môžeme premýšľať o živote alebo smrti, ale v skutočnosti sme buď živí, alebo mŕtvi. Teraz žijeme, teraz sme mŕtvi, teraz sme buddhovia, teraz sme obyčajní ľudia. Priame, neanalytické učenie založené na prítomnom okamihu.
Potom hovorí, že zo štvrtého hľadiska je svet taký, aký je. Niekedy premýšľame. Niekedy sme zapojení do fyzického sveta. Niekedy len žijeme v prítomnosti. Niekedy sú veci presne také, ako ich chceme. Niekedy veci nie sú také, ako ich chceme. To je fakt. Takže tento prvý odsek obsahuje akési vyhlásenie celej jeho filozofie.
V druhom odseku hovorí o tom, že keď sa veľmi snažíme žiť v realite, klameme sa. Ale ak sa jednoducho prirodzene necháme byť súčasťou reality, sme jej súčasťou prirodzene. Sme prebudení. Takže ak vynaložíme veľmi silné úsilie byť tu prítomní, „som tu“, nefunguje to. Je to ilúzia. Ale ak si jednoducho dovolíme byť tam, kde sme, sme prebudení v realite. Hovorí teda o snahe byť niečím podľa nejakej idey. Hovorí, že ľudia, ktorí vedia, čo znamená byť v ilúzii, sú buddhovia. Buddhovia teda vedia, aké je to byť v ilúzii. A ľudia, ktorí sú v ilúzii o tom, čo je skutočné, ľudia, ktorí si myslia, že majú predstavu o tom, čo je realita, a nadšene o nej hovoria, možno klamú sami seba. Ale ľudia, ktorí si uvedomujú, aké je to byť v ilúzii, môžu byť jednoducho prítomní.
Inými slovami, musíme si uvedomiť, že sme niekedy v ilúzii, skôr než môžeme byť jednoducho prebudení. To hovorí Dógen. A hovorí, že niektorým ľuďom, ktorí sú prebudení, môže byť pomaly čoraz jasnejšie, čo je skutočné, aký je skutočný svet, aké je naozaj žiť vo svete. A iní ľudia sú čoraz viac v ilúzii o tom, čo je skutočné.
Potom hovorí, že keď sme prebudení, keď sme Buddhom, nemusíme si to všimnúť. Nie je potrebné vedieť: „Aha, teraz som prebudený v realite.“ Nemusíte si to všimnúť. Aj keď si možno nevšimneme, že sme v realite, stav prebudenia ďalej zažívame. Byť prebudený alebo byť Buddha pre Dógena jednoducho znamená byť prebudený, byť tu. Nebyť stratený vo svojich myšlienkach ani uväznený vo svojich emóciách, ale jednoducho byť tu. Je to veľmi jednoduchý stav, ktorý všetci poznáme. Vstupujeme doň a opúšťame ho. Ale ľudia, ktorí poznajú rozdiel medzi jednoduchým stavom, keď sme tu, a stavom, keď tu nie sme, keď sme niekde vo svojej mysli alebo niekde uväznení vo svojich emóciách, ľudia, ktorí si to uvedomujú, dokážu byť v realite a pomaly si čoraz jasnejšie uvedomovať, kedy sme tu. Ak máte k tomuto odseku otázky, radšej sa pýtajte priebežne.
Roman: No, já jsem se chtěl zeptat, že Mike říkal něco v tom smyslu, že ti, kdo nadšeně vysvětlují pravdu, jako kdyby věděli, co to je pravda, jsou oklamaní. A já jsem říkal, že to vypadá, že vlastně ti největší buddhističtí učitelé, třeba mistr Dógen, Shunryu Suzuki nebo Nágárdžuna, to vždycky dělají, že nadšeně vysvětlují, co to je pravda, co to je osvícení, takže...
Mike: Súvisí to so zámerom. Realita nie je mimoriadna. Je jednoducho tu. Ako hovorievali starí učitelia, je to nosenie vody, prinášanie... Takže kým sme tu hore a hovoríme o veľmi abstraktných ideách budhizmu, Eli je možno v kuchyni a jednoducho pripravuje jedlo. Takže ona je v realite a my nie.
Ale tento fakt si môžeme uvedomiť. Toto je len talk. Realita je celkom normálna: pripravovať čaj, krájať zeleninu, variť polievku. Ale niekedy to niektorí z nás potrebujú mať vysvetlené. Keď to niekomu vysvetľujeme nadšene, míňame podstatu. Uniká nám, že nie, o toto nejde. Je to jednoduchšie. Je to len byť normálny, byť tu. Dbajte na to, aby sa polievka nepripaľovala.
Ale samozrejme, keď varíme polievku a začneme sa s niekým rozprávať, môžeme pri rozhovore zabudnúť, a ach, prepáčte, prepáčte, polievka sa pripaľuje. Takže byť prítomný. V jednom kóanovom príbehu sa žiak pýta majstra: „Aká je ústredná pravda budhizmu?“ A majster hovorí: „Už si dojedol?“ Žiak hovorí: „Ach áno.“ Majster hovorí: „Choď a umy si misku.“ To je realita. Nedal žiadne zložité vysvetlenie, pretože povedal, že je to každodenný život. Ale je pre nás veľmi ťažké byť v jednoduchom každodennom živote, pretože sme veľmi inteligentní. Máme sklon prisudzovať rôznym činnostiam rôznu hodnotu, takže by sme mohli povedať: „Ach, tu hovoríme o veľmi, veľmi dôležitej filozofii o živote a pravde, ale ona je v kuchyni a varí, to nie je až také dôležité.“ Ale majster Dógen povedal, že kuchár je najdôležitejšia osoba.
Roman: Takže by to nemělo být oddělené od každodenního života. Když mistr Dógen vysvětluje velmi složité filozofické pojmy, neznamená to, že zapomíná, co je každodenní život.
Mike: Myslím, že áno. Nehovorí, čo by malo alebo nemalo byť. Môžete písať o budhizme, koľko len chcete. Len nezabudnite, že je pol šiestej a treba si dať čaj. Alebo keď píšete na počítači, vychladli vám nohy. To je všetko.
V ďalšom odseku hovorí, že keď naplno zažívame to, čo je pred nami, je to veľmi priame. Nie je to dualistické ako napríklad pozeranie sa na niečo iné, keď si môžeme byť vedomí seba, ako sa pozeráme na tú druhú vec. Hovorí teda o skúsenosti. Celá skúsenosť je úplná.
V ďalšom odseku hovorí, že Buddha učil, že zisťujeme, kto sme, a zistiť, kto sme, znamená zabudnúť, kto sme. Keď zabudneme, kto sme, môžeme sa stať jedným so všetkým. Keď sa môžeme stať jedným so všetkým, pustíme moje telo a moju myseľ. A pustíme svet. Hovorí teda o stave, keď konáme úplne. Nemyslíme na seba. Dá sa povedať, že ego zmizne. Je tam len niekto, kto koná. Je to bežná skúsenosť, keď sme v prúde, či už ako hudobník alebo športovec, alebo v kancelárii, alebo pri rúbaní stromov. Oddelenie medzi nami a svetom nie je dôležité. Nie je tam. Zmizlo. Dobre.
Potom v ďalšom dlhom odseku pokračuje vysvetľovaním niečoho, o čom sme hovorili dnes ráno. Keď začneme hľadať realitu, hľadáme ju niekde inde. Neuvedomujeme si, že je tu. Takže hľadáme tam vonku a neuvedomujeme si, že to, čo hľadáme, je tam, kde sme. Ľahko uveríme, že máme niečo, čomu sa hovorí myseľ, niečo, čomu sa hovorí telo, a že naša myseľ trvá bez konca, oddelená od tela. Ale hovorí, že keď sa vrátime k realite, na toto miesto, vidíme, že svet nie je sústredený okolo nás. Sme súčasťou niečoho veľkého. Nie ste v jeho strede.